Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Top lekárka: Každý starý človek bol niekedy mladý a krásny

9. október 2019 - Seniori sú veľmi vďační pacienti a vedia oceniť, keď im venujete čas. Dá sa vôbec zvyknúť na umieranie? Aký bol jej doteraz najťažší prípad? A čo hovoria na geriatriu mladí medici? Aj o tom porozprávala primárka doliečovacieho oddelenia Nemocnice Vranov nad Topľou, Svet zdravia MUDr. Marína Romanová, MPH
Prečo ste sa rozhodli pre medicínu a konkrétne geriatriu? Ovplyvnilo vás aj to, že ste vyrastali vo viacgeneračnej rodine?

Lekárkou som chcela byť už od základnej školy, aj keď u nás nikto nebol lekár, vyrastala som v učiteľskej rodine. Stále som mala v sebe túžbu pomáhať iným a určite ma ovplyvnilo aj to, že sme bývali so starou mamou, ktorá bola chorľavá a často k nej chodili lekári. S humorom som hovorievala, že zásluhu na tom, že som na medicíne, má aj náš príbuzný, ktorý pracoval ako vodič sanitky, a vždy v lete počas prázdnin som od neho drankala, aby od obvodného lekára vypýtal recepty, aby som mohla ordinovať.

A prečo práve geriatria? Do Vranova som prišla z Prešova za mojím manželom s tým, že v tunajšej nemocnici chcem robiť onkológiu alebo niečo z náročnejších, možno aj menej atraktívnych špecializácií. Keďže tu nebola onkológia, ponúkli mi doliečovacie oddelenie s tým, že perspektívne si budem robiť geriatriu. A som tu 23. rok.

Práca so starými ľuďmi býva niekedy veľmi vďačná, ale často veľmi ťažká. Občas sa hovorí, že je s nimi ťažšia komunikácia ako s deťmi. Aká je vaša práca so seniormi?

Práca so seniormi je naozaj náročná, často majú nejaké hendikepy, či už slabšie počujú, alebo vidia, ťažšie sa pohybujú, ich reakcie nie sú také rýchle ako mladších, treba im venovať viac času. Na druhej strane sú seniori veľmi vďační pacienti a vedia oceniť, keď im venujete čas, keď ich neberiete len ako diagnózu, ale porozprávate sa trebárs aj o ich rodine, pozriete si s nimi fotky. Niekto to porovnáva s prácou s deťmi, ale nevnímam to tak, tí ľudia už majú za sebou nejaké skúsenosti.

Stále sa snažím myslieť na to, a hovorím to aj iným, že každý starý človek bol niekedy mladý, krásny, plný elánu, vekom sa organizmus už mení, možno pre spoločnosť už nie je taký atraktívny, nemá to, čo sa propaguje v médiách, teda krásu a mladosť, považujem ich však za veľmi cenný dar. Osobne sa viem od nich veľmi veľa naučiť. Pre mňa je práca so seniormi, aj keď ju robím už dlhší čas, veľmi pekná a napĺňa ma.

Predpokladám, že to isté učíte aj svojich kolegov na oddelení. Nie je to ťažké? Človek musí mať zrejme aj niečo v sebe, aby mal takýto vzťah k seniorom. Nemôže to asi robiť každý.

Práca na tomto oddelení je poslaním a nie je o tom, že som tam len ako zamestnanec, ktorý dostane výplatu. Je to o tom, že tým ľuďom slúžim. Svoj personál učím len jednu vec, aby sa k ľuďom správali tak, ako keby to boli ich najbližší príbuzní, či už mama, otec, skrátka tí, ktorých majú najradšej. Je to princíp fungovania nášho kolektívu, všetkých považujem za veľmi cenných ľudí, od pani upratovačky cez sanitárov, sestry, lekárov, lebo fungujeme ako tím.

A snažím sa, aby sa dobré medziľudské vzťahy, ktoré máme medzi sebou ako kolektív, prenášali aj do vzťahu k pacientom. A vidím, že má zmysel takto viesť kolektív. Táto práca naozaj nie je z hľadiska súčasných trendov atraktívna, pacienti sú veľmi nároční na starostlivosť, často je s nimi ťažká komunikácia, máme pacientov s demenciou, ktorí majú poruchy správania. Vždy však vieme nájsť nejakú správnu cestu, keď k nim pristupujeme s láskou a pokorou a to prináša svoje ovocie.

