Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Top lekárka: Práca na pediatrii je radostná

8. január 2020 - Vyskúšala si prácu zdravotnej sestry v Nemecku aj obvodnej pediatričky v regióne pod Tatrami. Otvorene hovorí, v čom robí chybu ministerstvo aj lekári v ambulanciách pre deti a dorast. S úsmevom prezrádza, že medzi mladými lekármi na oddelení má prezývku „duracelka“. MUDr. Beáta Šoltýsová, primárka pediatrického oddelenia s JIS, Nemocnica Poprad
Čo zavážilo, keď ste sa pred 37 rokmi rozhodli práve pre pediatriu?

Bola to náhoda. Po skončení vysokej školy som o pediatrii vôbec neuvažovala. S manželom sme obaja končili v jednom ročníku už aj s malým trojročným synom. Manžel mal ambíciu pracovať ako chirurg v Poprade a ja som si povedala, že zoberiem prácu, ktorú mi ponúknu. 

V tom čase to bol Okresný ústav národného zdravia (OÚNZ) s hlavnou nemocnicou v Poprade, ktorá mala satelity v Kežmarku, Spišskej Starej Vsi a Spišskej Sobote. Mne ponúkli to, čo bolo práve voľné – miesto na pediatrii v Kežmarku. 

Ako mladí lekári sme vnímali ako trest, že ideme do malých nemocníc. Dnes mám úplne iný pohľad a som vďačná, že som pracovala v kežmarskej nemocnici.

Ako si spomínate na prvé roky?

Nemocnica v Kežmarku vtedy pozostávala zo štyroch základných oddelení a bola zameraná na prvé nárazové ošetrenie pacientov. No boli tam skvelí odborníci, vynikajúci lekári, primári, klinici. 

V tom čase bola nemocnica veľmi známa vďaka niektorým zvučným menám v medicínskych kruhoch. Primár Murgaš, primár Jakubička, ktorý bol mojím prvým šéfom na oddelení. Človek sa od nich dokázal veľmi veľa naučiť.

A musím povedať, že sme boli zavalení prácou nielen na oddelení, chodili sme aj do terénu. Neexistovali nemocničné informačné systémy, takže sme celé hodiny trávili pri písacom stroji. Dnes sa len pousmejem, keď sa mladí lekári sťažujú, že veľa píšu.

Čo vás potom priviedlo k detskej nefrológii?

V kežmarskej nemocnici nebolo veľa špecialistov. Srdcovkou primára Jakubičku bola kardiologická ambulancia. Nefrologická ambulancia bola tak trošku bokom, tak som zareagovala. Systém vzdelávania bol vtedy trocha iný ako teraz, po prvej atestácii bola druhá, a to išlo väčšinou o kádrové rezervy, niektorí ľudia sa na túto atestáciu nemohli dostať z politických dôvodov.

Podarilo sa, urobila som si ju a potom aj nefrologickú atestáciu. Bola som jediný nefrológ v Kežmarku. Oslovila ma jedna rodinná firma s tým, že by chceli zriadiť dialýzu a mňa potrebovali ako odborného garanta. Boli to manželia Knopovci. Neboli to zdravotníci, ale mali dialyzovaných pacientov v rodine. Táto rodina ma veľmi oslovila, prístupom, kultúrou, etikou a empatiou, prístupom k personálu, ich myšlienky sa mi páčili. Chceli zriadiť dialýzu s cieľom, že sú tu Tatry a celá česká komunita dialyzovaných pacientov môže prísť na turistiku do Tatier, počas leta by im zabezpečili dialyzačnú starostlivosť a okrem nich by sa dialyzovali aj pacienti z celého regiónu.

Dialýza v Kežmarku bola v tom čase jednou z najmodernejších na Slovensku. Architektonicky krásne urobená a situovaná tak, aby pacienti mali počas dialýzy pred sebou scenériu Tatier, nielen televízory. K tomu profesionálny a ľudský prístup personálu. Bolo to veľmi kultúrne prostredie.

Ako dlho ste viedli dialýzu?

Necelé dva roky. Bola to výborná skúsenosť, stretla som tu skvelých ľudí, ale pediatria mi chýbala. Potom som našla lekárov, ktorí to prevzali. Nespomenula som ešte ročnú prestávku v Nemecku, keď som sa potrebovala nadýchnuť medzi prvou a druhou atestáciou a pracovala som ako zdravotná sestra.

