Zdravotnícke noviny

Rozhovory

V zahraničí som sa naučil, ako pristupovať k pacientom

27. apríl 2020 - Už od druhého ročníka chcel byť neurochirurgom. Aby sa naučil viac, za vlastné peniaze chodí rok čo rok na odborné stáže do zahraničia. Aj o tom nám porozprával MUDr. Mgr. Kristián Varga, MBA z Neurochirurgickej kliniky, Univerzitná nemocnica Martin 
Kým prejdeme k vašim zahraničným stážam, opýtam sa najprv na aktuálnu situáciu. V Martine, kde pracujete, je v rámci Slovenska počet infikovaných na COVID-19 výrazne vyšší, aj preto sa martinská nemocnice má stať „červenou“ nemocnicou. Aká je tam momentálna situácia?
 
Sú prijaté opatrenia, vďaka ktorým sa pripravujú jednotlivé oddelenia a celá nemocnica na zvládnutie náporu a na ten najhorší scenár, aký môže nastať. Jedným z nich je, že pri vstupe do nemocnice sa robí triáž (rozdelenie) pacientov podľa príznakov a vážnosti stavu. Túto neľahkú úlohu robia dobrovoľníci – medici z Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine, ktorým patrí nesmierna vďaka a obdiv za túto neľahkú prácu.
 
Okrem toho pracujete aj v záchrannej zdravotnej službe. Záchranári sa dlhodobo sťažujú na nedostatok ochranných pracovných prostriedkov. Koncom minulého týždňa mali prísť zo Štátnych hmotných rezerv nejaké zásoby. Dorazili? Je to o niečo lepšie?
 
Keďže robím u troch zamestnávateľov Záchrannej zdravotnej služby, viem veľmi dobre porovnať situáciu u jednotlivých poskytovateľov. Musím povedať, že situácia je mierne lepšia, ale stále nemám pocit, ktorý by mal mať každý zdravotnícky pracovník bez ohľadu na to, či robí v nemocnici alebo v záchrannej zdravotnej službe. A to je pocit maximálnej snahy zabezpečiť dostatok ochranných pomôcok zo strany zamestnávateľov. 
 
Lekársku fakultu ste skončili len nedávno, kam smerovali vaše kroky po jej skončení?
 
Vyštudoval som Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine a po jej skončení v roku 2016 som nastúpil na Neurochirurgickú kliniku UN v Martine, kde dodnes pôsobím ako doktorand a zároveň aj ako sekundárny lekár.
 
Mnohí absolventi sa sťažujú, že ich starší kolegovia k ničomu nepustia a väčšinu dňa trávia len vypisovaním prepúšťacích správ. Stretli ste sa s tým aj vy alebo sa tie pomery už zlepšili?
 
Zo začiatku treba byť pripravený na to, že trvá zhruba rok, kým sa čerstvý absolvent zabehne, kým si zvykne na prácu na oddelení, na prácu s pacientmi. Samozrejme, musí si prejsť všetkým. Teda od oboznámenia sa s byrokraciou, ktorá tu je a dosť značne zaťažuje zdravotnícky personál, cez prijímanie pacientov, režim oddelenia a práce. Väčšinu času strávenú administratívnymi záležitosťami by mladí lekári vedeli využiť efektívnejšie, a to venovaním väčšej pozornosti pacientom.

Vo Švédsku som sa stretol s tým, že prijímacie a prepúšťacie správy sa vôbec nepísali, všetko sa nadiktovalo na diktafón a administratívni pracovníci to prepísali na papier. Lekár to len potvrdil elektronickou pečiatkou a ani to nemusel manuálne pečiatkovať, ako je zvykom u nás. Každý zápis musí byť vytlačený a ručne opečiatkovaný.
 
Presne o tom mi rozprávala moja gynekologička s tým, že ona to vo Švédsku zažila už pred 30 rokmi. Vidím, že to tam stále funguje.
 
Ja som sa tam s tým stretol pred 8 rokmi. Aspoň vidieť, ako ďaleko sme sa posunuli my na Slovensku. Snahy o zlepšenie sú, ale zatiaľ to nefunguje tak, ako by malo.
 
Neurochirurgia je dosť komplikovaný odbor. Aké zákroky sa robia na vašej klinike?
 
