Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Tereza Luptáková, predsedníčka odborov v NOÚ: Väčšina sestier je teraz s platmi spokojná

29. jún 2018 - Sestra z chirurgie vedie odborový zväz v Národnom onkologickom ústave. Zažila éru Jozefa Dolinského, ktorého koncom roku 2016 vystriedal na čele ústavu Jozef Valocký. Odteraz bude rokovať s novým riaditeľom Tomášom Alscherom.
J. Valocký v apríli skončil vo funkcii. Oficiálne pre nedostatok áristických sestier a odkladanie operácií. Čo sa odvtedy zmenilo?

Pre bežný personál sa nezmenilo nič, všetci boli v očakávaní, kto vyhrá výberové konanie, no ani po jeho skončení si nikto nie je istý, či to už je definitívna bodka a máme na najbližšie roky generálneho riaditeľa. Požičali sme si sestry na OAIM, ktoré už odišli. 

Bola to výpomoc na máj. A čo bude ďalej?

Mali nastúpiť nové sestry, do konca septembra by ich malo prísť päť. Na OAIM by teda malo byť, myslím, 35 sestier. Potom už bude prevádzka hádam zabezpečená.

Koľko sestier má teraz OAIM?

Je tam 29 sestier plus dve staničné a vrchná na 10 lôžok.

Bolo ich predtým viac?

Za Dolinského ich bolo 45.

Dajú sa podľa vás postaviť služby s 29 sestrami?

Pri troške dobrej vôle určite. 

Do NOÚ ste prišli v roku 2006 z Univerzitnej nemocnice Milosrdní bratia. Čo vás v ústave prekvapilo?

Množstvo materiálu, čo sme mali pre pacientov. Otvorila som skriňu a tam bolo všetko. A to sa nezmenilo. To, čo je na Slovensku dostupné, pre pacientov máme. Nikdy si k nám nemuseli nosiť plienky, podložky. Pre pacientov bolo všetko. A čo sa týka personálu, zabezpečenie služieb bolo pre mňa šokujúce. V súkromnej nemocnici som robila podľa personálnych normatívov, v NOÚ sme boli v službe dve, s postupným nárastom počtu pacientov tri, a k tomu každé oddelenie malo a aj má svoju staničnú. Máme malé ošetrovacie jednotky – s výnimkou troch oddelení máme maximálne 18 lôžok na jednom oddelení.

Ako sa odvtedy zmenila práca sestry v ústave? 

Za posledných 10 rokov sa zdvojnásobil počet pacientov, čím pribudla aj práca. Náročnosť operačných výkonov a následnej liečby pacientov sa stupňuje, čo ide ruku v ruke aj s náročnosťou ošetrovateľskej starostlivosti. Drvivá väčšina služieb je taká, že tri sestry sa narobia. K tomu si zoberte psychickú záťaž. Nikde by nemala byť starostlivosť o tom, že dáte pacientovi infúziu a zavriete dvere, no v NOÚ si potrpia na komunikáciu s pacientom. Pri každom pacientovi musíme stráviť nejaký čas rozhovorom a keď nemáme čas sa s ním porozprávať, cítiť to na jeho rekonvalescencii. Pokiaľ naši pacienti nie sú v psychickej pohode, tak nakoniec máme viac roboty, lebo sa všetko komplikuje. Takže náročnosť na výkon práce sa zvýšila. Dokázali sme presvedčiť Valockého, že zákonný personálny normatív nie je dostatočný, počet personálu treba optimalizovať. Dokonca to bol prvý riaditeľ, s ktorým sa podarilo dohodnúť, že ideme do systemizácie pracovných miest. Ide o to, že síce podľa personálnych normatívov máme sestier dosť, ale náš onkologický normatív, normatív nášho ústavu, je iný. Viem, že vedenie sa snaží v pokračovať v tom, aby sme v prvom rade na lôžkových oddeleniach urobili systemizáciu pracovných miest a postupne, samozrejme, aj na ďalších pracoviskách.

Koľko sestier je podľa vás optimálny normatív pre NOÚ?

