Zdravotnícke noviny

Rozhovory

PhDr. Helena Gondárová Vyhničková, dipl. s.: Situácia je katastrofálna a ťahá sa už niekoľko rokov

2. august 2019 - Hlavná odborníčka MZ SR pre odbor ošetrovateľstvo sa pýta, prečo vláda nezvýši aj počet študijných miest pre ošetrovateľstvo, tak ako to urobila pri lekároch. A prečo otáľame s efektívnou stabilizáciou sestier. Až 40 % absolventiek ošetrovateľstva nenastúpi do zdravotníctva.

Situácia so sestrami je katastrofálna, či už v nemocniciach alebo ambulanciách. Prečo?

Áno, situácia je katastrofálna a nie je to záležitosť len posledného roka či mesiaca, ťahá sa to už niekoľko rokov. Výrazný odlev sestier najmä z nemocníc sa začal v roku 2005, keď sa zvyšovali personálne normatívy a zvyšoval sa počet pacientov, ktorým má sestra poskytovať starostlivosť. Aby sa pre nedodržané personálne normatívy nemuseli zatvárať oddelenia, zachraňovali sa takýmto spôsobom.

Dovtedy napríklad na ARO mala sestra v starostlivosti 1,5 pacienta, po novom dostala do opatery dvoch pacientov. Ale už preťažené sestry zaťažili ešte viac. Aj toto bol zlomový okamih, keď sa začal únik sestier zo zdravotníckeho systému.

Dnešná prax ukazuje, že jedna sestra sa stará aj o štyroch pacientov v kritickom stave! Ešte sa niekto čuduje, že sestry odchádzajú zo systému? Že nie je primeraná kvalita starostlivosti? Príčinou nedostatku sestier v ambulanciách je predovšetkým ich nízke finančné ohodnotenie.

Spôsobilo nedostatok sestier aj nariadenie, podľa ktorého museli mať sestry vysokoškolské vzdelanie? Mnohé sestry boli proti tomu, odmietali si ho dorábať.

Dovolím si tvrdiť, že žiadne vzdelanie nie je prekážkou. Vzdelanie má byť niečo, čo posúva určitú činnosť vyššie. Ani dnes nemusí mať sestra vysokoškolské vzdelanie. Sme členmi EÚ a podľa jej smerníc sestra potrebuje mať absolvovaných 4 600 hodín odbornej prípravy, ale už nie je uvedené, že to musí byť na vysokej alebo strednej škole.

Mimochodom, ani pri lekároch, ktorí majú požadovanú prípravu 5 500 hodín, nie je uvedené, že sa musia vzdelávať na akademickej pôde a tobôž nikto sa nepýta lekárov, či im vyhovuje takéto vzdelávanie. V smerniciach je uvedený len rozsah. Teraz vyvstáva otázka, prečo sestry nechcú ísť na stredné školy.

Teda prečo?

Ak po absolvovaní strednej školy bude mať sestra vyššie ambície, bude napríklad chcieť robiť licencovanú sestru alebo bude chcieť zastávať funkciu, byť odborným garantom, tak na toto je potrebná vysoká škola druhého stupňa. Zo strednej školy sa nedá nastúpiť hneď na vysokú školu druhého stupňa, ale musí mať absolvovaný prvý stupeň.

Teda sestra, ktorá by chcela vykonávať uvedené činnosti, by musela štyri roky strednej školy „zahodiť“ a znova by musela absolvovať 4 600 hodín odbornej prípravy na bakalára a potom si ešte dorábať ďalšie dva-tri roky na magisterskom stupni. A mladí ľudia sa nechcú pri profesionálnom štarte „zablokovať“ pred ďalšími možnosťami.

Do odbornej prípravy 4 600 hodín sa neráta stredná škola? Tam ich sestra nezíska?