Máme široké spektrum operačných výkonov. Poskytujeme operačné riešenie závažných akútnych úrazových poškodení lebky, mozgu, miechy, chrbtice a periférnych nervov. Zaoberáme sa aj degeneratívnymi ochoreniami chrbtice od relatívne jednoduchších operácií ako vysunuté medzistavcové platničky cez komplikovanejšie viacúrovňové poškodenia chrbtice s útlakom miešnych štruktúr až po nádory. Venujeme sa aj operáciám nádorov mozgu, cievnym malformáciám a ďalším patológiám. Občasne máme aj detských pacientov, patriacich do nášho spádu, u ktorých riešime akútne stavy.
 
Čo najzložitejšie ste zatiaľ robili vy?
 
Špecializačné štúdium v neurochirurgii trvá minimálne šesť a pol roka. Ak ste doktorandom, tak aj dlhšie. Ide to postupne, začína sa od tých najjednoduchších výkonov. Mám odoperované úžinové syndrómy na horných končatinách, akútne poúrazové stavy hlavy, asistoval som pri zložitejších resekciách nádoru mozgu, v ktorých som iniciálnu fázu operácie – prístup pomocou neuronavigácie a prípravu – robil ja.

Mal som aj možnosť byť v súčinnosti s kolegami z iných odborov pri rekonštrukčných plastických operáciách kože na hlave. Keď som bol na stážach, mal som možnosť vidieť aj asistovať pri výkonoch, ktoré sa na Slovensku robia len veľmi ojedinele, pretože sú také náročné.
 
Vždy ste chceli robiť neurochirurgiu? Pretože kým pred 20-30 rokmi boli najvychytenejšie práve chirurgické odbory, dnes absolventi o ne vôbec nemajú záujem. 
 
Chcel som to už od druhého ročníka, keď sme mali všeobecnú anatómiu a postupne sme sa dostávali k jednotlivým systémom. Veľmi som sa tešil na neuroanatómiu, nadchla ma a vedel som, že chcem robiť neurochirurgiu a venovať sa chorobám štruktúr mozgu a ciev. Keďže som dosť športoval a hral na klavíri, dúfal som, že motoricky by som to mal zvládnuť. Postupne tam aj smerujem.
 
Koľkí z vašich spolužiakov skončilo na chirurgii, resp. na neurochirurgii?
 
Zhodou okolností so mnou pracuje jeden môj spolužiak, boli sme dokonca spolu aj v jednom krúžku na vysokej škole, počas nej sme spolu tiež robili sanitárov na internom oddelení, kde sme brigádovali, privyrábali si a zároveň naberali skúsenosti, chodili sme sa pozerať na operačné sály a nakoniec sme obaja skončili na jednom pracovisku. Neviem o tom, že by niekto ďalší približne zo 130 spolužiakov robil neurochirurgiu. Zopár skončilo na chirurgických odboroch.
 
Viete, koľkí z nich odišli do zahraničia?
 
Spolužiak, s ktorým som býval, odišiel do zahraničia, robí oftalmológa v Česku. Pár ľudí odišlo do Nemecka. Musím však povedať, že z môjho ročníka len minimum odišlo do zahraničia, väčšina spolužiakov ostala na Slovensku. 
 
Máte za sebou niekoľko stáží v zahraničí. Ako ste sa k nim dostali?
 
So stážami som začal ešte na vysokej škole, v rámci Slovenskej asociácie študentov medicíny je možné prihlásiť sa na stáž. Takúto možnosť má každý študent a počas leta môže absolvovať mesačnú stáž na rôznych klinikách po celom svete za minimálny poplatok. Samozrejme, musíte si hradiť letenku.

So stážami som začal po 3. ročníku, keď som absolvoval mesačnú stáž vo Švédsku na kardiochirurgii a urgentnom príjme. Prihlásil som sa aj v nasledujúcom roku, vybrali ma, a tak som v lete absolvoval stáž v Indonézii. Nasledovalo štúdium v zahraničí v rámci programu Erasmus plus, pol roka som strávil v Budapešti, kde som si vybavil aj stáž na neurochirurgii.

V tomto trende som pokračoval aj ako lekár. Spojil som to s mojou záľubou v cestovaní. Väčšinou sa hlásim na odborné kurzy v zahraničí, keďže na Slovensku takáto možnosť nie je.
 
