​Úrazy sú korením ortopédie

Na Slovensku ju prvýkrát použil u pacientky po úraze na lyžovačke. Zachránil tak jej vlastný skrížený väz a ušetril ju pred klasickou plastikou.

Čím vás oslovila ortopédia?

Takéto otázky si človek kladie už počas štúdia medicíny. Chcel som sa vybrať chirurgickým smerom, súčasne ma však zaujímali aj vnútorné procesy v tele, interná medicína mi nebola cudzia, zaujímavá bola anestézia. Ale chcel som viac uplatniť manuálnu zručnosť, čo ponúka chirurgia. Uvažovanie sa vykryštalizovalo do traumatológie. Ako čerstvo skončený lekár som bol pridelený na ortopedickú protetiku v špecializovanej nemocnici, odkiaľ som prešiel na ortopedickú kliniku do Ružinova. Bolo to pre mňa uspokojujúca robota, bolo to presne to, čo som si predstavoval. Na klinike som ostal do druhej atestácie z ortopédie. S náplňou práce som bo veľmi spokojný, no boli tu dosť výrazné problémy s vlastnou existenciou.

V tom čase som mal sedem zamestnaní – robil som súdneho znalca, konzultanta vo dvoch firmách, jazdil som sanitkou záchranku, lietal som vrtuľníkom záchrannú službu, robil som lekára pre športové kluby. Aj tak to bolo natesno. Keď si človek chce založiť rodinu, prídu deti, nie je to konformné s týmto spôsobom života. Čiže nejaká zmena musela prísť. Veľa mojich kolegov a spolužiakov to riešilo tak, že odchádzali do farmafiriem.

To by vás bavilo?

Rozhodoval som sa, či budem naďalej fungovať ako slovenský lekár. V tom čase veľa kolegov z neurologickej kliniky odišlo do Nemecka. Dedo bol profesor germanistiky, hovoril som plynule po nemecky. V priebehu týždňa som mal na stole dve ponuky. Prijal som miesto na privátnej klinike vo Frankfurte, ktorá bola koncipovaná ako čistá ortopédia, bez traumatológie. To bolo pre mňa trošku frustrujúce, lebo traumatologická časť ortopédie, teda úrazy pohybového aparátu sú korením ortopédie, takým oživením rutiny s endoprotézami. Na klinike sa venovali miniinvazívnej artroskopickej liečbe kĺbov pohybového aparátu, veľmi silno tam bola zakorenená endoprotetika, z čoho žili, lebo to sú veľmi lukratívne zákroky.

Kým na Slovensku sa moje operácie za rok pohybovali v desiatkach, tam sa rátali v stovkách. Operačná rutina musela byť, vôbec sa nediskutovalo o tom, že dobre zoperujem. To sa považovalo za samozrejmosť. Diskutovalo sa o tom, že operačný čas musí byť kratší, aby sa stihlo viac operačných výkonov. Tlak na profit bol veľmi silný, ale bol postavený rozumne. Majitelia kliniky to tlačili spôsobom, že musíme urobiť dobré meno, zanechať dobrý dojem, práca musí byť absolútne perfektná so spokojným pacientom a musíme zarobiť. Neveril som, že to môže fungovať, ale dalo sa skĺbiť. Bola to privátna klinika, neboli dotovaní, že keď sú v strate, niekto ich oddlží.

Nechýbala vám tu traumatológia?

Áno, po štyroch rokoch som sa chcel vrátiť k akčnejšej časti ortopédie. Majitelia kliniky, aj keď neradi, ma pustili s dobrými referenciami. Dostal som sa do traumacentra v Gere, kde bola 24 hodín denne plná operačná pohotovosť, 1 200 lôžok, teda obrovská nemocnica. Keď moji šéfovia zistili, že viem robiť endoprotetiku, dali ma robiť endoprotézy. Po dvoch rokoch frustrácie som si povedal, že im dokážem, že viem robiť traumatológiu a začal som si robiť nadstavbovú atestáciu z traumatológie. Trvá to šesť rokov, každé dva roky je ...