Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, NCZI, IZP a zástupcovia pacientov diskutovali o paradoxe, že aj napriek tomu, že máme veľa dát o fungovaní systému, o tom, kto je kde, koľko má rokov, koľko má ordinačných hodín a aký je záujem o jeho služby, nie sme schopní urobiť cestu pacienta. V diskusii zaznela aj otázka, či má byť cesta pacienta regulovaná, či má byť pacient systémom sprevádzaný, napríklad telefonickým či aplikačným systémom, ktorý by pomáhal pacientovi nájsť zdravotnú starostlivosť, alebo to nechávame na „neviditeľnú ruku“, ktorou sa pacient nejakým spôsobom dostane k svojej zdravotnej starostlivosti alebo mu niekto pomôže.
Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI) zbiera množstvo dát o slovenskom zdravotníctve, otázne je, prečo nevieme urobiť systém, ktorý by pacientovi z dát pomohol dostať správnu pacientsku cestu. „Zbierame mnoho dát, ale zbierame mnoho aj zbytočných dát. Dáta sú, ale sú aj veľmi oddelené, neexistuje medzi nimi nejaká korelácia. Doteraz najväčší problém vo využívaní dát je to, že ich veľmi nevieme spojiť do jedného uceleného celku, ktorý by nám túto informáciu o pacientskej ceste dal,“ priblížil Ing. Peter Blaškovitš, generálny riaditeľ Národného centra zdravotníckych informácií.
Manažment pacienta
Chýbajúci manažment pacient potvrdila i PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov. „V minulosti to fungovalo tak, že ak praktický lekár posielal pacienta k špecialistovi, tak mu povedal, kde ho nájde, prípadne ak išlo o hospitalizáciu, naviedol ho, kde sa má prihlásiť a informovať. Dnes pacient dostane lístok a je hodený do vody, je v systéme stratený. My však chceme, aby bol systém nastavený propacientsky,“ uviedla M. Lévyová.
„Od roku 2006 sa uberáme systémom, že trh to vyrieši a je slobodná voľba. Myslím, že všetci ste spokojní, ako systém funguje a ako funguje cestovná mapa pacienta,“ začal MUDr. Marián Petko, MPH, prezident Asociácie nemocníc Slovenska a pokračoval: „ My z Asociácie nemocníc Slovenska považujeme túto oblasť, spoločne s nedostatkom financovania, za jeden z kľúčových problémov slovenského zdravotníctva. Nebudem teraz riešiť cestu pacienta od praktického lekára k špecialistovi, lebo tu neexistujú žiadne pravidlá hry. Ale dotknem sa systému nemocníc, lebo aj to je cestovná mapa pacienta. Uvediem dva príklady, ktoré dnes fungujú relatívne dobre. Pacienta s bolesťami na hrudi a so srdcovým infarktom, ktorý si zavolá záchrannú zdravotnú službu, zavezú do kardiocentra. To, čo začína tiež relatívne dobre fungovať, sú iktové centrá na cievne príhody,“ vyhodnotil M. Petko a doplnil, čo nefunguje. „Napríklad pri úrazoch, polytraumách, ktoré sa stávajú pri haváriách, systém zlyháva, pretože neexistujú pravidlá. Aj keď v zákone je napísané, že záchranná zdravotná služba musí takého pacienta odviezť nie do najbližšej nemocnice, ale do tej, ktorá je schopná poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť. A to sa nedialo, čo vidíme denne. Druhým problémom sú prekladania pacientov vo vážnom stave z nižšieho pracoviska na vyššie, tam sú nulovú pravidlá. Je síce vestník, ale ten nikto nedodržiava. Toto je dennodenný problém cestovnej mapy pacienta v nemocniciach,“ zhrnul M. Petko a podotkol, že mnohé veci mohla teoreticky riešiť stratifikácia, ale mnohé sa dajú riešiť aj bez stratifikácie vnútornými nariadeniami a vyhláškami ministerstva zdravotníctva, ktoré to, žiaľ, neurobilo.