Ráta sa jej, ale na spomínané činnosti je potrebná vysoká škola druhého stupňa. A tá nenadväzuje na stredoškolské vzdelanie. Musí začať prvým stupňom. Navyše, dnešní mladí ľudia majú záujem o vysoké školy. Vedia si „spočítať a prepočítať“ možnosti ďalšieho uplatnenia nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Už počas pôsobenia predchádzajúcej riaditeľky odboru vzdelávania na MZ SR sa uvažovalo, pre nezáujem študentov, o zrušení odboru diplomovanej sestry na stredných zdravotníckych školách. Zatiaľ sa ponecháva. Bola by som len rada, keby sa tam mladí ľudia hlásili a aby všetky pozície v zdravotníckom systéme boli vykryté kvalifikovanými pracovníkmi s požadovanou prípravou.

Lenže nikto nedonúti mladých ľudí, aby nešli na vysokú školu. Osobne považujem ochotu mladých ľudí študovať za prínosnú pre spoločnosť. V žiadnej krajine by vzdelanie nemalo byť negatívnym fenoménom. To, že nevieme zúročiť vedomosti občanov, je iný problém.

A je to iba tým? Za mojich školských čias patrili stredné zdravotnícke školy medzi výberové školy, nedostal sa tam každý, dievčatá museli mať veľmi dobrý prospech na základnej škole.

Ak sa niekto pred 30 – 40 rokmi hlásil čo i len s jednou dvojkou na vysvedčení na strednú zdravotnícku školu, už mal strach, či ho vôbec prijmú. Dnešní jednotkári a dvojkári idú na gymnáziá už s tým, že chcú pokračovať v štúdiu na univerzitách.

Dnes na „zdravotkách“ nie je výber, ale nábor. Hlásia sa aj mladí ľudia s priemerom známok aj 3 – 3,5. A je realitou, že na tieto školy prijmú aj takých, ktorých nezobrali na odbor kuchár – čašník. Ako docieliť, aby sme tam dostali jednotkárov? Prax ukazuje, že ich nedostaneme. Žijeme v inej dobe, ľudia majú iné záujmy, iné ambície.

Ďalšou výhradou nielen lekárov, ale aj vedúcich sestier je, že absolventky vysokých škôl z odboru ošetrovateľstva sú prakticky omnoho menej zručné ako ich predchodkyne zo stredných škôl.

Keď príde lekár absolvent do praxe, tak je primerane zručný? Áno, je primerane zručný čerstvému absolventovi. Tak isto aj sestra. Zručnosť je jedna vec a vedomosti druhá. Sestra vo svojej praxi okrem zručnosti potrebuje aj vedomosti, veď pri pacientovi trávi najviac času spomedzi všetkých zdravotníckych pracovníkov. Potrebuje pacientov stav sledovať aj vyhodnocovať, potrebuje vedieť, ako riešiť tú-ktorú situáciu, akú zmenu zdravotného stavu pacienta má hlásiť lekárovi, ktorú ešte nemusí. Vedomosti potrebuje na svoje rozhodovanie.

Aj viaceré zahraničné štúdie uvádzajú, že so stúpajúcim vzdelaním sestier klesá úmrtnosť pacientov. Na uvedených štúdiách, výskumoch, praxi založenej na dôkazoch by mali stavať aj manažmenty ošetrovateľskej praxe, no nie vždy je to tak. Tak ako lekár je pre pacienta, tak aj sestra je pre pacienta. Pýta sa niekto sestier, aký majú názor na zručnosť lekárov? Ja ako hlavný odborník pre ošetrovateľstvo sa tiež nevyjadrujem k medicínskym odborom.

Prepáčte, ale vyjadrovanie a rozhodovanie o ošetrovateľstve poza chrbát odborníkov v ošetrovateľstve považujem prinajmenšom za neodborné. Prečo nie je záujem o riešenie situácie za okrúhlym stolom, kde by vyjadrenia boli podložené argumentmi, praxou založenou na dôkazoch? Presadenie niečoho silou, politickou mocou je dosiahnuteľné, ale nie odborné. Dosiaľ to vnímam len ako politické plátanie dier a uspokojovanie „skupinových“ záujmov.