Ako dlho trvajú stáže?
 
Závisí to od toho, ako si to dohodnete s vedúcimi pracovníkmi na jednotlivých oddeleniach. Obvykle od týždňa až po niekoľko mesiacov, závisí to od toho, koľko máte času, financií a na ako dlho vás pustia z nemocnice.
 
Najdlhšie ste boli kde a ako dlho?
 
Najdlhšie stáže, obvykle mesačné, som absolvoval vo Švédsku, v Indonézii a Japonsku. Ďalšie kratšie stáže a kurzy boli v Saudskej Arábii, Argentíne, Anglicku, na Ukrajine, v Turecku, Česku a ďalších krajinách. 
 
Ako k tomu pristupujú vaši nadriadení? 
 
Keďže som doktorand a mám s nemocnicou len čiastočný úväzok, môj nadriadený ma púšťa. Samozrejme, nie úplne všade, kde chcem, ale na väčšinu kurzov áno. Povolenie som dostal napríklad aj na stáž do Japonska. Dokument musí podpísať aj riaditeľ nemocnice, od ktorého som sa zatiaľ nestretol s negatívnou odpoveďou.
 
Koľko vás to všetko už stálo? Predpokladám, že si to všetko hradíte sám.
 
Radšej to ani nepočítam, ale keď si to zoberiem spätne, tak je to už dosť veľká suma peňazí. 
 
Bol by za to už menší byt v Martine?
 
No, povedzme skôr menší pozemok. Ale neľutujem to, beriem to ako investíciu do seba. Najlepšou investíciou je predsa investícia do seba a svojho vzdelania. Riadim sa tým, že čo do tridsiatky nestihnem, po tridsiatke už nedobehnem, takže kým nemám záväzky, ako sú rodina a deti, tak investujem čas a peniaze do seba, do svojho vzdelania, do skúseností, ktoré sú na nezaplatenie. 
 
V rámci stáží ste navštívili aj exotickejšie a vzdialenejšie krajiny, nielen Európu. Spomínali ste Turecko, Japonsko či Indonéziu. Rozdiely sú zrejme veľké, a to nielen čo sa týka kultúry, ale odlišný je v týchto krajinách zrejme aj samotný systém zdravotníctva.
 
Podľa mojich skúseností systémy zdravotníctva v zahraničí sú na veľmi vysokej úrovni, samozrejme, závisí to od tej-ktorej krajiny. Ak ide o väčšie krajiny, ako napríklad Argentína, kde som bol v novembri minulého roku, je tam aj viac pacientov, viac diagnóz a viac raritnejších diagnóz, čo sa operujú. A to sa odrazí aj na výkonoch, robia sa aj tie náročnejšie.

Podobne je to aj v Japonsku, v Tokiu, ktoré má s okolitými priľahlými oblasťami 13 miliónov obyvateľov. Aj tam je viac nemocníc, pričom každá nemocnica sa snaží špecifikovať na určitú oblasť v rámci neurochirurgie. Ja som bol v nemocnici, ktorá sa špecializuje na cievnu chirurgiu.

Na druhej strane bol som aj na Ukrajine, ktorá nie je v EÚ, a keďže tam nie je povinné zdravotné poistenie, je tam aj horšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre ľudí, keďže pacienti si za všetko musia platiť, a to od lekárov cez anestetiká, katétre až po lieky. Čiže niekde je to lepšie, inde horšie. 
 
Ukrajina bola zatiaľ to najhoršie, čo ste zažili?
 
Z hľadiska financovania a dostupnosti zdravotnej starostlivosti Ukrajina a Indonézia. V rámci Európy to však bola určite Ukrajina. 
 
Viem, že lekári tam majú mizerné platy.
 
Celková úroveň nie je vysoká. Pracovisko je síce špičkové a aj má veľa pacientov, ale celý ich zdravotnícky systém dobrý nie je.
 
A Indonézia?
 
Aj tam sú šikovní ľudia, či už mladí lekári, alebo študenti. Tam je však skôr problém v zmýšľaní ľudí. Jednak dostupnosť zdravotnej starostlivosti nie je taká vysoká – je tam veľmi veľa ostrovov, takže kým sa človek dostane do nemocnice, trvá to. Idú tam preto len v najhorších prípadoch, v najvážnejších štádiách ochorení. A jednak stále tam pôsobia rôzni mastičkári, ľudia stále preferujú najmä prírodnú medicínu. A toto sa asi ani nedá zmeniť. 
 