Všetci hovoríme o práci zdravotnej sestry, aká je to nezastupiteľná, zodpovedná, náročná práca, ale aj zle zaplatená, a sestry veľmi skoro vyhoria. No lekári tomu nie až tak veľmi veria, kým si to nevyskúšajú. Je iné absolvovať ošetrovateľskú prax na vysokej škole z pohľadu medika, ako pracovať ako zdravotná sestra.

Kde ste pracovali?

Bola som na veľmi ťažkom oddelení, išlo o starostlivosť o ležiacich starých ľudí, väčšinou po cievnych príhodách, ktorí potrebovali 24-hodinovú ošetrovateľskú starostlivosť. Naozaj som si prácu „odmakala“ a odvtedy som v tomto smere veľmi pokorný človek. Veľmi sa ma dotýka, keď sa zaobchádza so starými ľuďmi a s nevládnymi a vôbec chorými ľuďmi neúctivo. Vtedy sa vždy ozvem.

Fakt je, že ma to dosť poznačilo a dalo mi to iný pohľad aj na prácu sestry. Moje sestry vedia, že poznám ich povinnosti a práva, viem, čo dokážu a nedokážu. Nikto ma v tomto smere neoklame.

Ako primárka ste viedli detské oddelenie v Kežmarku a potom neskôr v Poprade. Dá sa porovnať primariát v týchto dvoch nemocniciach? Kde to bolo náročnejšie?

Náročnejšie to bolo v Kežmarku. Je tam málo lekárov, a kým v Poprade sa profilujeme na odbornosť, v Kežmarku to nebolo. Musela som teda myslieť veľmi promptne a odborne, aj keď som nebola odborníčka, vytypovať pacienta, ktorý sa môže zhoršiť, ktorý je neurologický, chirurgický, infekčný a veľmi rýchlo sa orientovať.

Zároveň som pracovala aj na obvode. Môj pohľad bol komplexný, to je moja obrovská výhoda. Lekárom, ktorí sa veľmi skoro profilujú na nejakú odbornosť, chýba periférny pohľad. Majú úzke spektrum a je to vidieť.

Keď sme sa primárovi Jakubičkovi posťažovali, že na klinike majú široké možnosti diagnostiky a my sme nemali nič, len fonendoskop, oči, uši, röntgen, jeden labák, kde sme si často chodili sami odčítať výsledky, vždy nám povedal – dievčatá, zapamätajte si, žiadna bázeň pred klinikou, v medicíne musíte byť pokorní, ale musíte vedieť. A keď viete, viete lepšie ako ktokoľvek iný, kto sa spolieha na všetky iné možnosti. Musíte byť sebavedomé, ale na to, aby ste boli sebavedomé, musíte veľa vedieť.

Keď som nastúpila do Popradu, kde bolo oddelenie JIS a oddelenie nedonosených detí, veľa som o tej práci nevedela a musela som sa učiť zase niečo nové. Nemá to byť tak, že primár má byť najlepší a má sa vo všetkom vyznať. Som vďačná, že mám skvelých kolegov, ktorí ma usmerňujú, a veľa som sa od nich naučila a učím.

Často spomínate primára Jakubičku. Bol vaším najlepším učiteľom v medicíne?

Určite áno, aj keď sme mali komplikovaný vzťah sekundárneho lekára a primára. Mala som pocit, že ma nemá rád a že ma za všetko kritizuje.

Spätný pohľad je iný, rozhodne to bol človek, ktorý ma mimoriadne ovplyvnil, čo sa týka pediatrie, a veľa som sa od neho naučila práve tým, že som si všímala, ako pracuje. Nebol pedagóg, ale miloval prácu pediatra. Bol veľmi vizionársky, už vtedy používal to, čo sa dnes prezentuje ako výdobytky vedy v modernej medicíne.

Čo to bolo konkrétne?

Napríklad v oblasti imunológie propagoval imunomodulačnú liečbu, ktorá bola veľmi svojská aj pre nás lekárov. Mysleli sme si, že všetko má mať vedecký základ, dnes tomu hovoríme evidence based medicine a fakty overené časom.

