Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Stretnúť dieťa s nekorigovanou poruchou sluchu je dnes vážny problém

15. máj 2018 - MUDr. Irina Šebová, CSc., MPH, prednostka Detskej otorinolaryngologickej kliniky LF UK a NÚDCH v Bratislave, zbierala medicínske a vedecké skúsenosti na nemeckých univerzitných pracoviskách. 
Čo vás po štúdiu medicíny priviedlo na ORL?

Moja voľba nebola priama a jednoznačná, aj keď som vyrastala v rodine ORL lekára a zdravotnej sestry a otec viedol dlhé roky ORL oddelenie v Lučenci. Uvažovala som o viacerých odboroch, ale nakoniec som sa rozhodla pre otorinolaryngológiu.

Čo zavážilo pri tejto voľbe?

Otorinolaryngológia sa týka všetkých vekových skupín pacientov, môžete ju vykonávať kdekoľvek na svete, sú v nej obsiahnuté jednoduché ambulantné aktivity, ale aj zložité chirurgické výkony, môžete sa venovať aj nechirurgickej činnosti – napríklad ako foniater. Samozrejme, moje rozhodnutie bolo ovplyvnené tým, že som ju dôverne poznala, hoci otorinolaryngológia môjho otca a otorinolaryngológia dnes je diametrálne odlišná. Vývoj išiel míľovými krokmi dopredu. Generácia môjho otca – to boli zakladatelia ORL, my sme pokračovateľmi a máme v rukách úžasné technológie, robíme mikrochirurgické výkony, pracujeme s lasermi, máme k dispozícii zaujímavé špeciálne zdravotnícke materiály a rehabilitačné pomôcky, napr. moderné načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, liečba onkologických pacientov je komplexnejšia. Myslím, že som sa nepomýlila pri výbere môjho povolania.

Pôsobili ste na viacerých pracoviskách v bratislavských nemocniciach a v zahraničí.

Väčšinu svojho profesionálneho života som pôsobila predovšetkým na ORL pracoviskách Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1997 – 2003 som na chvíľu opustila akademickú pôdu a prijala som výzvu založiť v Bratislave nové ORL oddelenie v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici. Mala som 38 rokov a chcela som samostatne rozhodovať a nastaviť si zrkadlo, kde sú moje hranice.

Aká to bola skúsenosť?

Musím povedať, že veľmi dobrá. Natrafila som tam na skvelého riaditeľa doc. MUDr. Paškana, CSc., ktorý nemocnicu uviedol do života a bol to skvelý manažér, staral sa veľmi koncepčne. Začínala som s niekoľkými mladými lekármi, čo bolo veľmi náročné, ale postupne získali špecializačnú skúšku z ORL a oddelenie sme vybudovali. Bol to dobrý kolektív, dôverovali sme si navzájom a v rámci malého oddelenia bol aj kontakt s pacientom veľmi osobný. Žiaľ, v rámci reorganizácie zdravotníctva v Bratislave, v tzv. akcii guľový blesk, sa znižoval aj počet ORL lôžok. Iniciovala som preto zlúčenie mnou vedeného ORL oddelenia s I. ORL klinikou LF UK a FNsP v Bratislave, keďže táto klinika bola postavená pred rozhodnutie opustiť staré priestory na Zochovej ulici v Bratislave a pridružiť sa do niektorej z veľkých fakultných nemocníc.

Ašpirantúru ste si robili v SRN, a to nebolo vaše jediné pôsobenie v tejto krajine. V rokoch 2012 – 2014 ste pracovali na Foniatrickom a pedaudiologickom oddelení ORL kliniky Univerzitnej nemocnice v nemeckom Erlangene. Ako vyzerala vaša práca?