Porovnávajú to však s absolventkami stredných škôl a tie sú zručnejšie v praxi. Asi praxe a kontaktu s pacientom majú v škole evidentne viac.

Zdôrazňujem, že sestra v praxi je pre pacienta, a nie pre niekoho iného. Stredoškoláčky sú v značnej miere sestry s dlhoročnou praxou, takže to bude zrejme o dĺžke praxe. Na strednej škole majú zabezpečenú prax inak, študenti majú svoju mentorku neustále zabezpečenú. Pri vysokoškolských sestrách je to dosť problematické, neosvedčilo sa napríklad, aby mentorkou bola vedúca sestra. Činnosť okolo pacienta má študentku naučiť sestra, ktorá činnosť aj vykonáva, a nie niekto iný.

Ako viem, podobné problémy majú aj študenti medicíny. Zručnosť potrebuje aj sestra, aj lekár. Obaja ju získavajú praxou. Nemyslím si, že zručnosť lekárov, napríklad pri operáciách, lumbálnych punkciách je menej dôležitá ako zručnosť sestier pri odberoch krvi a preväzoch. K úlohám manažérov ošetrovateľskej praxe patrí aj implementovanie praxe založenej na dôkazoch na zverených pracoviskách na presadzovaní toho, čo je pre pacienta najlepšie. Bohužiaľ, niekedy tieto úlohy ostávajú nezrealizované.

Už Florence Nightingalová presadzovala novú filozofiu, a to, že ošetrovateľstvo je mentálna činnosť, kde si sestra musí všetko vedieť zdôvodniť, naplánovať, zrealizovať aj skontrolovať, či to, čo urobila, má očakávaný výsledok a či ho netreba korigovať. Toto je ošetrovateľský proces. Je to účinnejší a bezpečnejší spôsob ošetrovania ako to, že len vezmem obväz a pacienta ofačujem, podám injekciu a tým sa to končí. Vieme, ako sa to končí, keď je nedostatočná starostlivosť medzi „injekciami“, keď sa nevenuje pozornosť pacientovi.

Nie som teoretička od stola, ale okrem 13 rokov odborného štúdia mám aj 40-ročnú odbornú prax, preto si myslím, že som dosť kompetentná, aby som sa k ošetrovateľstvu mohla odborne vyjadrovať. Iste, kedysi bola ošetrovateľská činnosť skôr o tom, čo povedal lekár. Dnes je to možno len tretina výkonov, zvyšok sú samostatné činnosti a samostatné rozhodovanie. Neznamená to však, že sestry chcú byť lekármi, ako to niektorí politici prezentujú. Posun, úpravu kompetencií medzi povolaniami si však vyžaduje doba.

Keď som pred 40 rokmi začínala pracovať, lekárovi som nachystala injekcie a on ich aplikoval, on napájal infúzie, zavádzal periférne venózne kanyly a meral tlak. Hádam nechceme od dnešných lekárov, aby to robili. Určite to dnes nebude robiť lekár, keď svoje vedomosti môže využiť pri náročných diagnostických a terapeutických výkonoch, pri robotickej chirurgii.

Vidíte, oficiálne by však mnohé činnosti podľa legislatívy sestry nemali robiť a roky to aj tak robia. Všetci to vedia a každý to potichu toleruje. Nemalo by sa to teda zlegalizovať?

To je jeden z dôvodov, prečo ma niektorí tak negatívne vnímajú, že som večne nespokojná a stále do niečoho vŕtam. Som nespokojná. Stále robím aj pri lôžku pacienta a viem, že niekdajšia legislatíva v súčasnosti už neobstojí. Prečo mnohé výkony dennodenne robiť nelegálne a prečo ich nezlegalizovať, keď máme vzdelané sestry, ktoré by to mohli robiť?

