Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Prof. MUDr. Peter Labaš, CSc.: Operovať som sa nechal v Prahe

19. september 2013 - Obrovské percento liekov je nielen zbytočných, ale aj škodlivých, hovorí profesor Peter Labaš, prednosta I. chirurgickej kliniky LF a UN Bratislava, dekan LF UK Bratislava.

To, že pacient si môže vyberať lekára považuje za megahlúposť, pretože podľa neho pacient nevie posúdiť kvalitu lekára. Verejnosť ho spoznala najmä v súvislosti s posudkom Hedvigy Malinovej.

Ste známy tým, že kritizujete zdravotníctvo, či je vláda pravicová alebo ľavicová...

Nekritizujem zdravotníctvo, ale hovorím, aká je reálna skutočnosť, pravda, pred ktorou mnohí politici zatvárajú oči, pravda, ktorú nechcú, nevedia alebo nemôžu vidieť. Mne je jedno, či je vláda červená, modrá, alebo zelená. Pravda je taká, že so zdravotníctvom to speje k zániku.

Nemáte obavy z postihov za kritiku?

Keď som už prežil prípad Malinová, nemôže ma nič horšie stretnúť. Keď som konštatoval skutkový stav, vyvolalo to búrku, po ktorej už prežijem všetko. Obvinenia, že som pracoval na posudku na niečiu objednávku, to bolo to najmiernejšie. Som profesionál, politika ma nikdy nezaujímala, vždy poviem, čo si myslím a za svojím názorom si aj stojím. Čo sa dnes nedá, bohužiaľ, povedať o mnohých známych ľuďoch.

Vnímate v zdravotníctve aj niečo ako pozitívne?

Zdravotníctvo bolo na najvyššej úrovni v roku 1989, odvtedy to s ním ide dole vodou. Stále tvrdím, že je v ňom nadbytok peňazí. Musíme sa však uvedomiť, že niektoré časti zdravotného systému zarábajú, iné sú stratové. Musíme investovať nemalé prostriedky aj do pacientov, o ktorých vieme, že nemajú absolútne žiadnu šancu na prežitie a vyzdravenie. Keď sa všetky lukratívne časti nemocníc, napríklad biochemické laboratóriá, rontgenológie, záchranné služby dostanú do súkromných rúk - sprivatizujú, je to pre nemocnice obrovská strata. Strata zdravotnej transportnej služby môže byť pre mnohé nemocnice katastrofa. Ďalšia vec – farmaceutický biznis... Obrovské percento liekov je nielen zbytočných, ale aj škodlivých a vyvoláva u pacientov nežiaduce účinky. Napríklad podľa amerických výskumov malo viac ako 70 percent pacientov, ktorí užívali lieky, utišujúce bolesť dlhšie ako tri mesiace, poruchy tenkého čreva. Informoval o tom pred časom americký odborný časopis Clinical Gastroenterology and Hepatology. Mám skutočne obavy, či je ešte farmaceutický výskum zameraný na to, aby objavil najúčinnejšie, najbezpečnejšie a pre zdravie najprínosnejšie lieky a či nie je jeho cieľom skôr hľadať choroby s najväčším potenciálnym trhom, na ktorom výrobcovia liekov môžu mať čo najvyššie zisky.

Je zrejme logické, že pre farmapriemysel je zaujímavejší chorý pacient nie?

Kto zarobí na zdravom človeku? Liečba nie je etiologická... Diskutujeme o antibiotikách, ročne sa na Slovensku minie osem miliónov balení antibiotík, každé druhé dieťa s ochorením horných dýchacích ciest odchádza z ambulancie s receptom na antibiotiká. Pokiaľ však lekár neindikuje antibiotikum podľa kultivácie a citlivosti, pôsobí non lege artis. To spôsobuje rezistenciu, alergiu, komplikácie. Keď niekto inak zdravému pacientovi pri nízkom C-reaktívnom proteíne pod 25 mg/l, nasadí antibiotiká, je to podľa mňa zločin.

Pre koho je chorý pacient výhodnejší - pre lekára alebo farmafirmu?

Jednou z prvých povinností lekárov je vzdelávať ľudí nebrať lieky, ako povedal kanadský lekár sir William Osler, často krát nazývaný aj otec modernej medicíny kedysi pred viac ako sto rokmi. Je otázka, či my, lekári, takí sme... Farmafirmy by samozrejme boli najradšej, keby pacienti chodili z lekární s taškami liekov. Na Slovensku sa ročne spotrebujú lieky za vyše miliardu euro, alebo 120 miliónov balení. Ale nielen farmafirmy sú zodpovedné. Je tu predsa kategorizačná komisia ministerstva zdravotníctva, schvaľujúca, ktoré lieky a zdravotnícke pomôcky pacienti majú k dispozícii. Sú to často veci úplne nezmyselné a napriek tomu ich pacient dostane bez doplatku. Na druhej strane, pacient za mnohé lieky, ktoré by skutočne potreboval musí platiť.