Primár Jakubička používal fakty overené svojou praxou a mal svojský pohľad na imunomodulačnú liečbu. Keď ho navštívila mamička s dieťaťom, že dieťa je stále choré, aplikoval vtedy nie všeobecne uznávanú liečbu – podávanie imunoglobulínov do svalu. Mame hovoril, že keď má dieťa sopeľ pod nosom, nech to prehltne. Má to svoju medicínsku logiku, je to princíp dnešnej modernej imunomodulačnej terapie, keď sa deťom denne aplikuje liek s oslabenými mikroorganizmami vo forme kapsúl alebo sirupu. Ako mladí lekári sme boli spočiatku pohoršení, ale potom sme zvážneli.

Náš primár sa vyhýbal nadmernému používaniu antibiotík, odporúčal otužovanie, žiadne prekúrené miestnosti, bol vyznávačom športu a bol to veľmi moderný pediater. Ďalší človek, ktorý ma ovplyvnil, bol profesor Šašinka, autor prvej pediatrie na Slovensku, renomovaný nefrológ, vynikajúci lekár, ktorý viedol aj košickú Detskú kliniku.

Keď som k nemu chodila na stáže, všetci sa ho báli, lebo bol veľmi prísny. Ja som sa tešila. A keď som niečo nevedela, vravela som – preto som tu, pán profesor, aby som sa to naučila. Profesor Šašinka vychoval plejádu odborníkov, medzi inými aj profesorku Podrackú, ktorú si vážim ako vynikajúcu pediatričku, nefrologičku a prísnu učiteľku.

O práci pediatrov na východnom Slovensku ste s kolegami v roku 2002 nakrútili film Quo Vadis Romale, ktorým ste chceli poukázať na to, že práca pediatra v regióne s rómskou populáciou je iná. V čom?

To bolo v čase, keď som bola ešte mladá a všetko som chcela zmeniť. V pediatrii sa každý rok robia rozbory úmrtnosti včasnej novorodeneckej, dojčeneckej a detskej, najprv krajské a potom celoslovenské.

Vždy ma nesmierne iritovala jedna vec – keď sa referovalo za celé Slovensko, vždy sa referovalo, že máme slušné čísla, porovnateľné s E urópou. A potom sa dodalo – len keby nebolo toho východu. Vždy som z tých rozborov prišla rozhorčená, akoby sme niečo robili zle, akoby sme neboli vzdelaní.

A keď som sa dostala do terénu a robila som prácu obvodného lekára, nahovorila som priateľa, ktorý študoval dokumentaristiku, aby so mnou občas išiel s kamerou do terénu. Keď sme videli niečo zaujímavé, nakrútili sme to a asi dva a pol roka som si to ukladala v hlave. Potom sme všetko zostrihali a prihlásila som to na prednášku na Československý pediatrický kongres.

V sále sedelo asi 800 ľudí, keď som to začala premietať, tak jeden nemenovaný profesor ma asi po piatich minútach stopol a vraví – kolegyňa, prestaňte to premietať, lebo nás nezoberú do Európskej únie. Sála ma však podržala, že chce film vidieť do konca. Téma zaujala, všimla si ma WHO a o film sa začalo zaujímať aj ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.

Vo filme ste ukázali, ako obvodní lekári chodia priamo do osád, kde očkujú deti, robia preventívne prehliadky, ordinujú priamo na ulici. Zmenilo sa to odvtedy?

Uzákonilo sa, že pôrodné dostanú ženy len vtedy, keď počas tehotenstva absolvujú aspoň päť prehliadok u svojho gynekológa.

Predtým často vôbec nechodili do poradne a o matke ani rodine sme takmer nič nevedeli. Vznikla tiež myšlienka rómskeho asistenta, ktorý by bol styčným dôstojníkom medzi lekárom a komunitou. To existuje až do dnešného dňa.

Tretia vec už nefunguje – aby pediatri, ktorí majú vo svojom obvode viac ako 50 % neprispôsobivých občanov, dostali príspevok na polovičný úväzok sestry.

Prečo to už nefunguje?

Priniesla to privatizácia. Predtým bola mustra obvodný lekár a dve sestry. Jedna sestra robila s lekárom tzv. kuratívu, a druhá chodila po teréne, navštevovala novorodencov, vyhľadávala deti, ktoré nechodili na kontrolu, a potom prípadne prišla aj s lekárom návštevu priamo domov, na druhý týždeň sa sestry vymenili. 

Privatizácia, žiaľ, priniesla to, že všetci tvrdia, že nemajú dosť peňazí, nepotrebujú dve sestry. Z toho dôvodu absentuje práca v teréne, čo je škoda a pre pediatriu obrovský krok späť.