Napríklad roky sa tolerovalo, že zavádzanie kanyly do periférnej žily vykonáva sestra, ale v kompetencii to nemala. Toto aj niečo viac sa už vyriešilo, ale nie všetko. Takmer desať rokov presadzujem zlegalizovanie nonphysian anaesthesie pri dodržaní presne stanovených protokolov, pravidiel a zodpovednosti, lebo podľa prieskumu až 60 % sestier na anestetických úsekoch uvádza, že s takou anestéziou (bez priamej prítomnosti lekára) sú konfrontované, aj keď tento spôsob vedenia anestézie na Slovensku nie je legálny.

Napríklad vo Švajčiarsku, v USA a mnohých iných krajinách už je roky legálne, že jeden lekár môže byť súčasne pre dve-tri operačné sály, na ktorých anestéziu vedú sestry pod jeho supervíziou, podľa jeho pokynov, stanovených protokolov a presne definovanej zodpovednosti. Ad hoc tam neexistuje.

Aké kompetencie by ste ešte privítali pre sestry? Lebo zatiaľ ich je pomerne málo, aj keď MZ SR má iný názor.

Máme predpisovanie zdravotníckych pomôcok sestrami magisterkami s pokročilou praxou, ale na zabezpečenie dostupnejšej a efektívnejšej starostlivosti je potrebné, aby sa rozšíril uvedený zoznam. Z prieskumu nám vyplynulo, že sestry v ambulanciách v značnej miere naďalej vypisujú a podpisujú recepty – cez kód lekára. Iste, je to dobré pre pacienta, že nemusí dlho čakať, ale prečo to neumožniť sestre robiť legálne?

V zahraničí napríklad aj antikoncepciu alebo lieky pri niektorých akútnych infektoch či chronických ochoreniach u dispenzarovaných pacientov predpisujú sestry magisterky s pokročilou praxou. Vo Veľkej Británii sa tak ľahko nedostanete k lekárovi. Je tam husté sito, najprv musíte prejsť jednou sestrou, potom druhou, až potom vás diagnosticky „uzavrie“ lekár, ktorý následne určí liečbu. Ak napríklad lekár odporučí odbery, nebude ich robiť on, je drahá pracovná sila na uvedený výkon, je určený na inú starostlivosť, pacienta pošle k sestre, ktorá urobí odber. Aj uvedené možné kroky považujem za systémové riešenie situácie.

Plátanie dier napríklad praktickými sestrami, ktoré nemajú vzdelanie sestier, nepovažujem za systémové riešenie. Odoberú krv, vyložia kartu a to je všetko. Lenže v ambulantnej starostlivosti je potrebné rozšíriť prevenciu, a preto je potrebná aj edukácia, ktorú študujú sestry. Krátke poučenie pacienta, aby si dával pozor na slané, nejedol mastné a chodil plávať, je niečo iné ako edukácia, pri ktorej je potrebné, aby si niekto s pacientom sadol, naučil a presvedčil ho, ako zmeniť životný štýl v kontexte so všetkými dennými aktivitami.

Už teraz mám z praxe indície, že výkony sestry v detských ambulanciách robia zdravotnícki asistenti/praktické sestry, hoci ich nemajú v kompetenciách. Ak sa v zahraničí dá vyskladať fungujúci ambulantný tím, prečo to nejde na Slovensku? Administratívny pracovník môže robiť administratívne výkony, vysokoškolsky vzdelaná sestra môže pacienta do značnej miery vyšetriť, nájsť v karte všetky doterajšie vyšetrenia a pripraviť ich lekárovi, ktorý určí diagnózu a následne liečbu.

Zámerne sa vyhýbam zdravotníckym asistentom/praktickým sestrám v ambulancii. Európska komisia zaslala Slovenskej republike formálnu výzvu na odstránenie krokov, ktoré znamenajú porušenie direktívy EÚ, a k nim patrí aj premenovanie zdravotníckeho asistenta na praktickú sestru a zvyšovanie kompetencií zdravotníckym asistentom. Ak sa nevyriešia uvedené skutočnosti s implementovaním zdravotníckeho asistenta/praktickej sestry do ambulancie, som opatrná. Toto povolanie má byť určené na poskytovanie základnej ošetrovateľskej starostlivosti.

