Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Traumatológia je o extrémnej odvahe

13. november 2018 - Primár MUDr. Martin Lajoš po 25 rokoch na úrazovej chirurgii hovorí, že je to tímová práca a on sám sa nemôže hrať na majstra sveta.
Vlani ako prvý na Slovensku použil pri operácii trieštivej zlomeniny panvy špeciálnu dlahu vyvinutú odborníkmi v Česku. Pacient dnes normálne chodí, dokonca bicykluje. 

Keď MUDr. Martin Lajoš, primár oddelenia úrazovej chirurgie v Nemocnici Poprad, vlani pripravoval Popradské lekárske dni, oslovil kolegov z kliniky úrazovej chirurgie v Brne. Tí spolupracujú s tamojším výrobcom špeciálnych dláh na použitie pri zlomeninách panvy a vďaka tomuto workshopu sa účastníci kongresu mohli oboznámiť s novou metódou. Bol február 2017. Popradskí traumatológovia netušili, že po veľmi krátkom čase ju použijú aj na operačnej sále.

„V júli k nám priviezli pacienta, ktorý spadol z bicykla a stehennú kosť si cez dno jamky úplne vtlačil do malej panvy, stehennú kosť mal zaklinenú, vtlačenú v panve. Hneď ako som videl zlomeninu, rozhodol som sa, že vyskúšame dlahu Medin Omega. Tá sa v tom čase na Slovensku ešte nepoužila,“ hovorí MUDr. Lajoš. Dovtedy sa panvy operovali štandardným spôsobom, pomocou rovných dláh, ktoré si musí operatér prispôsobiť pomocou ohýbačov. Niekedy bolo potrebné použiť aj dve či tri dlahy. Pre traumatológa to laicky znamená vyformovať dlahu a nechať ju vysterilizovať, na sále „poskladať“ kosti, priložiť k nim vymodelovanú dlahu a prifixovať. 

Modelovanie

Znie to jednoducho, ale je za tým dlhá príprava a ďalšie hodiny na sále. Panvová kosť je sofistikovaná, každá z jej troch časti – od bedrovej kosti cez lonovú a sedaciu až po krížovú kosť – je deformovaná, pričom každá deformácia, zakrivenie, má veľký význam, najmä z fyziologického hľadiska. Poranenou oblasťou prechádzajú kmeňové nervy a cievy, k tomu treba prirátať krvácanie z vén okolitých svalov. Všetko závisí od typu poranenia – či ide o jednoduché zlomeniny okrajov kostí alebo o najkomplikovanejšie trieštivé zlomeniny dna kĺbnej jamky, čo bol aj tento prípad. 

„Pacienta sme operovali, až keď bol stabilizovaný. Takže sme mali čas pripraviť sa. Zavolal som do firmy, aby nám doručili dlahu,“ vraví primár. Rádiológovia urobili 3D konštrukciu, pomocou ktorej si pripravili reálny model panvy pacienta. Až potom prišla na rad samotná dlaha, ktorú bolo potrebné vyformovať tak, aby dostatočne spevnila trieštivú zlomeninu a umožnila fixáciu jednotlivých fragmentov. „V rámci predoperačného plánovania som si v dlahu pripravil, vymodeloval a odovzdal inštrumentárkam na sterilizáciu. Hodinu som ju modeloval na konkrétneho pacienta, ale keď som to na sále potom poskladal, priložil som ju, prifixoval skrutkami, a bolo to. Prístupov k operácii panvy je niekoľko, my sme použili modifikovaný Stopov prístup, takže rez nie je veľký. Samotná operácia trvala dve až tri hodiny, hodinu zaberie len samotný prístup, pacienta treba napolohovať, nastaviť sklony, príprava na operačnej  sále, röntgenová príprava. Je to časovo aj fyzicky náročné,“ vraví. 

Výnimočná pevnosť

Unikátnosť použitej dlahy spočíva podľa neho hlavne v pevnosti, v samotnom atypickom tvare dlahy, veľkej variabilite, stabilite. „Implantát je výborný aj u starých ľudí. Keď ho dobre poskladáte, zabezpečí obrovskú pevnosť. Predchádzajúce implantáty takúto pevnosť nezabezpečili. To je ten najmarkantnejší rozdiel. Princíp implantátu je v tom, aby sme dosiahli čo najväčšiu stabilizáciu. Ako to poskladáte, to závisí od operatéra. Základom je know-how chirurga, ktorý to musí dobre indikovať, poskladať, dať tam implantát správne a – v úvodzovkách – vyhrali sme,“ opisuje v skratke MUDr. Lajoš. 