Ak by bolo šesť pacientov na jednu sestru, budeme sa pohybovať na úrovni priemeru EÚ. Ak toto budeme mať zabezpečené, budeme spokojní my, ale hlavne pacienti, čo je najdôležitejšie. A okrem toho si myslím, že takéto personálne zabezpečenie nikde inde na Slovensku nebude. 

NOÚ oficiálne uvádza 25 chýbajúcich sestier. J. Dolinský v projekte, ktorým sa prihlásil do výberového konania na generálneho riaditeľa NOÚ, hovorí, že vlani odišlo z NOÚ 48 sestier. Je to dosť vysoké číslo.

Je to viac ako za iné roky. Veľa ľudí odišlo hneď v januári 2017, keď prišiel Valocký, niektorí dali výpoveď hneď v decembri 2016. No treba povedať, že niektorí z nich sa už vrátili. Je to hlavne kvôli pracovným podmienkam. Myslím si, že určite by sa nevrátili naspäť do horšieho.

NOÚ bol vždy známy nadštandardnými platovými podmienkami. Platí to pre sestry aj dnes?

Pravdepodobne sme druhá najlepšie platená nemocnica, čo sa týka sestier, po Heydukovej (Onkologický ústav sv. Alžbety). Ale už to nie je to, čo to bývalo v porovnaní s ostatnými nemocnicami, keď boli rozdiely niekoľkonásobne vyššie. 

O akom období hovoríte?

Bolo to do roku 2011. Potom nás postupne začali ostatné nemocnice dobiehať. Urobil sa platový automat a keďže my sme vždy boli tarifnou mzdou nad, vedenie bolo dlhodobo spokojné s tým, že sestry sú dobre platené a neriešilo to. Takže sestrám platy zastali a ostatné nemocnice nás dobiehali. A ľudí to strašne demotivovalo. Ak si niekto myslí, že to tak nebolo, je na veľkom omyle. Poslednú úpravu miezd sme mali v marci 2015 a teraz sa sestrám upravili tarify od 1. februára 2018, keď začala platiť nová kolektívna zmluva. Samozrejme, po tých rokoch, čo sa mzdy neupravovali, mali niektorí oveľa vyššie očakávania.

Čo konkrétne priniesla nová kolektívna zmluva?

Zvýšenie taríf pre sestry o 30 eur napriek tomu, že ešte stále sme boli nad minimálnym mzdovým nárokom. Po možno 20 rokoch priniesla úpravu príplatku za zmennosť, teraz je to zvýšené viac ako o 100 percent. Potom zvýšenie príplatku za nočnú o 5 percent, čiže máme príplatok 30 percent z priemernej mzdy. Všetky príplatky pritom máme z priemernej mzdy, nie z minimálnej. Dohodli sme sa v rámci kolektívneho vyjednávania na stabilizácii osobného ohodnotenia, čiže všetky sestry majú rovnaké osobné ohodnotenie. Námestníčke sa podarilo vybaviť motivačnú položku pre sestry. Ak jedna sestra napríklad vypadne na PN, tak motivačný príplatok bude rozdelený pre ostatné. Teraz konečne po výplate väčšina dievčat povedala, že je spokojná. To sa týka chirurgie, gynekológie, interných kliník a rádioterapie.

V nedávnej minulosti sa hovorilo o fiktívnych nadčasoch. Je pravda, že kedysi si sestry dokázali na nadčasoch mesačne prilepšiť o 400 – 500 eur, a teraz o tieto peniaze prišli? 

Predsedníčku odborov som začala robiť v roku 2016, keď ústavu šéfoval doktor Dolinský. V tom čase začal mať ústav finančné problémy, preto začali preplácať nadčasy každý tretí mesiac. Hneď bola v ústave nevôľa. Dohodli sme s Dolinským, aby sa preplácali aspoň nadčasy, keď už nie sú peniaze na zvyšovanie tarify. Na tých nadčasoch si sestry skutočne dokázali privyrobiť. Naozaj, ja som za jednu nadčasovú službu mala 100 eur k platu, na internom mali viac, tam je priemerka iná, keďže sú riziková kategória 3. A na troch službách dokázali zarobiť aj 400 eur. 