„To sú problémy, ktoré riaditelia často riešia, a ktoré sa dajú riešiť bez toho, aby sme išli urobiť ďalšiu obrovskú reformu. Jednou sme vyriešili to, že trh to vyrieši, a teraz sa obávam, že niektorí prichádzajú s nápadom, že trh je úplné zlo a všetko teraz zmeníme. Ono to aj tak nebude fungovať, hlavne, keď ten systém beží dlhé roky. Už dávno sme hovorili, že do zdravotníctva nepatrí revolúcia, ale evolúcia, a toto sú evolučné kroky, ktoré sa dali a dajú robiť, a ktoré sú jednoznačne povinnosťou štátu,“ zhrnul M. Petko a dodal: „Chcel by som sa dožiť toho, aby cestovná mapa existovala, aby pacient pocítil to, čo vidím každý rok na stáži v Nemecku, ako to tam funguje, a že to nie je žiadna obrovská veda. Nehovorím, že je to ideálne, ale určite tam pacienti neriešia to, čo u nás – že dostanú výmenný lístok a choď si, kam chceš. Lebo dnes si nevyberá pacient doktora, doktor si vyberá pacienta.“
Trombektómie
K chýbajúcim pravidlám sa vyjadril aj PhDr. Matej Polák, prezident Asociácie záchrannej zdravotnej služby, ktorý potvrdil, že pacienta vedia smerovať správne a voziť do kardiocentier priamo z terénu. „V praxi sa stretávame aj s tým, že lekári odmietajú pacientov, povedia, aby sme ich odviezli do najbližšej nemocnice, aby tam pre istotu ešte urobili markery. Je toľko kontraindikácií odvezenia pacienta do kardiocentra, dokonca ich počet záhadne stúpa medzi polnocou a 4. hodinou ráno, práve vtedy sú kontraindikovaní pacienti s infarktom, aby išli priamo na katetrizáciu,“ priblížil M. Polák. Uviedol tiež problém z oblasti trombektómií. „Viete, koľko intervenčných rádiológov, teda jediných špecialistov, ktorí vedia spraviť trombektómiu, funguje vo východoslovenskom regióne (Košice, Prešov)? Jeden. Cez deň či v noci vie len jeden človek urobiť trombektómiu pre celé východné Slovensko. Všetci ostatní pacienti, ktorí ho nezastihnú, pretože ten lekár tam akurát nie je, majú smolu, sú mimo časového okna, pretože ich už nestihnete odviezť do Banskej Bystrice.“
Ako ďalší problém uviedol nefungovanie vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. „Tá je najviac spôsobilá na najrýchlejšiu prepravu. Napríklad, keď je traumacentrum vzdialené dve hodiny a pacient je v zlom stave, logická voľba je ísť na najbližšie ARO, kde ten stav aspoň trochu stabilizujú, a následne pacienta letecky prepraviť do traumacentra. Koľko bolo nočných letov vrtuľníkom dva roky dozadu? Šesť za celý rok?“
Cestu pacienta komentoval aj prezident Asociácie súkromných lekárov SR MUDr. Marián Šóth z pohľadu ambulantného lekára. „Stretávam sa s tým, že pacienti čakajú na vyšetrenia, ale treba si uvedomiť, že všade budú musieť čakať, len my sme zvyknutí nečakať. Nie sme zvyknutí čakať, pričom vo svete je to bežné. Na preventívne prehliadky k nám prichádzajú pacienti napríklad z Írska, pretože tam je horšia zdravotná starostlivosť ako u nás, minule mi pacientka povedala, že keď si chcela nechať urobiť ultrazvuk prsníkov, objednali ju o pol roka. V Anglicku, keď sa pacient dostane na vyšetrenie po troch mesiacoch čakania, povedia mu, že napríklad spirometriu bude mať o ďalšie tri mesiace a gastroenterologické vyšetrenie bude mať o dva roky. Pacienti sa budú musieť naučiť čakať,“ uviedol M. Šóth a pokračoval: „Všetci hovoríme o tom, aké máme údaje za lekárov, nemocnice, erecepty, za elektronické zdravotníctvo. Zatiaľ sme sa však nebavili o tom, že v tom celom je ústredným momentom pacient, a ak pacient nenájde spôsob, ako dôverovať zdravotnému systému, ak nebude mať absolútnu dôveru k svojmu všeobecnému lekárovi, tak to budeme stále riešiť. Pacient nemá dôveru v náš systém, nemá dôveru k lekárovi. Opakovane sa stretávam s tým, že pacient príde a chce len výmenný lístok napríklad na neurológiu. Myslím, že z hľadiska algoritmu posunúť pacienta v systéme je všeobecný lekár ten najdôležitejší. On by mal sústreďovať informácie o tom, kde pacient bol, a tiež by ho mal distribuovať tam, kam z hľadiska odborných vedomostí by bolo najvýhodnejšie, aby išiel.“ Podľa neho by sa mala zmeniť aj rétorika toho, že pacient má na všetko nárok a nemá žiadne povinnosti.