Medzi jednotlivými krokmi je množstvo drobných krôčikov, ktoré na seba plynule nadväzujú, môže vzniknúť veľa komplikácií, či pred operáciou, počas nej alebo po operácii. Primár Lajoš zdôrazňuje, že ide o úrazových pacientov, keď „úrazový a poúrazový dej“ môže vytvárať celú kaskádu patologických zmien od trombózy, pomliaždenia marginálnych ciev, alebo ide o pacientov vo vyššom veku, ktorí majú krehké kosti a trpia viacerými chorobami. Vďaka pevnej osteosyntéze môže pacient po operácii hýbať dolnou končatinou, ako mu bolesť dovolí, no nesmie ju zaťažiť. Hneď na druhý deň na posteli cvičí, začína izometrické cvičenia a zapája všetky svaly. 

Pacient s prvou špeciálnou dlahou, ktorá je špičkou v oblasti tohto typu operácií, bol po siedmich dňoch od operácie prepustený domov, ďalej individuálne rehabilitoval. Dnes normálne chodí, vrátil sa aj k bicyklu a čoskoro ho čaká kontrola po roku. „Sú tam primerané bolesti kĺbu. Tým, že zlomenina ide cez kĺbnu plochu, časom vzniká poúrazová artróza a možno bude v budúcnosti potrebná totálna endoprotéza, náhrada bedrového kĺbu. Rozvoj artrózy je, samozrejme, individuálny. Implantát má tú výhodu, že sa nemusí vyberať, skrutky míňajú jamku a tá sa dá vymeniť. Už ju má zrekonštruovanú, panva je súmerná,“ hodnotí primár. 

Medicínske náhody

Vzdelávanie má podľa neho obrovský význam. „Som rád, že sme tu mali Popradské lekárske dni. To bola akoby predzvesť, že to raz použijem, že sa mi to zíde,“  spomína na vlaňajšie myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou. Otvorene priznáva, že verí v medicínske náhody. „Nedávno som sa zaoberal zlomeninou lopatky, čo je raritné poranenie. Náhodou som sa dostal k jednému veľmi zaujímavému  článku a hovoril som si – dúfam, že to tak skoro nebudeme robiť. Článok som dal do tašky vo štvrtok, o krátky čas prišiel pacient s kombinovaným typom poranenia, celé telo lopatky, kĺbna jamka boli rozlámané a poposúvané. A v pondelok som ho operoval,“ hovorí traumatológ, ktorý za 25 rokov v popradskej nemocnici mal zatiaľ troch pacientov so zlomeninou lopatky.

Skromne hovorí, že v traumatológii je to jednoduché: „Riešime to, čo prináša život. Nie sme tu nastavení na jeden typ operácií alebo na desať operácií, ktoré opakujeme. Nikdy si nevyberieme, čo ideme robiť. Musíme byť vždy o krôčik vpredu, pripravení. Princíp je rovnaký, stále treba rešpektovať človeka takého, aký je, jeho anatómiu, musíte mať dobrú diagnostiku zlomeniny, musíte mať predoperačné plánovanie, timing, dobrý tím, dobrú anestézu, inštrumentárky na sále, kolegov, ktorí vám asistujú, pooperačnú starostlivosť, rehabilitáciu a veľa dobrých priateľov traumatológie. Nemôžem sa hrať, že som tu majster sveta. Hlavné je mať dobrý tím,“ zdôrazňuje primár a ďakuje svojim kolegom, vďaka spolupráci ktorých sa spomínaná operácia panvy podarila.

Vývoj v tejto oblasti ide míľovými krokmi vpred. „Niekedy sme nechávali pacientov šesť týždňov na lôžku, a dnes na druhý deň po operácii pacient sedí na posteli. To je zázrak. A to neuplynuli milióny rokov,“ uvažuje. 

