Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Na pacientoch sa v Rakúsku nešetrí. Ani na sestrách, hovorí slovenská sestra vo Viedni

21. október 2013 - Pred troma rokmi začal dnes 28-ročný Bratislavčan Martin Horváth pracovať v nemocnici vo Viedni ako sestra.

Tvrdí, že na rozdiel od Slovenska sa v Rakúsku nešetrí na pacientoch. Ale ani na zdravotníkoch. Mesačne zarobí vyše 2 tisíc eur.

Pred odchodom do Rakúska ste pracovali chvíľu na Slovensku....

Mojím prvým pracoviskom bola koronárna jednotka na Kramároch. Práca sa mi páčila, lekári ma brali, nemali sme žiadne problémy, veľa ma naučili. Myslím, že o niečo inak brali sestry mužov ako sestry ženy. Pracovali sme tam dvaja chalani, občas sme to cítili. Samozrejme, našli sa aj lekári, ktorí dali najavo – čo chceš, ty si len sestra. Boli to roky, kedy sestry začali študovať na vysokých školách a to sa asi nie všetkým lekárom pozdávalo. Bol som však spokojný, prácu som musel zmeniť najmä kvôli peniazom, ale aj preto, lebo som sa chcel naučiť zasa niečo nové. Na dialýze mi platili o niečo viac, ale po roku som už zistil, že to nebolo to pravé, nebolo to akčné, nerobil by som takú prácu celý život.

Národný ústav srdcových a cievnych chorôb bol zaujímavejší?

Tam sa mi veľmi páčilo. Práca na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení bola aj zaujímavá, a na slovenské pomery aj dobre platená. Aj tam však človek videl všeličo nie celkom kóšer, ako a kde sa vynakladali peniaze neraz aj zbytočne, aká bola sila peňazí.

Vaše negatívne dojmy zo slovenských pracovísk teda narastali?

Ak to mám zhrnúť, tak sa mi menej a menej pozdával celý systém fungovania zdravotníctva. Nepoznal som síce iné, ale jednak dnes sú informácie dostupné, jednak moja sestra pracovala v rakúskom zdravotníctve už od roku 1990 a mal som informácie doslova z prvej ruky. Nie som natoľko hlúpy, aby som nevidel, na akých autách sa vozili do práce primári a prednostovia, bolo jasné, že zarábajú nadpriemerne. Na sestry a ďalší zdravotnícky personál sa kašľalo, boli sme neraz len nejaké slúžky. V zdravotníctve je veľa peňazí, ale sa zle rozdeľujú. A navyše nepriehľadne, netransparentne. Problém je, že sa kradne, čo sa, samozrejme, vždy tutle a aj ututle. V NÚSCH-u bol podľa môjho názoru problém v tom, že sa operovali veľmi ťažko chorí ľudia, kde bola úspešnosť možno pol na pol, či aj menej. Niekto čakal na operáciu srdca aj desať rokov a potom, len aby sa nahnali peniaze, ho doslova po hodine dvanástej operovali. Kardiochirurgia tak zarobí, ale ARO prerobí. Neraz sa operovalo skôr preto, aby poisťovňa zaplatila, ako aby sa reálne pomohlo dlho čakajúcemu pacientovi. Napríklad za profesora Viliama Fischera boli presne stanovené kritériá, kedy sa operovalo, vedel napríklad vyhnať 150-kilogramového pacienta s tým, aby najprv schudol.

A samotná práca sestry?

Na Slovensku je podľa lekárov vždy za všetko vinná sestra, všetko zlé sa hádže na ňu. Vždy boli vinné sestry a nie chirurgovia. Vznikali infekcie, hnili rany, hnili hrudníky, operovaní mali v krvi všetky možné baktérie a vírusy a za to všetko boli vždy obvinené sestry. Pritom my sme vždy dodržiavali všetky epidemiologické podmienky, mali sme plášte, rúška, všetko sterilné. A všetko zbytočné, keď ráno príde primár v civile pozrieť na ARO, ako sa má pacient. To verejnosť či príbuzní nevidia, vidia to len sestry, ktoré sú ľahkým a neraz bezmocným hromozvodom.

