Zdravotnícke noviny

Aktuálne

Sestra roka 2013: Lekári si nás sestry málo všímajú

21. marec 2014 - Aká by mala byť sestra? Aký je dnes vzťah medzi lekármi a sestrami? Aj o tom sme sa zhovárali so Sestrou sestier Mgr. Danielou Kallós Belokostolskou.

Najsympatickejšou finalistkou Sestry roka 2013, o ktorej ste rozhodli svojím hlasom na internete.

Aké je to byť Sestrou sestier?

Ocenenie pre mňa veľa znamená. Je to zároveň aj zodpovednosť. Nesmierne si ho vážim, pretože je uznaním od kolegýň a od ľudí, pre ktorých robíme dobro. Prijímam ho preto s veľkou pokorou. Vôbec som to neočakávala. Za to, kam som sa dostala, a to, že robím túto prácu vďačím v prvom rade svojej rodine, predovšetkým manželovi a mojím trom deťom. Ani raz sa nevyjadrili, že im prekážala moja práca a že od nich odchádzam.

Napríklad, keď sme si naplánovali nejaký spoločný program a prišiel do toho súrny pacient, ktorý mal bolesti, a musela som ísť za ním. Utrpenie má prednosť. Preto aj psychická podpora najbližších je nevyhnutná. Moja rodina ma podrží v každej situácii. Brat je tiež zdravotník, pracuje na záchrannej službe. Napriek tomu, že som celý deň v práci, od svojich najbližších som nikdy nepočula výčitky... Na sto percent musím byť aj sestrou, aj mamou. Niekedy však musíte byť viac mamou a nezanedbávať pri tom ani profesiu sestry.

Čo vás motivovalo stať sa sestrou?

Ako dieťa som chodievala do obvodnej ambulancie úžasného pána doktora Gaulídera. Neskutočne som sa bála bielych plášťov a nemocnice. Pán doktor to však s nami deťmi vedel tak dokonale, že už pri druhej návšteve zo mňa strach opadol a tešila som sa, že ho opäť v ordinácii navštívime. Veľmi sa mi páčil jeho prístup k deťom. To, že budem sestrou bolo teda jednoznačné od útleho detstva a už ako dieťa som si vždy vravievala, že keď vyrastiem, stanem sa sestričkou a budem s ním pracovať. Navyše, všetky bábiky, ktoré som dostala, som vždy dopichala od špendlíkov. Dávala som im takto injekcie. Preto, keď som sa mala v štrnástich rokoch rozhodnúť čím chcem byť, ihneď som prihlásila na strednú zdravotnícku školu.

Modlila som sa, aby ma zobrali. Druhá alternatíva, keď by som nemala byť sestrou pre mňa totiž neexistovala. Našťastie, sen sa mi splnil a školu som ukončila ako detská sestra. Nakoniec som pracovala aj s pánom doktorom, ktorý sa medzičasom stal primárom detského oddelenia v komárňanskej nemocnici. Doktor Gaulíder bol pre mňa hnacím motorom. Základ mojej profesii dali aj moji rodičia. Do vienka som od nich získala dobrosrdečnosť, lásku a vychovávali ma k tomu, aby som pomáhala všetkým bez rozdielu farby pleti či náboženského vyznania.

Aká by mala byť sestra?

Sestra by mala byť predovšetkým dobrosrdečná, empatická, svedomitá, obetavá, dôveryhodná, usmievavá. V agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorú vediem by nemohli pracovať sestry, ktoré tieto vlastnosti nemajú. Pacientovi treba venovať hlavne úsmev, vieru, prinášať mu dobrú náladu, optimizmus. Naša práca sa nedá robiť bez úsmevu. Každý, kto má pozná vie, že bez neho nespravím ani krok. Za naše zlé, smutné dni pacient predsa nemôže. Musíme k nemu prísť vždy dobre naladené.

Potešia ich aj drobné vtipné príhody. Pacienti veľmi ocenia, keď s nimi požartujete. Napríklad, keď sme prišli k jednému nášmu staršiemu pacientovi a videli sme jeho zdesenie z toho, že mu ideme zobrať krv, oslovila som ho - ujo Janko držte, pretože vás idem teraz pichať. Mali ste vidieť jeho tvár, rozjasnila sa a usmieval sa od ucha k uchu. Polovica liečby pacienta sa zakladá na tom, aký máme k nemu prístup my sestry. Keď prídem k pacientovi a usmievam sa, pohladím ho, povzbudím, dávam mu nádej, že sa uzdraví. Vtedy mi uverí. Kto prácu sestry berie iba ako povolanie, nemal by zostávať v zdravotníctve.

