Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Starých, chorých a postihnutých ľudí radšej nechceme ani vidieť

14. február 2020 - O stave a problematike dlhodobej starostlivosti na Slovensku hovorí riaditeľka neziskovej organizácie VIATICUS Ing. Jana Červenáková
Dlhodobá starostlivosť na Slovensku sa už dlhší čas zanedbáva. Čomu to možno pripísať?

Má to podľa mňa tri príčiny. Po prvé, súvisí to s tým, že si nevieme predstaviť budúcnosť a nemáme schopnosť vidieť, čo aj nás raz čaká. Neuvedomujeme si, že v takej situácii sa ocitne každý z nás. Zúfalstvo a bezmocnosť jednotlivcov, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť, je také veľké, že vtedy riešia len problém, ktorý nepočká týždeň, dva, tri, ten problém je tu a musí sa riešiť v tejto chvíli. A štát vie, že absorpčná schopnosť ľudí prežiť bolesť a hľadať akékoľvek riešenie je taká veľká, že mu to je jedno. Medzi štát a človeka postavil inštitúcie, iných ľudí.

Veľkým problémom je, že pre štát je starý človek len číslo. Pre toho, koho sa to týka, pre ľudí, ktorí sú s ním v kontakte, emočná väzba existuje. Tí ľudia vtedy ani nerozmýšľajú racionálne. Existuje priestor, kde sa odohrávajú individuálne osudy a štát môže stále pred tým zatvárať oči, lebo to riešia iní ľudia, ktorí sa emočne angažujú. To je druhý dôvod a tretí je, že je to ťažko uchopiteľné, lebo dlhodobá starostlivosť sa hýbe medzi dvomi rezortmi.

Ako by ste zhodnotili fungovanie a spoluprácu medzi nimi, teda medzi ministerstvom zdravotníctva a ministerstvom práce a sociálnych vecí?

Riešenie dlhodobej starostlivosti sa vždy zasekáva na jednom rezorte. Raz na jednom, raz na druhom. Prioritne však musím povedať, že podľa mňa je to najmä na rezorte sociálnych vecí. Nech je to akokoľvek, zdravotný systém dnes do veľkej miery supluje, nahrádza sociálny systém na Slovensku. Plačeme, že v zdravotníctve nie sú peniaze, ale vôbec sa principiálne nepozrieme, koľko peňazí zdravotného systému supluje výdavky sociálneho systému. Napríklad vrátenie peňazí za doplatky za lieky, keď rozdiel musí vrátiť zdravotná poisťovňa. Reálne to je však sociálna dávka. Alebo keď príde zomierajúci človek na centrálny príjem, musia ho riešiť hneď. Keď si však dá žiadosť do zariadenia sociálnych služieb, môžu ju odložiť.

To je základný rozdiel medzi zdravotným a sociálnym systémom. Zároveň kontakt medzi pacientom a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti je priamy, je „face to face“ (tvárou v tvár, pozn. redakcie), ale medzi človekom a štátnym úradníkom v sociálnom systéme vždy existuje ešte nejaká inštitúcia, opatrovateľka, úrad alebo poskytovateľ sociálnych služieb. Kontakt nie je „face to face“ a to im utvára priestor odkladať riešenia a tváriť sa, že problém neexistuje.

Napriek týmto negatívam môžeme za pozitívne brať aspoň to, že sa o téme dlhodobej starostlivosti začalo intenzívnejšie rozprávať?

Áno. Technicky už niekoľko vlád malo, že dlhodobá starostlivosť je ich priorita, lenže je to deklaratórna priorita. Starí a ťažko chorí ľudia nemôžu urobiť to, čo kamionisti, keď sa postavilo desať kamiónov na Slovensko a krajina kolabovala. Starí a ťažko chorí ľudia sú bezmocní a nevedia sa dovolať pomoci, pokiaľ príbuzní nezačnú o tom hovoriť a médiá a spoločnosť to nezačnú podporovať, tak to pôjde ťažko. Objavuje sa toho omnoho viac, než to bolo pred 3 až 4 rokmi, aj ľudí, ktorí za to bojujú. Poznám ľudí v sociálnom systéme, ktorí aj za cenu osobných obetí robia maximum. Dokedy však? Vyhorenosť v systéme je obrovská, aj schopnosť ľudí robiť to len tak a nezištne sa stále znižuje.

Ďalšia vec, sociálny systém je dnes najmä byrokratický, to, čo zdravotníctvo dnes nemá, lebo je tam priamy kontakt. A byrokracia je taká komplikovaná a zložitá, že znemožňuje ľuďom rýchlo sa dovolať pomoci. Keď umrie starý a chorý človek, tak jediné, čo si praje rodina, je zabudnúť a tváriť sa, že sa to v ich rodine už nestane. Nie je to však tak. Vyzerá to tak, že život starého a chorého človeka zrazu prestal mať cenu pre niekoho, tak toto je morálne jedna z najväčších škvŕn na veľkej časti spoločnosti, nezáujem a vytesňovanie starých a odkázaných ľudí, nechceme starých, chorých a postihnutých ľudí radšej ani vidieť.