Lekári, o ktorých je tento film, sú stále skvelí, ale starnú. Je to generácia ľudí, ktorí zažili prácu v teréne, poctivú prevenciu a robia to aj dnes. No nová generácia nie je k tomu vychovávaná. Keď príde mladý rezident, myslí na to, koľko peňazí dostane, koľko má dať sestre, koľko ekonómke... Nedá sa im to vlastne ani vyčítať, nie je to ich chyba.

Verejnosť vníma množstvo projektov na pomoc marginalizovaným komunitám, ministerstvo zdravotníctva realizuje projekt Zdravé regióny. Cítite vy ako lekárka, že to prináša efekt?

Vnímam to ako nesystémové kroky, ktoré nič neriešia. Hygienické balíčky sú nezmysel. Zdá sa, že ministri zdravotníctva asi v živote neboli v osade. Keď niekto nemá tečúcu vodu a kanalizáciu a v priestore dva k rát dva metre býva 17 ľudí, tak čo im pomôže hygienický balíček, kde je jedna zubná kefka, zubná pasta a mydlo.

Vnímam to doslova ako vyhadzovanie peňazí. Je to celé veľmi komplikované, lebo toto nie je len zdravotnícky problém. Veľa sa toho, žiaľ, nezmenilo. Uvažujem o tom, že predtým, ako ukončím svoju kariéru, film oprášim, aktualizujem, doplním. Aby bolo vidieť, kde sme boli a kde stále sme.

Hovorili ste, že lekári v osadách sú akceptovaní, pôsobia ako istá autorita. Je to stále tak?

Stále to platí. Lekár však musí mať na mysli, že musí byť empatický a musí sa snažiť poznať ich prostredie, ale úprimne, pretože Rómovia vedia vycítiť neúprimnosť. Ak si lekár sám vybuduje autoritu, plne ho rešpektujú.

Mnohí lekári sa dnes sťažujú na zlú komunikáciu s rodičmi, ktorí prídu s informáciami z internetu od doktora Google. Je dnes komunikácia pre lekára ťažšia?

Nastúpila som do nemocnice v časoch, keď sa s deťmi nehospitalizovali aj rodičia. Vtedy nebolo možné, aby sprievodcu prijali na detské oddelenie. Bolo to podľa mňa kruté, vnímala som ako lekárka aj mama, že takú možnosť by mali mať. Mala som osobnú skúsenosť, keď mi malého syna zavreli na infekčné oddelenie.

Tvrdím, že rodičia mohli byť prijatí vždy, keď je to len trochu možné, ale my zdravotníci sme postavili medzi rodičov a pacientov múr. A mysleli sme si, že to bude lepšie, ale nebolo. V Kežmarku som to uvoľnila, na slovenské pomery to vtedy bola skôr výnimka.

Keď som prišla do Popradu s úplne inou filozofiou – prítomnosť rodiča počas hospitalizácie, bez ohľadu na vek, dlho mi trvalo, kým som zmenila prístup personálu k prijímaniu sprievodcov na oddelenie.

Dodnes je to tak, že rodičia na oddelení sú podľa mnohých zdravotníkov skôr na príťaž...

Podľa mňa nie, podľa mňa sú obrovskou pomocou, len ich musíme správne informovať. Určite sú podráždenejší, veď dieťa je choré a nevie, čo mu je. Preto tu musí byť porozumenie z našej strany. Ak empatia nie je, rodič to vycíti a nedôveruje nám. Ak ju vycíti, tak nám môže pomôcť a dôveruje nám. Aj nám sa takto pracuje oveľa lepšie.

Rodičia si teraz niekedy mýlia niektoré veci a myslia si, že môžu do všetkého hovoriť. Povedia – urobte mi CT, urobte mi MRI, prečo nemá moje dieťa také vyšetrenie, lebo som si to naštudoval. Keď príde ku mne „nagooglovaný“ rodič, pre mňa to je výzva.

Takého človeka si posadím, poviem, čo navrhujem, opýtam sa, akú máte predstavu, akceptujete našu predstavu alebo si myslíte, že by sme mali urobiť ešte niečo iné.

