Jedna zákruta za druhou, do kopca alebo z kopca. S izraelským poručíkom Lahavom Golanom prechádzame po starej ceste pozdĺž hranice s Libanonom. Neprehľadný terén zarastený kríkmi a stromami. Tu a tam vinice zaliate slnkom. Skoro Taliansko, keby tu neboli kilometre ostnatého drôtu.

„Je to zvyk kibucov od ich založenia, kedy sa často museli brániť,“ hovorí mi Lahav, keď sa pýtam, či by nestačil jeden vysoký plot. Miestami je ale aj oplotenie málo, strieda ho vysoký betónový múr, až za ním sa tiahne hraničná čiara.

Bloky bránia tomu, aby niekto po Izraelčanoch či turistoch cez hranicu strieľal. Nová cesta od pobrežia ku Golanom je síce už v bezpečnej vzdialenosti, ale tou starou, veľmi kľukatou a nepohodlnou, niektorí stále jazdia. Napríklad farmári.

„Vidíte ten modrý sud?“ ukazuje Lahav za plot. Tam je nárazníkové pásmo – modrá línia mierových jednotiek OSN, a Libanon. Modrú značku vidíme zakaždým, keď nahliadneme za čiaru, miestami vedie cesta veľmi blízko.

​„Poučili sme sa a to, čo sa stalo pred pätnástimi rokmi, sa stať nemôže. Dnes už hranicu strážime inak,“ hovorí poručík Lahav, keď dorazíme k miestu vtedajšieho útoku.

N...