Nenastalo alebo nenastáva žiadne zlepšenie?

Zlepšilo sa to v tom poňatí, že téma sa už objavuje, ale stále to nemá efekt, aký by to malo mať. Stále sa hľadajú spôsoby, ako ešte nie teraz, ešte potom a ešte neskôr. Napríklad stratifikácia sa plánovala na 10 rokov, o 10 rokov môžem byť ja 5 rokov mŕtva. Ani to, čo mohlo byť o 10 rokov, neboli politici ochotní podporiť. A to bol prvý krok, aby sa tento problém aspoň začal riešiť. Keď niekto dostane CMP, po pár dňoch ho pošlú domov z nemocnice, a keď nie je kde, tak ho vyložia pred bránou, kde býva. A čo urobili na ministerstve sociálnych vecí? Predĺžili možnosť OČR na 90 dní. Na koho preniesli zodpovednosť? Na príbuzných, z ktorých sú mnohí zamestnaní, a na zamestnávateľa. Keď človek na 90 dní vypadne z roboty, lebo má OČR, tak ho prakticky musia nahradiť. Je len veľmi málo profesií, v ktorých človek 90 dní v robote nechýba. Zasa sa stalo len to, že hodili riešenie na niekoho iného.

Ministerstvo práce a sociálnych vecí je za 15 rokov nieže sociálne, je antisociálne. Fungujú len reaktívne, žiadne perspektívne riešenia nemajú, že myslíme na pár rokov dopredu, poďme to riešiť, posilnime stavy opatrovateľov v teréne, v zariadeniach, poďme to riešiť. To, čo robí Inštitút zdravotnej politiky MZ, oni nemajú ani v päte. Keď už je situácia neúnosná, tak ministerstvo vždy vyrobí nejakú drobnú korekciu v zákone, ktorá zdanlivo niečo rieši. V skutočnosti však len prenesie zodpovednosť za riešenie na niekoho iného a vyvolá sa zdanie, že sa to vyriešilo. Nie je to však pravda. Posledná reforma sociálneho systému bola Kaníkova v roku 2004, to je 16 rokov. Keď to porovnám so zdravotníctvom, ktoré je tiež pod veľkou paľbou, a situácia je alarmujúca, ale deje sa tam aspoň niečo.

A v sociálnom systéme neprichádzajú zmeny?

U „sociálov“ sa nedeje nič reformné. Ich riešením je napríklad to, že samosprávy budú platiť rovnako verejných aj neverejných poskytovateľov. Nech sa páči, problém je tam, ale potrebné peniaze chýbajú. Alebo zavedú 90 dní OČR – zamestnávatelia to majú riešiť na svoj úkor, lebo síce to bude platiť Sociálna poisťovňa, ale človek bude absentovať v práci. Nech sa páči, problém je tam, lebo nie každý má možnosť vystriedať sa pri starostlivosti s iným príbuzným a o prácu nechce prísť. Riešenie problému však nie je nikdy u nich. To, čo systémovo robia, to sú až hrdelné zločiny. U obrovskej časti ľudí týmto vyvolali zo staroby a z choroby fóbiu.

To je prvá vec a druhá vec je, že vzťah k starým a odkázaným ľuďom odráža morálno-hodnotovú úroveň krajiny. Táto situácia nás vedie k tomu, že my sme tu ako zverinec. Samozrejme, život dokazuje, že ľudia sú úplne iní ako štát. Ľudia ako jednotlivci majú v sebe súcit, empatiu, dokážu pomôcť. Ešte aj Modré z neba je dôkazom, že keď je nejaká zbierka na niekoho, ľudia v konkrétnom prípade súcitia. Ľudia suplujú impotenciu štátu urobiť čokoľvek. A o cynizme niektorých štátnych úradníkov zvlášť v sociálnej sfére ani nebudem hovoriť. To je tam zbierka – tí ľudia by ani na ministerstve pôdohospodárstva, kde majú na starosti zvieratá, nemali byť. Je absurdné, kam to dospelo.

Pozitívom teda je, že sa o tejto problematike začalo aspoň intenzívnejšie rozprávať, vnímam to tak rok, dva. Za ten čas sa reálne niečo urobilo?