Po návrate na univerzitu som sa stala zástupkyňou prednostu kliniky zodpovednou za rozvoj vedy a výskumu. Na internete som sa cez kľúčové slová „fonochirurgia – vedecký výskum“ nakontaktovala na Foniatrické a pedaudiologické oddelenie Univerzitnej ORL kliniky v Erlangene (SRN). Začali sme spolu komunikovať cez program ERASMUS umožňujúci výmenu pedagógov a hľadali sme možnosť vedeckej spolupráce, čo bol napokon problém – ich personálne, materiálne a prístrojové vybavenie bolo s nami neporovnateľné. V rámci vedeckých grantov zamestnávajú v SRN celé vedecké interdisciplinárne kolektívy, majú k dispozícii státisíce až milióny eur, overujú nové myšlienky. Vedci sú zvyknutí migrovať po krajine a prípadne ísť aj do zahraničia, presúvajú sa podľa toho, na akých grantoch sa môžu podieľať. Je to kreatívne prostredie, kde sú kladené na univerzitných vedeckých pracovníkov určité štandardizované nároky, ktoré im nedovolia odpočívať na vavrínoch. Môj 35-ročný kolega napríklad získal na tri roky grant, ktorý sa týkal využitia nanotechnológií, ročne mal k dispozícii 350-tisíc eur – cieľom bolo vyprodukovať chrupkové tkanivo, ktoré by sa dalo využiť v organizme napríklad na zväčšenie objemu atrofovanej hlasivky. My pracujeme v inom prostredí – na klinikách často chýba stredná generácia, mladé lekárky a lekári sú vo veku, keď sa pripravujú na špecializačné skúšky z odboru, zakladajú si rodiny, ešte len zbierajú skúsenosti v medicíne. Pri plne vyťaženom pracovnom čase od nich chceme, aby sa podieľali na vede a výskume, pričom nemáme prostriedky na interdisciplinárnu spoluprácu a už vôbec nie na vybudovanie nejakého laboratória.

Na akom projekte ste pracovali v Erlangene?

Foniatrické a pedaudiologické oddelenie Univerzitnej ORL kliniky v Erlangene viedol Prof. Dr.med. Ulrich Eyshodlt, ktorý bol renomovaným foniatrom a zároveň okrem medicíny vyštudoval aj fyziku. Vybudoval oddelenie, na ktorom pôsobil 25 rokov. Jeho zástupca bol profesor matematiky, ktorý participoval na výskume pohyblivosti hlasiviek, vyvíjali programy, ktoré analyzovali v rámci rozpoznávania vzorov kmitanie hlasiviek, a pracovali s určitými tézami, či na základe tohto vyhodnotenia vieme stanoviť diagnózu pacienta. Okrem ambulancie pána profesora boli na oddelení ďalšie dve ambulancie – foniatrická a pedaudiologická, na ktorých sme sa v mesačných intervaloch striedali s kolegom. Okrem toho pracovalo na oddelení šesť logopédok, s ktorými sme úzko spolupracovali na rehabilitácii pacientov, a 6 vedcov, zväčša mladých inžinierov, ktorí skúmali už spomínaný pohyb hlasiviek alebo pohyb Killianovho zvierača pri tvorbe náhradného hlasu u pacientov po odstránení hrtana. Na audiometrii zameranej na pedaudiológiu pracovali tri audiometrické sestry. Chirurgickú činnosť sme vykonávali v rámci operačných sál patriacich ORL klinike, ktorá bola v susedstve. Okrem toho sme prednášali pre študentov lekárskej fakulty v rámci ich výučby a viedli ich pri diplomových prácach, vyučovali sme aj v škole, ktorá vychovávala logopédky, prednášali sme a vzdelávali sme sa na odborných podujatiach v rámci SRN a v zahraničí. Ja som sa venovala hlavne problematike tyreoplastiky typ I, vyhodnotili sme výsledky 25-ročnej aktivity na tamojšom oddelení, na ktorej sme sa aj aktívne podieľali.

Ako vyzeral vás pracovný deň?