Často hovoríte, že základným pilierom systému by mali byť univerzitné nemocnice. Štyri – ak rátame aj tú akú takú v Skalici, máme...

Pre Slovensko s piatimi miliónmi obyvateľov sú základom zdravotnej starostlivosti univerzitné nemocnice tam, kde sú lekárske fakulty. Teda v Bratislave, Martine a Košiciach, kde sa skoncetrujú sily, prístroje a prostriedky. Tie zvládnu kompletne zdravotnú starostlivosť. Máme postele lacné, sociálne, odsunové lôžka, ale aj drahé na chirurgii, jednotkách intenzívnej starostlivosti. Na I. chirurgickej klinike pacientovi spravíme špičkovú operáciu, ale máme ho tu aj po nej, hoci by mal odísť niekam inam, kde sa o neho sociálne postarajú. Typický príklad je zlomenina krčku stehennej kosti – starý pacient, zlomenina, ešte v noci ho zoperujeme, postaví sa na barle a za tri dni môže odísť. Ale nemáme ho kam poslať... Na Slovensku je obrovský nadbytok nemocníc a treba ich nie rušiť, ale reprofilizovať na odsunové zariadenia. Systém, ktorý sme kedysi mali – univerzitné/fakultné nemocnice a nemocnice I., II. a III. typu bolo to najlepšie, čo sme vymysleli. U nás neexistuje centralizácia a špecializácia drahých a náročných výkonov. Príkladom je karcinóm ezofágu, ktorých je na Slovensku ročne operabilných možno 50 a toto množstvo by zvládlo by to jedno pracovisko, podobne karcinómy pankreasu. Ale u nás všetci robia všetko a to je do neba volajúce mrhanie prostriedkami. Základný princíp, ktorý nám celé roky chýba je centralizácia a špecializácia, pracoviská so špičkovými odborníkmi a špičkovými prístrojmi. To by bolo lacnejšie, jednoduchšie, s lepšími výsledkami a menším počtom komplikácií.

Niekedy mám ale pocit, že pacient, najmä senior, sa rád posúva zdravotníckym systémom zdola nahor, pričom ho všade vyšetrujú, starajú sa o neho...

Presne. Pacient niekde na východe Slovenska si dá urobiť PSA marker, ktorý je vysoký a evidentne je to karcinóm prostaty. Neverí tomu, dá si ho spraviť v Košiciach, potom prípadne v Banskej Bystrici a nakoniec príde do Bratislavy. Takže štyrikrát cena vyšetrenia, trikrát zbytočne. Opakované vyšetrenia sú zbytočný luxus. A to, že pacient si môže vyberať lekára je megahlúposť, pacient predsa nevie posúdiť kvalitu lekára. Môže si vybrať súkromného lekára, u ktorého si všetko zaplatí. Tvrdím, že štát musí garantovať pre tých, ktorí to skutočne potrebujú zadarmo špičkovú zdravotnú starostlivosť.

Teda inak povedané, určiť rozsah poskytovanej starostlivosti?

Určiť rozsah, ktorý musí garantovať ministerstvo zdravotníctva. Hovoril o tom ešte minister Rudolf Zajac, aj ministri pred ním a po ňom, ale nikto to neuskutočnil. Takže stále má každý pacient zadarmo nárok na všetko, každý robí všetko a zdravotníctvo sa enormne zadlžuje, mladí utekajú do zahraničia a celý systém ide dolu vodou až do kolapsu.

Voči R. Zajacovi ale máte výhrady...

Mal niektoré dobré myšlienky, ale tragédia jeho éry je v tom, že spustil privatizáciu lukratívnych odborov, na čo nemocnice dodnes doplácajú a vďaka čomu sa zadlžujú. Zoberte si ako príklad laboratóriá.

Pomôže ústavným zariadeniam DRG systém?

DRG systém je super, ale musí sa vzťahovať len na diagnostiku a terapiu, ale nie na vybavenie nemocnice, ktoré musí garantovať zriaďovateľ. Ale u nás to zahŕňajú do DRG systému. A potom hovoria, že DRG systém je drahý. Ako môže byť drahší ako v Nemecku, kde má lekár desaťnásobne vyšší plat? DRG je vo svojej podstate veľmi jednoduchý a ja ho viem zaviesť aj hneď. Určí sa presne cena nekomplikovaných hemoroidektómií, hernií, operácií apendixu a tak ďalej a vieme, na čom sme. DRG je dávno kúpený, prečo nie je teda zavedený? Lebo nikto na tom nemá skutočný záujem, DRG by vyčistil pole, mútne vody.

