Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Nemáme v úmysle niekoho zničiť ani systematicky vykradnúť

17. júl 2018 - MUDr. Vladimír Dvorový, generálny riaditeľ siete Svet zdravia a ProCare hovorí, odkiaľ chce Penta zobrať celé tímy zdravotníkov do novej nemocnice v Bratislave.
Na post riaditeľa siete Svet zdravia ste prišli z postu riaditeľa novej michalovskej a predtým trebišovskej nemocnice. Beriete to ako výhodu, že ste sa na najvyšší post dostali „zvnútra“?

Vnímam ako výhodu to, že poznám prevádzku nemocníc aj polikliník, aj špecifiká a odlišnosti, ktoré Svet zdravia a ProCare má. Keď dobre poznáme nemocnice a polikliniky a dobre vybudujeme stratégiu do budúcnosti, poznajúc veci zvnútra, budeme úspešná spoločnosť.

Prijali to takto aj zamestnanci?

Verím, že áno. Celému tímu veľmi záleží na tom, aby centrála prinášala hodnotu pre nemocnice a polikliniky. Samozrejme, niekedy poznanie detailu nerobí každému dobre, lebo silnie tlak na nápravu vecí. No cítim veľkú podporu aj očakávania ľudí. 

Práve ľudia sú tým kritickým miestom v našom zdravotníctve. Vnímate to rovnako?

Samozrejme, a nejde iba o kvantitatívne hľadisko. Veľmi cítim to, že nemáme v nemocniciach dostatok klinických lídrov. Myslím tým primárov, vedúce sestry, skrátka tých, ktorí chcú viesť ľudí a sú na klinických pozíciách. Nájsť takého človeka je väčšinou problém, lebo dobrý odborník nemusí byť nutne dobrý primár, človek, ktorý je vynikajúcou sestrou, nemusí byť nutne dobrou vedúcou sestrou. Nie je to problém len Slovenska či siete Svet zdravia, ale nájsť a vychovať klinických lídrov je problém aj v zahraničí. Bol by som veľmi rád, a možno aj preto, že ja sám som sa na tento post dostal po tom, čo som si prešiel všetkými pozíciami, keby v našej sieti existoval určitý kariérny postup, aby sme si prirodzene vychovávali ľudí, ktorí túto spoločnosť budú viesť, aby to neboli len ľudia zvonku, ktorých prilákame do našich radov.

A v akom stave sú teda vaše zariadenia?

V nemocniciach a poliklinikách sa urobilo veľmi veľa z vizuálneho hľadiska, aj mnoho v tom, ako zamestnanci vnímajú pacientov. Osobne si myslím, že sme veľmi veľa urobili v tom, akým spôsobom komunikujeme, vôbec ľudia sa v komunikácii posunuli veľmi významným smerom. Takže sa trošku začíname v slovenskom zdravotníctve odlišovať. Zároveň si uvedomujem slabé miesta, ktoré máme. A to je nie taká komplexita zdravotníckych služieb, ktorú by sme mali mať. Aj preto sme začali stavať nové akútne nemocnice. Slabým článkom je možno počet lekárov a sestier či kvalita ľudí, ktorí sú u nás. Máme špičkových ľudí, ale aj priemerných. Možno chýba motivovanosť či angažovanosť tých ľudí. To sú miesta, ktoré by som možno nenazval slabými, ale kde je veľká príležitosť na zlepšenie. Myslím si tiež, že slovenské zdravotníctvo a verím, že aj Svet zdravia a ProCare, sa zmenia v štruktúre, v akej funguje. 

Kde sú väčšie medzery, v ProCare alebo vo Svete zdravia?

Nepovedal by som, že je to porovnateľné, každý segment má svoje problémy. Je napríklad čoraz menej lekárov, ktorí sú ochotní robiť praktickú medicínu, povedzme pediatrov v Bratislave. Vnímam preťaženosť týchto ľudí na poliklinikách. To isté je v nemocniciach, je málo lekárov, ktorí chcú robiť ťažkú prácu v noci, málo absolventov medicíny chce robiť chirurgické ťažké odbory. 