Utkvel vám nejaký pacient obzvlášť v pamäti?

Viacero pacientov mi zostáva v pamäti. Napríklad s jedným starším pánom, u ktorého diagnostikovali vážne ochorenie, sme sa spriatelili natoľko, že dodnes tvoríme perfektne zohraný tím, ktorý sa navzájom povzbudzuje. Nikdy mi nezabudol popriať k meninám, narodeninám či k sviatkom. Spoločne sa zasmejeme, porozprávame, povymieňame recepty na dobré jedlá. Na takýchto pacientov nezabudnete. Mali sme aj pacientku, ktorú sme po piatich dňoch našli bez pomoci, bez jedla, pitia, vo vlastnom dome. Tak nám prirástla k srdcu, že sa stále o ňu staráme. Najkrajšie na práci sestry je, keď vidí vyliečeného pacienta. Keď odchádzame od neho, z jeho domáceho prostredia a rany má zahojené. Pacienti sú za to veľmi vďační. Krásna je vzájomná náklonnosť i dôvera medzi nami a našimi pacientmi.

Čo je na práci sestry najťažšie?

Najťažšie nám býva, keď sa s pacientom spriatelíte, chodievate k nemu dennodenne niekoľko rokov a aj keď viete, že má vážnu diagnózu, na jeho odchod sa nepripravíte. Najnáročnejšie sú potom chvíle, keď sa s ním musíte rozlúčiť. Keď viete, že pacienta vidíte naposledy. Napriek tomu, že nás v škole učia profesionálnemu postoju, v praxi je to vždy zložité a nezaobíde sa to bez emócií.

Aký je dnes vzťah sestra – lekár?

Lekári si nás sestry málo všímajú. Ako prví a jediní pritom vidia našu prácu, poznajú jej pozadie a dobre vedia, o čom je. My sestry robíme kus veľkej práce, a hlavne sme tu vždy pre pacienta, od rána do večera. V súčasnosti robia sestry mnohé výkony, ktoré by možno ani robiť nemuseli. Napríklad podávanie infúzií je výkon, ktorý by mal robiť lekár. Mnohí lekári boli naučení, že sestry dnes častejšie pacientom berú krv ako lekári, a preto sa spoliehajú na ich šikovnosť. Sú však aj takí, ktorí sestre nedovolia robiť výkony, ktoré prináležia im – lekárom.

V spoločnosti, hlavne medzi sestrami stále rezonuje, ako sú nedocenené...

Sestry sú nedocenené. Myslím si, že ich platy treba zvyšovať. Pozrieme si výplatné pásky a vidíme, že niekde nastala chyba. Som neziskový sektor, právnická osoba, platená z rozpočtu poisťovní. Ak nám poisťovne limity nezvýšia, aj keď by som napríklad chcela dať sestrám plat 900 eur, nemám z čoho. Zaškatuľkovaná som teda limitmi zo strany poisťovní a tie ma nepustia. Zvýšenie platov nestačí do zákona iba zakomponovať, potrebné je pozrieť sa aj na to, odkiaľ poskytovatelia peniaze na vyššie mzdy zoberú.

Založili ste neziskovú organizáciu Anjelské ruky, kde ste riaditeľkou, odbornou zástupkyňou a sestrou v jednej osobe. Ako to všetko stíhate?

Ľavou zadnou... Ráno prídem do kancelárie a „zahrám sa“ na riaditeľku, vybavím administratívu, potom sa „prevtelím“ za sestru a do večera takto fungujem. Úloha odborného garanta spočíva v zodpovednosti za ostatné naše sestry, ktoré sú v teréne, aby odviedli kvalitnú profesionálnu prácu.

Hlavným predmetom našej činnosti je poskytovanie verejnoprospešných i sociálnych služieb formou opatrovateľstva v teréne. Prostredníctvom agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti poskytujeme aj zdravotnícke a sociálne služby. Zdravotníctvo a sociálne služby sa oddeliť nedajú. Hoci by si niektorí kompetentní dokázali predstaviť, aby tieto dve zložky fungovali samostatne, nie je to reálne možné.

Ako vidíte budúcnosť ošetrovateľstva na Slovensku?

