Hovorí Dgkp. Michal Domoracký, ktorý už dvanásť rokov pracuje v Rakúsku ako diplomovaná sestra.
Ako ste sa vlastne dostali k svojmu poslednému pôsobisku na neurorehabilitačnom oddelení?
Úplnou náhodou, mal som stabilnú prácu v Rakúsku a dozvedel som sa, že sa otvára takéto oddelenie, tak som sa prihlásil a som tu. Určitú rolu zohrala aj túžba nájsť si prácu čo najbližšie k hraniciam, pretože už viac ako desať rokov do práce pravidelne dochádzam.
V Rakúsku som pracoval vlastne dlhé roky predtým – v nemocniciach, v zariadeniach pre seniorov a podobne. Prešiel som viacerými funkciami a regionálnymi pôsobiskami (najmä Viedeň a okolie, najďalej som bol St. Pöltene).
Spomínali ste, že k povolaniu vás do veľkej miery inšpirovali rodičia. Prezradili ste, že ste inklinovali v detstve a v puberte skôr k počítačom...
Je to fakt veľmi odlišné od mojich pôvodných snov. Chlap v zdravotníctve – okrem lekárov, podľa mňa, pôsobí ako „černoch medzi bielymi“, samozrejme, nič v zlom. Muž ako diplomovaná sestra nie je až taká samozrejmosť a myslím si, že to nie je úplne „echt“ práca pre chlapa. Príde...
Zostáva vám 85% na dočítanie.