Podceňovanie závažnosti ochorenia COVID-19, odmietanie rúšok či šírenie neoverených spôsobov liečby, to je niekoľko príkladov dezinformácií. Mnohé z nich však zaznievajú aj od zdravotníkov a o to sú nebezpečnejšie. Aktuálna pandémia sa tak stále ukazuje ako výzva nielen v medicíne, ale aj v jej komunikácii a vysvetľovaní významu kvalitných a overených vedeckých dôkazov.
Zlyhanie
Autori príspevku publikovanom v americkom časopise JAMA upozorňujú, že správy v médiách napríklad o liečbe ochorenia COVID-19 alebo očkovaní proti nemu sa majú brať s rezervou. Podľa nich mnoho článkov vychádza len z tlačových správ, oznámení firiem, a nie z kvalitných vedeckých štúdií.
Autormi príspevku sú Richard Saitz, jeden z editorov JAMA pôsobiaci na Boston University School of Public Health, a Gary Schwitzer, zakladateľ projektu HealthNewsReview.org, ktorého zmyslom je poskytovanie kvalitných a presných zdravotníckych informácií pre verejnosť, zároveň pôsobí na University of Minnesota.
Vo svojom texte sa venujú vedeckej komunikácii a v čom počas pandémie zlyhala. Dôsledky tohto zlyhania, keď médiá rýchlo publikovali aj nedostatočne overené informácie či vedecké hypotézy ako fakty, však môžu byť veľmi závažné. O to viac, keď zvládnutie pandémie záleží na spolupráci verejnosti. Ak ľudia uveria nepravdivým správam, napríklad v podobe zjednodušovania ochorenia či popierania významu preventívnych opatrení, ich ochota spolupracovať výrazne klesne.
Bežne sa používa aj tvrdenie, že nosenie rúšok je zbytočné a dokonca škodlivé. Tvrdenie, že používanie rúšok vedie k intoxikácii oxidom uhličitým či nedostatku kyslíka, vyvracia vo svojom zozname najväčších mýtov o ochorení COVID-19 i WHO. „Dlhodobé používanie zdravotníckych rúšok môže byť nepohodlné, ale nevedie k intoxikácii oxidom uhličitým či nedostatku kyslíka,“ uvádza Svetová zdravotnícka organizácia. Samotné používanie rúšok WHO považuje za súčasť celého balíka prevencie s cieľom obmedziť šírenie ochorenia COVID-19. Konkrétne WHO odporúča nosenie rúšok v prípade, že nie je možné dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od ostatných, človek sa pohybuje v miestach s vysokou koncentráciou osôb. Avšak je podľa WHO nevyhnutné stále zdôrazňovať, ako rúška používať účelne a správne.
Používanie rúšok je tiež súčasťou preventívnych odporúčaní amerického úradu Centre for Diseases Control and Prevention (CDC). „Rúška s najväčšou pravdepodobnosťou znižujú šírenie COVID-19, ak sú široko používané vo verejnom priestore. Šírenie COVID-19 môže byť obmedzené, ak sú používané rúška spolu s ďalšími preventívnymi opatreniami vrátane sociálneho odstupu, častého umývania rúk a častého umývania, čistenia a dezinfekcie často používaných povrchov,“ zhrnulo CDC.
Základným problémom preberaných kontroverzných vyjadrení medicínskych autorít z iných odborov ku COVID-19 je, že sú vnímané ako expertné bez ohľadu na to, že spravidla nie sú podložené vedeckými dôkazmi a odvolávajú sa na osobné skúsenosti či zdravý rozum. Ku konkrétnym príkladom nebezpečných tvrdení patrí napríklad spochybňovanie závažnosti ochorenia COVID-19 s tým, že ide o bežnú chrípku či respiračnú nákazu rovnakú ako desiatky iných, ktoré sme tu už mali.
Podľa European Centre for Diseases Prevention and Control (ECDC) však k augustu eviduje v Európskej únii/Európskom hospodárskom priestore a vo Veľkej Británii viac ako 180-tisíc úmrtí v súvislosti s ochorením COVID-19. Na porovnanie počas chrípkovej sezóny v krajinách EÚ, Lichtenštajnsku, Nórsku a vo Veľkej Británii zomrie predčasne v súvislosti s jednou sezónou bežnej chrípky 15- až 75-tisíc osôb.
Podľa WHO 80 percent prípadov COVID-19 je miernych alebo asymptomatických, 15 percent prípadov je závažných a vyžaduje kyslíkovú podporu a 5 percent chorých sa dostane do kritického stavu a nezaobíde sa bez pľúcnej ventilácie. Podiel závažných a veľmi závažných prípadov je pri COVID-19 pravdepodobne vyšší ako pri chrípke, najmä sezónnej. Rovnako sa podľa dostupných údajov zdá, že mortalita COVID-19 je vyššia ako pri chrípke. Podľa štatistík WHO sa pohybuje medzi 3 až 4 percentami, pri sezónnej chrípke je potom obvykle výrazne pod 0,1 percenta. Avšak treba tiež pripomenúť, že mortalita je do značnej miery závislá od kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti.
