Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Top lekár: Každé dieťa má svoj príbeh

18. február 2020 - Keď bol ešte ako študent na stáži v Libanone, stretol tam lekárku, ktorá sa po 15 rokoch vrátila z Harvardu domov. Vtedy nerozumel, prečo neostala na špičkovo vybavenom mieste a vymenila ho za nie ideálne podmienky doma. O pár rokov urobil podobné rozhodnutie. MUDr. Tomáš Dallos, Národný ústav detských chorôb, Bratislava
Reumatológiu si väčšina ľudí spája s vyšším vekom, artritídou či reumou, a nie s detským pacientom. Čo najčastejšie trápi deti?

Faktom je, že ľudia vnímajú reumatické ochorenia alebo reumu ako problém starých ľudí. Nie je to tak. Reumatoidná artritída postihuje väčšinou ženy mladého až stredného veku, a aj keď kĺbové problémy majú väčšinou starší ľudia, sú iného charakteru. Detská reumatológia sa v tomto veľmi neodlišuje od dospelej. Prevažná väčšina našich pacientov sú deti s juvenilnou idiopatickou artritídou, čo je akýsi pendant reumatoidnej artritídy, ale nie je to to isté. Preto to aj takto zložito nazývame, lebo je to niečo iné. Väčšinou tu teda máme deti so zápalovými ochoreniami kĺbov.

Prečo ste sa rozhodli pre medicínu?

Nebol som si istý, či chcem študovať medicínu. Pravda je taká, že som sa rozhodoval medzi architektúrou a medicínou. Na obe školy mal aj prijali, nakoniec som sa však rozhodol pre medicínu. V podstate až po prvom ročníku na lekárskej fakulte som sa rozhodol definitívne a od štúdia architektúry som upustil.

A prečo práve reumatológia?

To bola dlhá cesta. V prvom rade som chcel robiť pediatriu, čo sa ukázalo počas jedného študijného pobytu v zahraničí, kde som bol ešte ako študent. Reumatológia sa vyvinula z rôznych okolností. Či už z toho, akých ľudí som stretol a ako na mňa zapôsobili, alebo kam som sa dostal v rámci svojho doktorandského štúdia, čo bolo pracovisko experimentálnej imunológie. Odtiaľ som sa opäť dostal do komunity reumatológov pre dospelých, kde sa mi síce veľmi páčilo, ale keďže som bol pediater, cesta do dospelej reumatológie už neprichádzala do úvahy. Takže rozhodnutie padlo na detskú reumatológiu.

Spomenuli ste, že k vám prichádzajú najmä deti so zápalovými ochoreniami kĺbov. Majú nejaké obmedzenia?

Závisí od toho, kedy. V čase, keď prídu k nám, tak určite áno, podobne ako dospelí trpia bolesťami, obmedzenou pohyblivosťou kĺbov, typickou rannou stuhnutosťou, čo ich do určitej miery obmedzuje. Aj keď treba povedať, že deti sú v tomto bojovníci, lebo vedia oveľa dlhšie klamať telom a prispôsobiť si životný režim tak, aby napriek tomu, že krívajú, robili svoje obľúbené aktivity. Mali sme tu už niekoľko rodičov, ktorí nám vysvetľovali, že ich dieťa nemôže mať reumu, lebo s  opuchnutým kolenom hrá futbal. V tomto sú deti úžasné, ale napriek tomu z dlhodobého hľadiska vieme, že dlhotrvajúci zápal v kĺboch nie je pre ne dobrý, kĺby časom zničí.

Našou snahou je zápal úplne potlačiť a cieľom v súčasnosti dostupnej liečby je dostať ich do stavu, keď sa cítia úplne zdravé, bez akýchkoľvek obmedzení. Ani my sa ich nesnažíme obmedzovať, pretože cieľom liečby ani nie je len vyliečiť kĺb, ale skôr dieťaťu umožniť robiť presne to isté, čo robia jeho rovesníci. V ideálnom prípade jedinou záťažou je kontrola každé tri mesiace, na ktorú musia chodiť. Máme deti, ktoré dosahujú prekvapivé výsledky v tom, že sa venujú svojim koníčkom, máme aj také, ktoré k nám chodia a hovoria, ako s rodičmi prešli na bicykloch 50 kilometrov, deti, ktoré nám posielajú fotky s medailami z plaveckých súťaží, ktoré vyhrali. Dnes už deti fungujú viac-menej normálne, samozrejme, každý za inú cenu, niekto bez liečby, niekto s liečbou, u každého je to trochu iné, ale cieľom je kvalitu života zachovať v plnej miere.