Moje vtedajšie pracovisko nevyžadovalo nočné služby, nami odoperovaní pacienti boli hospitalizovaní na ORL klinike. Život bez nočných služieb bol pre mňa po rokoch veľmi príjemný. Na Slovensku pri mojej práci často neviem, čo sú voľné víkendy. Náš pracovný deň sa začínal ranným sedením s vedúcim oddelenia, deň predtým sme mu po ukončení práce na ambulancii nachystali všetky lekárske správy na podpis a on ich pedantne skontroloval a podpísal. Ak nebol s niektorou správou spokojný, priniesol ju ráno na sedenie pripomienkovanú na prepracovanie. V ambulancii som pracovala bez zdravotnej sestry. Na Slovensku je to principiálne z rôznych dôvodov nemožné. Po príchode do ambulancie som zapla počítač a presne som videla, akí pacienti a kedy prídu, rovnako kedy sú naplánované aké operácie, a vtedy neboli naplánovaní pacienti do ambulancie. Všetko bolo nachystané na hladký priebeh pracovného dňa. Podľa potrieb univerzitnej nemocnice sme počas dňa vyrážali najčastejšie okolo obedňajšej pauzy na konzíliá na rôzne iné kliniky a oddelenia, často na bicykloch, čo je v Erlangene veľmi rozšírené a praktické. Erlangen je malé a útulné univerzitné mesto s bohatou históriou. Po pracovnom čase niektoré logopédky a audiometrické sestry v rámci nadúväzku pozbierali veci a odniesli ich na sterilizáciu. Bol tam prísny denný režim. Nemecký pacient nie je zvyknutý čakať. Už po 20 minútach čakania začne byť nervózny a ide sa sťažovať alebo proste odíde. Existoval tam však aj mechanizmus, ktorý dovoľoval lekárovi odmietnuť pacienta, ktorý žiadal neopodstatnene rôzne vyšetrenia alebo sa nevhodne správal. Okrem uvedených činností sme vždy v utorok o 17.00 mali stretnutie k prebiehajúcemu vedeckému výskumu. Vo všeobecnosti sa pracovalo od 07.30 do 16.00 – 16.30, niekedy aj dlhšie – ako v spomínaný utorok, a v piatok sa pracovný deň končil o 13.hodine.

V čom boli najväčšie rozdiely medzi prácou u nás a tam?

V organizovanosti a materiálnom zabezpečení práce. Veľa náležitostí sa riešilo cez počítač. Hneď po príchode som ako nový zamestnanec dostala množstvo potrebných prístupových hesiel – do databázy pacientov, do operačného programu, do knižnice, na personálne oddelenie, do zadávania dát  DRG. Pracovná komunikácia okrem ambulantných správ pacientov, ktoré sme vyhotovovali v listovej podobe, prebiehala zásadne len cez pracovnú e-mailovú adresu – okrem iného kvôli zásadnej ochrane osobných dát pacientov. V SRN beží DRG systém už dlhšie, napokon aj na Slovensko sme ho kúpili od Nemcov, existovalo na to samostatné oddelenie, ktoré sa tým dôsledne priebežne zaoberalo. Ceny výkonov sa pohybovali v úplne inej rovine ako na Slovensku. Tu dostaneme napr. za endoskopickú adenotómiu 300 – 400 eur, tam sa robilo bez endoskopu, so zrkadielkom, kahanom a kyretou, a dostali sme za to 1 300 eur. DRG nie je o šetrení, DRG je o kvalite – a tá niečo stojí. V nemeckom DRG systéme sa odzrkadľovali platby za použitie nových technológií, čo umožňovali ich reálne využívanie. Samozrejme, tomuto predchádzal vždy boj o uznanie platieb za nové technológie so zdravotnými poisťovňami. Niekedy sa inovatívna liečba po odsúhlasení etickou komisiou nemocnice hradila z grantov. K dispozícii sme mali jeden deň v týždni aj robotickú medicínu.

Akú máte skúsenosť s nemeckými zdravotnými poisťovňami?

V tom čase tam na 80 miliónov Nemcov bolo 152 zdravotných poisťovní. Tie spravovali financie poistného kmeňa určené na zdravotnú starostlivosť organizovanú na solidárnom princípe. Žiadny zisk z verejných zdrojov nie je dovolený, sú to viazané prostriedky a musia ísť do zdravotnej starostlivosti. Ponuky zdravotných poisťovní sa v niektorých ponúkaných typoch zdravotnej starostlivosti líšili. Ja som nebola len poistenec, ale automaticky aj akcionár zdravotnej poisťovne, na konci roka som dostala z ušetrených peňazí dividendu. Ušetrené finančné prostriedky z verejných zdrojov sa nerovnali zisku poisťovne. Poisťovňa, ktorú som si vybrala na základe odporúčaní kolegov, ponúkala rôzne stimuly, aby ste sa o seba preventívne starali. Mohla som sa s nimi dohodnúť na dietologickom programe s poradenstvom cez počítač, mohla som si vybrať pohybové aktivity, na ktoré mi prispeli 40 % nákladov. Mohla som sa na niektoré účely pripoistiť – napr. šetriť si už dopredu na zubné náhrady, ktoré zvyčajne vo vyššom veku potrebujeme, a v SRN je stomatologická zubná starostlivosť veľmi drahá. Keby som bola chcela, mohla som sa poistiť ako privátny pacient a požívať rôzne výhody – samozrejme, pri oveľa vyšších platbách do systému.