O ProCare sa hovorí, že je tam vysoká fluktuácia lekárov, aj mnohí pacienti sa sťažujú, že keď po roku prídu na preventívnu prehliadku, majú iného lekára, nie toho, ktorého si pôvodne vybrali.

Áno, to je jedna z vecí. Nemyslím si však, že fluktuácia je taká vysoká. Ale ak chceme dať pacientovi včasný termín vyšetrenia, niekedy je to vyvážené tým, že má iného lekára. Lebo, povedzme, lekár, u ktorého bol pred rokom, je plne vyťažený a nie je schopný ho vyšetriť v čase, ktorý považujeme za rozumný. To je jednou z výhod ProCare. Ale zároveň aj jedna z nevýhod, keď dostanete iného lekára. Chceme zmeniť spôsob, ako bude v budúcnosti ProCare fungovať, zmení sa štruktúra služieb a spôsob práce tak, aby sme vedeli obslúžiť viac klientov, tiež by sme chceli ProCare rozšíriť v zmysle počtu lekárov a ambulancií. Tiež by sme chceli naše služby štruktúrovať iným spôsobom. Pracujeme na tom celkom intenzívne, pretože vnímame názory pacientov a klientov na naše služby. Osobne si myslím, že ambulancia v klasickom rozmere, ako bola v 70. – 80. rokoch, je už prekonaná, prichádza čas na pomerne zásadnú zmenu jednak štruktúry toho, ako sa bude poskytovať ambulantná starostlivosť, a tiež bude podstatne vyššia miera integrácie elektronických služieb do poskytovania ambulantných služieb.

To je celkom odvážna idea vzhľadom na kritický nedostatok zdravotníckeho personálu. Ak k tomu ešte prirátame nemocnicu na Boroch, kde budete potrebovať ďalší personál...

Na Slovensku nie je tak málo lekárov. Časť lekárov odchádza, ale máme a stále produkujeme pomerne veľký počet lekárov. To, že máme personálny problém, ktorý majú takmer všetky nemocnice, je možno spôsobené štruktúrou, ako sa pracuje na Slovensku. Keď si napríklad zoberiete veľké štátne nemocnice, veľké percento lekárov tam má čiastočný úväzok a pracujú kade-tade. Táto fragmentácia nie je úplne šťastná, lebo je rozdiel, či dovolíme pracovať žene, ktorá je na rodičovskej dovolenke, na polovičný úväzok, aby neprišla o svoje klinické zručnosti, alebo či niekto pracuje u šiestich zamestnávateľov, pričom v štátnej nemocnici má hlavný úväzok, ale de facto tam nikdy nie je. Táto fragmentácia vedie k devastácii a nespokojnosti množstva ľudí. Toto nevieme ovplyvniť, len vieme vytvoriť pre lekárov také podmienky, aby boli pre nich atraktívne a chceli u nás robiť. Osobne si teda myslím, že je možné zohnať väčší počet lekárov, a myslím si, že je možné mať aj verných zamestnancov, ktorí u nás môžu pracovať pomerne dlho, len im treba vytvoriť podmienky. A tie nie sú vždy len o výške mzdy. Je to aj o tom, v akej štruktúre bude to zariadenie fungovať. Práve preto som hovoril o klinických lídroch, lebo je veľmi dôležité si uvedomiť, že aj my máme oddelenia, ktoré niekedy stoja na jednom skúsenom lekárovi, ktorý je zapálený pre svoju prácu. Tam cítim slabinu, že potenciálnych nasledovníkov týchto ľudí nemáme. Niekedy je to štýlom riadenia toho človeka, niekedy okolnosťami, niekedy je to kombinácia všetkého možného. Takže áno, je to odvážne, ale myslím, že riešiteľné. 

Akým spôsobom ich chcete nájsť? Budete mať nejakých headhunterov, teda lovcov mozgov?

Nie. Nemyslím si, že na Slovensku je možné si donekonečna ľudí preťahovať medzi nemocnicami a že aj keby sme angažovali veľké množstvo headhunterov, tých ľudí zoženieme len tak niekde. To asi ťažko. 

Myslím skôr v rámci vašich nemocníc.