Geriatria patrí medzi najmenej „populárne“ odbory v zdravotníctve pre lekárov, resp. medikov, aj medzi najťažšie. Sama ste spomenuli medičku, ktorá vám po pár dňoch na oddelení povedala, že toto by v živote nerobila. Lebo nie je to len o vnútornom lekárstve, ale je to aj neurológia, často aj psychiatria, fyzioterapia... z každého niečo. Je aj to dôvod, prečo ju nechce robiť každý?

Geriatria naozaj patrí medzi najmenej populárne odbory, aj keď demografia hovorí ináč, potreba geriatrov sa stále zvyšuje, pretože starnutie populácie nevieme zastaviť. Navyše ide o multidisciplinárny odbor, kde je z každého rožka troška, aj keď je to postavené najmä na internistickom kmeni. Máme pacientov, ktorí majú niekoľko chorôb, nie je to teda len o jednej chorobe.

Na druhej strane to nie je tak ako v chirurgii, že príde niekto so žlčníkovými kameňmi, so záchvatom, operujeme ho a hneď vidíme výsledok. U starších ľudí niekedy naozaj potrebujeme čas, aby sa ukázal výsledok. Napríklad pacient si zlomí krček stehnovej kosti, zo dňa na deň sa stane imobilný, ale vďaka rehabilitácii a multidisciplinárnemu prístupu, keďže pacient má často aj kardiovaskulárne či neurologické ochorenie, vidíme a tešíme sa, že ho postavíme na nohy a človek je po niekoľkých týždňoch opäť sebestačný aspoň v základných činnostiach.

Stále tvrdím, že keď človek vyštuduje medicínu s tým, že chce slúžiť ľuďom, tak nie je dôležité, čo konkrétne robí, ale že to robí a že to robí dobre, robí to s láskou, s pokorou a nájde v tom naplnenie a zmysel, či už je rádiológ, geriater alebo pediater. Beriem to tak, že človek musí vedieť, kvôli čomu medicínu študuje, či kvôli tomu, že je to preňho zamestnanie, kde len zarába peniaze, alebo je to o tom, že poskytuje istú službu a to ho naplní.

Je zo strany medikov alebo mladších kolegov záujem o tento odbor? Máte problém zháňať nové posily?

Máme dlhodobý problém, v podstate od chvíle, ako som nastúpila do tejto nemocnice, je stále problém niekoho zohnať. Ľudia sú často konfrontovaní s tým, že pacient príde už v takom stave, že mu nedokážeme pomôcť, a s tým sa človek jednoducho musí zmieriť. Niekedy je to ťažké, vidím to na nich, mali sme tu aj sestry, ktoré to nezvládli a museli odísť, lebo sa proste nevedeli zmieriť s tým, že niekedy výsledok nie je taký viditeľný, ako by sme si to predstavovali.

V každom odbore ide medicína míľovými krokmi dopredu. Ako je to v geriatrii?

Geriatria je špecifická, a keďže to je multiodborová disciplína, tak do toho zasahujú aj iné špecializácie. Ako príklad by som uviedla trebárs spôsob, ako sa v súčasnosti liečia cievne mozgové príhody alebo zlomeniny krčka stehnovej kosti. Tam sme sa pohli míľovými krokmi, sú nové operačné techniky, nové liečebné metódy, ktoré v tejto vekovej kategórii pomohli tomu, aby človek neumieral, aby mal čo najmenší hendikep, aby sme ho vedeli znovu vrátiť do života.

O geriatrii sa často nelichotivo a často aj neopodstatnene hovorí, že sa tam chodí len umierať. Aká je realita? Aké je percento úmrtnosti a rehospitalizácie na vašom oddelení?

S týmto názorom sa stretávame dennodenne. Pravda je však taká, že vzhľadom na vekové zloženie na oddelení, kde niekedy až štvrtina pacientov je vo veku nad 90 rokov, je už umieranie prirodzené. Máme úmrtnosť zhruba 7 percent, čo naozaj nie je vysoké číslo. Treba tiež pripomenúť fakt, že k nám často prídu pacienti už v takom stave, že jednoducho inej cesty už niet, sú umierajúci a umierajú u nás. Kedysi to bolo tak, že keď pacient umieral, bolo to v domácom prostredí, okolo neho bola celá rodina, od najmladšieho až po najstaršieho člena. V súčasnosti je smrť čím ďalej, tým viac inštitucionalizovaná a tabuizovaná.