Deti k vám musia chodiť každé tri mesiace na kontrolu, ide teda o celoživotné ochorenie?

Nikomu nepovieme, že mu dieťa vyliečime. Vieme, že sú to chronické ochorenia, ktoré aj keď sa dostanú do remisie, majú potenciál opäť sa vrátiť v určitých vekových obdobiach a začať robiť dieťaťu problémy, takže deti nikdy nie sú vyliečené. A prečo každé tri mesiace? Jednak je to interval, keď očakávame, že ak dôjde k nejakej zmene, je to dosť skoro na to, aby sme ju zachytili, a zasa dosť málo na to, aby mali dobrú kvalitu života.

Na druhej strane tri mesiace je horná hranica, keď musíme pacienta skontrolovať, ak je na liečbe, kvôli bezpečnosti liečby. Pacient musí prísť na odbery, ktoré musíme zhodnotiť, a pozrieť na to, či lieky, ktoré užíva, môže bezpečne užívať ďalej.

Vo vašej praxi sa zameriavate na zriedkavé reumatické a autozápalové ochorenia detského veku. Čo všetko si môžeme pod tým predstaviť?

Posledné roky existuje v medicíne veľmi populárna skupina ochorení, ktoré sa označujú ako autozápalové. Predstavujú iný patofyziologický mechanizmus ako ochorenia autoimunitné. Ide o veľmi zriedkavé ochorenia a my sa na ne zameriavame v tom zmysle, že ich stále hľadáme. Keďže sú to naozaj raritné ochorenia, nemáme veľa pacientov. Občas sa nám podarí niekoho takého diagnostikovať, ale drvivá väčšina sú pacienti s reumatickými autoimunitnými ochoreniami, práve s už spomínanou juvenilnou idiopatickou artritídou.

Riešime však aj všetky ostatné reumatické ochorenia detského veku, systémové ochorenia spojiva, napríklad juvenilnú dermatomyozitídu alebo zápalové ochorenia kostí, ktoré nie sú spôsobené infekciou, ale sú autoimunitné alebo autozápalovo podmienené. Spektrum je široké, pokrýva všetko, čo robí aj reumatológ pre dospelých, až na to, že u detí sa tieto ochorenia vyskytujú podstatne zriedkavejšie.

Spomenuli ste, že detí nie je veľa. Aký je teda výskyt týchto ochorení? Ide len o získané ochorenia alebo aj o vrodené?

Ak sa bavíme o autoimunitných, sú to ochorenia získané. Vrodených ochorení je veľmi málo, sú medzi nimi niektoré z  autozápalových ochorení, ktoré sú geneticky podmienené, ale môžu sa prejaviť aj v neskoršom veku. Ak ide o autoimunitné ochorenia, predpokladá sa, že je tam istá genetická dispozícia. Nakoniec, vidíme to v mnohých rodinách, keď s nimi preberáme rodinnú anamnézu, v niektorých sa autoimunitné ochorenia vyskytujú častejšie. V niektorých môže mať babička problém so štítnou žľazou, mama aj brat majú zase celiakiu a napríklad teta má psoriázu.

Skrátka vidíme, že tieto rodiny sú častejšie postihnuté autoimunitnými ochoreniami, takže určite tam genetika zohráva úlohu. A pokiaľ ide o výskyt, najčastejšie ochorenie, ktoré riešime – juvenilnú idiopatickú artritídu, postihuje len 1 z 1 000 detí, všetky ostatné sú oveľa zriedkavejšie.