Niekedy som prekvapená, že keď dám rodičom priestor, tak im zoberiem vietor z plachiet. Nie vždy to ide, v akútnej medicíne niekedy nie je čas, treba filtrovať informácie, povedať, čo je teraz najdôležitejšie. Ale mladých toto nikto v školách neučí. České fakulty už učia komunikáciu s pacientom, napr. brnianska fakulta je v tomto skvelá.

Snažím sa presvedčiť aj mojich mladých lekárov, že je to veľmi užitočné. Prečo sú takí úspešní liečitelia tí, čo robia celostnú medicínu? Majú na pacientov čas, diskutujú o problémoch, počúvajú ich. Lekár si musí nájsť čas na pacienta – to je základ dobrej spolupráce a vzájomnej dôvery.

Súčasnosť priniesla aj antivakcinačné kampane. Čo by ste povedali rodičom, ktorí odmietajú zaočkovať svoje dieťa?

Je to zase o prístupe k informáciám a ku komunikácii. Pred 30 rokmi, keď som začínala, ľudia vedeli o očkovaní málo. Deti boli zaočkované v škole a rodiča sa nikto nepýtal, či s tým súhlasí. 

Z môjho pohľadu to nebolo správne. Rodič má právo byť informovaný aj o rizikách očkovania, ktoré sú, ale ktorý liek nemá svoje riziká? Rodič je dnes omnoho viac informovaný, aj keď si možno vždy nevyberá najsprávnejšie zdroje informácií.

Vrátim sa k prevencii na obvode, ktorú som milovala, lebo to boli zdravé deti, tešila som sa, že pôjdem na návštevu, že zistím, ako žijú, podiskutujem s nimi, nadviažem vzťah. A keď vidím, že rodič má tendenciu spochybňovať očkovanie, v prevencii sa nenásilnou formou pokúsim rodiča presvedčiť. Očkovanie ľuďom zachraňuje životy. Ak som o tom presvedčená, tak časom presvedčím aj váhavých rodičov. Mám takú skúsenosť, že áno.

Na to však nie je dnes čas, lekár povie, že očkovanie je povinné, treba prísť vtedy a vtedy – ak nesúhlasíte, podpíšte negatívny reverz. Aký je výsledok? Rodičia zvyčajne zoberú kartu a idú k inému doktorovi, ale nič sa tým nevyrieši. Percentá nezaočkovaných detí rastú, ako aj riziká ohrozenia nezaočkovanej populácie.

Čo majú pediatri robiť, aby to pri preplnených čakárňach zvládli?

V pohode, musia pracovať osem hodín denne. Tým, že som pracovala na obvode, aj na veľkých obvodoch, nikto ma nepresvedčí, že nie je čas na rozhovor.

Je to kritika do vlastných radov...

Je, a ja to všade otvorene hovorím. Keď ambulancie spadali pod nemocnice, kontrolovali sa, riadili odborne, dokonca aj primár chodil na kontroly, prišiel o pol tretej, či robíme prevenciu.

Dnes ich nikto nekontroluje, ani odborne neriadi. Aj toto priniesla privatizácia, A to si myslím, že pediatri sú poctivci.

Realita priniesla aj ďalšiu novinku, zásah do zdravotnej dokumentácie je už trestným činom. Mnohí to označujú za kriminalizáciu lekárov. Súhlasíte?

Som presvedčená, že to nie je spravodlivé. My ako zdravotníci sa často pýtame, prečo podobný zákon neplatí aj v iných sférach? Prečo sa nediskutuje o chybe zlého prijatého zákona, ktorý ovplyvní život nielen jedinca, ale celej spoločnosti? Prečo sa nepranierujú ľudia napríklad v stavebníctve, ktorí pochybia vo výpočtoch a nastanú škody?

Aj slovenský Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je fenomén, ktorý vo svete nemá obdobu. Z môjho pohľadu je tento úrad veľmi nespravodlivý voči zdravotníckym pracovníkom. My sa tam na rozdiel od pacientov nemôžeme sťažovať.

V civilizovaných krajinách funguje pri každej nemocnici alebo regióne etická komisia pre sťažnosti, zložená z morálne a eticky čistých ľudí, ktorí vedia posúdiť sťažnosť. Ak pacient nesúhlasí s rozhodnutím komisie, môže sa obrátiť na súd.

Ako vnímate pochybenia pediatrov? Je ich viac alebo sa o nich vďaka medializácii viac hovorí?