V Holandsku je istá diabetologická klinika postavená na tom, že je tam jediný lekár, ktorý má pod sebou tím 50 zdravotníkov a administrátorov – od špecializovaných zdravotných sestier, praktických sestier, administratívnych pracovníkov, optikov až po nutričných terapeutov. K lekárovi sa sitom dostane len veľmi malý počet najkomplikovanejších pacientov. Bola by to cesta aj u nás?

Inej cesty niet, pri starnúcej populácii a rastúcich nárokoch na kvalitu života je nárast zdravotnej starostlivosti značný a nezabezpečíme ho bez využitia odborného potenciálu sestier. Prečo nevyužiť aj záujem mladých študovať? Kde nie je potrebný lekár, treba to nechať na sestry.

Na vysvetlenie: v spomínanom Holandsku (a v mnohých iných krajinách) existuje praktická sestra – Nurse Practitioner, ktorá musí mať magisterské vzdelanie, Master Advanced Nursing Practice, a je to najvyššia kategória sestry. Praktická sestra (ozajstná) ako najvyšší špecialista v ošetrovateľstve môže prevziať niektoré výkony lekára, môže diagnostikovať a predpisovať lieky konkrétnej skupine pacientov, poskytovať nezávislé konzultačné hodiny po konzultácii s lekárom, môže uskutočňovať domáce návštevy a vykonávať niektoré lekárske ošetrenia.

Takže so slovenskými praktickými sestrami, ktoré nemajú vzdelanie sestry, by to na uvedenej holandskej klinike „neutiahli“. Podobne som zachytila článok o jednom zariadení v Miami, kde všetko zabezpečujú a manažujú sestry. Keď raz, dvakrát do týždňa alebo podľa potreby príde lekár, sestry už majú pripravených problematických pacientov, ktorých lekár zhodnotí, prípadne upraví liečbu.

Dobre, toto by vyriešilo nedostatok lekárov, ale nerieši to problém so sestrami, ktorých je ešte menej. Alebo by ich takáto zmena mala prilákať naspäť domov s tým, že tu budú mať väčšie kompetencie, a tak sa im návrat oplatí?

Vyššie kompetencie, ktoré nesú aj vyššiu zodpovednosť bez adekvátneho mzdového ohodnotenia, málokoho prilákajú domov. Nik si na seba nezoberie vyššiu zodpovednosť bez finančného ohodnotenia. Zvýšenie kompetencií sestier, predovšetkým sestier s pokročilou praxou, považujem za jeden z krokov systémového riešenia nášho zdravotníctva na zabezpečenie efektívnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Musia nasledovať stabilizačné kroky, ku ktorým dominantne patrí adekvátne mzdové ohodnotenie a vhodné pracovné podmienky vrátane primeranej pracovnej záťaže.

Na pracovnom stretnutí sestier V4 poľské kolegyne referovali, že u nich sa už znížil odchod sestier do zahraničia – po markantnom zvýšení platov. Česko už nevymýšľa náhradné programy a náhradné cesty a stabilizáciu sestier tiež vidí predovšetkým vo finančnom ohodnotení a v rôznych bonusoch.

A nemala by vláda, tak ako v rámci riešenia nedostatku lekárov zvýšila počet študentov na lekárskych fakultách, urobiť to aj v prípade sestier v odbore ošetrovateľstvo?

Áno. A treba sa opýtať, prečo to neurobí. O štúdium ošetrovateľstva je pritom záujem, tak prečo nevytvoríme viac študijných miest? Netlačme mladých ľudí tam, kam nechcú isť. Ak preferujú VŠ prípravu sestry, tak im to umožnime, lebo odídu študovať iný odbor a vypadnú nám zo systému úplne. Ak už máme vyštudovanú sestru, tak ju musíme aj v systéme udržať.

