Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Neurochirurg Bruno Rudinský hovorí, že konkurencia pomôže

22. marec 2019 - Prof. MUDr. Bruno Rudinský, CSc., sa po rokoch vrátil z Nových Zámkov do Bratislavy, kde pripravuje otvorenie nového detského neurochirurgického centra.
Ako ste sa po 25 rokoch dostali naspäť do Bratislavy?

V roku 1993 som prijal výzvu zriadiť neurochirurgické oddelenie v Nových Zámkoch, kde sme vybudovali špičkovo vybavené pracovisko, odborne na vysokej úrovni. Potom prišli zlomové obdobia, keď sa začali kreovať rady riaditeľov. Mal som ambíciu, že by som mohol pomôcť v medicínskej oblasti a došlo tam k názorovému stretu. Mal som pocit, že som sa dostal na hranicu svojich hodnotových zásad a v rámci zachovania vnútornej integrity som radšej odišiel. Po 25 rokoch nastal čas, keď stačilo. Vzápätí som dostal ponuku od docenta Kuželu, riaditeľa Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH), a prijal som ju.

V januári ste v NÚDCH otvárali detské spinálne centrum. Kedy predstavíte centrum detskej neurochirurgie?

Čakáme už len na prístroje. Keď sa v 90. rokoch odovzdávala DFNsP, malo tam byť aj detské neurochirurgické oddelenie. Ale zvrtlo sa to a nedošlo k tomu. Takže sa vraciame k tomu, čo tu malo byť. S docentom Kuželom sme najprv diskutovali o tom, že začneme spinálnym centrom. No keď som v priebehu mesiaca zistil, aká je situácia v detskej neurochirurgia a spondylochirurgii, tak som povedal, že to treba riešiť čím skôr. Predložil som koncepciu na vybudovanie komplexného neurochirurgického centra vrátane spondylochirurgie.

Aké spektrum výkonov bude poskytovať?

Treba si povedať, že dieťa nie je malý dospelý. Detský pacient má svoje špecifiká. Deti po úrazoch sa prevážali na operácie na traumatológiu na Kramáre, rovnako aj detskí neurochirurgickí pacienti, a to veľmi komplikovaným a veľmi zaťažujúcim spôsobom pre dieťa. Toto chceme zmeniť. Predmetom záujmu tohto neurocentra bude  komplexná liečba všetkých ochorení centrálnej nervovej sústavy, teda úrazov, nádorov, zápalových ochorení, vrodených chýb. Problém je v tom, že dnes nám veľa detských spondylochirurgických a neurochirurgických pacientov odchádza do Čiech. My o nich ani nevieme, konzultujú priamo Ostravu alebo Prahu. Je to škoda, lebo na Slovensku sú ľudia, ktorí tieto výkony dokážu robiť a mali by sa robiť tu. Vždy som zastával názor, že musíme robiť komplexne všetky výkony – ak s niečím nemáme skúsenosti, pozveme si zahraničného odborníka, ten to s nami odoperuje, a nabudúce to budeme robiť sami. Vypísať návrh na liečbu v zahraničí je najjednoduchšie. Áno, sú raritné ochorenia, o ktorých viem, že sa im v Európe venujú dve pracoviská, tak, samozrejme, poviem, že tam treba ísť. Bežné ochorenia treba určite robiť u nás a vychovať si vlastných ľudí.

Aká je personálna situácia v NÚDCH? Máte dostatok odborníkov?

Budujeme si tím. Nemáme ambície mať obrovské oddelenie, budeme mať 10 – 12 lôžok. Nie je to o lôžkach, je to o manažmente. Ide o to, aby sme dokázali urobiť výkon, či ide o novorodenca alebo o 15-ročného pacienta. Tendencia vo svete je dnes taká, že niektoré špeciálne výkony napríklad pri úraze chrbtice dohodnem s traumatológom, ktorý sa na to špecializuje, príde, spravíme to spolu. Bude súčasťou tímu, ale úväzkovo. V Bratislave a Národnom ústave detských chorôb je dosť odborníkov, je tu ortopédia, neurochirurgia, hrudníková chirurgia, všeobecná chirurgia a špičková intenzívna starostlivosť. Vieme vyskladať tím odborníkov, ktorí sa dokážu postarať o pacientov.