Minimum. A to tým, ako je dnes systém nastavený, že riešime to len tak, odkladáme problém o týždeň a podobne. Napríklad opatrovateľky – boli projekty z fondu sociálneho rozvoja z európskych peňazí. Peniaze skončili, ženy skončili na uliciach a ľudia bez pomoci. To je aké systémové riešenie? Namiesto toho, aby sme vytvorili systém, riešime dnešok. Ale čo bude zajtra? Ak budem mať šťastie, budem mŕtva, takže je mi to jedno, ak nebudem mať šťastie, tak nejako bude. Napríklad v Rakúsku prestavili systém, áno, nie je dokonalý, Česi to od nich odkopírovali, majú problémy, ale je lepší ako to, čo je u nás.

Som toho názoru, že sociálna dávka podľa stupňa odkázanosti má ísť človeku. Medzi štátom a človekom nemá byť nikto. Morálne sa zodpovednosť prenáša inde. Keď človek dostane peniaze a prehajdáka ich v hracích automatoch alebo ich dá svojim deťom, ktoré sa nebudú o neho starať, má to byť trestný čin s vysokou sadzbou. Ľudia, ktorí sa toho dopustia, majú ísť do basy rýchlo a nadlho. Pár exemplárnych prípadov bude stačiť a nebude sa to diať. Len čo ľudia dostanú peniaze, budú si môcť nájsť a vybrať pomoc. Dnes nevedia, lebo kým toho človeka nedáte do zariadenia, tak nárok na rovnaký príspevok od štátu nemáte.

Môžete sa obetovať ako osoba a dostanete opatrovnícke. Problém vám to však nerieši, lebo aj keby ste predtým mali čistý príjem 2 500 eur, zostanete doma, začnete sa starať o svoju mamu a dajú vám sociálnu dávku, vydržíte chvíľu žiť z úspor. Reálne sa však vy a aj ten, o koho sa staráte, dostanete do chudoby. O byrokracii sa ani nebavme, to je psychiatria.

Existujú rozdiely medzi regiónmi, mestom a vidiekom?

Určite. Prístup k starým odkázaným ľuďom na vidieku a v meste je zásadne rozdielny. Anonymizácia starých ľudí ako problém na vidieku neexistuje. V malých dedinách aj v mestečkách sa ľudia poznajú. Tam sa nemôže stať, že niekto zomrie a tri týždne nebude nikomu nechýbať. Veľké mestá ten problém majú aj technicky. Nie je šanca, aby úradníci, keby ich bol aj trojnásobný počet, tých ľudí osobne poznali. Odchod do dôchodku, aj invalidného, patrí k jedným veľmi traumatizujúcim skutočnostiam. U nás sú aktívne projekty, ktoré by vyhľadávali a aktivizovali starých ľudí, veľmi zriedkavé. Všetci, ktorí sa venujú starým ľuďom a robia pre nich od univerzity tretieho veku kadečo, robia obrovsky záslužnú robotu, ale nestačí to.

Plus existujú tu skryté fenomény, o ktorých sa nehovorí, napríklad nevraživosť k starým ľuďom len v MHD. Keď starký ráno cestuje do nemocnice, tie reči by som teda nechcela počúvať. Čím si to ten človek zaslúžil? Ničím. V tomto však treba byť kritický aj k zdravotníctvu, lebo aj v zdravotníctve starí, chronickí chorí a bezvládni ľudia pôsobia na zdravotníkov obťažujúco. Myslím, že čím dlhšie sa riešenie odkladá, tým ťažšie bude, lebo si to bude vyžadovať aj odbúranie predsudkov. A nevidím, že by sa to zlepšovalo. Z môjho pohľadu je to úplná katastrofa, byť starým alebo imobilným sa stalo trestom.

Aj mne sa môže stať niečo každý deň, uvedomujem si, že tým, že neexistuje objektívne pripravený systém, je riziko, že začnem zaťažovať moje vlastné dieťa spôsobom, ktorý nie je ani mne ľudsky príjemný. A to sa ľuďom deje. Oni aj zatajujú svoje problémy, lebo nechcú deťom sťažovať život. Celý život sa o dieťa starajú a potom mu začnú nivočiť život, lebo potrebujú pomoc v neriešiteľnej situácii. To, čo robí Zuzka Fabianová v Slnečnom dome v Humennom, ako tam fungujú, to je až zázrak, ale aj príklad, ako sa to dá a má robiť. Lebo aj keď zariadenia majú systémy kvality, papierovo je všetko vyriešené. V praxi to však nefunguje. Aj mne sa o tom ťažko hovorí, lebo si uvedomujem bezmocnosť, že aj ľudia, ktorí by to chceli vyriešiť, zlepšiť, sú bezmocní.

Aké existujú riešenia? Bolo by jedno z riešení zlúčenie ministerstva zdravotníctva a ministerstva práce a sociálnych vecí?