Ako na vás pozerali pacienti? Predsa len ako mladý lekár z Európy ste museli na nich pôsobiť exoticky.
 
Prvú noc v Indonézii som sa išiel prejsť okolo hotela a tamojší ľudia si ma fotili. Nie sú zvyknutí na Európanov, sme pre nich zjav. Keď som vošiel do obchodu, predavač si ma hneď odfotil a dal si fotku na svoju sociálnu sieť. Všetci si ma tam vážili a tak aj ku mne pristupovali. Brali ma za niečo dôležitejšie ako ich lekárov. Bolo to príjemné.
 
A brali vás tak aj kolegovia lekári?
 
Áno, aj kolegovia. Bola tam úžasná atmosféra, pacienti tam mali okolo seba aspoň 20-30 príbuzných, ktorí prespávali na nemocničných chodbách, bola tam súdržnosť. Za pacientom prišli dokonca celé rodiny z dediny, v ktorej bývali. 
 
Čo by ste priniesli na Slovensko z toho, čo ste zažili v zahraničí?
 
Na Slovensko by som určite priniesol iný prístup k mladým lekárom, aby dostali väčšiu šancu, napríklad čo sa týka operačných výkonov. Celkovo viac podpory mladým lekárom v ich kariére, aby dostávali pocit, že ich berú ako partnerov, že sú budúcnosť. Tak ako ich budú ich vedúci pracovníci viesť, také zdravotníctvo tu budeme mať v budúcnosti.

Nie je miesto na brzdenie mladých lekárov ani na to nedávať im šancu, práve naopak, mali by dostať silnejšiu motiváciu, a keď je niekto motivovaný a perspektívny, tak mu treba dať čo najviac príležitostí aj financií na stáže a posúvať ho. V tom by mali zohrať rolu vedúci pracovníci. A nie všade na Slovensku to tak funguje.
 
V zahraničí to tak funguje?
 
Áno, v zahraničí som to videl. Mladí tam operujú a majú dôveru starších lekárov. Samozrejme, zo začiatku je to ťažké, ale dôvera tam je a to ich posúva ďalej. 
 
Lekárov to však dobieha, už teraz sa staršia generácia lekárov sťažuje, že nemá koho odporučiť ako operatéra z mladších kolegov. Ako keby si až teraz niektorí uvedomili, že ich generácia si nevychovala kvalitných nástupcov, ktorým by dôverovali a ktorým by sa zverili oni alebo svojich príbuzných do rúk. Pritom to boli oni, ktorí nechceli mladých lekárov k ničomu pustiť, a tak mnohí to buď vzdali a odišli do zahraničia, alebo sa prispôsobili.
 
Tento trend na Slovensku stále cítiť, i keď pomaly ustupuje. Práve tým, že staršie generácie lekárov pred 20-30 rokmi k ničomu nepúšťali mladších kolegov, aby sa necítili ohrození. Lenže tí mladší vyrástli, tiež prevzali ten model a dnes nepúšťajú mladších. Jediná vec, čo sa možno zmenila, je, že sa mladí dnes už neboja ozvať. A aj sa ozývajú. 
 
Známy je prípad bývalého dekana lekárskej fakulty, ktorý keď potreboval operáciu, podstúpil ju radšej v Česku, nie na Slovensku. 
 
Keď som bol v Argentíne, prednášajúcim tam bol prednosta jednej z najlepších neurochirurgických pracovísk v rámci Českej a Slovenskej republiky, profesor Beneš z Prahy, a on vravel, že má veľmi veľa pacientov zo Slovenska, ktorí sa chcú dať operovať v Česku.

Bolo by dobré tento trend zvrátiť. A vzbudiť väčšiu dôveru pacientov v slovenských lekárov, nech sa dávajú operovať na Slovensku. Máme tu kvalitné nemocnice, kvalitných odborníkov. Možno komunikácia a prístup či veci, ktoré sa dostávajú do médií, hoci nie sú úplne pravdivé, ich odrádzajú od slovenského zdravotníctva. 
 
Mnohí lekári sa sťažujú na prístup pacientov a naopak, pacientom sa nepáči správanie zdravotníkov. Ako je to v zahraničí?
 