S prezidentom ASL SR súhlasila šéfka AOPP, podľa ktorej je dôvera vec komunikácie. „My prízvukujeme, že pacient má nielen svoje práva, ale aj povinnosti. Je to vec komunikácie a vzťahov, agresivita stúpa v celej spoločnosti, veľmi intenzívne ju podnecujú politici, ale agresivita a vzájomné napádanie do zdravotníctva nepatria. Tu sa vytvárajú a udržujú najcennejšie hodnoty, a to by sme mali vedieť odčleniť,“ uviedla M. Lévyová.
„Súhlasím, že dôvera je dôležitá. Najväčší problém je to, že tu je pacient lekárom, on si naordinuje. Koľko máme pacientov v systéme, ktorí výmenný lístok ani nevideli? Som presvedčený o tom, že manažment pacienta robí všeobecný lekár, a ten rozhodne, ako to bude,“ nadviazal P. Blaškovitš.
Komunikácia
Problémom býva aj komunikácia medzi lekármi navzájom, špecialista verzus všeobecný lekár a podobne. V systéme stále pretrváva postoj špecialistov k všeobecným lekárom, že sú len dispečeri výmenných lístkov, a naopak, všeobecní lekári si myslia, že oni to robia lepšie a špecialisti si len točia svojich ľahkých pacientov. Tieto nezhody medzi špecialistami a všeobecnými lekármi zneisťujú pacienta, lebo keď jeden lekár ohovára druhého, znižuje to dôveru v systém.
„Zdravotníctvo sa dostalo do nerovnováhy, ubúdajú nám zdravotnícki pracovníci, lekári, zdravotné sestry, ale na druhej strane sa zvyšuje počet pacientov. Sme populáciou, ktorá je viac chorá, dožívame sa vyššieho veku, pribúdajú chronické ochorenia, ak sme v takomto nepomere, bude musieť prísť nejaká veľká reforma,“ začala hlavná odborníčka pre všeobecné lekárstvo MUDr. Adriana Šimková, PhD., a pokračovala: „V zákone je určené, že všeobecný lekár môže predpisovať. Nechceme sa hádať so špecialistami, my si chceme urobiť len poriadok. Žiaľ, legislatíva je nastavená tak, že my to nemáme ako povinnosť. Cestu vidím v tom, že by sa malo zadefinovať, kedy a ako sú odborné odporúčania na delegované odbery, preskripcie,“ reagovala na riešenie vzťahu špecialistov a všeobecných lekárov A. Šimková a vyzvala na zadefinovanie vecí v systéme, aby každý robil to, čo má robiť. „Už sme posielali návrh na legislatívnu zmenu úpravy zákona o liekoch, čo by sa dalo urobiť, čakáme na to, kedy sa začne tomu venovať. My všeobecní lekári sa chceme stať rovnocennými partnermi špecialistov. Mám ja z pozície všeobecného lekára zavolať kardiológovi a povedať mu, že porušil indikačné obmedzenia? To naozaj robiť nebudem, je to pod moju úroveň, je to predsa môj partner, študoval takisto ako ja,“ spomenula hlavná odborníčka.
O manažovanie pacienta by mohla mať záujem i zdravotná poisťovňa, aby cesta pacienta bola čo najkratšia a najefektívnejšia z hľadiska nákladov.
„Pred niekoľkými rokmi sme sa stretávali s tým, že pacient sa sťažuje na to, že už tri roky čaká na výmenu bedrového kĺbu. Bola to však informácia medzi primárom a pacientom, systém o nej nevedel. Pred desiatimi rokmi sme spravili aplikáciu a online nahlasovanie hospitalizácie. Vysvetľovali sme pacientom, že nahlásením do tohto systému sa začína moment čakania. A verte či neverte, zásadným spôsobom ubudlo sťažností na dlhé čakanie na hospitalizáciu,“ uviedol Ing. MUDr. Mgr. Marián Faktor, riaditeľ úseku vzťahov s poskytovateľmi a člen Predstavenstva Dôvery. Druhou častou sťažnosťou bolo, že lekár neošetril pacienta, lebo už má vyčerpaný limit. „Aspoň u nás v Dôvere by sa s tým pacient nemal stretnúť, pretože u špecialistov je bezlimitné prostredie, taktiež v jednodňovej chirurgii aj u stomatológov. V minulosti to problém bol, posledné tri alebo štyri roky tento problém nie je,“ dodal.