Sú ochorenia, ktoré sa v rámci Slovenska vyskytujú v niektorých regiónoch častejšie, inde menej. Je to aj pri reumatických ochoreniach detí? Je niekde ich výskyt vyšší?

Nemyslím si. Výskyt je všade rovnaký, aj keď je nás detských reumatológov málo, sme pomerne rovnomerne rozmiestnení po celom Slovensku. Nemyslím si, že by niekde bol vyšší alebo nižší výskyt. Často však dostávame otázku, či počet ochorení pribúda. Z nášho pohľadu áno, keďže sú to chronické ochorenia, pacientov nám stále pribúda a len veľmi málo odchádza, jedine až vtedy, keď ich odovzdáme do starostlivosti reumatológa pre dospelých. Výskyt je však všade približne rovnaký, či už v rámci Slovenska, alebo celej Európy.

Ste známy aj tým, že ste opísali prvých slovenských pacientov s familiárnou stredozemnou horúčkou. Ako ste sa k tomu dostali?

Bola to ťažká cesta. Doviedla nás k tomu pacientka, u ktorej sme na detskej klinike takmer dva roky nevedeli zistiť diagnózu. A potom jedného dňa, keď sa u nej objavil veľmi čudný, do očí bijúci prejav, začali sme hľadať v literatúre a prišli sme na to, aké ochorenie by mohla mať. Vyšetrenie v zahraničí naše podozrenie potvrdilo. Pacientka bola prvým podnetom vôbec sa týmto ochorením zaoberať, dovtedy sme s týmito ochoreniami vôbec nemali skúsenosť.

Ak by sme mali, tak by nám netrvalo dva roky, kým sme prišli na diagnózu. Hneď sme to isté diagnostikovali u jej tety, ktorá mala tie isté problémy, mala už 30 rokov a za tých tridsať rokov jej nikto nestanovil diagnózu. Začali sme hľadať ďalej, pýtali sme sa kolegov, či mali v minulosti takýchto pacientov, a zistili sme, že áno, tak sme sa rozhodli ich opísať v našej odbornej literatúre.

Pri zriedkavých ochoreniach sa často stáva, že pacient sa k svojej diagnóze dopracuje až po niekoľkých rokoch, aj po návšteve viacerých lekárov. Je to aj pri reumatických ochoreniach?

U detí je to tak, ako ste to spomenuli, ľudia si o reumatických ochoreniach myslia, že sú to ochorenia starších,  takýto postoj má aj mnoho lekárov. Tým, že reumatické ochorenie v detskom veku nie je úplne bežné, lekári vzhľadom na ich zriedkavosť často nemyslia na to, že by mohlo ísť o reumatické ochorenie. Bežnému pediatrovi sa môže stať, že také dieťa nikdy v živote neuvidí. A keď sa niekto s tým už stretne, rozpozná to a dieťa pošle k reumatológovi. Môže to teda trvať dlhšie a pomerne často sa nám stáva, že deti s artritídou najprv posielajú k ortopédovi.

Má to logiku, lebo ak má problém s kĺbom, ide k ortopédovi, ale nás to veľmi neteší, pretože väčšinou to zdrží proces diagnostikovania. Niektorí ortopédi, s ktorými spolupracujeme, to už vedia, napríklad u nás veľmi dobre spolupracujeme s Detskou ortopedickou klinikou. Keď tam kolegovia vidia dieťa predškolského veku s opuchnutým kolenom, okamžite nás volajú a nesnažia sa robiť ďalšiu diagnostiku. Čo je výborné, pretože umožnia dieťaťu, aby sa čo najskôr dostalo k adekvátnej liečbe. Na druhej strane určite tam, kde sú najmä ortopédi pre dospelých a s deťmi pracujú len okrajovo a už vôbec nie s reumatickými detskými ochoreniami, to, samozrejme, môže chvíľu trvať. Ortopéd má snahu dieťaťu pomôcť a diagnostikovať ho, paradoxne to však môže viesť k tomu, že to trvá dlhšie, kým sa dieťa dostane do našej ambulancie.