Niekedy sa stretávam aj s tým, že pacient je na sklonku svojho života, jeho sily sú už vyčerpané, kvalita života je takmer nulová, ale príbuzní zavolajú rýchlu zdravotnú pomoc, ktorá ho dovezie do nemocnice a on sa ešte niekoľko dní trápi, kým umrie. Je to však márna liečba, tam už naozaj nevieme pomôcť.

Ste teda skôr za to, aby ľudia odišli v pokoji doma?

Určite áno. Aj rozhovory so seniormi ukazujú, že prevažná väčšina chce zomrieť doma, je to ich prianie. Niekedy vidíme pacientov umierať veľmi ťažko, keď sú sami, možno niekoho čakajú. Som rada, ak sa stretnem aj s takým pozitívnym prístupom príbuzných, keď im vysvetlíme, že bude lepšie, keď si príbuzného zoberú domov, lebo tu nemôže, nedokáže zomrieť, tak to urobia.

A keď mi potom na druhý či tretí deň zavolajú, že nakoniec sú radi, že mama či otec umreli doma, som spokojná. V súčasnosti sa smrti bojíme. Je to niečo negatívne, nevieme si uvedomiť, že život je neúprosný, raz sa začne a raz sa skončí. Kto sa s tým nevie zmieriť, ťažko to zvláda.

Tak ako sa deti začali rodiť v nemocnici, tak tam dnes aj umierame. Kým pri pôrodoch je to pochopiteľné, umierania našich blízkych doma sa bojíme. Zrejme je viac tých, ktorí chcú nechať v posledných chvíľach príbuzných v nemocnici.

Je to tak, niekedy sami povedia, že sa boja, že príbuzný zomrie doma. Treba sa však s nimi rozprávať. Je to celospoločenská téma, fenomén, s ktorým asi ťažko niečo človek urobí.

Na oddelení sa musíte často stretávať aj so smutnými príbehmi, keď príbuzní o seniorov neprejavujú záujem, nechodia ich navštevovať a mnohí sa ani nechcú vrátiť domov, lebo v nemocnici sa často cítia lepšie ako doma.

To je ďalší novodobý jav. Kedysi sme boli zvyknutí na viacgeneračné rodiny, ktoré žili spolu. V súčasnosti to už tak nie je, pritom tak pre seniorov, ako aj pre deti je to určite benefit, pretože každý má tomu druhému čo odovzdať. Osobne žijem vo viacgeneračnej rodine, takže s tým mám vlastné skúsenosti. Je to naozaj veľmi pozitívne, aj keď tak ako vždy môžu nastať vo všetkých vzťahoch nejaké problémy, vždy je to však o vzájomnej komunikácii.

Stále treba myslieť na to, že to, čo vidia naše deti, je pre ne príklad. Ak vidia, že žijeme v rodine, kde sa o svojich rodičov postaráme, tak si myslím, že máme aspoň akú-takú nádej, že sa aj o nás niekto postará. Naozaj sa stretávame s tým, že niekedy je problém, kam umiestniť pacienta po skončení hospitalizácie. Žiaľ, je to smutné. Na druhej strane senior naozaj potrebuje opateru, ale často z ekonomických dôvodov si to nemôže dovoliť, čo je pochopiteľné. Našťastie stále máme veľa rodín, o ktorých vieme, že sa dlhodobo starajú o svojich, aj imobilných ležiacich pacientov.

Takže stále poukazujeme na pozitívne príklady, vieme o nich, aj keď ich opäť hospitalizujeme, vieme, že sa im len trocha zhoršil stav, ale majú sa kam vrátiť. Klobúk dolu pred tými príbuznými, ktorí sa roky rokúce starajú a bez reptania venujú tým ľuďom svoje sily.

Primár z jedného LDCH mi rozprával príbeh, ako po prepustení jedného pacienta ho našli sedieť v parku, lebo nikto po neho neprišiel, aj keď mal. Zobrali ho teda naspäť a vybavili mu následné zariadenie oni.