Čo sa týka manažmentu pacienta, v ich programe majú 150 lekárov prvého kontaktov, 150 ŠAS-károv v troch krajoch a je tam zaradených 150-tisíc poistencov. „Čo to znamená z hľadiska manažmentu pacienta? V tomto ekosystéme objednáva zdravotná poisťovňa pacienta k špecialistovi. Súhlasím, že na ambulancii je to obrovská rýchlosť, máme zrátané, že čas špecialistu na priemerné vyšetrenie, na rozhovor s pacientom je 6 – 8 minút. Robili sme si štúdiu, v ktorej nám vyšlo, že keď sa pacient dozvie diagnózu, napríklad cukrovkár, v tom momente prestane počúvať, pretože je to zásadná informácia, zásadná zmena pre jeho budúceho fungovanie. A tak odignoruje, resp. nepočúva všetky odporúčania, ktoré odznejú počas zvyšných 5 – 6 minút, o životnom štýle, stravovaní, pravidelných kontrolách, rizikách cukrovky a tak ďalej. Preto sme zaviedli nové povolanie edukátor, máme ich 8, a každý tento pacient spolu s príbuzným ide na skupinové stretnutie alebo individuálne stretnutie, kde sa edukuje. Tieto tri konkrétne opatrenia sme zrealizovali za posledné roky a jednoznačne fungujú,“ zhrnul M. Faktor. Ako dodal, zdravotný systém je zrkadlom všetkých, ktorí sú tam, aj pacienta. „Pacient by nemal byť v pozícii, že ja som pacient a som v zlom zdravotnom systéme. On sa podieľa na tom, aký ten zdravotný systém je. A vo chvíli, keď do zdravotného systému nedoplníme spoluzodpovednosť pacienta za vlastné zdravie, budeme sa pri tomto okrúhlom stole stretávať ďalších päť rokov,“ uviedol M. Faktor.
„My sme povedali pacientovi, že si má sám vyberať poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, dali sme mu možnosť a nedali sme mu absolútne žiadne kritériá, na základe ktorých si má vyberať,“ zareagoval M. Polák. Podľa neho je tiež problémom, že všetky názory na čakanie hovoríme na základe anekdotických dôkazov a chýbajú nám dáta, na základe ktorých by sme sa vedeli rozhodnúť.
Úloha ministerstva
Akú pozíciu v cestovnej mape pacienta má ministerstvo zdravotníctva, priblížil šéf Inštitútu zdravotnej politiky. „Keď som takmer pred 5 rokmi nastúpil na ministerstvo, bol som členom našej delegácie projektu WHO, kde sa riešila pozícia pacienta. Záver je taký, že ideálny stav neexistuje, ale najbližšie dnes, kto tam je, je Holandsko,“ uviedol. Ako dodal, ministerstvo môže zasiahnuť v troch oblastiach. „V Holandsku sa im podarilo eliminovať informačnú asymetriu, nemajú iba štandardné postupy, ale aj formu, takže pacient pochopí, kde je, čo ho čaká a kam patrí. Druhým bodom sú integrované systémy, ktoré integrovali nielen medzi poskytovateľmi, ako sú všeobecní lekári a špecialisti, ale aj medzi sektormi. Tretia vec, ktorú majú v Holandsku veľmi peknú, je jasne zadefinovaný nárok, každý z nich si môže vybrať cez poistný produkt. Toto je dôvod, prečo práve holandský systém zo všetkých v rámci v Európy je najbližšie k tomu, aby pacient neblúdil. Majú pekne rozložené, kedy ho kto chytí za ruku. Majú zadefinovaný nielen nárok poistenca, ale aj povinnosti, je to tam vybalansované,“ priblížil Martin Smatana, MSc., riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky.
Ako ďalej uviedol, v rámci MZ SR vedia, čo nám chýba a veľa vecí sa už realizuje. „Jediné, čo sa ešte nerobí, je integrácia. Stále sa rokuje o rozpočte, stále to riešime inštitucionálne, a nie integrovane ako v Holandsku,“ zhrnul M. Smatana a doplnil: „Je pravda, že pokiaľ regulátor nenastaví pravidlá a očakávania, ktoré majú byť, tak aj samotná poisťovňa to bude mať náročnejšie. Pretože pokiaľ to nebude pravidlo, ktoré zadefinujeme my, tak ministerstvo financií povie, že prečo by som mal platiť tých extra ľudí, veď to má v správnom fonde. To znamená, že ak to my neoznačíme ako zdravotnú politiku, všetko sa bude brať ako luxus, nadštandard, a preto to musí ísť z našej iniciatívy, aby sme to vedeli dať ako zdravotný výkon alebo dofinancovať,“ povedal M. Smatana.