Ani v rámci našich nemocníc. Aj my máme limitovaný počet ľudí v nemocniciach. Skôr si myslím, že je to o systematickom oslovovaní lekárskych fakúlt a o výchove vlastných ľudí. Napríklad nemocnica Michalovce bude aktuálne výučbovou základňou lekárskej fakulty v Košiciach. To je perfektné, lebo medici uvidia na vlastné oči, ako sa pracuje v takejto nemocnici, uvidia naše hodnoty a spôsob, akým robíme medicínu, a nebudú sa báť pracovať v regionálnych nemocniciach. A výchova či získanie verného zamestnanca je podľa mňa zásadná. Potrebujeme niekde začať. Nemyslím si, že nájdeme rýchle riešenie. Je to skôr riešenie na mnoho rokov systematickej práce. Keby nám v tom trochu pomohol štát, povedzme zmenou špecializačných štúdií či systému vzdelávania, bolo by to fajn. Preto vítam ústretový krok lekárskej fakulty v Košiciach, lebo toto je cesta, ako udržať ľudí v slovenskom zdravotníctve. 

A nechcete si vytvoriť aj vlastné školy pre sestry, ktorých je ešte menej, a vychovať si takto vlastné?

Úlohou Sveta zdravia nie je robiť školstvo. My podporujeme stredné školy, napríklad v Michalovciach a v Bratislave sme im dali virtuálnu anatomickú učebňu. Podporujeme stáže ľudí u nás, ale zriadenie školy je nad naše sily. Ale to, o čo by sme sa skôr snažili, je možno tlak na zmenu vzdelávania sestier.

Ste za vysokoškolské vzdelanie pre všetky sestry alebo by sa malo ich vzdelávanie vrátiť na stredné školy?

Skôr som konzervatívnejší a som za to, aby to bolo na úrovni strednej školy. Ošetrovateľstvo je profesia postavená na ľuďoch, ktorí majú osobnostné charakteristiky pomáhať. Často sú to ľudia altruistickí a niekedy nechcú študovať vysokú školu, ale tento systém ich k tomu núti, pričom to, že musia študovať vysokú školu, ospravedlňujeme kvalitou. To podľa mňa nie je ani celkom pravdivé, ani férové. Mnohí lekári podstatne starší, ako som ja, vedia povedať na základe skúseností, aké kvalitné sestry boli tie, ktoré študovali na strednej zdravotníckej škole. Tým nechcem absolútne znižovať či spochybňovať zmysel vysokoškolského vzdelávania, ale podľa mňa nemusí mať 100 percent sestier vysokú školu na to, aby si robili svoju robotu dobre. Tie, ktoré majú chuť sa ďalej vzdelávať, chcú robiť vedúce pozície či byť klinickými lídrami, tam by som určite chcel ich vysokoškolské vzdelanie. Osobne si myslím, že ošetrovateľstvo na Slovensku je robené dobre, ale potrebuje sa venovať moderným trendom, ktoré ho môžu posunúť, a v tomto začíname oproti svetu strácať dych. 

Najväčšou výzvou, ktorá vás čaká, je nepochybne výstavba novej nemocnice na Boroch. Veríte, že sa otvorí v termíne, ktorý si Penta vytýčila?

Verím, že áno.
 
Zmenili ste niečo v projekte Bory po tom, čo už stojí michalovská nemocnica a zistili ste, že niečo nefunguje tak, ako by malo?

V projekte sme zmenili pomerne veľké množstvo vecí. Poučili sme sa práve z michalovskej nemocnice, stavba takéhoto zariadenia dokáže vychovať pomerne slušný tím ľudí. Niektoré chyby v Michalovciach sme napravili, niektoré nie, pretože sa nedajú napraviť, ale musíme tú chybu odstrániť iným spôsobom, povedzme prevádzkovým. Ale to je priestor na to, aby sme to v Bratislave urobili inak, a ako projekt vzniká, snažíme sa ešte drobnými zmenami reagovať na okolnosti.

Čo ste napríklad museli v Michalovciach meniť?