My minimálne tri dni pred prepustením pacienta oslovujeme príbuzných, lebo vieme, že sú odkázaní na niekoho. Vždy komunikujeme a spolupracujeme s rodinou, nikdy nepúšťame pacienta domov bez toho, aby sme to neodkomunikovali, či sa má o neho kto postarať. Keďže sa vyskytujú takéto situácie a vieme, že niekedy existuje objektívna príčina a ľudia naozaj nemajú kam ísť alebo potrebujú dlhší čas na rekonvalescenciu, tak máme ošetrovateľské lôžka. Musí ich však sčasti hradiť aj príbuzný. Vyšli sme pacientom a príbuzným v ústrety aj touto cestou.

Je to zároveň benefit, napríklad po zlomeninách krčka stehnovej kosti alebo po cievnych príhodách, keď pacient potrebuje dlhšiu rehabilitáciu, mu dokážeme poskytnúť komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť a ak sa jeho samoobslužné činnosti a mobilita zlepšia, môžeme ho pustiť domov v lepšom stave.

Každý starne inak, niekto ešte v 70-ke alebo v 80-ke aktívne cestuje, chodieva na turistiku, iný sa už v 65 rokoch uzavrie do seba a odchádza mentálne. Čím to je? Gény, životospráva, prístup k životu?

Priznám sa, že aj ja sa snažím získať recept na dlhovekosť, stále sa to pýtam aj niektorých našich pacientok. Ani ja nepoznám recept na dlhovekosť, asi nikto, ale stále po tom pátrame. Ako tak pozorujem ľudí, keďže som aj veriaca, vidím, že niekedy pomáha viera. Tí, ktorí sú veriaci, život a starnutie vedia brať s pokorou, s nadhľadom, nie s tragédiou, že starnem a ubúdajú mi už sily, ale na každom dni dokážu nájsť niečo pozitívne, žijú dneškom a nezaoberajú sa tým, čo bolo v minulosti. Že kedysi boli mladí a krásni, a dnes už nie sú. Vedia si užiť deň so svojimi maličkosťami. Neriešia nejakú budúcnosť, čo bude potom. Takže asi pomáha pozitívne myslenie.

Stále sa hovorí o ostrove Okinawa v Japonsku, kde žije najviac centariánov, čiže ľudí nad 100 rokov, stále sa skúma tajomstvo ich dlhovekosti. Určite je za tým aj istá striedmosť vo všetkom, či už v jedení, alebo v životospráve. Na druhej strane, tamojší ľudia žijú spoločenským životom, stretávajú sa, rozprávajú sa. Aj preto mám obavy o dnešnú „fejsbukovú“ generáciu, ako dopadne.

Keď sa na Slovensku niekto dožije stovky a pýtajú sa ho na recept dlhovekosti, väčšina z nich povie, že si každé ráno dávajú štamprlík domácej. Mohlo by aj to prispieť?

Podľa výskumu áno, aj naši pacienti sa ma často pýtajú, či si môžu dať. Vždy ich však upozorním, že naozaj len jeden štamprlík. Štamprlík kvalitného dobrého alkoholu sa aj v literatúre opisuje ako digestívum.

Na Slovensku je akútny nedostatok LDCH a ODCH lôžok, a to napriek tomu, že naša populácia starne a takýchto lôžok bude potrebných čoraz viac, vôbec sa na to zo strany doterajších vlád nereflektuje a situácia sa nerieši. Čakačky do zariadení pre seniorov sú neúmerne dlhé a príbuzní často nevedia, čo robiť, najmä ak sa k ostatným diagnózam pridruží Alzheimerova choroba. Aké je riešenie?

Zrušením veľkého počtu chronických lôžok nastal problém, kam so seniorom, ktorý po zvládnutí akútneho stavu potrebuje dlhší čas na rekonvalescenciu. V tomto roku sa pripravuje zmena v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v rámci medzirezortného pripomienkového konania som písala aj nejaké pripomienky, uvidíme, aké budú zmeny.

