Práca je láskou na celý život. Hovorí prednosta urologickej kliniky FNsP Banská Bystrica MUDr. Vladimír Baláž, PhD.
Čo vás na medicíne v socialistickom zdravotníctve lákalo, keď ste sa pre štúdium na bratislavskej lekárskej fakulte v roku 1977 rozhodovali?
Príhoda, ako som sa dostal k medicíne, je taká, aké sa zrejme stávajú mnohým lekárom a lekárkam. Počas školských prázdnin, keď som mal asi desať rokov, som bol u starej mamy na dedine pri Veľkom Krtíši. Mal som úraz a dostal som sa do miestnej nemocnice, kde na chirurgii bol primár Vanko.
On a atmosféra v nemocnici ma úplne uchvátili. Bol som chytený v pasci na celý život. Myslím si, že medicína, resp. práca lekára, nemá mentálne nič spoločné s tým, v akom zriadení pracujete. Je to v prvom rade služba pacientovi, určitý druh poslania, keď práca predstavuje lásku a priateľstvo na celý život.
Fungujú takéto emócie aj u dnešných medikov a mladých lekárov?
Skôr sa mi zdá, že v dnešných časoch akoby sa tohto všetkého, česť výnimkám, mladým lekárom a lekárkam nedostávalo. Je zrejme akosi automaticky zažitá predstava, že lekári v minulosti pracovali nekvalitne, v zlých podmienkach a podobne. Ja som mal asi šťastie, že som sa po skončení lekárskej fakulty v Bratislave dostal do novootvorenej nemocnice v Banskej Bystrici, ktorá bola na svoju dobu vynikajúco vybavená z personálnej aj materiálnej stránky.
Išiel som robiť urológiu pod vedením skvelého lekára a človeka, primára Kováča. Bol som plný zážitkov zo stáže u profesora Zvaru v Bratislave, kde som sa zúčastnil na transplantácii obličky, a veril som, že urológia v Banskej Bystrici mi poskytne obrovské príležitosti na uplatnenie.
Po vyše štyridsiatich rokoch praxe viete, čoho bolo viac. Či radosti a potešenia z práce, alebo sklamaní z nenaplneného...
Keď sa pozerám spať, žiaľ, je to skutočne už viac štyridsať ako rokov, môžem len pokorne skloniť hlavu, pretože sa mi dostalo všetkého dobrého, azda viac, ako si človek zaslúži. Iste, počas tých rokov bolo aj množstvo sklamaní či nenaplnených prianí alebo predstáv.
Tie však predstavujú len skúsenosti, bez ktorých by sme svoju cestu nevedeli prejsť so vztýčenou hlavou. Sú to len príležitosti, ako robiť veci lepšie a rozumnejšie. Niekedy si hovorím, že neúspechy sú možno na ceste vpred dôležitejšie, ako keby išiel človek len od úspech...
Zostáva vám 85% na dočítanie.