Celkom významne sme podcenili IT, prenosovú kapacitu a štruktúru sietí, museli sme to potom prácne dorábať a opravovať a stálo nás veľké úsilie dostať to do stavu, keď sme boli spokojní. V Bratislave sme sa z toho poučili a štruktúra siete bude významne naddimenzovaná, pričom je robená spôsobom, že z hľadiska IT by mala nemocnica fungovať za každých okolností. Ale spomeniem aj jednoduchú vec, ako sú obyčajné dvere. V Michalovciach sme vymenili po niekoľkých týždňoch prevádzky niektoré dvere.

Prečo?

Zistili sme, že niektoré dvere neboli vhodným spôsobom dimenzované na záťaž, ktorej boli vystavené. Sú dvere, ktoré sa zatvárajú na riadený kartový vstup, ďalšie, ktoré musia byť zamknuté kvôli bezpečnosti, máme dvere, ktoré sú únikové, či dvere, ktoré sa otvárajú klasicky alebo sú zaťahovacie a každé z nich sú vhodné do nejakého priestoru. A my sme zistili, že niektoré dvere neboli navrhnuté správne a ľuďom prekážajú v priestore pri pohybe. Poučili sme sa a prešli sme si všetky dvere v bratislavskej nemocnici. To sú veci, ktoré architektovi nenapadnú, v projekte vyzerajú dobre, ale v reálnom živote sa ukáže, že je to zlé riešenie. A tak to musíte vybúrať a vymeniť. Ale sú aj iné veci, napríklad typy náterov, techniky, rozvodov či kachličiek. 

Ambíciou novej nemocnice je poskytovať špičkovú medicínu. Čo všetko bude poskytovať? 

Okrem klasických odborov by mala nemocnica robiť náročnú onkologickú chirurgiu, neurochirurgiu, budeme robiť všetky invazívne výkony typu neurointervencií, intervencií na cievach, embolizácie nádorov. Ďalej tam bude veľká hepatálna chirurgia, pankreatická chirurgia a ďalšie operačné odbory, taktiež ortopédia a urológia. Budú tam aj internistické odbory, chceme pokračovať v liečbe cievnych mozgových príhod, v kardiológii, v invazívnej kardiológii. Nemocnica by mala mať pomerne veľkú komplexitu. 

A čo napríklad kardiochirurgia?

Tá je zatiaľ otázna. Ale skôr nie. 

A čo napríklad transplantačné centrum?

Pracujeme s predstavou, že v určitej chvíli by sme mohli robiť niektoré transplantácie. Na Slovensku robiť dobré transplantácie je však vecou nielen privátneho poskytovateľa, ale systému, akým sa transplantácie robia. A Slovensko, bohužiaľ, v transplantáciách úspešné nie je. Máme tím ľudí, ktorý rozpracúva možnosti transplantácií. Môžem povedať, že sa budeme snažiť robiť niečo, čo nebude jednorazovým výkrikom, ale bude to systematické, ale aby to bolo úspešné, nezáleží len na Svete zdravia a ProCare, ale na systéme, akým funguje Národný transplantačný program. V tejto chvíli môžem povedať len toľko, že sa tým zaoberáme, ale uvidíme, ako to vo finále bude. Časť kolegov je za to, aby sme robili transplantačnú chirurgiu, ja som nateraz zdržanlivý vo vyjadrení, uvidíme, aké budú okolnosti. 

A čo asistovaná reprodukcia? Je to dosť výnosné a v súčasnosti aj aktuálne, keďže počet neplodných párov stúpa.

To nie. 

Čo tam ešte nebude?

Aspoň spočiatku nerátame s detskou chirurgiou vo veľkom rozsahu. V Bratislave je veľký Národný ústav detských chorôb, preto nám to nepripadá rozumné. Priamo v nemocnici nebude lokalizovaná dlhodobá starostlivosť, keďže pôjde o akútne zariadenie, chýbať bude aj starostlivosť o TBC. Zvyšok by sme mali mať. Nemocnica by nemala byť postavená len na veciach, ktoré sú komerčne atraktívne, ako ste spomenuli IVF. Nemocnica by mala robiť veci veľkého rozsahu a náročné chirurgické výkony, aby to dávalo zmysel. Povedzme transplantačná medicína je veľmi atraktívna, ale obávame sa celonárodného rozmeru, či by sme pri takto nastavených podmienkach dokázali byť úspešní. Keď nebudeme mať pocit, že by sme to dokázali robiť dobre a úspešne, povedzme prvý alebo druhý rok do toho nemusíme ísť. Ak sa okolnosti zmenia, tak do toho ísť môžeme. Nemocnica je dizajnovaná tak, že sa dajú postupne veci „zapínať“. A rozbehnúť transplantačný program v novej nemocnici nie je možné. Nemocnica potrebuje fungovať pár mesiacov. Aj my máme plánovaný nejaký nábeh, od jednoduchších vecí až po veľkú komplexnosť. Teraz začíname veľmi detailne pripravovať celý koncept. Je možné, že sa niektoré odbory pridajú a niektoré odbory jemne zmenia.