Sama som skôr zástancom domácej starostlivosti, ale sami vidíme, aj keď sú ľudia, čo sa chcú postarať, nemôžu, lebo musia zabezpečiť svoju rodinu, a čisto z ekonomického hľadiska si svojho príbuzného nemôžu zobrať domov. Otázka je, čo by bolo finančne pre spoločnosť lepšie, či zaplatíme toho človeka, aby sa mohol starať o pacienta doma, alebo ho inštitucionalizujeme a niekde ho umiestnime. Benefit pre seniora je jednoznačne domáce prostredie, v zariadeniach s chronickými lôžkami sa teraz často stretávame s nozokomiálnymi infekciami, ktoré môžu byť pre starého človeka fatálne.

A sú tam aj také nemocničné kmene, ktoré v domácom prostredí nenájdeme. Na druhej strane si niektoré stavy vyžadujú dlhodobejšie umiestnenie v zariadení, aj keď by som bola nerada, keby to bolo pre toho človeka definitívne.

Veľmi často diskutovanou otázkou je správanie sa personálu k pacientom, najmä k seniorom. Často totiž nie je ideálne, sťažnosti sú najmä na sestry.

Práca so seniormi vyžaduje veľa, veľa trpezlivosti. To je jedna zásadná vec, ktorá keď sa splní, nie je problém. Znova zopakujem, tá práca nemôže byť len povolaním, musí byť aj poslaním. Opäť sa vraciam k našej zásade, že sa treba správať k tým ľuďom, ako by to boli naši najbližší príbuzní. Nič ťažké, nič náročné. Aj keď sa stretávame s ťažším prípadom, napríklad s agresívnym pacientom v rámci demencie, vždy treba myslieť na to, že je to chorobný stav, že pacient neútočí na vás.

Máme skúsenosti, že agresivita u dementných pacientov je vyvolaná tým, že pacient sa bojí, lebo prišiel do iného prostredia, my sme pre neho cudzí, viac-menej ako nepriatelia. Keď k nemu pristúpime tak, že mu pomaličky a trpezlivo vysvetlíme, kde je, ukážeme mu, kde je napríklad WC a ďalšie základné veci, funguje to. So správaním pacientov nemáme veľa problémov, niečo také, aby sme ho pacifikovali do popruhov, u nás ani neexistuje.

Často prídu príbuzní z inej nemocnice a povedia nám, že pacienta priviazali k posteli, lebo si vytrhával hadičky z rúk, som z toho smutná a zhrozená. Veď sú aj iné prostriedky, uviazanie je už krajný prostriedok, vieme predsa pri poruche správania zasiahnuť aj medikamentózne. Prostriedky na to sú, len treba veľa trpezlivosti.

Spomenuli ste, že sú aj iné riešenia, ako upokojiť agresívneho pacienta. Aké sú ešte okrem toho, že podáte lieky? Naozaj stačí len rozhovor? Funguje to?

Určite, funguje. Pacient je často zmätený, že niečo nevie nájsť, napríklad WC, alebo sa nevie zorientovať v novom priestore, bojí sa tých ľudí. Preto je dôležité, a učím to aj personál, aby sa pri prijímaní pacienta predstavili, povedali mu svoje meno a tiež mu vysvetlíme, čo s ním budeme robiť. Je dôležité mu všetko vysvetliť, aby sa nebál, aby vedel, že teraz budeme napríklad rehabilitovať alebo že pôjde na také a také vyšetrenia, vysvetlíme mu princíp vyšetrenia aj to, ako sa na vyšetrenie dostane, že sa nemusí báť, že tam pôjde sám. Stále hovorím, že komunikácia v medicíne je gro všetkého, vďaka nej sa často vyhneme konfliktom.

Druhá strana mince je komunikácia s príbuznými, na našom oddelení je to určite väčší problém ako vzťah k pacientom. Príbuzní sú často nekritickí, nevedia pochopiť, že aj medicína má určité hranice a jednoducho ani my nedokážeme robiť zázraky, očakávajú od nás viac ako v týchto podmienkach a v tomto čase vieme poskytnúť. Ťažko sa zmierujú s tým, že pacient zomiera a že liečba je márna, akokoľvek by sme chceli, čokoľvek by sme pacientovi dali, jednoducho pomoc neexistuje a pacient môže aj zomrieť.

