Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Pacient sa v systéme stráca

18. január 2020 - Čo sú najväčšie problémy a riešenia nášho zdravotníctva? A aj o zodpovednosti za manažment pacienta hovorí MUDr. Andrea Letanovská, odborníčka na zdravotníctvo strany Za ľudí.
Prečo ste sa ako lekárka rozhodli politicky angažovať?

26 rokov som lekárkou a aj keď som odišla robiť nejakú manažérsku pozíciu, vždy som sa nakoniec vrátila k pacientom. Trápi ma, v akom stave je slovenské zdravotníctvo. Kvalita a dostupnosť jednotlivých služieb je veľmi variabilná od špičkovej až po nedostatočnú. Pacient sa v celom systéme stráca a neporadí si sám bez známosti.

Momentálne pracujem v Národnom onkologickom ústave a z mnohých príbehov, ktoré si pacienti prinášajú so sebou, je mi smutno. V praxi lekára mám pocit satisfakcie, keď niekomu pomôžem. Ale počet ľudí, na ktorých môžem mať pozitívny dosah, je limitovaný. Tento limit je daný počtom pacientov, ktorých liečim, ošetrujem a ktorých môžem ovplyvniť.

Nie je to síce málo, ale chcela by som mať väčší dosah. Myslím si, že viem, ako na to, mám odvahu a chuť meniť veci od základu. Domnievam sa, že nastal čas na poriadnu reformu.

Čo je podľa vás najurgentnejšie začať riešiť v zdravotníctve?

Je veľmi veľa problémov, ktoré si ihneď pýtajú riešenie, ale akokoľvek by sme boli výkonní, nie sme schopní všetko naraz vyriešiť. Zároveň si nemôžeme vybrať jednu vec, lebo jednotlivé priority spolu súvisia. Musíme začať s jedným, dvoma, tromi krokmi a postupne na to nabaľovať.

Náš systém je dlho zanedbávaný, dezintegrovaný, dezorganizovaný a je uviaznutý v dlhodobých, nevýhodných a často až v drancujúcich zmluvných vzťahoch. Vzdravotníctve je obrovský investičný dlh, zdravotnícke zariadenia medzi sebou takmer nekomunikujú.

A ak by ste mali povedať tri najväčšie problémy?

Hneď od začiatku musíme začať pracovať na stabilizácii zdravotníckeho personálu. To je prvá vec, čokoľvek ďalšie prinesieme, akékoľvek ďalšie reformy, tak tie bez ľudí neurobíme. Kvalifikovaného pracovníka, ktorý nám odíde, za rok-dva nenahradíme, nevychováme. Musíme zastaviť odlev ľudí zo zdravotníctva, jednak do zahraničia, jednak do iných sfér, lebo aj to sa deje.

Ďalej sú regióny, kde čakacie lehoty na odborné vyšetrenia sú príliš dlhé a odďaľuje sa tak začatie adekvátnej liečby. Niekde je bariérou nedostatok personálu, niekde technické vybavenie a niekde limity poisťovní. Musíme urobiť systém zdravotnej starostlivosti pre pacienta oveľa priepustnejším. Musíme dobudovať chýbajúce miesta funkčnej siete, ktoré ju dnes znepriechodňujú. Cesta pacienta smerom k vyliečeniu musí byť oveľa priamejšia a rýchlejšia, ako je dnes.

A tretí problém, na Slovensku máme veľký dlh voči tzv. akútnym líniám, je to starostlivosť o život ohrozujúce stavy, ako je infarkt, cievna príhoda, ťažký úraz, kde je medicínsky úplne jasné, čo máme robiť, ako to máme robiť, existujú odborné usmernenia, odporúčania, je to medicína založená na dôkazoch aj odborníci sú. Vieme, ako dať pacientovi najväčšiu šancu na prežitie a kvalitný život bez trvalých následkov, ale realita na Slovensku je, žiaľ, iná.