Plány na traumacentrum

Na popradskej úrazovej chirurgii je momentálne 14 lekárov. „Keď som sa stal primárom, boli sme siedmi. Mali sme tisíc operácií do roka, teraz ich máme 2 200. A región sa nám nezväčšil, nie sme plastickí chirurgovia, ktorým privážajú klientov. Robíme poctivú medicínu,“ hovorí MUDr. Lajoš. Na oddelení rozšírili výkony, rozbehli artroskopie ramena, lakťa, kolena, členka. V roku 2008 primár urobil prvú artroskopiu koxy (bedrového kĺbu) na Slovensku. Pred tromi rokmi predostrel vedeniu nemocnice plán na zriadenie traumacentra, dnes pôsobí v prípravnom tíme na ministerstve. Región pod Tatrami s lyžiarmi, horolezcami a množstvom iných odvážnych vyznávačov športu jednoducho traumacentrum potrebuje. 

Začiatky popradskej traumatológie súvisia práve s lyžovaním. „V roku 1972 sa chirurgia presťahovala zo Spišskej Soboty do Popradu a rozdelila sa na tri operačné odbory – na chirurgiu, ortopédiu a traumatológiu. Vtedy tu boli medzinárodné lyžiarske preteky na Hrebienku. Kvôli lyžiarom a aktivite lekárov dostala traumatológia za minulého režimu vybavenie zo Švajčiarska – vŕtačky, inštrumentárium, dlahy aj pojazdný röntgen,“ listuje v histórii oddelenia, ktoré rozbehol primár Obořil, po ňom primár Fried.

„Všetci boli extrémne odvážni, to je v traumatológii veľmi dôležité. Musíte byť stále pripravení, nie je to tak, že o pol štvrtej končíme a už sa nič nemôže stať. Všetko je o vývoji, sme závislí od dobrého a kvalitného röntgenu, CT, MRI, zobrazovacích metód, laboratórnych vyšetrení a kvalitných implantátov. Dnes si každý priemerný lekár môže naštudovať operáciu trieštivej zlomeniny panvy, ale nie je jednoduché operovať. Keď si prečítate zopár článkov, tak vás obleje pot, čo všetko tam môžete nabúrať. Celá traumatológia je taká. Ale keď idem z práce domov spotený, unavený, teším sa, že to dobre dopadlo,“ prezrádza. 

Zápal

Ako osemročný chlapec vo Vikartovciach bol svedkom vážneho úrazu. Jeho strýkovia pracovali v lese, jeden riadil lesný kolesový traktor, keď mu vypadol spolujazdec, ktorého prešiel zadným kolesom. Muž utrpel zlomeninu panvy, operovali ho v Poprade, našťastie prežil. Či práve tento zážitok ovplyvnil výber budúceho povolania u Martina Lajoša, nie je isté. Faktom však je, že na lekársku fakultu ho na prvýkrát nevzali. V piatom ročníku medicíny bol často na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, za týždeň odrodil aj 20 detí. Nakoniec zvíťazila traumatológia, páčilo sa mu na nej napätie a drive. 

Dnes je medzi svojimi kolegami na oddelení jediný rodák z regiónu. Ostatní lekári prišli z Martina, Brezna, Košíc, Rimavskej Soboty. Za rozhodnutím pracovať v Poprade boli vzťahy – buď príbuzenské a partnerské, alebo vzťah k horám. „Mám tu chlapcov, ktorí chcú robiť, vidím u nich progres. Musí tam byť ten zápal. Aj keď ho nemá, ja ho v ňom prebudím. Samozrejme, musí mať potenciál. Ak vidím totálnu pasivitu, ten človek sám odíde. Vytvoriť tím stojí úsilie. Namotivovať nového kolegu do kolektívu, aby si sadol s ostatnými. Keď mi niekto pošle životopis, nebudem ho predsa skúšať z angličtiny alebo teórie. Všímam si, ako prišiel, všímam si podanie ruky, je to vždy hodinový rozhovor. Zaujíma ma hlavne to, či zapadne medzi tých, čo sú tu. Musím vytvoriť dvojice, keď slúžia spolu, aby medzi nimi neboli konflikty. Ak tieto veci dobre fungujú, potom môžem odľahčiť svoju myseľ, zavolať kolegom do Brna, ísť na kongresy, vzdelávať sa,“ vysvetľuje MUDr. Lajoš. 

