Po nástupe na kliniku ste vraj učili kolegov predstaviť sa pacientkam pred vyšetrením či klopať na dvere. Je to pravda?
Táto fáma vznikla nesprávnou interpretáciou časti môjho rozhovoru pre iný denník. Pacient má, samozrejme, právo poznať mená všetkých zdravotníckych pracovníkov, ktorí mu poskytujú zdravotné služby. Nosenie „visačiek“ s menom a predstavenie sa pacientovi by mala byť úplná samozrejmosť, čo sa však v mnohých prípadoch nedeje. Myslel som si, že dospelým ľuďom s vysokoškolským vzdelaním stačí povedať raz, prípadne ísť osobným príkladom. Ale, žiaľ, mnoho lekárov aj z univerzitných kliník nikdy nebolo v zahraničí, takže netušia, že tieto veci sú na západ od nás samozrejmosťou. „Ich pacienti“ ich poznajú a ostatní ich zrejme nezaujímajú.
Čo vás v UNB najviac prekvapilo po rokoch pôsobenia v Českej republike?
Na pražských klinikách, na ktorých som pôsobil, bol úplne iný systém práce. Pretože vždy išlo o pracoviská najvyššieho typu – univerzitné pracoviská, pôsobili tu špecializované tímy, ktoré prevažne riešili najzávažnejšie stavy v jednotlivých súčastiach nášho odboru. Členovia tímu sa často stretávali s komplikovanými prípadmi, takže boli neustále nútení sa vzdelávať a občas aj kooperovať so zahraničnými špecialistami.
Zároveň zbierali materiál na vedecké publikácie a aj pre pregraduálnu aj postgraduálnu výučbu. Nekomplikované „štandardné“ prípady boli vždy riešené podľa vnútorných štandardných metodických pokynov, ktoré boli pravidelné upravované, takže pacient mal vždy istotu, že dostane liečbu podľa najnovších poznatkov lekárskej vedy. Vedúci tímov českých univerzitných pracovísk sú poprední odborníci známi vo svete svojimi odbornými prácami a často sú v predsedníctve svetových a európskych odborných spoločností. Výbor českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti a výbory jednotlivých sekcií pravidelne pripravovali pre ostatných lekárov odborné odporúčania.
Na slovenských univerzitných pracoviskách tradične existoval systém skupín. Lekári boli rozdelení do skupín, ktoré viedol starší konzultant. Skupiny po určitom čase rotovali medzi jednotlivými stanicami, takže sa neustále menil lekársky personál na jednotlivých oddeleniach – operačné oddelenie, pôrodnica, rizikové tehotné a podobne. Jednak sa tým menil často systém práce, pretože kliniky často nemali štandardné metodické postupy a jednak sa lekári nemali šancu špecializovať.
O tejto situácii som vedel, pretože som každoročne navštevoval konferencie, kde sa analyzovali pôrodnícke výsledky na Slovensku aj v Čechách. Zatiaľ čo v ČR sme sa stretávali čisto pôrodníci, pracujúci v podstate iba s rizikovými a patologickými tehotnými a na pôrodných sálach, na Slovensku sa stretávajú prednostovia a primári, ktorí často na pôrodni...
Zostáva vám 85% na dočítanie.