Zdravotnícke noviny

Top lekári Slovenska

Top lekárka Slovenska: Človek nemôže skončiť len pitvou

27. október 2014 - Nesmiem sa rozplakať nad tým, že v mikroskope zistím zhubný nádor susedy. Hovorí  prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD. z Ústavu patologickej anatómie Jesseniovej lekárskej fakulty UK a UN Martin.

Celý profesionálny život venuje patologickej anatómii, ktorú laická verejnosť vníma ako niečo pochmúrne, tajomné. V jej očiach však svietia hviezdičky optimizmu, vľúdne sa usmieva, vie sa uvoľnene smiať a čas s ňou letí akosi prirýchlo...

Stala sa Top lekárkou na Slovensku v odbore patológia.

Začnem tak trochu s klišé: Nie je vaša profesia patologickej anatomičky pre ženu nezvyčajná? Necítite sa v nej ojedinelá? Navyše, kedysi ste boli jedinou docentkou, piaty rok ste jedinou profesorkou patológie na Slovensku...

„Prvá a jediná“ – ako v známom antickom paradoxe? Nie, necítim sa ojedinelá, v patológii pracuje veľa lekárok. Porovnajme to s profesiou učiteľa – v minulosti  boli učiteľmi takmer výlučne muži a v súčasnosti sa hovorí dokonca o prefeminizovaní školstva...

Na Slovensku je však skutočne ťažké prepracovať sa k profesúre, kritériá na Univerzite Komenského sú náročné a prísne. Možno aj preto sme skoro všetci profesori takmer seniori... V Česku je viac profesoriek, vlastne prvá, ktorú som poznala aj osobne, bola pani profesorka Dagmar Benešová (1906–1999) z Mosta, zakladateľka detskej patologickej anatómie.

Už v detstve ste vedeli, že vaším snom je medicína, či dokonca patológia?

Nie, kdeže. Nemala som predstavu, že chcem byť lekárkou, nie som ani z lekárskej rodiny, asi som chcela byť hocičím iným... Všetko sa však v živote mení a mne sa život zmenil v 15 rokoch, keď mi umrel otec a ja som nejako rýchlo dospela. Otca naplnila Pražská jar v roku 1968 nádejami na spravodlivosť, veril, že Československo speje k demokratickým reformám.

No 21. august 1968 v ňom zničil všetky očakávania a nádeje a v apríli 1969 náhle zomrel. Mama bola veľmi zronená a u nás doma sa všetko zmenilo... Prebrala som viaceré zodpovednosti v chode rodiny. Nuž a po strednej škole som sa  rozhodla pre medicínu, hoci predtým sme doma o takomto smere štúdia neuvažovali. Ako vtedy už dlhoročná športovkyňa som sa však držala kréda, že šancu treba využiť.

No predsa, patológia...

V Olomouci som študovala stomatológiu. Keď sme však mali v treťom ročníku patológiu, prišlo to očarenie. Prednášal nám úžasný, nezabudnuteľný profesor Rostislav Koďousek (1926), nielen veľmi pôvabný a múdry človek, ale patológiu prednášal aj nesmierne pútavo.



Tak mi prezraďte, čo sa dá nesmierne krásne prednášať o patológii?

Profesor Koďousek vedel patológiu podať ako dokonalý predmet. Pri patológii sa študent prvýkrát stretne s chorým, s chorobou – dovtedy je to biológia, fyzika, biochémia a podobné predmety. Spomínam si, ako nám vo štvrtom semestri, keď sa začali prednášky z patológie, pán profesor prednášal o zápaloch. Vedeli sme si to predstaviť. Bola som očarená. Jeho spôsob vysvetľovania nám umožnil vnímať ľudské telo ako niečo zázračné, pochopiteľné, vysvetliteľné...

Patológia je morfologický odbor. Človek si to vie predstaviť. Môžem, napríklad, zavrieť oči a viem, kde sa čo vo mne robí, viem si predstaviť bunky, následnosť procesov, tunelovanie kapilár... To je iný rozmer života. Asi ako keď si predstavíte parseky a svetelné roky či horizont udalostí v čiernej diere v makrosvete – podobne „živo“ je v mikrosvete patologickej anatómie.

Dá sa k tejto práci pristupovať s odstupom, neemocionálne, rutinne?

To by som nikdy nepovedala, veď emócie nás sprevádzajú pri všetkom, čo v živote robíme. V medicíne však lekár profesionálne nemôže (lebo si to nemôže dovoliť) zostať pri citovom prežívaní toho, čo rieši. Niežeby citovo neprežíval to, čo robí, ale nepomáha, ak „len“ cíti. Keď vyhodnocujem pri biopsii nálezy, musím byť najmä racionálna. Nesmiem sa rozplakať nad tým, že v mikroskope zistím zhubný nádor susedy, rozumiete mi?

Kým sme sa zhovárali, spomenuli ste, že ste vykonali okolo 2 000 pitiev. Stalo sa vám, že na pitevnom stole ležal aj váš známy?

Áno, stalo, je to veľmi bolestné – to je ten citový rozmer práce, ktorý ste spomínali, ale v takom prípade sa patológovia vymenia. Keby som svojho známeho pitvala ja, bolo by to v podstate neetické.

Zrejme ste svojej profesii obetovali skutočne veľa...

To áno, ale nikdy som svoje rozhodnutie neoľutovala, odmenou mi je po celé tie roky krásna, zaujímavá, dôležitá a vždy iná práca. Profesionálny vývoj nebol vždy hladký a nesmeroval len hore, ale bez ohľadu na to je patológia nádherný odbor.

Ste aj pedagogička, prednášate medikom. Stretávate takých zapálených fanatikov ako ste vy?

Nie, nie som fanatička. Možno zanietená, dôkladná, poctivá lekárka. Aj medzi študentmi sú takí, ktorí majú radi tento odbor, je dosť absolventov, ktorí sa chcú špecializovať na patológiu, a predpokladám, že svojimi prednáškami a rozhovormi s nimi im tento odbor nielen ozrejmujem, približujem, ale robím ho pre medicínu podstatným.

Čo je vlastne pitva?

Prečo sa tak zameriavate len na pitvu? Pitva je len jedna časť patologickej anatómie, oveľa väčšie miesto zaberá biopsia, to je to dynamické, živé, diagnostikujúcejšie, určujúce terapiu... No dobre – pitva je makroskopický a histologický nález všetkých chorobných zmien zomretého. V pitevnom protokole v závere uvádzame všetky diagnózy, ktoré sme pitvou určili. Niekedy je ich je aj štyridsať.

Robí sa vždy totálna pitva?

U nás sa vždy robia úplné pitvy, aj keď v niektorých štátoch sa robia aj parciálne.

Je podľa vás niečo za smrťou?

Táto otázka je skôr vecou teológov. Som presvedčená, že niečo po smrti človeka musí byť, človek nemôže skončiť len tak – z nášho hľadiska len pitvou či pohrebom. Život človeka by nemal zmysel, ak by sa celé jeho ľudské úsilie malo končiť smrťou.

Sekcia: Top lekári Slovenska Autor: Branislav Janík, redaktor ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 445