Máme skúsenosti s príbuznými, ktorí sa o pacienta starajú, takže vedia, o čom starostlivosť na oddelení je, vedia ju oceniť. Horšie je to u tých, ktorí žijú niekde v zahraničí alebo mimo mesta, pacienta možno rok nevideli, naposledy keď bol ešte pri plnej sile, za ten rok sa však stav zmenil. A zrazu chcú, aby sa vrátil do pôvodného stavu. Ale my to jednoducho nedokážeme. Často na nás tlačia, niekedy sú doslova agresívni a ja mám potom problém môjmu tímu vysvetliť, aby to nebrali osobne, aby len robili svoju prácu s najlepším svedomím a negatívne reakcie si jednoducho nevšímali a nezaoberali sa nimi.

Asi sa ľudia zmenili za tie roky, čo robíte v geriatrii.

Áno, celkovo sa zmenili. Niekedy si myslím, že kedysi si ľudia lekára viac vážili. To je všade, aj učiteľa si kedysi vážili viac. Je to celospoločenský fenomén, chýba nám pokora.

Zmenili sa aj pacienti alebo skôr príbuzní?

Myslím si, že viac sa zmenili príbuzní.

Zrejme do toho zasiahol aj všemocný internet...

Áno, doktor Google. Problém je, že na internete si často naštudujú veci vytrhnuté z kontextu, niekedy sú tam uverejnené doslova bludy. Ďalší problém je, že dnešná „fejsbuková“ generácia je zvyknutá všetko odfotiť a dať to na Facebook predtým, než to odkomunikuje s personálom. Stali sa nám prípady, že aj v rozpore s etikou si niekto odfotil pacienta, keď ho našiel v nejakom stave, ale vôbec už nehľadal kontext, čo za tým bolo.

Keď ste spomínali, že sú aj iné spôsoby upokojenia pacienta, napadol mi spôsob, ako to riešia v Slnečnom dome v Humennom. Vonku urobili zastávku autobusu a ak človek s demenciou príde do stavu, že musí „ísť“ do práce alebo domov, posadia ho na zastávku, prípadne s ním počkajú akože na autobus. Medzitým ho to prejde, a tak ho pokojne odvedú naspäť do zariadenia bez toho, aby u neho vyvolali agresivitu.

Mali sme pacientku, veľmi milú paniu, s pokročilou demenciou, spoznávala len najbližších príbuzných. Vždy o druhej hodine sa vybrala preč s tým, že manžel príde z práce a musí mu nachystať obed. Stále sme ju o tomto čase naháňali po oddelení. Potom sme zistili, že ju v tom čase musíme niečím zamestnať. Vždy o druhej hodine sme jej niečo vymysleli, dali sme jej robiť menšiu ergoterapiu alebo sa k nej posadil niekto z personálu a bol s ňou.

Po určitom čase sa vždy upokojila. Takže ak sme to stihli včas zabrzdiť, v pohode sme to zvládli aj bez liekov. Jej manžel, mimochodom už niekoľko rokov nežil, bol dosť autoritatívny, a tak to mala zafixované z minulosti, že vždy v rovnakom čase ju to dostávalo do nepokoja, niekedy až do agresivity.

Jednoduché riešenie.

Niekedy naozaj stačí málo.

Ako zvládate odchody pacientov? Predsa len geriatria je odbor, kde sú úmrtia pacientov častejšie. Ako ste sa to naučili zvládať?

Tým, že som veriaca, dokážem sa s tým vyrovnať. Viem, že život sa začína a aj sa končí, beriem to tak, že sme nejakými pútnikmi a je to tu dočasné. Na tomto oddelení sa ani nedá pracovať s tým, že by sa človek nezmieril, že ľudia odchádzajú.

Stalo sa vám, že ste si mimoriadne obľúbili nejakého pacienta? Utkvel vám niekto v pamäti?

Mali sme viacerých dlhodobých pacientov, ktorí k nám chodievali roky a skončili nakoniec s demenciou. Spomínam si napríklad na jednu paniu, bola veľmi milá, mala viacero ochorení a chodievala k nám pravidelne, vždy keď sa jej stav zhoršil. A rokmi, ako demencia progredovala, človek videl, ako sa mení, nakoniec skončila imobilná na lôžku bez toho, žeby spoznávala okolie. Za ten čas si človek vytvorí nejaký osobný vzťah a potom je to ťažšie, ale musí sa s tým zmieriť, inak by sa to nedalo, musí to pustiť z hlavy. Aj včera mi napísala jedna príbuzná, že jej mamka, tiež naša dlhoročná pacientka, onkologicky chorá, práve zomrela.