Snažíme sa preto s kolegami spolupracovať, rozprávať o tom, ako tieto deti vyzerajú, aby sme zvyšovali povedomie o tom, ako vyzerá detský reumatik v úvode ochorenia, aby sa deti dostali čo najskôr k nám. Je to veľmi dôležité, lebo aj údaje z literatúry jednoznačne ukazujú, že čas, za aký sa dieťa dostane do remisie, čo závisí od toho, ako skoro sa začne liečiť, je veľmi dôležitý faktor, ako sa bude mať v ďalekej budúcnosti. Včasná liečba mnohokrát zabezpečí, že sa nám potom podarí dieťa niekoľko rokov len sledovať bez liečby.

U detí je teda náročnejšie diagnostikovať ochorenie ako u dospelých.

Menej sa na to myslí. Navyše je tam niekoľko ďalších vecí. Keď príde dospelý s problémami s kĺbmi a má zvýšené zápalové parametre, niekomu napadne, že má ísť na reumatológiu. Problém s našimi deťmi je v tom, že ony síce majú zapálené kĺby, ale zápalové parametre ešte nemusia mať zvýšené. Veľakrát aj takéto nuansy dokážu odradiť lekára od poslania pacienta na reumatológiu. Možno na to aj myslí, ale pokiaľ nevie, že to môže byť naozaj zápal, aj keď v laboratórnych parametroch nie je, môže ho to uistiť v tom, že dieťa radšej pošle na ortopédiu, a nie k reumatológovi.

Posledné roky sa to zlepšuje, deti sa k nám dostávajú skôr, už sa nám dokonca stáva, že pediater zdvihne telefón a zavolá nám, že má dieťa, o ktorom si myslí, že má reumatický zápal kĺbov. Vie, že budeme reagovať, lebo ak ho len odošle a povie rodičom, aby si vybavili termín a tí sa nesprávne pri objednávaní vyjadria, tak im dáme najbližšie dostupný termín, čo je bohužiaľ väčšinou za 2 až 3 mesiace. A to nie je dobré. Je preto dôležité, aby bola komunikácia, aby sme vedeli o našich pacientoch, lebo často už len z anamnézy vieme vytušiť, že k nám patria a treba sa im rýchlo venovať.

Koľko detí ročne hospitalizujete na vašom oddelení? 

Ak berieme celú Detskú kliniku, je to viac ako 2 000 detí, ale to pokrýva všetky odbory. Reumatológia je určite najmenší odbor, keďže máme ochorenia, ktoré sú zriedkavé, a nie nutne každé dieťa, ktoré má novozistené reumatické ochorenie, sa musí hospitalizovať. Detská reumatológia sa snaží aj v rámci aktuálneho trendu deti nehospitalizovať za každú cenu, ale skôr riešiť, čo sa dá, ambulantne. Mesačne máme na oddelení reumatologických pacientov asi 10 až 20 detí, nie viac.

V porovnaní s veľkými detskými pediatrickými odbormi, ako je gastroenterológia či nefrológia je to určite nepomerne menej.

Detskí infektológovia dnes liečia úplne iné ochorenia ako pred 30 rokmi, je tento trend aj v reumatológii? Sú v súčasnosti iné ochorenia ako kedysi?

Sú niektoré nové ochorenia, o ktorých sme predtým nevedeli. Pri ostatných by som nepovedal, že sú to nové ochorenia, ale skôr ich možno liečime inak. Prístup k detskému reumatologickému pacientovi sa dramaticky zmenil, pokiaľ ide o artritídu, najčastejšiu diagnózu, obrovskú zmenu prinieslo zavedenie metotrexátu do liečby, z môjho pohľadu bol ešte dôležitejším prínosom ako dnes dostupná biologická liečba, ktorá sa všade cituje. Voľakedy sme možno dlhšie čakali, váhali, napríklad s imunosupresívnou liečbou, pozerali sme sa, ako sa to ochorenie vyvíja a veľmi pomaly sme sa rozhodovali pre lieky, ktoré majú potenciálne nežiaduce účinky.