Neutekajú peniaze aj pri nákupoch techniky do nemocníc?

U nás si každý nakupuje ako chce a potom jedna nemocnica kúpi rovnaký prístroj aj štyrikrát drahšie ako je bežná cena. Centrálny nákup techniky musí byť bežnou praxou, ušetrí mnohomiliónové prostriedky. Keď nakúpim desať sonografií, dostanem inú cenu ako keď kúpim dve. A samozrejme, musia zmiznúť provízie. Ďalšia vec – napríklad centrálny nákup šicieho materiálu. Príde agent a vnucuje svoj materiál s tým, že zaplatí lekárovi aj kongres. Takto nie! Nech ministerstvo nakúpi vagón šicieho materiálu a rozdelí ho medzi nemocnice. Rovnako aj lieky.

Aká je podľa vás úloha zdravotných poisťovní v systéme?

Existuje tendencia podvádzať v zdravotnom systéme a preto by prvoradou úlohou poisťovné by mala byť dôsledná kontrola, či sa nepredpisujú lieky na neexistujúcich pacientov, neuhrádzajú sa nevykonané výkony a či sa predpisuje sa to, čo pacient vôbec nedostane. Preto by mali pravidelne dostávať pacienti z poisťovní výpis, čo im bolo poskytnuté a zaplatené. Keby ma poisťovňa zamestnala na mesiac, veľmi rýchlo by som im ukázal, kde a ako robiť kontroly.

Pomôže unitárny systém?

Ideálna je jedna, ale najideálnejšie je žiadna poisťovňa, poisťovne by vôbec nemuseli byť. Je to úplne zbytočný medzičlánok, v systéme nepotrebný. Stačí vybrať od občanov zdravotnú daň a prerozdeliť ju proporčne poskytovateľom. Na to poisťovne nepotrebujeme, zo systému na ne len utekajú milióny. Ako je možné, že každoročne majú miliónové zisky a pacienti čakajú celé mesiace na operácie? Ako môže mať vôbec poisťovňa zisk, keď má peniaze len od občanov? Veď to je nonsens, poisťovňa je len správca peňazí a nie zárobková organizácia. Bude dobre, keď budú nemocnice vyzerať ako poisťovne a poisťovne ako nemocnice. Ja mám predpotopný počítač, poisťovne špičkové počítače obmieňajú každé dva roky.

Aj pre to všetko, čo hovoríte, stretneme lekárov zo Slovenska dnes pomaly po celej Európe?

Odpoviem ako dekan lekárskej fakulty – ročne u nás končí približne 500 medikov, pritom 30 percent najschopnejších študentov odchádza hneď po promócii do zahraničia, ani si doma nehľadajú miesto. V Česku študuje takmer 1 800 Slovákov, dve tretiny sa nevrátia domov, pracuje tam takmer 1 500 našich lekárov, ktorí majú ešte slovenské občianstvo, ale ďalšie stovky už aj majú české občianstvo. V pražskom Motole je 100 slovenských lekárov... Lekári od nás neutekajú ani tak kvôli peniazom, ale hlavne kvôli tomu hroznému systému, ktorý u nás vládne a ktorý ich musí zákonite znechucovať. Ak študenti počas štúdia praxujú v takej fakultnej nemocnici, akú má Bratislava, ručím, že sa im odnechce v nej pracovať. Ak takto vyzerá špičkové zariadenie, aká je potom obyčajná okresná nemocnica? Aj ja by som potreboval mladých lekárov, ale mám tu kolegov vo vyššom veku a nemôžem ich prepustiť, aj keď viem, že nič nerobia. A o chirurgiu prestáva byť záujem, zamestnávam Ukrajinku, Rusku, Araba, Gréka, ktorí u nás študovali a ostali tu. V tomto roku máme 500 žiadostí zahraničných študentov od Nemcov, Rakúšanov, Švajčiarov až po Nórov, či Dánov. Faktom je, že bez poplatkov 9 000 eur za rok, ktoré nám platia by fakulta na tom bola zle a takto sme ziskoví.

Vašou srdcovkou sú Rázsochy. Rezort avizuje výstavbu novej nemocnice v priestore bývalej vojenskej nemocnice. Ako to hodnotíte?