Pacienti, ktorí sú v priamom ohrození života, často vôbec nie sú ošetrovaní podľa odborných usmernení. Nemáme žiadnu sieť traumacentier, nie je možné uplatňovať priame smerovanie, tzv. triáž pozitívnych pacientov. Tento pacient – triáž pozitívny – mal taký ťažký úraz, že musí ísť priamo do traumacentra, lebo inak dôjde k jeho poškodeniu, alebo mu to nedáva najvyššiu šancu na prežitie.

K akútnym líniám by som zaradila aj novodiagnostikované onkologické ochorenia. Takisto tu máme veľmi dlhú lehotu, ktorá uplynie od prvého príznaku po začatie adekvátnej liečby. Máme čo doháňať najmä v záchyte prvých príznakov a včasnom začatí liečby.

Súhlasíte so stratifikáciou?

Áno, je nevyhnutné stratifikáciu urobiť, keby bola prijatá včera, skrátila by čas, kedy sa to urobí. Urobiť sa to musí a niekto to urobiť musí. Je škoda, že ešte nebola prijatá.

Forma, v akej je pripravená, nie je garanciou definitívneho vyriešenia situácie, ale bol by to dobrý základ na to, aby sa na tom dala budovať ďalšia dobrá reforma.

Vašou prioritou je zabezpečiť lekárov, zdravotné sestry či iných zdravotníckych pracovníkov. Ako?

Všeriešiacim krokom by bolo spraviť prácu v zdravotníctve atraktívnou pre tých, ktorí na to majú a chcú pracovať s ľuďmi, a všetko ostatné by sa dialo samo. V tomto sa javia určité kroky a dlhy, ktoré sa u nás nerobili.

Sú to jednak platy, zdravotníctvo je dlhodobo nedofinancované odvetvie. Ďalej sú to rozvojové plány, keď sa človek zamestná napríklad v banke, tak na oddelení ľudských zdrojov si už pri výbere dajú záležať, aby sa hodil na danú prácu, aby sa čím skôr adaptoval, oboznámil s tým, čo ho čaká, aby sa zaradil do kolektívu. Jednoducho od prvej chvíle má stanovený individuálny plán rozvoja alebo ďalšieho vzdelávania.

V zdravotníctve máme síce postgraduálne vzdelávanie, ktoré je formalizované, hodnotené, vyžadované, ale na druhej strane mnoho nových pracovníkov, ktorí prichádzajú do nemocnice ale bo do ambulancie, je ponechaných na seba a takmer nikto sa im nevenuje.

Oblasť ľudských zdrojov v zdravotníctve je úplne nedostatočná až chýbajúca. V nemocniciach sú často len personalistky, ktoré robia mzdy, pripravia pracovnú zmluvu, ale je úplne zanedbávané, aby sa s človekom niekto zaoberal, venoval sa mu.

Nie je alebo nemalo by to byť úlohou vedúcich oddelení, kliník?

Do istej miery by to mali plniť. Bohužiaľ, v slovenskom zdravotníctve sú určité animozity, kde často najväčšou brzdou rozvoja je práve šéf oddelenia, primár, alebo tých šikovnejších nepustí na vzdelávanie, aby ho náhodou nenahradili a podobne.

Viem, že sa to ťažko robí zákonom alebo inštitucionálnou podporou, ale budeme sa snažiť podporovať zmenu a moderné riadenie nemocníc, aby primári, vedúce sestry, vedúci oddelenia boli naozaj vyberaní akademicky, odborne aj ľudsky tak, aby mohli byť vzormi, aby mohli pritiahnuť aj medikov, sestry zdravotníckych škôl a podobne.

Vrátim sa ešte k podpore zabezpečenia personálu. Ako to vidíte v ambulantnej sfére?

Tá je na tom s personálom ešte horšie ako nemocničná. Určite dobrou myšlienkou, a treba v tom pokračovať, je rezidenčný program. Treba doň investovať ešte viac energie aj peňazí. Vieme si predstaviť rezidenčný program nielen pre všeobecných lekárov, ale aj pre niektoré personálne poddimenzované odvetia.

