Po necelých dvoch rokoch končíte ako ministerka zdravotníctva. Čo bolo psychicky náročnejšie? Vaše pôsobenie v misiách v Južnom Sudáne či v Kambodži alebo v kresle ministerky obhajujúcej stratifikáciu?
Určite to bolo kreslo ministerky, v ktorom som obhajovala nielen stratifikáciu, ale aj mnohé iné projekty, ktoré sme na ministerstve zdravotníctva riešili. To bolo oveľa náročnejšie.
Na misiách bola práca náročná, cítili sme vďaku pacientov, ale hmatateľný bol najmä výsledný efekt celej našej námahy.
V prípade zmien v zdravotníctve a novonastavených krokov sa však efekt ukáže až o niekoľko rokov. Je to jednoducho beh na dlhú trať.
Vďaku necítite od politikov? Alebo hovoríte aj o odborných, profesijných a pacientskych organizáciách?
Za mimoriadne pozitívne momenty považujem napríklad to, že pri projekte stratifikácie sme sa (možno historicky prvýkrát) všetci zomkli a stáli pri nás esá slovenskej medicíny. Podporili nás členovia asociácie štátnych aj súkromných nemocníc, zdravotné poisťovne, pacientske organizácie, Jednota dôchodcov, Únia miest Slovenska.
Jednoducho, všetci túto zmenu podporili, lebo všetci vedia, že pre rezort je nevyhnutná. Patrí im za to vďaka a stratifikáciu vnímam ako náš spoločný projekt. O to väčšie je sklamanie, že reforma nebola prijatá.
Na druhej strane, povzbudzujúca je spätná väzba od lekárov, odborných spoločností, jednotlivcov aj od pacientov. Potešil ma ich odkaz, že im je ľúto, že odchádzam.
Vaše pôsobenie skončilo na stratifikácii. Pritom spočiatku som nemala pocit, že by ste jej boli naklonená, resp. o jej nutnosti hovorili skôr zdravotné poisťovne. Čo vás presvedčilo, že ste si ju zobrali za svoju hlavnú tému?
Ešte ako štátna tajomníčka som diskutovala s Martinom Smatanom (generálny riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky MZ SR – pozn. red.) o potrebe definovať v systéme jasné pravidlá, ktoré nám dlhodobo absentujú. Túto skutočnosť som veľmi intenzívne vnímala aj ako lekárka, sama som videla, že pacient blúdi a hľadá poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Dovoľte uviesť jeden príklad z Nemocnice Kramáre: mala som pacienta, ktorému týždeň či dva v jednom zdravotníckom zariadení nevedeli pomôcť, potom ho poslali k nám, samozrejme v zhoršenom stave. Takýto postup je nielen zbytočne nákladný, neefektívny, pre pacienta náročný, ale ovplyvňuje aj výsledok celej liečby. Stratifikáciu som preto vnímala ako zásadnú reformu.
Sú za ňou mesiace odbornej práce, projekt sme postupne cizelovali a zvyšovali jeho kvalitu. Na výslednom produkte spolupracovali mnohí odborníci. Áno, určite to nebol jediný liek na naše zdravotníctvo, ale hovoríme o mimoriadne dôležitej časti celku. Konečne by sme vniesli poriadok do systému, nastavili jasné pravidlá a kritériá. Nemyslím si však, že moje pôsobenie sa skončilo na stratifikácii.
Na čom ešte?
Parlament neodhlasoval ani zmeny v následnej starostlivosti. Ale povedzte mi, kto je dnes spokojný s tým, že nám narastá počet dlhodobo chorých pacientov a nemáme ich kam umiestniť? Túto problematiku som intenzívne vnímala na internom oddelení. Vyliečite pacienta po akútnom stave – ale nebolo ho kam preložiť...
Veľkým problémom sú napr. chronicky chorí pacienti, pacienti s onkologickými chorobami, pacienti v terminálnych štádiách choroby...
Práve cieľom ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.