Posledné týždne boli blogy plné kritiky zdravotníctva, blogujete aj vy. Tiež to vyzerá tak, že za všetko sú vinné sestry...

V ústave sme boli veľmi dobrý kolektív 44 sestier, medzi nimi ja jediný muž. Prístup k pacientom tam bol veľmi dobrý. Čo som však videl na Kramároch, aj keď nechcem hádzať všetkých bývalých kolegov a kolegyne do jedného vreca... V štátnych zariadeniach je katastrofálne hospodárenie. Keď príde pacient na interné oddelenie na Kramáre, víta ho zápach, špinavé chodby a izby, staré postele, pre dvadsať pacientov dva záchody a jedna sprcha. Nemocnica vraj nemá peniaze. Prečo ich nemá? Vedenie riadi nemocnicu nehospodárne, zadlžuje ju, hasí len skutočne akútne problémy a na nič iné peniaze neostávajú. V blogoch bolo veľa pravdy. Môj brat mal pred piatimi rokmi veľmi ťažkú autonehodu, doteraz je postihnutý. Po všetkých tých peripetiách sme sa presvedčili, že na Slovensku nemá zmysel sa sťažovať, človek si nepomôže, je doslova bezmocný proti bielej korporatívnej loby. Surový fakt je, že na pacientov sa kašle. Videl som na Kramároch, ako sa na nich hulákalo, div, že ich sestry nebili...

Prečo chýbajú v nemocniciach peniaze? Každý riaditeľ sa sťažuje, že poisťovne málo platia...

Poisťovne majú zisky, ale nemocniciam všetky výkony nepreplatia práve preto, lebo chcú byť v zisku. Prečo nie sú v správnych a dozorných radách poisťovní lekári z nemocníc, ale ľudia, ktorí to majú ako dobre platenú odmenu. Čo tam po pacientovi, ktorý platí zdravotné poistenie. Manažmenty hrajú neviniatka, za dlhy vraj nemôžu. A kto iný? Na trhu je množstvo druhov zdravotníckeho materiálu, liekov, prístrojov. Riaditelia však kúpia predražené veci... Žeby preto, lebo z toho majú profit? Prečo napríklad centrálny venózny katéter stojí na Slovensku približne 200 eur a v Rakúsku okolo 120? To je len jeden príklad zo stoviek. Tak predražene a mnohokrát aj zbytočne sa nakupujú nielen prístroje, ale aj lieky, zdravotnícky materiál. Prečo sa radikálne neznížia platy manažérom, ktorí dlhodobo a vedome spôsobujú dlh. A to nehovorím o drahých chirurgických materiáloch, keď primári chirurgie, zrejme dobre odmenení za nakupovanie konkrétnych produktov, hoci sú na trhu rovnaké, niekedy aj o 50 percent lacnejšie. Keď som robil na záchranke, nemali sme vo vozidle vatu, rukavice, základné veci, ale hlavne, že výberové konanie vyhral niekto, kto nemal ani vozy a nakúpil ich dvojnásobne drahšie, ako bola reálna cena. Zdravotníctvo na Slovensku je skvelý biznis, otázka je – pre koho? Kedysi na Slovensku ma hnevalo, že to reálne nikoho nezaujímalo, všetci o tom vedeli, ale zatvárali oči a uši. Dnes mi to už žily netrhá, žijem v inom normálnom svete. Vo svete, kde sú zdravotníci adekvátne ohodnotení.

Ako vás prijali kolegovia v Rakúsku?