A určite nie na poslednom mieste je aj financovanie, chceme zachovať platový automat. Pri zachovanom platovom automate aj pre lekárov, aj pre sestry chceme ísť ešte ďalej a urobiť odmeňovanie motivačným a odmeňovať na základe kvality poskytovaných služieb. Sestry či lekári musia vedieť, že keď budú robiť dobrú prácu, budú mať málo komplikácií, budú racionálne hospodáriť, budú dosahovať dobré výsledky, pacienti budú spokojní, ale nemyslím len komunikáciu, ale celkovo s výsledkom.

Lekári aj sestry sa budú podieľať na vyliečení, nielen liečení, čiže nielen koľko zákrokov urobia, a na základe toho by mali byť odmeňovaní a mali by byť diferencovaní v odmeňovaní. A doplnila by som, že nedokážeme všetky problémy s nedostatkom zabezpečiť len tým, že absolútne množstvo niekde získame, my tých ľudí nedokážeme získať niekde, kde nie sú, ale tým, čo tam sú reálne, potrebujeme zmeniť štruktúru pracovného času.

Veľmi veľa času venujú aj lekári, aj sestry administratíve, veciam, ktoré sú nezáživné, neodborné a mohol by ich robiť niekto iný. Potrebovali by sme odobrať nezáživnú, rutinnú a čas požierajúcu prácu aj sestrám, aj ambulantným lekárom a takto zvýšime ich kapacitu bez toho, aby sme zvýšili ich počty.

Súhlasili by ste s návrhom, aby sa vzdelávanie sestier vrátilo na stredné školy, ako to bolo v minulosti? S tým, že sa zachová aj možnosť študovať na vysokej škole.

Komunikovala som o tom s komorou sestier, myslím si, že je to reálne a tá kapacita tam dnes aj je. Ten model bol dobrý, podchytil si dievčatá a chlapcov v čase, keď zvažovali, čo budú robiť, keď boli ešte v rozhodovaní.

S tým, že však treba umožniť sestrám sa ďalej špecializovať. Potrebujeme špecializácie a aj manažérske vzdelávanie pre sestry, lebo aj sestry potrebujeme viac dostať do manažmentu, aby sa na ne nezabúdalo. Ale určite áno, stredoškolský koncept ako základ bol výborný. Rozhodne by sme potrebovali začať vzdelávať viac sestier, lebo je ich nedostatok a bude ich ešte väčší nedostatok v najbližších rokoch.

Schvaľujete personál z tretích krajín?

Schvaľujem. Je to v duchu globalizácie, nevyhneme sa tomu a môže nám to pomôcť v oblastiach, kam nevieme dostať Slovákov.

Samozrejme, pri zachovaní kritérií, ktoré budeme vyžadovať. Jednak je to jazyková zdatnosť, musia byť naozaj vybavení tak, aby na jazykovú nedostatočnosť nedoplácal pacient a zdravotná starostlivosť. A jednak musia mať dostatočné vzdelanie ako Slováci, ktoré buď akceptujeme, alebo ak nie, tak budú potrebné rozdielové skúšky.

V programe tiež spomínate nové nemocnice. Čo plánujete s nemocnicou na Rázsochách?

S nemocnicou Rázsochy sa nedá urobiť nič, len ju zbúrať. Nové nemocnice stavať treba. Aj my by sme chceli stavať nové nemocnice. Dá sa to urobiť oveľa efektívnejšie a rýchlejšie, ako sa doteraz medicínske aj politické elity na Slovensku tvárili. Za tie roky tu vznikli bariéry, ktoré zabránili postaviť akúkoľvek nemocnicu, a neboli schopní postaviť ani predraženú nemocnicu, nieže by bol cieľ stavať predražene.

Potrebujeme koncové nemocnice, kde bude zároveň kompetenčné centrum, kde bude najväčšia špička v danej oblasti a budú sa vedieť o pacienta postarať definitívne.

Ako jeden z problémov v zdravotníctve ste spomínali čakacie lehoty. Na vašich bilbordoch som si všimla, že sľubujete k lekárovi bez zbytočného čakania. Ako to chcete zabezpečiť? Nie je to len také populistické motto?