Budete sa snažiť komunikovať aj s LF UK v Bratislave, aby sa aj Bory stali výučbovým pracoviskom tak, ako sa vám to podarilo v Košiciach?

Budeme sa snažiť. Myslíme si, že privátne zdravotníctvo má svoj zmysel a že nová nemocnica na Boroch určite môže pomôcť nielen Svetu zdravia a ProCare, ale v prvom rade pacientom. Tiež si nemyslím, že je dobré deliť ľudí na červených a modrých alebo dobrých a zlých, ale skrátka sú tu pacienti a zdravotnícki pracovníci. Nerád by som vytváral nejakú atmosféru nevraživosti či nespolupráce, práve naopak, budeme spolupracovať s každým, kto bude mať o to záujem. Zoberme si napríklad situáciu, ktorú sme zažili s CINRE a UNB. Po niekoľkých vypätých momentoch musím skonštatovať, že prvých pacientov si posielame a spolupráca sa začala. A nebolo ani potrebné to riešiť zmluvne, bola to len vec komunikácie a vytvorenia istej dôvery. Preto si myslíme, že súčasná obava niektorých ľudí, ktorí našu nemocnicu nevnímajú pozitívne, možno vyplýva z neinformovanosti. My nemáme v úmysle niekoho zničiť. Práve naopak. Tým, že chceme vytvoriť zdravú konkurenciu, chceme prispieť aj k tomu, aby sme mali viacero centier, kde budeme vychovávať lekárov. Lebo je rozdiel, či máme jedno neurochirurgické centrum a za desať rokov vychováme troch lekárov – dobrých operatérov, alebo ich vychováme desať. A to je princíp, podľa ktorého chceme fungovať. Myslíme si, že je tu priestor pre ďalšie centrá, ktoré môžu byť zdravou konkurenciou a ktoré môžu zvýšiť počet odborníkov v danom odbore na Slovensku. A je úplne jedno, či je taký alebo onaký. Dôležité je, že tu je a ošetruje pacientov.

Osobne si však myslím, že bez vojny to nepôjde. Keď otvoríte nemocnicu a prídu k vám pracovať lekári z UNB, ktorí si so sebou stiahnu celý tím, bude to veľký problém. Už teraz sú tam oddelenia, ktoré sú kvôli nedostatku personálu na hrane.

Áno, ale možno tá nemocnica prichádza v poslednej chvíli, aby nastavila zrkadlo systému, ktorý tu je. Keby ten systém bol stabilný a schopný reprodukovať sa, takáto obava by tu nebola. Čím viac sa budeme brániť spolupráci a čím neskôr si priznáme pravdu, že tento systém nie je schopný sa ani udržať pri živote, tým tvrdší bude dopad. Áno, je možné, že to na začiatku bude bolieť, netvrdím, že nie, bude to totiž pomerne zásadná zmena, ale tú zmenu robíme v prospech pacienta. Nerobíme to preto, aby niektoré pracoviská UNB prestali fungovať. Čím skôr si uvedomia, že prichádza určitá konkurencia, čím skôr si uvedomia, že je v prospech pacienta mať viac lekárov, viac centier, tým to bude lepšie. Len si to musia uvedomiť. My nebudujeme nemocnicu preto, aby v Bratislave nič iné nebolo, práve naopak, aj my budeme pod konkurenčným tlakom. 