Kolektív bol síce milý, ale potom som sa dozvedel, že za chrbtom ma brali ako ostblock. Napriek tomu mi však nikto nerobil žiadne prekážky, plat som mal na rovnakej úrovni ako domáci, aj so službami to bolo okolo 2 000 eur čistého. Každé dva roky sa plat vďaka odborom zvyšuje v priemere o 50 eur, mali sme 13. a 14. plat, čo je v Rakúsku automatické. Za každú nočnú službu som dostal dve hodiny voľna, čo mi za rok spravilo ďalšie dva týždne na dovolenku k 30 dňom riadnej dovolenky. Spočiatku som dochádzal, po diaľnici to trvalo 45 minút, pričom mi, keď som robil daňové priznanie, vracali náklady na benzín. Vlani som sa rozhodol presťahovať do Viedne, mám už rakúsku priateľku, chceme si kúpiť byt. Môžem povedať, že všeobecne je kvalita života tu oveľa lepšia. Život je tu skvelý. Samozrejme, pečené holuby do úst nikomu nepadajú, ale ten kto pracuje a chce sa mať dobre, má sa dobre.

Idyla... Čo sa vám nepáči?

Vzdelanie sestier. V Rakúsku je to v podstate po základnej škole trojročná škola bez maturity. A ja som sem prišiel s vysokoškolským vzdelaním. Tvrdenie, ktoré sa donekonečna omieľa na Slovensku, že Brusel trvá na vysokoškolskom vzdelaní všetkých sestier, je hlúposť. Doteraz k nám chodia študenti, ktorí si spravia Krankenpflegeschule, trojročný kurz a môžu pracovať v zdravotníctve. Vysokoškolské vzdelanie z ošetrovateľstva nikto nežiada, aj keď je pravda, že sestry si ho už robia, ale dobrovoľne. Oveľa väčší dôraz sa kladie na postgraduálne štúdium, hlavne z intenzívnej medicíny.

Pýtali sa vás rakúski kolegovia, aké je naše zdravotníctvo?

Podaktorí hej, ale väčšinou panuje názor v duchu čo vy tam na tom Slovensku môžete mať... Vysvetľoval som, že Národný ústav srdcových a cievnych chorôb je špičková a moderná nemocnica, no stačí, aby videli bratislavské Kramáre a majú toho dosť. Ani v Rakúsku nie sú všetky nemocnice špičkové, taký Kaiser-Franz-Josef-Spital v 10. viedenskom okrese so 745 lôžkami je z roku 1889, ale sú peniaze na rekonštrukcie a modernizácie.

Je nejaký radikálny konkrétny rozdiel medzi naším a rakúskym zdravotníctvom?

Našlo by sa ich veľa. No podstatné asi je to, že sa na nešetrí na úkor pacienta, na úkor poskytovania zdravotnej starostlivosti. Za tri roky som videl jedného zanedbaného pacienta s dekubitmi, ktorý k nám s nimi už prišiel z inej nemocnice. Všetko sa dokumentuje, fotí, aby bol dokonalý prehľad o zdravotnom stave. Papierovanie v ošetrovateľskom procese je úplne jednoduché – v počítači. Novinkou je tzv. wundmanagment, manažment hojenia rán, čomu sa venujú vyškolené sestry a úzko spolupracujú s lekármi. Za tri roky som nevidel ani jednu ranu, ktorá by sa nezahojila. Na Slovensku sme nemali potrebné prípravky a rany sa otvárali a otvárali, mali sme na to jeden prípravok. Tu máme 300 rôznych prípravkov a nefunguje to ako na Slovensku, že firma niečo donesie, aby sa vyskúšalo. Tu nemôžem nový prípravok použiť predtým, ako som bol na školení ošetrovania rán. Nikdy sme nemali v nemocnici ani problémy s nozokomiálnymi nákazami, na to si tu dávajú veľký pozor. Základom je dezinfekcia rúk pred príchodom k pacientovi a pri odchode od neho, nielen pre zdravotníkov, ale aj pre návštevy pacientov. Nikdy som nepočul, aby sestra či lekár oslovil pacienta babka, dedko, vždy je to pán ten a ten, alebo sa oslovujú pacienti titulom.
 

Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní Zdravotníckych novín

 

Sekcia: Rozhovory Autor: ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 391