Pre Bratislavu stačí jedna špičková centrálna univerzitná nemocnica so 600 – 700 lôžkami. Keby neprišiel rok 1989, Rázsochy sa dostavajú. Čo sa týka statiky, aj dnes vyhovujú na najbližších sto rokov, bola to nemocnica 21. storočia, švédsky model. Koľko sa tam vrazilo už peňazí... Len strážna služba stojí teraz 60 000 eur ročne. Pozemky boli vyvlastnené a za smiešne peniaze ľuďom ulúpené pod záštitou výstavby zdravotníckeho zariadenia. Vláda na základe platného vládneho rozhodnutia bude musieť celý priestor rekultivovať, odstrániť stavbu a vrátiť pozemky pôvodným majiteľom, inak budú súdy. Vtedy vykúpili ich pozemky zo súčasného pohľadu za smiešnu cenu, dnes majú dvadsaťnásobnú hodnotu. Nápad s vojenskou nemocnicou nie je zlý, v blízkom areáli SAV by bola lekárska fakulta, v nemocnici praktická výučba. Ale čo s Rázsochami, ktoré už toľko stáli? Ako univerzitná nemocnica mi vyhovujú aj Rázsochy, aj vojenská nemocnica, ale nech sa už konečne rozhodne a začne stavať.

Boli ste už na opačnej strane barikády – teda pacientom?

Pred pár rokmi mi hrozila zložitá operácia a nevidel som inú možnosť, ako ísť ku kolegom do Prahy, hoci by som to musel zaplatiť. Sú operatéri i oddelenia, ktorým u nás dôverujem, ale prečo takí a také nie sú všetky?

Takže váš recept na vyliečenie chorého zdravotníctva?

Transformovať nemocnice na centrálne a na nemocnice s odsunovými chronickými doliečovacímí lôžkami. Príklad – okresná nemocnica bude robiť základné výkony ako perforovaný apendix, či hernie a bude prijímať z univerzitnej košickej nemocnice pacientov na doliečenie. Treba odbremeniť nemocnice, ktoré robia špičkové výkony. Kedysi boli hospitalizácie aj štyrikrát dlhšie ako dnes, kedy je priemerná doba hospitalizácie šesť dní. A čoraz viac sa prechádza na systém jednodňovej chirurgie. Zaviedli sa drahé operačné technicky ako laparoskopia, ale peniaze sa vracajú v tom, že pacient nejde domov o tri týždne, ale za dva dni. Potrebná je aj centralizácia a špecializácia výkonov – keď ja spravím za rok 50 duodeno-pankreatektómií mám zrejme iné výsledky ako lekár v okresnej nemocnici, ktorý ich spraví päť. Chce vari byť niekto z pacientov dobrovoľne- nedobrovoľne v úlohe pokusného králika? Potrebujeme centrálny nákup techniky a liekov, kategorizačná komisia musí s liekmi pracovať podľa presnej štandardizácie – nie aby mal hypertonik tašku liekov a nikto mu nepovie, že musí mať neslanú diétu. Nevyhnutné je vyriešiť systém poisťovní, kým ich máme, musia mať základný systém, čo sa bude preplácať a za akých podmienok. Nie že prepláca antibiotiká aj vtedy, keď pacientovi skôr uškodia ako pomôžu. A ak pacient chce mať všetko, nech si to kúpi a zaplatí. Lenže lekári sú ovplyvňovaní farmafirmami a platíme to de facto my všetci. Peniaze zbytočne idú aj na takú úplne zbytočnú inštitúciu ako je Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ten by som okamžite zrušil, má podobný rozpočet ako Univerzitná nemocnica Bratislava. Ako problém vnímam, že nám zobral patológie. Kedysi bola 90-percentná pitvanosť, mali sme exitové semináre, patológia nebola len na postihovanie non lege artis postupu, ale aj na mŕtvych sa dalo veľa naučiť. Ak sa v systéme v mnohom nevrátime pred rok 1989, hrozí katastrofa.

Ale zdravotníctvo predsa nemôže skolabovať, nemôžete zavrieť bránu nemocnice a zavesiť na ňu zámok...

A čo keď nebude mať štát na ďalšie oddlženie nemocníc? A čo keď im dodávatelia prestanú dodávať lieky, zdravotnícky materiál, potraviny, energie? Štátne nemocnice nemôžu byť ako strategické podniky exekuované, ale kto donúti súkromného dodávateľa, aby niekomu dával lieky za vatikánsku menu? Úroveň zdravotnej starostlivosti z roka na rok upadá, ešte nikdy nebola taká zlá ako teraz. Je to absolútna kríza a hrozí kolaps niekoľkých nemocníc a celého zdravotného systému. Padáme na dno... Možno, že keď sa z neho niekedy odrazíme, bude lepšie.

 

Prof. MUDr. Peter Labaš, CSc., prednosta I. chirurgickej kliniky LF a UN Bratislava, dekan LF UK Bratislava
Sekcia: Rozhovory Autor: ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 464