Jednou z mnohých vecí, ktorú som sa v zahraničí naučil, je ako pristupovať k pacientom. Každá jedna stáž, každý jeden kurz, na ktorom som bol, ma v tom formuje a snažím sa na tom pracovať čo najviac, lebo všetko je o komunikácii. Hneď od prvého dojmu, aký spravíte na pacienta, v zmysle podania ruky a predstavení sa.

Samozrejme, aj ja riešim v hlave veľa vecí, ale dávam ich bokom a vždy sa snažím usmiať, byť milý na pacientov, nech pacienti cítia, že bude o nich postarané a že nám môžu dôverovať. Pacient sa musí v tomto prostredí cítiť príjemne. Našťastie som zatiaľ nemal nejakú výraznejšiu zlú skúsenosť, že by boli pacienti agresívni, všetko sa dá vykomunikovať, všetko sa dá vysvetliť. Aj tu platí, čo dáte, to dostanete. Keď sa snažím úprimne povedať pacientom, aká je situácia, väčšinou to pochopia.
 
Nebojíte sa, že vás realita zomelie, ak ostanete na Slovensku?
 
Môj sen bol ísť pracovať do zahraničia, ale tento systém mi celkom vyhovuje, teda že robím na slovenskom pracovisku a krátkodobo zbieram skúsenosti zo zahraničia na stážach. Môj osobný boj proti súčasnému systému stále prebieha. Dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie.
 
Zvažujete pôsobenie v zahraničí?
 
Je to jedna z alternatív.
 
Kam by ste išli?
 
To si zatiaľ nechám pre seba.
 
Mali by absolventi medicíny platiť, ak by po skončení školy odišli do zahraničia a neostali na Slovensku – tak ako to pred voľbami navrhoval Smer?
 
Prvýkrát som sa s tým stretol, keď som bol na štúdiu v rámci Erasmu v Budapešti, tamojší študenti, ktorí vyštudujú medicínu, musia po absolvovaní zostať v krajine tri roky. Ak by odišli, platia nejaký poplatok. Niektorí študenti si zobrali úver, prípadne tí, ktorí na to mali, študovali v anglických alebo nemeckých lekárskych programoch, takže neboli limitovaní. Takýto prvoplánový návrh v znení, v akom bol prezentovaný, je úplne absurdný a mal by sa v prvom rade odborne prebrať a prizvať na takúto diskusiu aj študentov.

Nejaké riešenie by sa určite dalo nájsť. Prečo by však mali byť postihnutí len medici? Čo absolventi iných odborov? A čo študenti, ktorí vyštudujú nejakú fakultu a pracovať budú v úplne inom odbore? Tie peniaze nechýbajú štátu?
 
Lekárske fakulty prijímajú čoraz viac zahraničných študentov, robia to pre peniaze. Slovenskí študenti sa zase sťažujú, že nároky na zahraničných študentov sú často nižšie ako na nich práve preto, že za školu platia. Stretli ste sa s tým?
 
Vyučujem aj slovenských, aj zahraničných študentov. Riešením nie je prijímať čoraz viac zahraničných študentov, ale ani slovenských študentov, lebo to nemocnica kapacitne nestíha, takáto výučba sa nedá zvládať. Pomaly sa to dostáva do pomeru 50 na 50.

Čo sa týka Martina, zahraniční študenti, ktorí si štúdium platia, ak majú mať napríklad praktické cvičenie tri hodiny, tak aj legitímne vyžadujú, aby som sa im tri hodiny plne venoval. Čo je pochopiteľné. V tom je rozdiel medzi slovenskými a zahraničnými študentmi. Slovenskí študenti sú takí, že ak sa skončí cvičenie skôr, nič sa nedeje. Zahraniční študenti sa viac pýtajú, viac sa zaujímajú. Slovenskí študenti by mohli byť aktívnejší.

Naozaj treba využiť študentské roky na to naučiť sa čo najviac, vidieť čo najviac, a to aj v nemocniciach. Nikto ich neodmietne, ak vyvinú iniciatívu prísť pozrieť sa na operačnú sálu alebo viac sa zaoberať pacientmi, vyšetrovať ich atď. Nemeckí študenti a mladí lekári vedia odoberať krv, zaistiť žilu, keď má sestrička problém, pričom neviem koľko slovenských by to dokázalo. Chyba nie je, samozrejme, úplne v nich, ale ja som sa to tiež naučil tak, že som sa k podobným výkonom pýtal a chcel ich robiť počas štúdia.
 