Dnes práve preto, že vieme, že musíme dosiahnuť veľmi skorú inaktivitu ochorenia, ideme do imunosupresívnej liečby veľmi rýchlo. Niekedy tiež, keď sa chcel niekto účinne liečiť, nevyhol sa kortikoidom. Dnes ich využívame pri liečbe artritídy minimálne a keď, tak ich podávame na vnútrokĺbovú liečbu. Aj v tomto sa prístup zmenil a výsledky liečby sú oveľa lepšie, samozrejme, za predpokladu, že pacient, resp. jeho rodičia chcú, aby sa dieťa liečilo. Bohužiaľ sa stretávame aj s tým, že rodičia sa viac boja liekov ako ochorenia a to je potom problém.

Pôsobili ste aj na viacerých zahraničných pracoviskách. Kde všade?

V zahraničí som pôsobil väčšinou v rámci nejakej vedeckej činnosti, nie na oddelení, nejaký čas som tak strávil vo Varšave, potom v Nemecku. Jedinú klinickú skúsenosť zo zahraničia mám z Prahy, kde som získal atestáciu z detskej reumatológie, vzhľadom na to, že v tom čase to na Slovensku nebolo možné,  za čo som veľmi vďačný, pretože je tam excelentné pracovisko, ktoré je napojené na mnohé svetové detské reumatologické špičkové inštitúcie.

Koniec koncov, aj pražská sa považuje za jedno z  referenčných celosvetových pracovísk. Bolo aj šťastím, že som sa mohol učiť tam, kde sa prístup k pacientom riadi tým, čo medicína a veda momentálne dokázali pre tieto deti priniesť.

Zrejme ste sa stretli s inými pracovnými podmienkami ako na Slovensku. Nechceli ste ostať v zahraničí?

Keď som bol študent, bol som mesiac na stáži v Libanone. Vtedy som mal záujem aj o endokrinológiu a sledoval som pri práci jednu tamojšiu doktorku, ktorá sa vrátila do Libanonu z Harvardovej univerzity. Vtedy som nerozumel tomu, prečo sa vrátila z  Harvardu, do síce krásnej, ale predsa len chudobnej krajiny, vtedy mi vysvetlila, že pre ňu je oveľa väčšia výzva vybudovať niečo vo svojej krajine, kde sú podmienky náročnejšie, ako pracovať vo vedeckej svetovej špičke. Vraj to 15 rokov robila, ale potom si povedala, že radšej chce robiť niečo iné. Netvrdím, že len to je dôvod, prečo som sa vrátil, ale určite to bol jeden z dôvodov.

V zahraničí som bol väčšinou na pracoviskách, ktoré boli zamerané na dospelých pacientov, aj keď ma presviedčali, aby som ostal, pediatria ma predsa len lákala viac. A nebudem sa tajiť ani tým, že v tom boli aj osobné dôvody. Spätne musím povedať, že by bolo určite pohodlnejšie pracovať na špičkovo vybavenom pracovisku so svetovým renomé v ideálnych podmienkach, ale naši pacienti si to zaslúžia presne tak isto ako nemeckí. Je dobré, keď má človek z toho dobrý pocit, keď aj tu dokáže niečo pre nich urobiť a aspoň trocha to azda posunúť ďalej.

Medici a mladí absolventi lekárskej fakulty nemajú veľký záujem o pediatriu. Okrem iného to odôvodňujú tým, že pri pediatrii majú dvoch pacientov – dieťa a rodiča, pričom rodič je často ťažší oriešok ako dieťa. Máte aj vy také skúsenosti? 

Je to, samozrejme, individuálne, ale rodič je určite veľmi dôležitou súčasťou našej práce a neoddeliteľne patrí k dieťaťu. Je pravda, že v posledných rokoch na nás rodičia kladú čoraz vyššie nároky, mysliac si, že sú vzdelaní z rôznych všeobecne dostupných zdrojov. Ak diskutujú, pýtajú sa a dajú si vysvetliť, je dobre.