Nadčasy sa teda škrtli?

My sme v roku 2016 mali plné stavy personálu, takže Valocký sa pýtal, ako je možné odpracovať toľko hodín nadčasov. Celoústavne sa odrobilo viac ako 70 000 hodín. Valocký ich chcel racionalizovať. Niekde sa to začalo robiť protizákonne, začali sa skracovať služby, volať domov, že nemusíš prísť do služby. Kým sa to dostalo k odborom, ubehol nejaký mesiac. My sme v máji 2017 urobili dohodu o práci nadčas, ktorá bola postavená na Zákonníku práce. Nič navyše sme nechceli, jediné, čo sme si dohodli, bolo trojmesačné vyrovnávacie obdobie. Predtým sme mali nadčasy preplácané každý mesiac, potom raz za tri mesiace, teraz v kolektívnej zmluve máme zakotvené raz za dva mesiace a na oddeleniach, ktoré majú nedostatok personálu, sa preplácajú každý mesiac. 

Ktoré sú to oddelenia?

Momentálne nikde nie je veľký nedostatok sestier. Z interného D odišlo asi päť sestier naraz, a to bolo cítiť. Akútny stav nie je, našťastie sa darí dopĺňať personál. Kým nebude dovolenkové obdobie, služby budú zabezpečené už podľa optima, nie podľa personálneho minima. 

Je pravda, že osobné ohodnotenie udeľovala vrchná podľa toho, či sa sestry ozývali s kritikou, alebo boli ticho? Alebo či priniesli niečo zo záhrady? Dokonca sa spomínala kačica...

Na niektorých oddeleniach to bolo tak, že jedna sestra mala veľa, druhá nemala nič. Bolo to nespravodlivé. My sme na chirurgii tento problém nikdy nemali, mali sme plus-mínus rovnaké ohodnotenie. Pri stabilizácii osobného ohodnotenia bola moja predstava iná, chcela som to upraviť podľa odpracovaných rokov. Ekonomický aj generálny riaditeľ mali úplne inú predstavu. Urobil sa kompromis, že všetky zmenové sestry majú rovnakú výšku osobného ohodnotenia. Stabilizovali sa osobné príplatky pre sanitárov, niektorí mali osobné ohodnotenie 5 eur. Teraz majú všetci rovnakú sumu. Motivačné by sa malo dávať postupne na všetky pracovné pozície, aj nezdravotníckym pracovníkom. Každý mesiac vedenie vyčísľuje, koľko ich to stojí. Nárast osobných a motivačných príplatkov len pre sestry je mesačne 20-tisíc eur. 

Čiže keď si sestra pozrie svoju výplatnú pásku z roku 2016 a teraz poslednú, aký rozdiel vidí?

Všetci by mali vidieť, že išli s výplatou hore. Problém je v tých nadčasoch. Ak predtým odrobili tri-štyri nadčasové služby, ktoré teraz neodrobia, tak tie peniaze tam nemajú. Problém je teda tam, kde boli kedysi premrštené nadčasy.

Ešte sa vrátim k šíriacim sa chýrom o NOÚ. Platil zákaz prebaľovať pacientov v nočnej službe?

Toto nie je pravda. Ak toto nejaká sestra urobila, byť na mieste námestníčky, okamžite jej dám výpoveď. Nikdy sme nemali problém s plienkami ani pomôckami na očistenie pacienta. Pre mňa to bola rovnako šokujúca informácia ako to, že Valocký vypustil bazén, aby ušetril. Bazén sa vypustil, lebo nevyšli dobré stery, boli tam baktérie a potreboval rozsiahlejšiu dezinfekciu. Hovorilo sa napríklad aj to, že nám zobral všetky automaty na kávu. Odstavil ich preto, lebo dal na každú zásuvku namontovať hodiny.