Medicínu robia ľudia, len my sme na pranieri preto, že je to veľmi osobné, keď sa to týka vás, vášho zdravia alebo zdravia vašich príbuzných. Vtedy sa nepripúšťajú chyby. Úprimne povedané, každý z nás môže urobiť chybu.

Priniesla to medializácia aj dostupnosť sociálnych sietí, polopravdy, hoaxy a všetko to prilieva olej do ohňa, lebo každý si rád prečíta, že mladý človek umrel chybou lekára. Nepopieram, že sa niekedy mýlime a robíme chyby. Je pravda, že toto povolanie je veľmi slobodné a rozhodnutie lekára je jedinečné.

Ani jeden lekár nemôže povedať, že ho niekto niečo donútil urobiť. Nikto ma nemôže donútiť, keď nie som o niečom presvedčená, tak to neurobím. To je tá sloboda a demokracia, ktoré je veľmi zväzujúca a zaväzujúca. Som za ňu nesmierne vďačná.

Mnohé menšie nemocnice majú problém zabezpečiť dostatok lekárov, absolventi uprednostňujú univerzitné a fakultné nemocnice. Ako je to u vás na oddelení?

Popradskú nemocnicu pokladám za absolútne vhodnú na výchovu mladých lekárov pediatrov. K fakultným nemocniciam mám trochu výhrady v tom, že sa úzko špecializujú. Pediatria je od nedonosenca, novorodenca až do veku 19 rokov a dnes už priberá aj adolescentov do 26. roku života. Detské kliniky nepracujú s novorodencami, s nimi pracujú neonatologické kliniky.

To znamená, že keď absolvent nastúpi napríklad do Národného ústavu detských chorôb v Bratislave, tak sa okrem povinnej mesačnej praxe na novorodeneckom nestretne s novorodencom. A naopak – tí, čo začínajú pracovať na novorodeneckom oddelení, či už na fyziológii alebo patológii, nevedia, čo je dvojmesačné dieťa. Z môjho pohľadu to nie sú hotoví pediatri, chýba im komplexný širší záber.

Tým, že všade v nemocniciach chýba stredná generácia lekárov, chýbajú špecialisti – a tak ich potom v snahe doplniť vychovávame veľmi rýchlo. O tom ma nikto nepresvedčí, pediater musí mať širší pohľad na dieťa. Nemôže po škole nastúpiť do diabetologického centra, kde vidí samých diabetikov, ale široké pediatrické súvislosti mu unikajú. V špecializovaných ústavoch by mali pracovať lekári so základnou atestáciou z pediatrie, nemali by tam podľa môjho názoru začínať ako absolventi lekárskych fakúlt.

Zmenili by ste teda systém vzdelávania?

Systém vzdelávania treba sprísniť. V Nemecku som si všímala mnohé veci, aj ako sa vzdelávajú lekári. Tu sa niektoré veci po vzdelávaní trošku odpúšťajú a bazíruje sa na nie podstatných veciach.

Výsledkom je, že ľudia nie sú dobre pripravení na prax. Po skončení vysokej školy mnohí nevedia, čo chcú robiť. A toto by vyriešil praktický rok, ktorý funguje napríklad v Nemecku, kde mladí lekári musia absolvovať štyri základné piliere medicíny – internú, chirurgiu, pediatriu a gynekológiu po štvrťroku. Zvyčajne po roku už ľudia vedia, čo chcú a potom sa rozhodnú, kam ďalej.

Systém vzdelávania je u nás taký, že všade je málo ľudí, ktorí majú aj inú prácu, napr. vyučujú, na bežnom oddelení nemá kto robiť a mladých na oddelení nikto starší nevedie. Dalo by sa veľa zmeniť. Učím mladých rada, primárovi oddelenia prirodzene patrí aj výučba mladých kolegov.

Chcete povedať, že prichádzajú menej kvalitní absolventi medicíny?

To je kameň úrazu. Myslím, že si to môžem dovoliť povedať. Úroveň lekárskych fakúlt na Slovensku sa mne porovnáva veľmi ťažko, ale máme objektívne kritériá. Martinská fakulta má najvyšší počet profesorov a docentov, horšie je na tom Bratislava aj Košice, a to sa prejavuje na výučbe.

Na lekárskej fakulte často učia veľmi mladí asistenti, teda skončení absolventi piatakov – medikov, čo je nezmysel, ani oni nemajú žiadne medicínske skúsenosti. Pediatria nie je matematická veda, je to nadobúdanie skúseností, mali by ich odovzdávať skúsení mladým. Pri pohovoroch pri prijímaní absolventov porovnávam úroveň s českými fakultami.