Áno, odbúralo by to obrovskú časť problémov. Riešenia treba rozdeliť na dve – na dlhodobé a krátkodobé. Dlhodobé riešenie je zaviesť zmenu systému poistenia. Ľudia ako jednotlivci nie sú hlúpi, uvedomili by si to a platili by si čokoľvek, čo by im umožnilo vytvoriť si rezervu. Tento systém by však začal byť efektívny o pár rokov. V prechodnom období treba akútne niečo robiť v prepojení systémov, vo financovaní, naplánovať a nasmerovať zdroje, aj ľudské, tam, kde sú najviac potrebné a vieme, že tam chýbajú.

Je potrebné podporovať domácu starostlivosť, investične výstavbu zariadení, aby vznikali poskytovatelia schopní poskytovať komplexnú dlhodobú starostlivosť. Dnes je systém taký, že to nikto ani nepôjde robiť. To nie je biznis. Navyše v spoločnosti je ešte taký patologický prejav, že keď je babka stará, jej príbuzní nepredajú jej byt, aby z toho financovali starostlivosť, ale byt má zdediť vnučka a nech sa postará niekto tretí.

Pre Slovensko je asi novinkou aj inštitút vopred vyslovených prianí. Môžete priblížiť, čo je podstatou?

Je to téma, o ktorej sa u nás doteraz málo hovorilo. Nie je to novinka. Téma je už známejšia, ako bola. Vopred vyslovené priania neznamenajú eutanáziu. Obrovskú prácu v tejto téme odpracoval film Dobrá smrť. Ľudia si uvedomili, že problém neprekonateľného utrpenia a bolesti môže nastať. Následne som videla aj viaceré debaty. Bola som zhrozená, že niektorí účastníci zastupujúci „kresťanské videnie“ tvrdia, že ľudia chcú zomrieť, pretože rodina sa nestará. Tí ľudia možno len nechcú rodinu zaťažiť, aj to je prejav lásky k svojim blížnym. Utrpenie predsa nie je povinné. Kde v náboženstve je napísané, že človek má trpieť? Človek má v prvom rade slobodnú vôľu – to je to najdôležitejšie, čo pán Boh ľuďom ponechal. A človek, keď sa slobodne rozhodne, akokoľvek, je to jeho rozhodnutie a my sme povinní to rešpektovať, keď to pán Boh rešpektuje.

Ako by to fungovalo v praxi?

Inštitút vopred vyslovených prianí rieši problém, keď človek už nie je schopný svoju slobodnú vôľu prejaviť. To znamená, že v čase, keď som schopná ju prejaviť, vyjadrím sa, ako chcem, aby o mňa bolo postarané v čase, keď už slobodnú vôľu a názor nemôžem prejaviť. To je podstata. Urobím rozhodnutie, v akom stave nechcem, aby ma oživovali, aby mi poskytovali intenzívnu zdravotnú starostlivosť, aby ma umelo udržiavali pri živote. To právo máme, aj Dohovor o ľudských právach to umožňuje, ako krajina sme k nemu pristúpili. Len tým, že nemáme vytvorené podmienky pre aplikačnú prax, tak každý, kto by povedal, že podľa Dohovoru o ľudských právach to rešpektoval, napríklad nejaký lekár, sa vystavuje riziku, že ak rodina podľa platných iných predpisov to označí za neposkytnutie zdravotnej starostlivosti, tak ten lekár nesie zodpovednosť.

Toto platí aj v zariadeniach sociálnych služieb, aj tam majú povinnosť v prípade umierania pacienta zavolať záchranku. Ak sú s tým človekom dohodnutí, ak sú to ľudia pri zmysloch, majú súcit a vedia, o čo ide, tak niekde ani nevolajú, ale robia to na vlastné riziko v rámci svojej ľudskej odvahy, že chcú byť v prvom rade ľuďmi, ale zákon ich nechráni. Toto nie je eutanázia. My sa v tejto krajine vôbec nerozprávajme o eutanázii. Aj keď reálne už dnes páchame „sociálnu eutanáziu“ tým, že niektorých ľudí vylučujeme zo života, nestaráme sa, ignorujeme ich, správame sa k nim hrozným spôsobom.

Niekedy mám pocit, že sa tvárime, akí sme kresťania, ale keď ide o starých, ťažko chorých a odkázaných ľudí, zas až takí kresťania, že by sme sa obetovali, nie sme. A aj tým neúprimným „kresťanom“ sa môže stať, že sa sami stanú obeťou tohto systému a budú ťažko zomierať a čakať na smrť.
 

Jana Červenáková

Dlhé roky pôsobila na manažérskych postoch v súkromnej aj štátnej správe, v zdravotníctve aj iných sektoroch. V roku 2016 spoluzaložila neziskovú organizáciu VIATICUS s cieľom zmeniť postoje spoločnosti k problematike zomierania a smrti. Je spoluautorkou Stratégie dlhodobej sociálnozdravotnej starostlivosti, ktorá vznikla v roku 2019 pod gesciou Asociácie na ochranu práv pacientov.
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 19