Ako vyzerá dnes výučba študentov v nemocniciach? To je ďalšia častá výčitka študentov, že sa často len tak motajú po oddeleniach a lekári nemajú čas sa im venovať. Ako to vyzerá u vás v Martine?
 
Študentom sa snažím venovať, chápem, že lekári na rôznych oddeleniach majú rôzne povinnosti. Lekár však musí byť dobrý manažér a musí si vedieť zmanažovať čas tak, aby všetky svoje úlohy vedel pokryť a pokryl ich adekvátne. Buď si to zariadim tak, že nejakých študentov pošlem na sálu, niektorým dám vyšetriť pacientov, popritom sa im venujem. Snažím sa im dať takú výučbu, akú som chcel ja ako študent. Čiže hlavne zameranú na prax a praktické zručnosti.
 
Bol prechod do praxe ťažký? Na súťaži Medik roka, na ktorej ste sa aj vy zúčastnili, bolo vidieť, ako sú piataci a šiestaci zdatní v teórii, ale prax už bola horšia. 
 
Ja som patril k tým aktívnejším študentom, už počas tretieho-štvrtého ročníka som sa snažil asistovať na sálach, kde sa dalo, na chirurgických oddeleniach, k mnohým praktickým veciam som sa dostal aj ako sanitár, či už išlo o odber krvi alebo cievkovanie pacientov. Zo začiatku je to určite ťažké a naozaj je iné šiť kožu na zmrznutých prasacích nohách, ako sme to mali na súťaži Medik roka, ako na reálnom pacientovi. Začiatky sú ťažké, ale netreba zúfať. Niekto, kto je šikovnejší, sa to naučí skôr, inému to trvá síce dlhšie, ale tiež sa to naučí. Netreba byť sklamaný, treba vytrvať.
 
Čo by ste zmenili v slovenskom zdravotníctve?
 
Určite prístup ľudí, ktorí sú na vedúcich pozíciách, voči svojim podriadeným alebo prístup vedúcich lekárov k svojim mladým lekárom. Treba tiež nájsť financie na podporu a motiváciu mladých lekárov, nech chodia do zahraničia, na stáže, nech vidia. Tie skúsenosti sú naozaj na nezaplatenie a potom ich prinesú na Slovensko. Veľa sa dá v zahraničí naučiť aj po ľudskej stránke.
 
Stretli ste sa v zahraničí s nejakým raritným ochorením či výkonom?
 
V Japonsku je rozšírené ochorenie, ktoré sa nazýva moya-moya. Ide o ochorenie, keď sa vám zužujú prívodné mozgové cievy a vytvárajú sa rôzne cievne štruktúry ako kolaterály na prekrvenie iných častí mozgu. Na Slovensku sa prakticky toto ochorenie nevyskytuje. Oni to riešia chirurgicky tak, že pacientom našívajú pod mikroskopom milimetrové cievky, premosťujú prívodnú cievu v podkoží v oblasti spánkovej krajiny až na mozgovú cievu, čiže spravia tzv. bajpas.

Kvôli tomu som tam aj išiel, neurochirurg by to mal vedieť spraviť. Ich tréning však trvá dlho, mladý neurochirurg musí mať našitých pod mikroskopom na „nečisto“ aspoň 10-tisíc stehov na nejakej látke, až potom môže prejsť k pacientovi. Počas operačného výkonu šéf neurochirurgie dal našiť jednu stranu cievy mladému lekárovi, ktorý bol približne v mojom veku. Strašne sa mu triasli ruky, ale bolo dobré, že dostal dôveru. Inak sa to naučiť nedá.
 
Kde boli najlepšie podmienky?
 
Asi vo Švédsku, možno preto, že to bola prvá krajina, kde som bol na stáži. Bol som očarený. Celkovo sa mi páčil prístup, neboli tam len švédski lekári, ale aj lekári zo zahraničia. Tam som zažil a spoznal takú zdravú migráciu lekárov z jednotlivých krajín.
Sekcia: Rozhovory Autor: Katarína Lovasová, šéfredaktorka ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 1