Už zazneli kritické hlasy, či bude mať samostatná detská neurochirurgia dostatok výkonov a že netreba rozbíjať neurochirurgickú starostlivosť, skôr naopak, treba ju sústreďovať do jedného centra. Súhlasíte s tým?

Treba najprv povedať, že to nie je rozbíjanie. Len oddeľujeme to, čo mali na Kramároch problém zmanažovať. Takto sa budú venovať dospelým pacientom a my detským. Koľko pacientov bude, to nikto nevie odpovedať, pretože nemáme presné informácie o tom, kde všade sa dnes deti operujú. Ale vieme, že podľa onkológov je na Slovensku ročne asi 50 prípadov nových nádorov mozgu ročne, k tomu treba prirátať recidívy, úrazy, deti s vrodenými ochoreniami. Myslím si, že výkonov bude dosť. Ale dôležitejšie ako počet je to, že keď dieťa príde do Národného ústavu detských chorôb, tak povinnosťou národného ústavu je byť komplexný. Národný ústav pre mňa znamená absolútnu komplexnosť, vysokú kvalitu a bezpečnosť, špičkové vybavenie, multidisciplinárnu spoluprácu, skúsený tím.

Koľko neurochirurgických pracovísk podľa vás potrebuje Bratislava? Vy otvárate detskú neurochirurgiu, nové oddelenie po odchode lekárov z Kramárov pribudlo v Nemocnici sv. Michala, uvažuje sa o spustení neurochirurgie v nemocnici Ružinov a počíta s ňou aj  Svet zdravia v budúcej nemocnici v Boroch.

Osobne si myslím, že ďalšie neurochirurgické pracovisko tu malo byť už dávno. Hlavne keď bolo deklarované, že neurochirurgia na Kramároch má na čakačke niekoľko sto pacientov s nádormi mozgu. Konkurencia musí byť aj v neurochirurgii. Problém je, že teraz sa to rozpŕchlo dramatickým spôsobom, ako brexit bez pravidiel. Prekáža mi živelné rozbitie neurochirurgie na Kramároch. Treba si tiež povedať, že v Bratislave nie je dostatok sestier. A ani neurochirurgov nie je toľko, v tomto vidím problém. Ale ako neurochirurg musím povedať, že konkurencia pomôže, vyjasnia sa vzťahy. Ja som vyšiel z neurochirurgie na Kramároch, tam som vyrastal a hlásim sa k tomu pracovisku. Ale keď je na niečo monopol, nie je to dobré.

Aktuálnou témou je stratifikácia v nemocniciach a sústreďovanie niektorých typov výkonov do centier. Ako sa dotkne neurochirurgických pracovísk?

Diskutovali sme o tom na ministerstve, nie je to ešte presne stanovené. Ale logika veci hovorí, že je rozumné, keď napr. nádory na mieche, ktorých sa ročne operuje 20 na Slovensku, nebude robiť päť pracovísk, ale dve adekvátne vybavené pracoviská. Nehovorím, že takto sa má robiť všetko. Ak chceme vychovávať neurochirurgov, tak sa na každom pracovisku musí robiť istá paleta výkonov, musí byť istá základná štruktúra, inak sa to tí ľudia nikdy nenaučia a ak príde akútny stav, nebudú to vedieť zvládnuť. Ak chceme zachovať neurochirurgiu ako odbor, musíme si povedať, čo je základ, a to sa musí robiť všade. A potom si musíme povedať, kde sa bude robiť nadstavba, ktorá nevyžaduje urgentný zásah, ale plánovaný výkon so všetkou prípravou, technickým a personálnym vybavením. Vidím v tom vnútornú logiku. To sa týka aj spondylochirurgie, diskutovali sme napríklad o tom, že ak by vznikla spondylochirurgia v Ružinove, tak niektoré typy výkonov budú sústredené len tam. Je nelogické, aby sa inde robili kompletné náhrady tiel stavcov, keď v Ružinove je hrudníková chirurgia, ortopédia, brušná chirurgia, traumatológia, bude tam neurochirurgia, čiže je tam komplexnosť.