Akú inšpiráciu ste si odtiaľ priniesli?

Úsmevne by som mohla zhrnúť moju nemeckú skúsenosť ako fakt, že ľudia nie sú nikdy a s ničím spokojní – ani v bohatom Bavorsku. Avšak reálne – mám rada ich spôsob organizácie práce a kontroly jej efektivity. Získala som skúsenosť, ako sa pracuje v personálne a materiálne dobre zabezpečených podmienkach. Nahliadla som do sveta inovatívnej vedy, kde nejde hlavne o aplikovaný klinický výskum, ako je to v slovenskej medicíne, ale o skutočné kladenie nových otázok. Pracovali hlavne na prospektívnych, a nie na retrospektívnych štúdiách. Nemecká pedantnosť v zbere dát je úžasná – či už vo výskume alebo v mapovaní zdravotníckej činnosti – napr. oni naozaj vedia, čo, kde a ako operujú. Nový šéf je plne zodpovedný za chod ním vedenej prevádzky, a to v každom ohľade – nielen odbornom, ale aj ekonomickom. Nastavenia platieb teda musia zohľadňovať možnosť chodu oddelenia a jeho obnoviteľnosti.
Na operačkách bolo výborné vybavenie, mali sme k dispozícii operačné veže, potrebné inštrumentárium, endoskopy, technológie na zaznamenávanie dokumentácie z operácií. Špeciálny zdravotnícky materiál sa používal s rozumom, ale principiálne bol dostupný podľa potrieb pacienta. Niekedy z ekonomických dôvodov siahli, paradoxne, po lacnejších materiáloch, než používame my tu, alebo odmietali napr. robiť endoskopické adenotómie (podotýkam, pri ich DRG platbách) ako zbytočný luxus. A to už nehovorím o tom, že v Erlangene by k tomu ani náhodou nepoužili shaverovú koncovku, ktorá je jednorazovým materiálom a stojí okolo 100 eur za kus. Rovnako napr. pri tzv. tyreoplastikách typu I sme vyrábali zo silikónových bločkov protézy počas operácie pre pacienta na mieru – takáto protéza vyšla asi na 10 eur za kus a nesiahalo sa po ŠZM z firiem, ktorý by stál niekoľko stovák eur za kus. Pritom klinický výsledok operácie bol porovnateľný, ak nie dokonca lepší.

Po odchode z Erlangenu ste nastúpili na miesto prednostky Detskej ORL kliniky LF UK a DFNsP na Kramároch, v dnešnom Národnom ústave detských chorôb v Bratislave. Aký to bol návrat?

Sú to dva oddelené svety. V SRN som žila vcelku pokojný život vyplnený presne naplánovanou prácou, vedela som, čo sa bude diať, moja work-life balance bola super, plat som mala dobrý – hlavne, čo sa týka sociálneho zabezpečenia, to sa skutočne so Slovenskom nedá porovnávať. Na oddelení sme sa priebežne uchádzali o grantové peniaze, v závere môjho pobytu išlo o deväťmiliónový grant od bavorskej vlády. Dlho som váhala, kým som prijala toto miesto, dvakrát som ho odmietla – vedela som, že prichádzam ako krízová manažérka medzi kolegov vo veku mojich detí, nikto to miesto nechcel zobrať, klinike hrozilo zrušenie a prechod do režimu oddelenia jednodňovej chirurgie. Po návrate domov som bola zarazená predovšetkým zastaranosťou a limitovanosťou technického parku na tunajšej klinike. Vďaka ústretovosti vedenia nemocnice a sponzorom sme po 3 rokoch niekde úplne inde. A musím povedať, že som prišla v správny čas na správne miesto. Transformáciou detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave na Národný ústav detských chorôb začiatkom tohto roku stúpame ako zariadenie nahor a teším sa, že tu môžem budovať moderné klinické pracovisko. Zakúpili sme nové prístroje, čiastočne sme prestavali priestory – či už pre pacientov alebo pre personál, práve teraz prebieha rekonštrukcia poliklinických priestorov a otvorili sme nové pedaudiologické centrum. Vďaka sponzorom, medzi ktorými sú aj rodičia, sme dokázali kúpiť viaceré potrebné prístroje a začali sme veľmi aktívne spolupracovať s kolegami pracujúcimi na detských ORL pracoviskách na Slovensku, v Česku a v zahraničí. Okrem toho som opäť doma, s mojou rodinou a priateľmi, čo ma teší. Ja netrpím predstavou, že susedova lúka je vždy zelenšia, ja viem byť na Slovensku spokojná a šťastná a žiť zmysluplný život.