Vždy k nám prišla schradnutá a ubolená, u nás sme ju za niekoľko dní naštartovali a boli sme radi, že je opäť schopná fungovať v domácom prostredí. Máme teda pacientov, ktorí k nám chodia dlhodobo, človek ich roky pozná a sú už ako súčasť rodiny. Máme dokonca aj takých, ktorí majú u nás vyhradené miesto v izbe, svoju obľúbenú posteľ a my im vychádzame v ústrety, čo si vedia vážiť.

Práca v geriatrii je ťažká nielen fyzicky, ale aj psychicky. Máte s kolegami nejaký rituál alebo spôsob, ako sa odreagujete?

Na konci roka máme pravidelne koncoročný večierok, kde sa trošku uvoľníme, posedíme si, porozprávame sa. Máme však aj svoj pravidelný rituál. Bola to myšlienka mojej sanitárky, ktorá prišla raz za mnou s tým, že sa končí školský rok a deti dostávajú vysvedčenia a čo my? Takže už roky robíme na konci školského roka akési zhodnotenie, kde každému zo zamestnancov na oddelení napíšem vysvedčenie, samozrejme, v humornom duchu. Snažím sa ich celý rok pozorovať a nájsť niečo zaujímavé, čo ich vystihuje.

Napríklad máme sestričky, ktoré keď príde pacient v zanedbanom stave, vedia ho ostrihať, oholiť, čiže robia zmenáreň. Vypíšem a vytlačím vysvedčenie, na konci školského roka urobíme malé posedenie mimo nemocnice, každému vysvedčenie odovzdám a pritom sa ozaj aj zasmejeme. Chcem, aby vedeli, že si ich prácu naozaj hlboko vážim. Tento rok oslavujeme 30. výročie oddelenia a rada by som pozvala na oslavu aj sestry, ktoré sú už na dôchodku. Pred 10 rokmi sme mali 20. výročie a bola som veľmi rada, že takmer 90 percent personálu, čo tam kedysi robil, na oslavu prišlo a mohli sme si pospomínať na tie časy.

Ocitol sa na vašom oddelení niektorý z bývalých zamestnancov ako pacient?

Na našom oddelení umrel môj bývalý primár, môj predchodca. To bol asi zatiaľ môj najťažší prípad, bolo to vlastne aj jeho sprevádzanie na poslednej ceste. Bol onkologicky chorý, vôbec nebol starý, bol len pár rokov na dôchodku. Jedného dňa mi zavolali jeho príbuzní, že je onkologicky chorý a potrebuje v posledných chvíľach pomoc. Strávili sme spolu desať dní, sedeli sme pri ňom celý deň a trávili čas rozhovormi. Bol fajčiar, a keď som odišla z práce domov a večer som sa k nemu vrátila, zobrala som ho na vozík a išli sme von, kde si dal jednu cigaretu. Bolo to veľmi ťažké, keď zomrel, dosť to na mňa doľahlo.

Človek sa však musel s tým zmieriť, bol to blízky človek a náš primár. Aj on sám prišiel a povedal mi, že sem prišiel zomrieť. Bolo to náročné pre celý personál, naozaj to bolo veľmi ťažkých desať dní, ale nejako sme to dobojovali. A som rada, že sme ho vedeli sprevádzať v posledných chvíľach, boli sme mu možno aj niečo dlžní ako šéfovi, máme na neho len veľmi dobré spomienky. Smutný, ale na druhej strane možno aj pekný príbeh.

Ako najradšej oddychujete?

Som dosť aktívny človek, ráno začínam behom, behávam pravidelne. Mám veľmi dobré rodinné zázemie, manžel mi je veľkou oporou, ktorú pri mojej práci potrebujem. Moja mama sa presťahovala k nám, takže mi významne pomáha s domácnosťou. Pretože môj pracovný čas netrvá 8 hodín, človek nemá žiadne piatky či sviatky. Navyše máme tri deti, všetci sme veľmi aktívni, lyžujeme, korčuľujeme, bicyklujeme. A tiež všetci doma čítame, nepozeráme televíziu, sme veľkí knihomoli.

 
Sekcia: Rozhovory Autor: Katarína Lovasová, šéfredaktorka ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 78