Podporil to aj M. Faktor, podľa ktorého má regulátor vytvoriť pravidlá, kontrolu a tiež akési vymedzenie mantinelov pre zdravotné poisťovne.
Voľby
Účastníci Okrúhleho stola sa zhodli, že potrebujeme popracovať na manažmente očakávaní, keďže manažment očakávaní odborníkov sa dosť odlišuje od manažmentu očakávaní politikov. Politici manažujú očakávania inak ako odborníci. Keďže sa blížia voľby, Okrúhly stôl sa zaoberal aj očakávaniami zúčastnených odborníkov.
„Je tam toľko sľubov. Naše očakávania sú, že po voľbách dôjde k takým dohodám medzi politikmi, ktoré budú aj realizovateľné. Zo strany pacientov by sme radi videli aj potrebu kontinuity, ktorá tu bola nastavená. Na všetko to, čo sa začalo robiť, aby sa v tom pokračovalo. Či bude politická vôľa a podpora po voľbách, ťažko povedať. Ale vždy to závisí od nás a od reálnych očakávaní, presvedčiť pacientov je veľmi ťažké. Naozaj sa to nezmení tak, že nebudú mať čakacie lehoty, že k špecialistovi sa bude čakať len 2 – 3 dni, alebo že nikto nebude platiť doplatky za lieky. To sú nereálne sľuby a ja by som strašne rada verila, že zdravý rozum predsa len na Slovensku zvíťazí,“ priblížila šéfka AOPP M. Lévyová.
„Nevidím žiadnu osobnosť, ktorá by bola schopná urobiť zmeny, ktoré sú potrebné. Máme pred sebou pokračovanie obdobia, ktoré bolo posledných 10 – 12 rokov. To je obdobie, keď sa v zdravotníctve mnohé zlepšilo, ale mám pocit, že všetko, čo sa zlepšilo, sa nezlepšilo vďaka, ale napriek ministerstvu zdravotníctva. Verím, že po týchto voľbách napriek ministerstvu zdravotníctva sa mnohé bude hýbať vpred aj vďaka poskytovateľom, ktorým záleží na tom, aby kvalita bola dostupná, aj vďaka poisťovniam, ktoré sú dnes lídrom a potom odovzdajú riešenia štátu. To je to, čo posúva slovenské zdravotníctvo vpred, to sú poskytovatelia a poisťovne, ktoré chcú veci robiť správne a tak, ako sa majú. Bohužiaľ, v našej moci nie je urobiť potrebné koncepčné interdisciplinárne zmeny a myslím si, že v súčasnosti nie je osoba, ktorá by tam vedela prísť a mať dostatočnú politickú podporu na to, aby takéto radikálne zmeny dokázala presadiť. Nemyslím si, že nás čaká najbližších 4, 6, 8 rokov obdobie zásadného posunu vpred,“ zareagoval M. Polák.
V nepozitívnom výhľade pokračoval aj prezident ANS. „Vychádzam z toho, aké spektrum politických strán sa zrejme dostane do parlamentu. Vieme, kto s kým hovorí, že nepôjde do koalície, keby sme z toho vychádzali, tak aj potenciálna budúca tzv. demokratická koalícia je vlastne vnútri úplne inkompatibilná v programe v zdravotníctve. Čo sa týka „leadershipu“, zatiaľ to vidím ako veľký problém. A súhlasím s tým, že systém pôjde vnútorne nezávisle od toho, čo sa bude diať na ministerstve zdravotníctva,“ zhodnotil M. Petko.
„Prečítal som si programy politických strán, niektoré sú veľmi krátke, niektoré veľmi dlhé. Je tam veľa spoločných vecí, ale to, čo je spoločné, sú tie najvšeobecnejšie veci, ktoré všetci vieme, ktoré sa dobre hovoria a dajú sa zrealizovať. Keď sa rozprávame o ,leadershipe‘, zdravotníctvo je čierny Peter, ale myslím, že problém politických strán alebo každej politickej strany je, že si musí uvedomiť jednu vec. Len čo dostane zdravotníctvo, musí rátať s tým, že po štyroch rokoch, ak bude chcieť naozaj meniť a reformovať, je dosť možné, že sa do parlamentu už nedostane. Lebo to sú nepopulárne opatrenia,“ povedal P. Blaškovitš. Podľa neho zároveň nejde len o samotného ministra, ktorý je dôležitý, ale kľúčové je, aby sa do štátneho prostredia dostali šikovní ľudia, a aby to nebolo položené na tom, že ak príde nové zoskupenie, povie, že všetko je zlé a poďme to urobiť všetko inak a nanovo. „Kľúčové je, aby to bol osvietený minister, ktorý sa vie pozerať s nadhľadom na personálne obsadenie a mal by to byť typ človeka, ktorý neodoženie od seba ľudí, ale naopak, vie si vybudovať dobrý tím,“ zhrnul P. Blaškovitš.