Ako je na tom klinika s odborným personálom?

Chýbajú nám dve generácie otorinolaryngológov, rovnako interdisciplinárne tímy, ako boli v Nemecku. Je ťažké zohnať audiometrickú sestru, klinického logopéda. Chýbajú nám zdravotné sestry do trojzmennej prevádzky, je to všeobecný problém Slovenska. Slovensko nepozná odborníka, ktorý je pedaudiológom, ako je to v SRN. My fungujeme v historicky zabehnutom modeli foniatrie, ktorý je z môjho pohľadu prekonaný. V SRN sa audiológiou a pedaudiológiou síce tiež zaoberajú lekári, ale aj špeciálne vzdelávaní technicky podkutí vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaní odborníci, často pedaudiologické centrá vedú inžinieri s akademickými ambíciami. Škola v Lübecku (SRN) produkuje tzv. akustikov, ktorí vedia nastavovať načúvacie prístroje, majú svoje prevádzky, kde sa trpezlivo zaoberajú touto činnosťou, či už u detí alebo dospelých, a ovládajú aj použitie iných užitočných pomôcok, ktoré významne skvalitňujú život pacienta s poruchou sluchu. Takýchto odborníkov som mala možnosť stretnúť aj na univerzitných pracoviskách v Poľsku. Proste sme niekde ostali vo vývoji stáť a dnes sme svedkami toho, ako chodia rodičia slovenských nedoslýchavých detí nastavovať hromadne ich načúvacie prístroje do rakúskych a českých súkromných zariadení. A starí ľudia s presbyakúzou často rezignujú na používanie pridelených načúvacích prístrojov, lebo foniatri na nich nemajú dostatok času, platby zdravotných poisťovní sú za tieto aktivity poddimenzované a výsledok je potom neuspokojivý.

V súčasnosti sa zameriavate na poruchy sluchu u detí. V akom stave je u nás skríning sluchu u novorodencov? Disponujeme dostatočnými dátami?

Než som sa z Nemecka vrátila domov, brala som ako fakt, že celoplošný skríning sluchu detí je nejako štandardne zabezpečený. Audiológia nebola nikdy doménou môjho pôsobenia. A po návrate som zistila, že nemáme v poriadku ani skríning detí určený na vyhľadávanie porúch sluchu, ani dostatok odborníkov, ani metodológiu, ktorá by rešpektovala roky známe diagnostické a štandardné postupy vo vyspelom zahraničí. A to je neakceptovateľné. Kolegovia, ktorí založili skríning novorodencov, urobili obrovský kus práce, zabezpečili krok č. 1 – aby sa na Slovensku na každej neonatológii merali otoakustické emisie u novorodencov. Avšak kvalitatívny manažment získaných dát je dodnes nedostatočný. Výsledky novorodeneckého skríningu nám posielajú len dve tretiny pôrodníc. Z pracovísk, ktoré sú odporučené hlavným odborníkom pre ORL MZ SR ako pracoviská schopné dovyšetrovať deti s podozrením na poruchu sluchu, nedostávame prakticky žiadne hlásenia o deťoch s potvrdenou poruchou sluchu. Tento stav je neakceptovateľný.

Pri otvorení nového centra pre deti s poruchou sluchu na tunajšej klinike vo februári 2018 ste hovorili o problémoch s národným registrom detí s poruchou sluchu. V akom je stave?