Musím konštatovať nepomerne vyššiu úroveň absolventov českých lekárskych fakúlt, ak mám tú možnosť, vyberám si absolventov českých lekárskych fakúlt. Žiaľ, záujemcov je čoraz menej. Mnohí ostávajú v zahraničí.

Prečo je podľa vás v pediatri tak málo mužov?

Pozrite sa na fakulty, tam je odpoveď.

Je to prefeminizované odvetvie. Je to tak aj v Česku a v ostatných európskych krajinách. Štúdium je náročné a dlhé, dnešní mladí muži chcú rýchlo urobiť kariéru a rýchlo sa ekonomicky zabezpečiť. Na našom oddelení však máme napriek všetkému mužov dosť.

Vaša dcéra so zaťom pracujú ako lekári v Nemecku. Neuvažujú o návrate na Slovensko?

Nie. A je mi to ľúto. Obaja sú absolventi nemeckého bilingválneho gymnázia, mali teda do Nemecka ľahšiu cestu, po čase sa chceli aj vrátiť. Poviem to dosť kriticky – keď sa môj zať v čase pred atestáciou uchádzal o miesto a napísal na ortopedické pracovisko, nedostal ani odpoveď.

Keď si hľadal prácu v Nemecku, na každú žiadosť odpovedal primár oddelenia – je jedno, či pozitívnu, ide o to, že dostal slušnú odpoveď. Môj zať dnes pracuje na renomovanej ortopedickej klinike a neplánuje sa vrátiť na Slovensko. Taká malá náplasť je, že dcéra sa tiež venuje pediatrii.

Mladí ľudia odchádzajú, ale odchádzajú tí šikovní, vedia sa tam uchytiť a vážia si ich. Úcta k vzdelaniu je fenomén, ktorý sa v našej spoločnosti bude ešte dlho formovať.

Neľutujete výber pediatrie?

Nie, pre mňa je to veľmi pekná práca. Je veľmi radostná. V medicíne nie vždy pracujeme radostne. Vyliečiť dieťa, ktoré matka prinesie na rukách, vyliečiť ho a vidieť, ako potom pobehuje po oddelení a smeje sa. Je pravda, že veľmi zle znášame úmrtia, tým sa nevyhneme, ale je ich podstatne menej, keď to porovnáme s kolegami na internom alebo na geriatrii.

O to viac si uvedomujeme našu silu a možnosť prinášať radosť. Som rada, že som ostala pri pediatrii.

Piaty rok organizujete Popradské lekárske dni. Máte na to čas?

Je to moja srdcovka. Moji mladí lekári povedia, že som „duracelka“. Ale mňa to veľmi baví. Keď mám trochu čas, snažím sa ho tráviť užitočne, veď keď mám nápad, prečo ho nezrealizovať. Keď som chystala prvý ročník, riaditeľ mi povedal, že nemôžem vyrábať stratu, lebo sme akciovka. Povedal mi doslova – keď urobíte stratu, budete ju znášať sama. To bola pre mňa výzva.

S malým kolektívom spolupracovníkov sme zorganizovali, myslím, odborné podujatie na vysokej odbornej úrovni s medzinárodnou účasťou, nie jeden, ale už päť ročníkov. A stratu sme neurobili. Teraz si hovorím, že by sa toho mali chopiť mladí. Dúfam len, že sa toho naozaj zhostia a nenechajú Popradské lekárske dni zaniknúť.

Ako oddychujete?

Vydala som sa do lyžiarskej rodiny a nevedela som lyžovať. Bola som volejbalistka, otec bol športovec a celý život ma vodil do telocvične. Lyže boli pre mňa výzvou v 23 rokoch života. Obe naše deti reprezentačne lyžovali. Šport je koníček celej našej rodiny. Tiež turistika, cyklistika, objavujem krásu a aj duchovno jogy.

Milujem knihy a vďaka priateľom, ktorí sú majiteľmi galérie, sa učím poznávať výtvarné umenie. Odkedy sú deti preč, začala som trošku cestovať. Máme šesť nádherných vnúčat, všetci lyžujeme, plávame, bicyklujeme, snažíme sa aktívne žiť. Prežívame teraz naozaj pekné obdobie.
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 21