Po rokoch sa podarilo obnoviť Slovenskú spondylochirurgickú spoločnosť. S akým zámerom?

Odborná spoločnosť nám chýbala a konečne sa nám podarilo dať dokopy ľudí, ktorí mali záujem vymieňať si poznatky z tejto oblasti. Spondylochirurgia za posledných 20 rokov dosiahla obrovský rozvoj. Dnes s potešením hovorím, že na Slovensku sa spondylochirurgii venuje 22 pracovísk. To je významné, robia sa tu porovnateľné veci ako v Česku a vo svete. V rámci Európskej asociácie spondylochirurgických spoločností Eurospine existuje certifikovaný vzdelávací program, čiže je možné získať certifikát na zahraničnom pracovisku. Som rád, že spondylochirurgia sa po rokoch posunula, stali sme sa členom EuSSAB, ktorá sa venuje hlavne vzdelávaniu. Aj my uvažujeme o subšpecializácii pre spondylochirurgiu. Je to trend aj vo svete. Ak sa lekár po základnej atestácii chce venovať spondylochirurgii, prečo by nemohol dostať certifikát?

Je záujem lekárov o túto špecializáciu?

Pacientov neubúda a ani tak skoro ich neubudne. Je to iné ako v oblasti cievnej chirurgie, kde sa temer prestalo operovať klasicky, lebo dnes sa to robí vo veľkom percente intervenčne na rádiológii. Neurochirurgia takto prišla o niektoré výkony. Spondylochirurgia nie. Je tu potenciál, zlepšuje sa diagnostika, sú lepšie implantáty. Dnes je spondylochirurgia naozaj ďaleko, napríklad vieme pri niektorých nádorových ochoreniach nahradiť celé telo stavca. Kedysi sa povedalo, že v tele stavca je metastáza, nič sa s tým nedá robiť, ožiarilo sa to, aj tak to rástlo. Dnes vyberieme celé telo stavca, nahradíme ho implantátom a pacientovi sa zásadným spôsobom zmení doba prežívania.

Sú čakacie lehoty stále dlhé? Je možné ich skrátiť?

Čakacie lehoty sú všade dlhé, lebo sú to plánované výkony. Sú dlhé výkony a nemôžu sa robiť ako na bežiacom páse. Aj operačný tím má určité obmedzenia, lebo sa používa röntgenové žiarenie kvôli kontrole zavedenia skrutiek. Na stabilizačné výkony čakajú väčšinou pacienti, ktorí majú dlhoročné ťažkosti a tie ich neohrozujú na živote. Ale bolí to, takže sú z toho frustrovaní. Treba to pacientovi správne vysvetliť.

Ste autorom komplexného manažmentu starostlivosti o spinálneho pacienta, ktorý na papieri vyzerá veľmi dobre. Ako je to v realite?

Realita nie je až taká zlá na prvý pohľad, ale chýba tam základný článok. Keď ide o pacienta s nezvratným poškodením miechy, a to nehovorím len o úrazoch, ale aj o zápalových ochoreniach, krvácaniach, je to zlomová udalosť v jeho živote aj v živote jeho rodiny. Treba sa pripraviť na to, že ochrnutý človek, či už paraplegicky alebo kvadruplegicky, môže žiť ďalších 40 alebo 50  rokov. Priemerný vek pacientov s takýmto poškodením sa pri dobrej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti približuje priemernému veku zdravej populácie, to sú svetové štatistiky. Problém je v tom, že my síce vieme zoperovať pacienta po úraze, ale čo ďalej s ochrnutým pacientom? V akútnom alebo subakútnom štádiu nemôže ísť na rehabilitáciu do Kováčovej, je to veľmi skoro. Obdobie, odkedy pacienta odoperujem a môže ísť do Kováčovej, trvá asi 90 dní. Dnes pacienti ležia na rehabilitácii, na chirurgii, na JIS-ke. Veľakrát zákonite dostanú dekubity, a to je to najhoršie, čo sa môže stať. Takýto pacient je celý život závislý od perfektného kožného krytu. A keď v tejto fáze dostane dekubit, ktorý sa síce vylieči, ale koža je už menejcenná, veľmi tvrdo sme zasiahli do jeho integrity zlou ošetrovateľskou starostlivosťou. Musí tam byť nulová tolerancia na dekubity. Na toto prechodné štádium potrebujeme spinálnu jednotku. Preto chceme vybudovať na Slovensku takéto pilotné pracovisko. Spinálne jednotky existujú všade v Európskej únii – okrem Slovenska. V Česku majú takýchto pracovísk päť.