Treba si naliať pohár čistého vína a priznať, kde sú diery. Na Slovensku sa ročne narodí asi 55 000 detí. Vzhľadom na známe údaje zo štátov, kde majú vlastné národné štatistiky o incidencii výskytu porúch sluchu u novorodencov, očakávame, že ročne pribudne na Slovensku 120 – 220 detí s poruchou sluchu rôzneho stupňa. Niektoré deti – a je ich dosť – sa v systéme strácajú a po čase sa nám tu objavia ako hluchonemé deti, v lepšom prípade ako pacienti s nedostatočne kompenzovanou poruchou sluchu. V prípade, že zistíme, že sa tomu dalo predísť, je to tragédia – namiesto človeka žijúceho plnohodnotný život je pred nami invalidný človek. To je pre mňa neprijateľné. V roku 2015 sme zvolali okrúhly stôl, ktorý sa týkal dotknutých odborníkov, ministerstva zdravotníctva, zdravotných poisťovní a rodičov. Koncom roku 2015 sme za podpory vedenia nemocnice založili chýbajúci národný register detí s poruchou sluchu v zmysle platného odborného usmernenia MZ SR z roku 2006. Už vtedy mal vzniknúť pod gesciou tunajšej kliniky a nestalo sa tak. Rovnako nenahlasujeme žiadne národné dáta o incidencii porúch sluchu na Slovensku – ani na MZ SR, ani do európskych štruktúr, ktoré zber takýchto dát vyžadujú. My ich proste stále nemáme k dispozícii.

Neuvedomujeme si, aký má skríning význam?

Nemeckí kolegovia na univerzite v Regensburgu nám teraz povedali, že 25 % novorodencov s poruchami sluchu má tento problém získaný na základe cytomegalovírusovej (CMV) infekcie, ktorá ich napadla počas gravidity. Keby sa robil skríning zo suchej kvapky krvi na CMV dieťaťa hneď po narodení a do troch týždňov by bolo dieťa liečené, tak v ich podmienkach by 25 % detí zachytených v novorodeneckom skríningu s poruchou sluchu nemalo vďaka včasnej antibiotickej liečbe poškodený sluch. Celoplošný skríning sluchu novorodencov je orientovaný na včasnú diagnostiku a liečbu detí rôznymi pomôckami, predovšetkým načúvacími prístrojmi a kochleárnymi implantátmi, a táto liečba musí byť vykonaná včas, aby sme stihli „biologické okná“ vo vývoji dieťaťa, keď je efektívna. Toto všetko je nutné stihnúť najneskôr do troch rokov veku dieťaťa.

Čo potrebujeme, aby sa skríning aj u nás robil tak, ako sa má?

Ideme o tom rokovať s ministerstvom zdravotníctva a upozorniť na to, že prístroje zakúpené v rokoch 2006 – 2008 končia. Sú opotrebované a prestane sa robiť ich servis. Potrebujeme novú generáciu strojov, ktoré budú prenášať dáta cez GPS mimo IT systém nemocníc, ide teda o nezávislý prenos dát. Potrebujeme aj trekingový systém na ich kvalitatívne vyhodnocovanie. Úvodné náklady na celoplošný nákup nových prístrojov vyšetrujúcich otoakustické emisie a uvedený systém sú u novorodencov pre Slovensko 300- až 400-tisíc eur plus zhruba 60-tisíc ročne na udržiavanie systému plus odborná autorita, ktorou je detská ORL klinika NÚDCH, aby sledovala výsledky. Svetová zdravotnícka organizácia už v roku 1955 vyhlásila potrebu skríningov. Sme v roku 2018 a nemáme dostatočne odsledovaný skríning novorodencov a už vôbec nie detí predškolského a školského veku. K tomu existuje európsky konsenzus z roku 2011. My ako SR podpisujeme s radosťou všelijaké dohody, vieme písať krásne materiály, ale prax v preventívnych programoch pokrivkáva.

Spolupracovali ste na štandardných diagnostických a terapeutických postupoch v pediatrii. Čo očakávate, že prinesú vašim kolegom na ORL oddeleniach a ambulanciách?

Je to užitočná pomôcka, vychádza z podmienok a zo skúseností tunajšej nemocnice. Je to dobrá pomôcka pre začínajúcich lekárov, aby sa nastavili na určité diagnostické a liečebné štandardy. Zatiaľ nie je komplexná. Po desiatkach rokov očakávame pod gesciou MZ SR a odborných lekárskych spoločností vznik súboru národných štandardných diagnostických a liečebných postupov. Ich realizácia musí mať nadväznosť aj na primerané platby zo strany zdravotných poisťovní.
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 91