Horšie je, keď nadobudnú presvedčenie, ktoré je v absolútnom rozpore s tým, čo medicína založená na dôkazoch dokáže ponúknuť. Takéto situácie sú veľmi náročné, našťastie nie sú veľmi časté, ale občas sa stretávame aj s tým, že rodičia z hlbokého presvedčenia naše odporúčané postupy odmietajú. Potom máme dilemu, ako ich presvedčiť a ako urobiť niečo pre dieťa, ktoré nemôže za to, že jeho rodičia veria niečomu inému ako medicíne. To sú náročné situácie a dnešní rodičia žijú v trocha inom svete ako my, ktorí sme stále v  slovenskej medicíne.

Ako to myslíte?

Rodičia našich pacientov sú v zásade mladí ľudia a vonkajší svet funguje inak ako svet medicíny. Ak niečo chcete, jednoducho si to objednáte, keď sa vám to nepáči, tak to reklamujete. Medicína takto nikdy nefungovala a ani nebude fungovať. Mám pocit, že ľudia dnes niekedy ťažšie rozumejú tomu, že nevieme dať záruky, vieme iba podľa našich poznatkov čo najlepšie odporučiť,  že aj oni musia urobiť niečo pre to, aby ich dieťa bolo zdravé. Radosť nám robia rodičia, ktorí tak ako to bolo voľakedy, chcú pre svoje dieťa robiť to najlepšie a dajú na naše rady. Horšie je, keď si myslia, že to funguje ako v obchode, kde si za niečo zaplatíte a dostanete za to nejakú protihodnotu.

Ale my toto nedokážeme ponúknuť, dokážeme len bojovať s ochorením, ktoré dieťa má a musíme v tom byť všetci, musíme spolupracovať všetci a pre nás je spolupráca s rodičmi veľmi dôležitá. Preto od samého začiatku, keď k nám rodičia prídu, sa im snažíme vždy vysvetliť, aký je charakter ochorenia, aby tomu rozumeli, lebo môžu prísť zhoršenia stavu, môžu prísť situácie, keď budeme musieť robiť spoločne nejaké dôležité rozhodnutia, a vtedy máme radi rodičov, ktorí sa orientujú v problematike, ktorí rozumejú tomu, prečo veci odporúčame tak, ako ich odporúčame a dokážu promptne reagovať na zmeny zdravotného stavu dieťa.

Stretávate aj takých rodičov, ktorí preferujú skôr alternatívnu medicínu?

Bohužiaľ áno. Trafili ste do čierneho, práve mám za sebou jeden boľavý prípad a je to veľmi frustrujúce, pretože náš právny systém neumožňuje nejakým spôsobom presvedčiť rodiča, že nepostupuje správne, pokiaľ dieťa nie je v ohrození života, čo našťastie naši pacienti väčšinou nie sú.

Zdravotníctvo prechádza krízou, najmä personálnou. Vo väčšine nemocníc, nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí chýbajú lekári, niektoré špecializácie sú až kritické, o sestrách ani nehovoriac. Ako je to na vašej klinike, resp. oddelení a s vašou špecializáciou?

Myslím si, že všetci prežívame to isté, nedostatkom sestier trpíme rovnako ako akékoľvek iné pracovisko. Dosť nás to obmedzuje. Sestry dnes majú dôležité kompetencie a ak ľudia, ktorí pracujú priamo s pacientom, pomáhajú mu, dennodenne sa o neho starajú, robia výkony, odbery krvi a podobne, ak sestričky nebudú, bude veľmi ťažké v  systéme fungovať. Lekárov u nás na klinike je zatiaľ dosť, aj keď ste povedali, že medici nemajú záujem o pediatriu, u nás sa ešte objavujú mladí ľudia, ktorí ju chcú robiť, v tom zatiaľ problém nie je. Len ju nebudú mať ako robiť, keď tam nebudú mať sestričky.

Na druhej strane, keďže pracujem so študentmi, viem aj to, že mnohí z nich o práci na Slovensku ani neuvažujú, po skončení školy plánujú odísť, čo je smutné, veď sme do nich investovali šesť rokov, tak pedagogického úsilia, ako aj nemálo financií zo strany štátu. A keďže sa veľa hovorí o tom, ako je naše zdravotníctvo v kríze a  počúvajú to každý deň v správach, tak ako mladí rozhľadení ľudia, generácia, ktorá rozpráva viacerými jazykmi, vyzná sa vo svete a odmalička cestuje, v takej atmosfére ich veľmi ťažko presvedčíte, aby to skúsili na Slovensku.