Ak budú sestry šikovné a vzdelané, tak budúcnosť ošetrovateľstva u nás vidím pozitívne. Najprv naozaj treba urobiť poriadok v platovom ohodnotení sestier. Aby zo Slovenska neodchádzali, aby sme si ich udržali. Máme veľa šikovných sestier, ale najlepšie, jazykovo vybavené, vzdelané a mladé odchádzajú za lepšími platovými podmienkami do zahraničia a zostávame tu pomaly už iba my „inventár“, ktorý nebude mať časom kto zastúpiť. Teraz nevidím budúcnosť ošetrovateľstva ružovo. Keď by však štát investoval aj do tejto oblasti, určite by sa situácia zmenila. Sama som mala príležitosť ísť von, ale neodišla som a ani by som tak nikdy neurobila. Milujem svoje mesto – Komárno, v ktorom som prežila polovicu života a najmä moju početnú rodinu. Nikdy by som ich tu nenechala, aj keby to malo byť iba na krátky čas. Taktiež by sa mi ťažko odchádzalo od pacientov, prirástli mi k srdcu.

Ste za to, aby mali dnes sestry vysokoškolské vzdelanie?

Je chvályhodné, keď sa sestra rozhodne ísť študovať a dosiahne trebárs magisterský titul. Nie som však za to, aby boli sestry ku štúdiu nútené. Keď sa samy rozhodnú pre vyššie vzdelanie, a keď ho ukončia, tak nech sú podľa toho aj ohodnotené. Dnes sestra so zdravotníckou školou zarába rovnako ako sestra s magisterským vzdelaním. V 80. rokoch, keď sme vyšli zo stredných zdravotníckych škôl, sme boli hotovými sestrami. Naučili sme sa podávať injekcie do svalov, infúzie, brať krv...

Teraz, keď sestry opustia školské lavice ako 18-ročné, sú iba asistentkami sestry, nemajú žiadne kompetencie. Sú akoby opatrovateľkami pacienta. Potom musia ešte ďalej študovať. Mať bakalársky či magisterský titul ešte nezaručuje, že sestra bude robiť svoju prácu s láskou. To musí naozaj chcieť. Aj ja som nedávno urobila záverečnú skúšku na lekárskej fakulte z predmetu zdravotnícky manažment a financovanie, čo nám zákon predpisuje. Naučili sme sa, ako manažovať napríklad nemocnicu či súkromný sektor, ako vytvárať marketingové stratégie, predaje. S financiami treba narábať opatrne. Platí zlaté pravidlo – náklady by nemali prevyšovať výnosy. No zdôrazňujem, sestry netreba do štúdia tlačiť. Rady sa vzdelávame, ale dobrovoľne. Aj samotní lekári sa nás pýtajú, na čo nám je vysokoškolské vzdelanie...

Ako si nabíjate energiu?

Vlastním nabíjačku na baterky, ktorou sa ráno nabijem a do večera fungujem... :-) Mám to asi v povahe. Odmalička som bola extrémne hyperaktívna. Nepoznám problém, ktorý sa nedá riešiť. Rodina mi vravieva, že u mňa neexistuje, aby som sa do večera vybila. Niekedy sa aj mne ťažšie vstáva, najmä keď do noci čítam odborné knižky. Času nemám veľmi navyše, mám dve detičky zdravotne postihnuté a aj to ma ženie dopredu, byť tam, kde ma potrebujú. Moje tri deti mi dodávajú energiu, som na ne veľmi hrdá. Najstaršia zachraňuje všetky zvieratká na planéte, syn má zdravotný postih, napriek tomu vždy myslí najskôr na druhého a najmladšia, sedemročná dcérka ma upozorní na ulici napríklad na bezdomovca, aby sme mu išli kúpiť obed.

Odmalička vediem deti k tomu, aby neprešli okolo druhého, sociálne slabšieho bez povšimnutia, ale opýtali sa, ako mu môžu pomôcť. Našťastie, pri mojej povahe sa u mňa doteraz neprejavil ani syndróm vyhorenia. Vo svojom okolí som sa s tým však stretla u sestry, ktorá mala naraz aj tri, štyri práce. Cez deň bola napríklad sestrou, potom predavačkou a ešte večer chodievala upratovať. Kvôli finančným ťažkostiam si toho naložila na plecia priveľa.

Čo by ste odkázali sestrám?

Víťazkám Sestry roka zo srdca blahoželám. Všetky kategórie mali svoje čaro. Každá bola niečím iná a predsa výnimočná. Sestrám by som odkázala, aby do svojej práce dávali nielen srdce, ale aj úsmev. Pretože úsmev predstavuje polovicu liečby pacienta.

Sekcia: Aktuálne Autor: ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 264