Zhodneme sa na tom, že najväčším problémom novej nemocnice bude personál. Potrebujete získať nielen špičkových lekárov, ale možno ešte ťažšou úlohou bude nájsť sestry. Máte nejakú stratégiu? Odkiaľ ich chcete zobrať?

Máme stratégiu aj tím ľudí, ktorý sa tomu venuje. Veľa ľudí sa nám hlási, mnohí sa informujú na prácu v novej nemocnici, lekári aj sestry, veľa ľudí si k nám poslalo životopis. Tým, že sa snažíme vytvoriť aj ubytovacie podmienky, myslíme si, že oslovíme aj ľudí z iných častí Slovenska či okolitých štátov. Povedzme v Česku pracuje veľké množstvo sestier, ale aj lekárov, ktorí o prácu majú záujem. Nejdeme niekoho systematicky vykradnúť. Veľa záujemcov o prácu pozná ďalších ľudí a niektorí lekári chcú so sebou priviesť svojich známych, ktorí pôsobia na klinikách v zahraničí, sieť sa pomaličky vytvára. Je to však veľká výzva. Úprimne si myslím, že rozbehnúť nemocnicu z tej ľudskej zložky bude oveľa ťažšie ako postaviť ju. To je tá najťažšia vec. Lebo všetko sa dá kúpiť, všetko sa dá postaviť či pripojiť, ale dobre zostaviť tím ľudí, ktorý v nemocnici bude pracovať, vnímame ako najväčšiu výzvu.

Viac ľudí sa vám hlási zo zahraničia alebo zo Slovenska? 

Počtami máme viac ľudí zo Slovenska, ale je to asi dané tým, koľko ľudí je na Slovensku a koľko v zahraničí. Proporčne sú to desiatky ľudí, ktorí sa hlásia. 

Z novej michalovskej nemocnice vraj odišlo viacero sestier. Je to tak? Prečo?

Áno, je to pravda, z michalovskej nemocnice odišlo niekoľko sestier. Problémom michalovskej nemocnice bolo, že tam nebol optimálne štruktúrovaný ošetrovateľský personál. Bol tam pomerne dostatočný počet sestier, ale nebol tam dostatočný počet pomocného personálu, teda ošetrovateľov či zdravotníckych asistentov. A celú prácu, tak odbornú, ako aj neodbornú, robili sestry. Pomaly sa snažíme, keďže táto zmena sa nedá urobiť rýchlo, tú štruktúru meniť. Ďalšou nevýhodou michalovskej nemocnice bolo, že veková štruktúra sestier, resp. ich priemerný vek bol príliš vysoký. Do Michaloviec teraz prichádzajú aj mladší ľudia a štruktúra sestier sa mení, čo v kontexte vývoja zdravotníctva vnímam pozitívne. Menia sa kompetencie sestier a asistentov, ľudia sa to pomaličky učia a v Michalovciach tento prerod chvíľku bude trvať. Dôležité je, že sme sa do toho pustili, vedomí si toho, aké to bude náročné. Úprimne povedané, nie všetci ľudia, ktorí v tej nemocnici pracovali kedysi, boli ochotní pristúpiť na kvalitatívne požiadavky, ktoré sme mali. A tí ľudia, ktorí sa s tým nevedeli stotožniť, a nebolo ich veľa, odišli. 

A čo ostatné nemocnice siete? Predpokladám, že aj vy máte podobné problémy ako ostatné zariadenia na Slovensku, teda nedostatok personálu. Kde je situácia najkritickejšia? „Hrozí“ niekde Banská Štiavnica či Svidník?