Treba si uvedomiť aj to, že v hre sú populačne slabé ročníky, ktorých výhodou je, že sa školy o študentov „pobijú“. Značná časť zdravotníckych asistentov/praktických sestier ide študovať ošetrovateľstvo a ja im fandím. Lenže tým strácame povolanie, ktoré má poskytovať základnú ošetrovateľskú starostlivosť – polohovanie, hygienu, kŕmenie.

Koľko máme ľudí na úradoch práce, ktorí by túto starostlivosť mohli a aj chceli vykonávať. Je tam mnoho solídnych zrelých žien so stredoškolským či s vysokoškolským vzdelaním, ktoré prišli o prácu, poznám také aj z môjho okolia a viem, že by tieto výkony rady vykonávali. Sú to zrelé ženy vo veku 40 až 50 rokov, ktoré majú iný vzťah k pacientovi ako 18-ročný mladý človek, ktorý má väčšinou problém s láskou a empatiou sa starať o človeka s plienkami. Tieto ženy majú za sebou už starostlivosť o svoje deti, veľakrát aj o svojich rodičov, tak prečo odborne nepripravíme túto skupinu ľudí?

V zahraničí nemusí zdravotnícky asistent absolvovať štvorročnú prípravu, stačí sedem až dvanásť mesiacov. Mám pocit, že u nás prioritne nejde o zabezpečenie zdravotníctva, ale len o zachovanie stredných zdravotníckych škôl, ktoré majú strach, že nebudú mať koho vzdelávať, a v kombinácii s víziou lacnej sestry sa dostávame do slepej uličky.

No na druhej strane veľmi dobre si pamätám, keď sa povinné vysokoškolské vzdelávanie sestier zavádzalo, ako sa sestry proti tomu búrili. A dnes sa ho, naopak, nechcú vzdať.

Lebo je už iná doba. Prišla nová generácia, ktorá má iné ambície, iné požiadavky, iné možnosti.

Problém chýbajúcich sestier nie je nový, ale podobne ako pri ambulantných lekároch sa roky ignoroval. Vláda začala problém riešiť až teraz, aj to len čiastkovo. Mám však pocit, že zo strany sestier na každé opatrenie príde len kritika, často bez reálneho návrhu, akoby jediným riešením boli len vyššie platy.

Sama som pred rokom predložila ministerstvu zdravotníctva podnety, návrhy na stabilizáciu sestier v zdravotníckom systéme. A neboli tam len platové opatrenia. Viem, že ešte predo mnou predložila návrhy aj Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek.

Takže nejde o to, že by zo strany sestier neprichádzali podnety a návrhy, ale nie je snaha brať tieto návrhy do úvahy. Dominantnejšie je: „Máme politickú moc, tak prečo by sme ju nevyužili tak, ako to my chceme?“ Za konštruktívne kroky nepovažujem ani kroky, ktoré sú v rozpore s direktívou EÚ, kroky k návratu do minulého storočia, kroky, ktoré idú opačným smerom ako svetové trendy zabezpečenia dostupnej starostlivosti a pod.

V čom je teda problém? Prečo vás nerešpektujú alebo nekomunikujú s vami? Neberú vážne vaše návrhy?

Určitá komunikácia s ministerstvom prebehla, aj keď nie priamo s pani ministerkou. Dosť intenzívne som komunikovala s odborom ošetrovateľstva, kým ho nezrušili. Pri tvorbe legislatívy, pri riešení podnetov bola komunikácia dennodenná. Len nad tým všetkým je politická vôľa. A tam sa to všetko skončí...

Viete, keď chcete vysvetliť poslancom v zdravotníckom výbore, čo spôsobí implementovanie praktickej sestry do slovenských pomerov a že to nie je v súlade s direktívou EÚ, je prinajmenšom neslušné a nedemokratické, že vám zoberú z rúk mikrofón. A popritom dostávam od sestier otázky, či aj občania môžu rešpektovať len niektoré zákony – tie, ktoré im vyhovujú, či aj sestry môžu rešpektovať len niektorú legislatívu – tú, ktorá im vyhovuje, a či neprekáža, že jej nerešpektovanie zo strany sestier by malo fatálne následky pre pacientov.