Spomenie príhodu s mladým kolegom, ktorý bol na traumatológii len krátko, keď dostali pacienta s polytraumou. „Keď sme ho akútne operovali, stabilizovali, v priebehu operácie došlo k náhlemu zastaveniu činnosti srdca. Otvoril som mu hrudník a mladý kolega masíroval srdce. Kolegovia mu dodnes v dobrom vykrikujú: niekto robí len mesiac, a už má priamu masáž srdca za sebou. Niekedy sa stane, že sa k tomu lekár za celý život nedostane,“ hovorí primár. Pacient prežil.

U mladých lekárov vidí záujem o úrazovú chirurgiu. „Chcú robiť traumatológiu. Sme tu viacerí zapálení. Nemôžete sa na to pozerať tak, že z toho chcete zisk, že z toho chcete žiť, postaviť si dom, kúpiť si Lamborghini. Na to treba zabudnúť a v prvom rade sa tešiť z toho, že takáto dlaha je na svete,“ pozrie sa na dôležitý implantát z chirurgickej ocele. 

Nevyhorieť

Býva neďaleko nemocnice. Ak sa deje niečo vážne, je v práci za tri minúty. „Pamätám si prvý január, mal som pohotovosť od siedmej ráno. Presne 15 minút po siedmej mi volá kolega, pán primár – všetko dobré do nového roka, a hneď dodal – máme pichnutého do brucha. Hneď som bol v nemocnici. To je ten drive v traumatológii, toto musí človeka baviť. Keď sa to stane pre človeka príťažou, treba ísť preč. A keď nechcete vyhorieť, musíte mať záľuby,“ tvrdí primár, ktorý najradšej oddychuje pri zbere húb, byliniek, maľovaní, cyklistike, lyžovaní. Je športovým lekárom popradských hokejistov a navádzačom nevidiaceho lyžiara Ing. Štefana Kopčíka. „Stále niečo robím. Ležím len s rodinou na dovolenke, nesiem si batožinu a príručnú tašku, v ktorej mám plavky, žabky, tričká, kraťasy a šesť kníh,“ smeje sa. 

No často pracuje aj vo chvíľach relaxu. „Raz som pri čítaní na dovolenke zaspal, vedľa jeden Talian upadol do bezvedomia. Manželka ma hneď zobudila, zresuscitoval som ho, bol stabilizovaný, až potom mu zavolali záchranku,“ a pridáva ďalší zážitok, tentoraz z Izraela, kde si počas prehliadky františkánskeho kláštora v jordánskej púšti jedna pani zlomila nohu. „Každý lamentoval – ako ju znesieme z tej hory? Dal som manželke tašku, paniu som prehodil na plece a zniesol ju dole na parkovisko. Domácim som povedal, že potrebujeme ísť na röntgen. Laborantovi som vysvetlil, že som chirurg, pozrel som snímku, panej som napravil členok, kúpil som fixačný materiál za 20 dolárov, tu v Poprade som ju operoval a pred pol rokom sme jej vyberali materiál z členka. Kam sa pohnem, tam sa niečo deje. Ale dobre sa to skončí, to je hlavné,“ dodáva. 

Spomína si na služby, keď bol začínajúcim lekárom. Po službe v stredu si vo štvrtok ráno umyl zuby a pokračoval do štvrtej. „Zmenilo sa to. Dnes majú lekári výhodu, že tu neslúžia. Cez deň je lekár doma, príde večer o siedmej a robí dvanástku do rána. Dvadsať rokov som operoval na neklimatizovanej sále, kde som v letných mesiacoch mal na sebe oceľovú vestu, košeľu, plášť, masku, čiapku, golier. A prežil som to. Podmienky sa naozaj zlepšili a zlepšovať sa budú, to je prirodzený vývoj. Všetko sa mení, ale ľudský prístup by sa nemal stratiť, spolupatričnosť, komunikácia, spolupráca. Ak budeme robiť špecifický výkon, ten okruh sa zúži. Ale veľká traumatológia, kde ide o ľudský život, to je obrovský kolektív. A toto, myslím si, neprekoná žiadna doba, žiadny vývoj, lebo kolektív bude stále potrebný,“ dodáva na záver.
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 45