Je to možnosť ísť k lekárovi bez zbytočného čakania. Zbytočné čakanie pre nás znamená neadekvátne čakanie. Pokiaľ sa mi postupne vzhľadom na môj vek zhoršuje zrak, každý rok mi pribudne jedna dioptria, je to niečo, čo ma neohrozuje na živote, je úplne primerané, keď dnes zavolám očnej lekárke, že ma objedná o tri mesiace. Je to primerané, adekvátne, to nie je zbytočné. Ale keby mal človek s hnisavým zápalom oka čakať tri, štyri dni na ošetrenie tak je to úplne neadekvátne, a zbytočne mu to poškodzuje zdravie.

Nechceme a nebudeme sľubovať, že vás všetkých bez čakania na druhý deň vyšetríme. To je úplne nereálne ani by to nebolo zmysluplné, nikdy na to nebudeme mať kapacitu. Chceme jasne rozlišovať nie tak, že kto má známeho, ten pôjde prvý na vyšetrenie, alebo ten kto si vie doplatiť, tak bude mať včas diagnózu, a ten, čo si nevie doplatiť, tak bude mať neskoro a nestihne sa začať včas liečiť, lebo choroba sa stane neliečiteľnou.

Chceme rozlišovať podľa diagnóz, jednotlivé diagnózy musia mať svoje maximálne lehoty, dokedy musí byť začatá adekvátna liečba. Napríklad krvácanie z konečníka. Neexistuje, aby pacient dva, tri, štyri mesiace chodil k svojmu praktickému lekárovi, než sa on po 6 mesiacoch rozhodne, že ho pošle na kolonoskopiu a tam ho objednajú o pol roka. To je úplne neadekvátne.

Kto by mal byť zodpovedný za manažment pacienta?

Všeobecný lekár. Jeho úloha by mala byť oveľa dôležitejšia. Za manažment, a nielen pacienta, ale aj zdravého človeka, by mal byť zodpovedný práve všeobecný lekár. On by ho mal manažovať, pomáhať mu počas celého životného cyklu. Keď je zdravý, pomáha mu s prevenciou, redukovať hmotnosť, redukovať mierne zvýšený cholesterol a pod. Od prvého príznaku nejakého potenciálne závažného ochorenia by mal človek vedieť, že jeho všeobecný lekár ho bude sprevádzať celým procesom liečenia.

On urobí prvé záchytné vyšetrenia, zistí podozrivé odchýlky a rozhodne, že pacient potrebuje špecialistu. Pacient by bol určite rád, keby mu lekár nepovedal, že nájdi si nejakého gastroenterológa, ale keby mu povedal, že zavolám gastroenterológovi a objednám vás. V každej chvíli by mal byť konkrétny lekár zodpovedný za pacienta, čiže každý deň všeobecný lekár a v deň, keď ide pacient napríklad na gastroenterologické vyšetrenie, tak je zodpovedný gastroenterológ.

Samozrejme však za to, že výsledky zváži a navrhne ďalší postup, je zasa všeobecný lekár. Ten by mal sprevádzať pacienta až do vyliečenia, prípadne stabilizácie, kým sa znova dostane do stavu, keď bude zdravý alebo nebude potrebovať akútne intervencie, len si bude udržiavať svoju chronickú liečbu. Všeobecný lekár by mal mať oveľa väčší dosah na liečbu a oveľa väčšiu váhu v liečbe pacientov.

Väčšina pacientov, keby mali zhrnúť, čo ich najviac trápi, tak vám povedia, že sa cítia stratení. Majú všeobecného lekára, je výborný, dokonca môžu mať aj výborného kardiológa, ale medzitým sa úplne strácajú, musia si sami hľadať cestu. Pacient si sám manažuje svoju cestu, prípadne má niekoho známeho. Chceli by sme preto podporovať hladší a kultivovanejší manažment pacienta.

 
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Váš hlas 1. Počet hlasov: 51