To sa vám stalo?

Áno, a podľa informácií nie som jediná. Naozaj nie je záujem počúvať odborníkov. K mojim úlohám nepatrí byť konformná, len aby som dostala slovo. Som nezávislý odborník.

Nielen vy, ale celkovo sestry sú veľkými odporkyňami zavedenia inštitútu praktickej sestry, nechcete ich ani do pediatrických ambulancií. Faktom však je, že by aspoň čiastočne mohli niekde vyriešiť krízovú situáciu, poznám pediatrov aj gynekológov, ktorí v rozpore s legislatívou pracovali bez sestry, lebo nemohli žiadnu nájsť.

Sestra musí absolvovať určitú prípravu. Prečo má byť teraz pomenované nejaké iné povolanie sestrou, keď nemá odbornú prípravu? Veď aj lekár má za sebou určitú prípravu a pomenovanie lekár nemá napríklad záchranár, aj keď zachraňuje ľudské životy.

Podľa mňa je to opodstatnená výhrada zo strany sestier, ide o určitú stavovskú príslušnosť. Mňa ako hlavnú odborníčku pre ošetrovateľstvo trápi aj to, že je to v rozpore s direktívou EÚ, podobne ako neprimerané zvýšenie sesterských kompetencií inému povolaniu, ako je sestra. Nie je to teda o tom, že nechcem praktické sestry v ambulanciách.

Nepodpisovala som za Slovensko prístupové zmluvy do EÚ. Ak by sa vrátilo naspäť pomenovanie zdravotnícky asistent a mal by primerané kompetencie, ktoré by nešli proti direktíve EÚ, tak prečo nie, aj keď toto povolanie je určené pre základnú ošetrovateľskú starostlivosť predovšetkým pri lôžku pacienta. Príčina nedostatku sestier v niektorých ambulanciách je dôsledkom systémového zlyhania.

Nemáme sestry, ale nechceme viac študentov ošetrovateľstva, aj keď o štúdium je záujem, predpokladáme, že v ambulanciách budú pracovať sestry za minimálnu mzdu, „nedostatkoví“ lekári, ktorí by sa mali venovať medicínskym problémom v ambulanciách, idú robiť výkony ošetrovateľskej praxe, lebo ich nemôže vykonávať zdravotnícky asistent (praktická sestra), vytesníme z ambulancie edukáciu, aj keď nemáme najzdravšiu populáciu, poisťovniam zrejme vyhovujú vyššie náklady na liečbu ako na prevenciu....

Ak by sa teda vrátilo späť pomenovanie zdravotnícky asistent, potom by ste ich v pediatrických ambulanciách nechali?

Mojou úlohou je aj podieľanie sa na vypracúvaní podkladov na prebranie príslušných legislatívnych noriem Európskej únie do legislatívy Slovenskej republiky, na riešení a plnení úloh Rady Európy a iných medzinárodných inštitúcií.

Viem si predstaviť, že by v ambulancii (integrovaných centrách) pracoval zdravotnícky asistent alebo administratívny pracovník, ktorý by vydával karty či registroval pacientov a podobne, na takéto výkony tam nemusí byť sestra. Sestra v ambulancii má mať na starosti iné výkony. Určité veci by mohli vyriešiť aj licencované sestry.

Ako to funguje v zahraničí? Ako riešia nedostatok sestier tam?

Veľa urobí trh – dopyt a ponuka pracovníkov. Tak ako už aj u nás. Riešia to aj importom zo zahraničia.

Takto to chcú riešiť aj u nás.

Pre mňa je najdôležitejšie, aby pracovník spĺňal podmienky na odbornú spôsobilosť pre výkon povolania sestry a nemal rečovú bariéru, je jedno, z akej krajiny prichádza, kultúrna rozdielnosť sa dá zvládnuť. Kubánske sestry nepreletia lukratívnejšie Anglicko, Nemecko a Rakúsko a neprídu rovno na Slovensko. Prídu, len ak by ich tu niečo viazalo, napríklad partner.