Bude stačiť jedno?

Potrebovali by sme tri, na východnom, na strednom a na západnom Slovensku. To, čo my teraz riešime, sú problémy 80. rokov minulého storočia. Spinálna jednotka má dva rozmery. Je to to intenzivisticko-rehabilitačné pracovisko, kde je pacient dovtedy, kým môže ísť do Kováčovej. Samozrejme, na to je potrebné technické vybavenie, ale hlavne treba špičkovú ošetrovateľskú starostlivosť. Pacient nesmie dostať dekubity, to musí byť zásadné. V Kováčovej sú títo pacienti 4 – 6 mesiacov podľa toho, či sú paraplegici alebo kvadruplegici, potom idú domov. Ale to je konečná. Títo pacienti však  potrebujú dlhodobú chronickú starostlivosť, pretože často majú uroinfekty, ťažkosti s vyprázdňovaním, s kĺbmi, problémy výživové, s kožou. A nemá sa im kto venovať. Druhý rozmer je v tom, že spinálna jednotka bude pacienta po prepustení z Kováčovej dispenzarizovať a manažovať jeho stav.

Odborné usmernenie ministerstva hovorí o spinálnej jednotke už od roku 2006, no stále ju nemáme. V akom štádiu je to dnes?

S profesorom Malým sme za toto obdobie dávali nespočetne veľa návrhov, vždy sa to menilo. Jeho to prestalo baviť, ja som ešte zostal. Poviem to tak – keď sa to teraz nezrealizuje, tak už asi sa nenájde nikto, kto by to rozbehol. Dnes je to v takom štádiu, že máme posudok Inštitútu zdravotnej politiky a je to u pani ministerky. Čakám na to, aká bude odozva. Nastavili sme to finančne, vieme, koľko sú náklady, koľko by stála stavba, prístroje, prevádzka, mzdy. Len na ilustráciu, keď jeden pacient z Púchova po páde ochrnul a požiadali o liečbu v zahraničí, za trojmesačnú liečbu prišla faktúra na 130 000 eur. Skrátka, nedá sa to robiť zadarmo.

Kde by mala byť pilotná spinálna jednotka?

Hovorilo sa o Ružinove, ale povedal som, veď nie sú sestry. Som za to, aby prvý pilotný projekt bol v Nových Zámkoch. Presviedčal som vedenie novozámockej nemocnice, čo by to znamenalo aj v rámci stratifikácie. Nitra bude mať urgent II. typu, a Nové Zámky nie. Tak hovorím – musíte robiť špecializované nadregionálne veci.

Ste po dlhých rokoch stále optimista a veríte, že to vyjde?

Moja žena hovorí, že by som to mohol nechať, že už mám dosť rokov. Viete, dostal som sa do fázy života, keď využívam svoje znalosti a skúsenosti a snažím sa ľudí presviedčať, že aj im sa to môže stať... Je to aj o šťastí, či natrafíte na ľudí, ktorí to pochopia. S pani ministerkou som hovoril ešte ako so štátnou tajomníčkou, myslím si, že jej to netreba vysvetľovať. Jej je to úplne jasné. Verím, že sa nám to podarí a že začiatkom budúceho roka poklopeme základný kameň.
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová, ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 162