Od septembra sa zdravotnícki asistenti premenujú na praktické sestry, stredné zdravotné školy budú zase vychovávať sestry. Považujete to za správny krok?

Podľa mňa je to hlúposť. Stredné zdravotné školy dávno stratili úroveň, akú mali. Povolanie sestry je na konci hodnotového rebríčka, asistentov berú ešte horšie. Žiadny normálny človek sa nebude snažiť nastúpiť na takúto školu, aby robil prácu, za ktorú nebude mať ani finančné ohodnotenie ani spoločenské uznanie. Na túto školu podľa mňa v drvivej väčšine idú ľudia len preto, aby mali maturitu. Tých pár šikovných ide na vysokú školu. Mrzí ma, že tí, ktorí o tom rozhodli, nebudú s týmito praktickými sestrami pracovať. Ale môže sa im stať, že ich budú ošetrovať, ak sa rozhodnú liečiť v niektorej zo slovenských nemocníc.

V čase tohto rozhovoru sa konalo výberové konanie na nového generálneho riaditeľa NOÚ. Aký by mal byť človek v takejto funkcii?

Generálny riaditeľ NOÚ by mal mať prirodzenú autoritu, aby ho rešpektovali naozaj všetci zamestnanci. Mal by poznať prácu s onkologickým pacientom. Aj keď mnohým sa to nebude páčiť, ale práca v tej koncentrácii onkologických pacientov je v mnohom špecifická. Mal by rozumne hospodáriť, nemal by hospodáriť na úkor pacientov ani na úkor personálu. Mal by byť dobrý právnik, lebo naozaj v NOÚ sú veci, ktoré treba riešiť, najmä čo sa týka ochrany zamestnancov. 

Predsedníčkou odborov v NOÚ ste od roku 2016. Čo je ťažšie – vybojovať novú kolektívnu zmluvu či každodenná komunikácia s kolegami?

Väčší problém je každodenná komunikácia. Veľa ľudí sa sťažuje. Ale za rohom. Len čo im poviete, že to treba dať na papier, je ticho. Pre mňa nebola kolektívna zmluva až taký problém, hoci sme mali deväť náročných sedení. V ústave boli roky zabehané nejaké zvyky, akákoľvek zmena je náročná. Keď niečo vybavíte, polovica ľudí to ofrfle. To je taká slovenská nátura. 

Poďakoval vám niekto za kolektívnu zmluvu?

Áno, boli ľudia, ktorí sa poďakovali, aj písomne, aj ústne. Od mnohých cítim podporu. Prijala by som, keby bolo viac ľudí v odboroch. 

Koľko ich je v odboroch? 

Máme asi štvrtinu zamestnancov. Je to málo. Opakovane sa snažím ľuďom vysvetliť, že aj naše vyjednávacie možnosti a schopnosti sú tým silnejšie, čím väčšie máme zastúpenie. Niektorí nie sú s prácou odborov spokojní, nedá sa všetkým vyhovieť. A treba platiť percento z platu. My vybavujeme pre všetkých, takže sa to týka aj tých, čo v odboroch nie sú. A zaujímavé je, že najviac sa sťažujú práve tí, ktorí v odboroch nie sú. 

Ešte vás to baví? 

Celkom ma to baví, naučilo ma to veľa nových vecí. Keby som bola len sestra, nemám vedomosti zo Zákonníka práce aj BOZP. A robila by som tak ako predtým. Vôbec by som neriešila nadčasy, služby sama za seba ako osoba. My sme také postkomunistické deti – čo nám nakážu, to urobíme. Skôr poznáme svoje povinnosti a až potom riešime práva, čo je problém dnešných mladých ľudí, ktorí to majú skôr naopak. Odborová práca ma veľa naučila, dala mi odvahu. Nie je jednoduché z pozície zmenovej sestry sadnúť si oproti riaditeľovi a povedať mu niečo nepríjemné. Voľby budeme mať v roku 2020, dcéra bude v tom roku prváčka a uvidím, či to všetko budeme zvládať. Pretože napriek všetkému je pre mňa priorita dcéra a jej budúcnosť.
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 11