Akú máte víziu, smerovanie do budúcnosti, čo by ste chceli zaviesť aj tu?

Stále sme vo fáze, že sa snažíme priblížiť medzinárodnému štandardu, teda určité prístupy k pacientom, spôsob, akým sa pozeráme na aktivitu ich ochorenia, používanie určitých štandardizovaných nástrojov. Vieme síce aj z literatúry, že tieto veci sú potrebné, ale obávam sa, že na mnohých miestach to zlyháva práve na praktickej stránke, že náš systém vlastne neumožňuje úplne sa venovať pacientovi, ako by bolo treba. Navyše sa hovorí, že zdravotníctvo je v kríze a dlhodobo jediné riešenie krízy pozostávalo zo šetrenia.

Obávam sa, že jednou z vecí, na ktorých sa muselo začať šetriť, je aj čas, počas ktorého sme schopní venovať sa pacientovi. Nie sme síce súkromná inštitúcia, takže teoreticky sa môžeme pacientovi venovať donekonečna, ale časový tlak nás nepustí. Na jednej strane vieme, že vonku sú noví pacienti, ktorí potrebujú našu pomoc, a na druhej strane tu máme mnoho pacientov, ktorých už roky liečime a chceme udržať nejaký štandard. Takže keď prídu do ambulancie, chceme s nimi stráviť toľko času, koľko ich diagnóza potrebuje, ale nie je to úplne možné, ak sa ambulancia nebude rozrastať.

Mojou ambíciou je, aby to nestálo len na mne, ale aby tu vznikol tím ľudí, ktorý patrí do Národného ústavu detských chorôb ako inštitúcie, ktorá sa má venovať špecializovaným odborom. Mojou ambíciou je, aby tak ako na iných pracoviskách, na ktorých som bol, aj tu bola skupina erudovaných detských reumatológov, ktorí vedia promptne reagovať na prichádzajúcich nových, či už náročnejších, alebo menej náročných pacientov. Aby sme sa vyhli tomu, že pacienta jedného dňa jednoducho nebudeme vedieť z kapacitných dôvodov v želanom čase prijať tak, ako by sme si to predstavovali.

Váš naj prípad?

Takých máme viac. Jednou z krásnych vecí na tejto práci je, že sledujeme deti, ako rastú. Prvýkrát ich stretneme ako malých, sledujeme, ako nastúpia do škôlky, ako dostanú prvé vysvedčenie, ako vyhrajú prvé súťaže, aké sú neskôr „oprsklé“, keď idú do puberty, a ako potom šťastne zmaturujú a  vstúpia do dospelého života. Každé dieťa má svoj príbeh a je veľmi ťažké vybrať ten naj, lebo každý príbeh je iný a väčšina z nich je krásnych.

Rád si spomínam na mnohé z týchto detí, ktoré nás svojho času potrápili, a nehovorím, že sme u každého bojovali o život, ale určite boli aj také. Každé dieťa, ktoré bolo vo vážnom stave a dnes príde s tým, že robí, čo ho baví, príde sa pochváliť, že vyhralo nejakú súťaž alebo prinesie pekne namaľovaný obrázok, tak takýchto príbehov je veľa.

Ako oddychujete, ako trávite voľný čas?

Voľného času nie je veľa a musím sa priznať, že v záujme práce som sa bohužiaľ musel vzdať mnohých mojich koníčkov. Väčšinu času trávim tým, že riešim veci okolo pacientov, ale keď sa mi podarí na dva týždne odísť, vtedy trávim čas so svojou rodinou. Mám dve deti a aspoň vo voľnom čase sa im snažím maximálne venovať, lebo takisto ako naši pacienti, aj ony veľmi rýchlo rastú a snažím sa ešte aspoň trocha z toho zachytiť, aby som na to mohol neskôr dlho spomínať.

 
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Váš hlas 1. Počet hlasov: 18