Chaos okolo liekov
Publikovaný text dvoch autorov tiež opisuje, že vládne úrady, médiá, akademické inštitúcie, ale aj farmaceutické firmy často neboli schopné vhodne komunikovať závery vedeckých štúdií, a tak došlo k zlyhaniu smerom k verejnosti. Medzi konkrétne prípady komunikačných zlyhaní myslia R. Saitz a G. Schwitzer: „Zameranie na výsledky jednej štúdie bez kontextu ďalších prác alebo doplnení, že jednotlivé štúdie sú zriedkakedy definitívne, prílišné zdôrazňovanie výsledkov, najmä relatívnych účinkov bez uvedenia dôležitých obmedzení, a tiež oznámenia postavených na neúplných správach o štúdiách a správy o štúdiách, ktoré neboli náležite preskúmané.“
Konkrétnymi príkladmi sú podľa autorov komunikácie týkajúce sa liekov remdezivir, dexametazón a hydroxychlorochín.
Keď bola na začiatku apríla zverejnená správa o tom, že zo skupiny 53 pacientov s COVID-19, ktorí vyžadovali kyslíkovú podporu, po podaní lieku remdezivir u 36 z nich došlo k zlepšeniu ich stavu, 13 z nich mohlo byť extubovaných, a 7 pacientov potom v priebehu 18-dňového sledovania zomrelo, výrobca vydal tlačovú správu s titulkom Liečba remdezivirom viedla ku klinickému zlepšeniu. Správa pritom obsahovala informácie o obmedzeniach tejto malej observačnej štúdie aj to, že (v čase jej zverejnenia) neboli známe dáta o bezpečnosti a účinnosti liečby. Podľa R. Saitza a G. Schwitzera tak došlo k nevhodnému dojmu, že zlepšenie stavu chorých opisuje príčinu a následok. Na konci apríla potom americký úrad National Institutes of Health publikoval správu so zisteniami z väčšej randomizovanej a placebom kontrolovanej štúdie zahŕňajúcej 1 063 pacientov s COVID-19. V správe bolo oznámené, že podanie remdeziviru znamenalo rýchlejšie zotavenie a nižšiu úmrtnosť, avšak ako uvádzajú Saitz a Schwitzer, nie štatisticky významnú. V deň vydania tejto správy bol však remdezivir predstavený ako nový štandard v starostlivosti, aj keď k dispozícii boli vtedy len obmedzené údaje o jeho účinnosti a bezpečnosti.
Svetlý moment mal aj dexametazón. Americký denník the New York Times v júni publikoval článok s nadpisom Bežný liek znižuje úmrtnosť na koronavírus. Podľa Saitza a Schwitzera tak opäť došlo k vytvoreniu dojmu, že tu je jasná súvislosť medzi príčinou a následkom. Pritom tento článok rovnako ako mnoho ďalších vznikol na základe tlačovej správy, nie abstraktu vedeckej práce či recenzovaného článku.
Dramatickejší vývoj sme však mohli sledovať pri hydroxychlorochíne. V marci bola publikovaná štúdia zahŕňajúca iba 36 pacientov. Avšak americký prezident Donald Trump vyhlásil, že tento liek užíva a začal horúčkovito tlačiť na jeho plošné používanie. Americký úrad FDA rozhodol o jeho núdzovom schválení pre liečbu COVID-19, čo okrem iného viedlo k nedostupnosti lieku pre pacientov, ktorí ho dlhodobo užívajú pri liečbe iných chorôb. USA potom objednali 63 miliónov dávok. Nasledovali však ďalšie štúdie, ktoré priniesli iné závery. „Správy z médií a na sociálnych sieťach doviedli pacientov na horskú dráhu, keď striedavo informovali o účinnosti, neúčinnosti a poškodení chorých. Svedomito médiá informovali o výsledkoch každej štúdie,“ konštatujú R. Saitz a G. Schwitzer. Výsledkom bol však zmätok.
Závery jednotlivých vedeckých štúdií by sa podľa Saitza a Schwitzera mali v médiách objavovať v širšom kontexte spolu s postojmi viac nezávislých expertov a závermi ďalších prác. „Skôr než sa zamerať iba na tvrdenie, že liečba funguje, by správy mali poukázať na viac možností, ako môže byť sledovaná jej účinnosť, aké konkrétne merania boli v rámci štúdie vykonané a aké nie,“ píšu autori s tým, že to tiež znamená vysvetľovať, že sa od seba líšia hospitalizovaní pacienti na jednotke intenzívnej starostlivosti od tých, ktorí potrebujú iba ambulantné ošetrenie. Rovnako je podľa nich dôležité odlišovať rôznu kvalitu vedeckých dôkazov aj obyčajnú tlačovú správu od skutočnej vedeckej práce.