„Opakovane hovorím, že toho, kto tam príde, strašne ľutujem. Pretože ten, kto príde, kam sa pozrie, tam bude problém. Ak sa im podarí za štyri roky naštartovať procesy k zlepšeniu, neuvidíme nič, ale už len keď uvidíme, že sú nejaké procesy naštartované, tak budeme na tom omnoho lepšie, ako keď sa bude všetko rúcať, búrať a budeme bezhlavo riešiť jeden problém. Viem, že budeme tak či tak ďalej hasiť problémy, ktoré budú, ale budem rád, keď popritom naštartujeme ešte nejaké zmeny, pretože to bude inak fénix, ktorý skončí v popole, ale už nevstane,“ zhodnotil M. Šoth.
„Ja som optimistický človek a predstavovala by som si, aby sme konečne v našej spoločnosti pochopili a vytvorili také podmienky, aby lekári a zdravotnícki pracovníci ostali u nás. Ja dúfam, že príde múdry minister, ale nemôže byť iba jeden, musia tam byť viacerí a myslím, že máme potenciál zlepšovať. Myslím, že keď odstránime bariéry ministerstvo zdravotníctva, poisťovne, poskytovatelia a pacienti sa začnú usmievať, aj zdravotnícki pracovníci sa začnú usmievať, myslím, že nájdeme spoločnú reč,“ uviedla A. Šimková.
„Odznel tu optimistický aj pesimistický pohľad. Ja poviem, ako to presne bude: Martin Smatana bude mať v budúcom volebnom období dvoch šéfov a jedna z nich bude žena. Politické sľuby z bilbordov sa poväčšine nenaplnia, a v mnohých prípadoch vďakabohu. Dostaneme o pol miliardy viac, ale tú dostanú štátne nemocnice, lebo sa budú naďalej zadlžovať. Naďalej budeme všetci hovoriť, že slovenské zdravotníctvo je nanič, ale objektívne bude lepšie. Bude kratšie čakanie, bude väčšia dostupnosť nových technológií, bude sa rozbiehať a stupňovať súťaž o pacienta. Bude napríklad všeobecný objednávkový systém, bude k dispozícii nová forma poskytovania zdravotnej starostlivosti, niečo na hranici online, telemedicíny a podobne. Bude postavená nová nemocnica, jedna určite,“ zhrnul svoju predstavu M. Faktor. Podľa neho sa neobjavia nasledujúce štyri roky kauzy ako masér Kostka, teta Anka alebo nákup predražených CT. „Bude schválená stratifikácia, bude znížený medziročný nárast nákladov na lieky a smutné alebo veselé je to, že toto bude bez ohľadu na to, kto bude minister,“ povedal M. Faktor.
„Za nás najväčším problémom budúceho roka budú ľudia, personál, čo môže do veľkej miery na 2 – 3 roky zastaviť väčšinu reforiem,“ uviedol M. Smatana. I podľa neho zmeny nastanú, či bude taký alebo taký minister. „Jediná pohroma by bola, keby tam bol minister, ktorý neverí vo vakcináciu. Som aj rád, že sa takto stretávame a že sa rozbehli tieto diskusné stoly, lebo veľa zmien a politík sa rozbehlo tak, že sa začalo o nich rozprávať. Tým, že sa o nich rozpráva a rozpráva odborne. Ja som zažil päť ministrov a troch som poznal detailne, my v IZP sme sa vždy prispôsobili, ale s každým sa dá robiť, ak počúva. Jediná vec, v ktorú ja dúfam do budúcnosti, je to, že to bude minister, ktorý bude počúvať ľudí, ktorý si nebude tvrdohlavo búchať do svojho, ale bude počúvať a chodiť medzi pacientov, do nemocníc, a nie iba medzi svojich, ale všetkých, lebo svet je často absolútne odlišný,“ uzavrel šéf inštitútu IZP M. Smatana.