A z Ukrajiny? Slovensko majú najbližšie.

Tamojšie sestry nemajú požadované vzdelanie. Majú dvoj- alebo trojročnú odbornú prípravu. Ak získajú požadované vzdelanie, tak áno. Len treba počítať s tým, že ak na Slovensku získajú vzdelanie sestry a získajú povolenie na prácu v EÚ, tak sa môžu posunúť do lukratívnejších krajín.

Určité riešenie to však je, napríklad zaviazaním sestry. Lenže znova „len“. Toto zaviazanie, napríklad pracovať v nemocnici 5 rokov, takáto sestra pri odchode do zahraničia za pár mesiacov finančne uhradí.

A čo Srbsko?

Viem, že aj od nich pár sestier prišlo. Sú však na pozíciách praktických sestier, resp. asistentov. Aj ony preferujú západnejšie krajiny. Zaujímala som sa aj o slovenské sestry, ktoré pôsobia v Rakúsku. Viaceré sa vyjadrili, že by sa vrátili, ale pod 1 500 eur v čistom nepôjdu.

Ak by sa mzda zvýšila o 300 eur, čo nie je až taká položka oproti investíciám do celej prípravy nových sestier, tak situáciu sčasti stabilizujeme, veď mnohé z nich sa chcú vrátiť domov, majú tu rodiny, deti.

Aký je priemerný plat sestry na Slovensku?

V Bratislave je iný ako na východe. Tu už nejde o oháňanie sa platom „veď máš dosť“. Je tu trh a ten mnohé rieši. U mnohých sestier je nižší ako u predavačiek v obchodných reťazcoch, preto sestry nájdeme aj za pokladnicami.

Na záver si neodpustím jednu otázku. V médiách, diskusiách sa veľa ľudí sťažuje na správanie sestier. Tie argumentujú prepracovanosťou a vyhorením. Prepáčte, ale čo s tým má pacient, navyše chorý?

Určite nie je správanie všetkých profesionálne. Mnohé záleží aj na kultúre zariadenia, aj na podmienkach, v akých sestry pracujú. Neobhajujem ich, ale skúste si to porovnať. Napríklad v zahraničí má sestra na starosti päť pacientov a k tomu má sanitára aj množstvo jednorazových pomôcok.

A u nás? Sestra príde do nočnej, má na starosti 20 – 25 ľudí a robí aj prácu za sanitára. To je jedna vec. A je tu aj otázka vyhorenia. Za niečo dlho bojujete a potom to už vzdáte, lebo veci sa nezlepšujú. Ak nemáte uspokojené svoje potreby, ťažko uspokojujete potreby iných.
 
CV
PhDr. Helena Gondárová Vyhničková, dipl. s.
V roku 1979 začala pracovať ako detská sestra, na dlhých takmer 20 rokov sa zamestnala v NsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici na JIS infekčného oddelenia, kde zastávala aj funkciu staničnej sestry. V rokoch 1997 – 1999 pracovala v Nemocnici Zdravie, a. s., Púchov na úseku anestéziológie, zdravotnej záchrannej služby, v algeziologickej ambulanci a na JIS chirurgického oddelenia. Ďalších 10 rokov pracovala v NsP L. N. Jégého v Dolnom Kubíne na OAIM.

Momentálne pracuje v ÚVN SNP Ružomberok, vo fakultnej nemocnici ako sestra na klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny a odborný pracovník pre tvorbu štandardných ošetrovateľských postupov. Popri zamestnaní úspešne absolvovala špecializačné štúdium v odbore anestéziológia, resuscitácia a intenzívna starostlivosť, neskôr získala vyššie odborné vzdelanie. Popri práci absolvovala vysokoškolské štúdium ošetrovateľstva, ktoré ukončila rigoróznou skúškou. Tiež absolvovala množstvo odborných kurzov a školení.
 
 
 
 
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Katarína Lovasová, šéfredaktorka ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 17