Každý sa pýta na Svidník, ale máloktorý novinár sa opýta, koľko sme tam otvorili nových ambulancií. Že sme tam otvorili kardiologickú či diabetologickú ambulanciu, teda to, čo tí ľudia potrebujú. Väčšinou sa ma pýtajú, koľko sa tam rodí detí, ale demografia okresu nepustí, obyvatelia potrebujú ten typ starostlivosti, ktorí sme tam otvorili. A takto by sme chceli meniť nemocnice, preto si robíme vlastnú stratifikáciu. Meniť nemocnice podľa toho, čo dáva medicínsky zmysel, a ten je postavený jednak na našej stratégii naprieč odbormi a špecializáciami tak, aby to rešpektovalo aj lokálnu demografiu. Podobným spôsobom ideme prerozdeľovať pacientov medzi Topoľčanmi a Partizánskym. Topoľčany by sme radi profilovali ako akútnu nemocnicu, Partizánske sa bude starať o dlhodobých pacientov. V Partizánskom však ponecháme veľmi silnú internistickú zložku, neurológiu, interné oddelenia, ARO. Robiť dobre chirurgiu v plnom rozsahu sa nedá v každej nemocnici. Naše nemocnice sme si zaradili do niekoľkých typov a v priebehu najbližších troch rokov sa budeme snažiť ich zmeniť tak, aby to dávalo medicínsky zmysel. 

Nemal by však toto ako prvý urobiť štát?

Nie celkom si myslím, že štát to bude vedieť rozbehnúť rýchlo, možno sa mýlim, ale my nemáme čas čakať. Čakanie demotivuje ľudí a rozbíja celý systém. Pýtali ste sa na personál v nemocnici, na fluktuáciu v ProCare. Myslím si, že čím skôr si my usporiadame tieto veci, čím skôr upraceme doma, tým skôr zastabilizujeme personálnu zložku. Lebo toto je veľmi dôležité.

Štát vie, čo má robiť, len nikdy nie je na to správny čas, vždy sú pred nami nejaké voľby a ktorý politik sa chce podpísať pod zrušenie nemocnice...

Viete, môj názor je taký, ak treba urobiť rez, tak radikálny. Radikálny rez napríklad na strome znamená, že urodí viac ovocia. V prípade stratifikácie sa politici boja toho, čo nastane po tom „odrezaní“, respektíve, že nejaká časť prestane fungovať. Ale nevnímajú to, čo bude potom. A my by sme mali úplne férovo voči pacientom a občanom otvorene povedať, ako si predstavujeme tú sieť po stratifikácii. To je to, čo robí Svet zdravia a ProCare. Na jednej strane hovoríme, že nebudeme robiť túto činnosť, lebo nedáva kvalitatívny bezpečnostný zmysel, ale ideme robiť tieto činnosti. Ľudia väčšinou počujú tú prvú, nie tú druhú časť. Pri stratifikácii nikto nehovorí o tom, ako ideme riešiť cievne mozgové príhody, aký by mal byť kardioprogram, ako sa ideme starať o diabetikov či o pacienta s urologickým ochorením. Máme príliš veľa entít, príliš veľa súkromných lekárov, ktorí robia medicínu sami na vlastnú päsť spôsobom, akým ju najlepšie vedia robiť. Nikoho nehaním, ale chýba tomu celonárodný koncept. Toto vie priniesť sieť nemocníc a polikliník.

A čo ostatné nemocnice siete?

V každej nemocnici máme oddelenia, ktoré vyžadujú nejaký zásah, vyplýva to z personálnej situácie, ktorá na Slovensku je. Napríklad teraz ideme znovu otvárať neurologické oddelenie v Topoľčanoch. Pritom keď sme preberali nemocnicu, došlo k veľkému zneisteniu a niektoré tímy tam boli na pokraji rozpadu. Je to aj o dôvere ľudí a som veľmi rád, že v nemocnici v Topoľčanoch opäť rozbehneme neurológiu, po ktorej je dopyt. Boríme sa s počtom pediatrov v niektorých nemocniciach, pomerne zásadný je momentálne región Rožňavy. Tým, že sme sieť, pediatriu v rožňavskej nemocnici sa nám podarilo udržať a ideme ju opäť posilňovať. Kým niektoré oddelenie nebudú fungovať úplne špičkovo, bude veľa kritických vecí, lebo si viem predstaviť, kde by sme mohli byť. Robiť medicínu v regionálnych nemocniciach je krásne aj ťažké, no ľudia ju robia so srdcom. Preto potrebujú našu pomoc, aby sme spoločne našli dlhodobo funkčný model fungovania celonárodnej siete. Ten musí prinášať benefity tak pre pacientov, ako aj zamestnancov. 
Sekcia: Rozhovory Autor: Katarína Lovasová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 83