Zdravotnícke noviny

Rozhovory

MUDr. Viliam Novotný, MPH: Zmeny potrebujeme ako soľ

26. máj 2015 - Trinásty rok poslancuje v slovenskom parlamente. Bol predsedom zdravotníckeho výboru, poslancom košického krajského zastupiteľstva, mal šancu aj na ministerské kreslo. Hovorili sme s V. Novotným.
Opustili ste po rokoch modrý Titanic a prestúpili, ak to tak môžem povedať, do zatiaľ bezšancovej Šance. Vlani ste kandidovali aj za predsedu SDKÚ-DS... Prečo teda takáto zmena?

Ak by tu bola reálna strana s víziou, ako dostať Slovensko z dnešnej neutešenej situácie, nová strana by nebola potrebná. Dnes však nie je v slovenskej politike ani jeden subjekt, ktorý by mohol byť lídrom prepotrebnej zmeny.

Máte pravdu, snažil som sa ešte minulý rok zachrániť SDKÚ-DS, ktorá bola svojho času reformnou silou. Priviedla nás od mečiarizmu až do Európskej únie, do Severoatlantickej aliancie, ale aj k titulkom v zahraničných médiách o tatranskom tigrovi. Oslovovali sme nových ľudí, ktorí by vedeli priniesť strane novú energiu a nové nápady. S Ivanom Štefancom sme presvedčili aj Evu Babitzovú, ktorá chcela pomôcť a prišla do SDKÚ-DS začiatkom septembra minulého roka. Áno, uvažoval som, že budem kandidovať na predsedu, no nakoniec sme sa dohodli na Martinovi Fedorovi.

Ten smutný jesenný príbeh SDKÚ-DS určite poznáte, pozná ho aj slovenská verejnosť. Už sa mi o tom nechce rozprávať. Fakt je, že celý poslanecký klub sa rozpadol. Bol som strašne sklamaný a chcel som s politikou skončiť. A potom prišla pred Vianocami Eva Babitzová s myšlienkou založiť stranu odborníkov a oslovila ma. Cítil som voči nej trochu záväzok, a tak jej pri budovaní novej strany pomáham. Takže nikde som neprestúpil, ale spoluzakladám stranu.

Iná, parlamentne relevantná strana vám nebola bližšia? V čom je bieda súčasnej stále sa atomizujúcej slovenskej opozície?

Pravici dnes chýba obsah. Ten však súčasní politici neponúkajú. Iba sa predbiehajú, kto bude prvý v médiách. Vízia, program, reformy sa z pravice po páde vlády Ivety Radičovej vytratili. Nie je podstatné, kto má dnes koľko percent a čo rozpráva. Otázkou je, či máte skutočných odborníkov, ktorí majú víziu Slovenska, majú program na jej realizáciu a vedia ho presadiť.

To je cieľ a poslanie novej strany. Vrátiť do politiky obsah, riešenia problémov ľudí, ktorí pracujú, platia dane a odvody, vychovávajú svoje deti a často dávajú prácu druhým. Skutočnú víziu a program neurobia politici, ale odborníci. Preto som v tíme tejto strany v princípe jediný, kto bol vo veľkej politike. Väčšina sú ľudia, ktorí prinášajú nové myšlienky a skúsenosti.

Tak hádam aj vy ich prinesiete... V parlamente ste na jeseň 2002 nahradili Mikuláša Dzurindu. Pripúšťate možnosť, že váš štrnásty rok v parlamente môže byť posledným?

O tom rozhodujú slovenskí voliči v parlamentných voľbách. Našou úlohou je ponúknuť im víziu Slovenska a konkrétne kroky, ako ju naplniť. Mojou úlohou je pripraviť a predstaviť nevyhnutné zmeny v sociálnom zabezpečení a v zdravotníctve, ktoré po ôsmich rokoch vládnutia socialistov potrebujeme ako soľ.

Slovensko čelí demografickej kríze a zároveň tu máme epidémiu tzv. civilizačných chorôb, v prevencii ktorých zlyhávame. Ak sa dnes vedie diskusia, odkiaľ bude na dôchodky, je tu ešte jedna, ktorú nikto nevedie. Ako sa vyrovnáme v rovnakom čase s prudkým rastom výdavkov na zdravotnú starostlivosť a zároveň s poklesom príjmov do zdravotníctva.

Aký bude, v prípade že vaša strana neprekoná päťpercentný limit, návrat do bežného života, kde už nebude dominantná politika? Určite sa potešia Dominik, Július a Sofia, možno aj manželka Marianna.

... (smiech). Moja žena mi aj tak neverí, že s politikou skončím. Neverila mi ani na jeseň, a tak som v stávke s ňou prehral fúzy a prišiel som o ne. Pravdou však je, že mi počas „týždňoviek” v Bratislave naozaj manželka a deti chýbajú. Košice a Bratislava sú fakt ďaleko a rodinnému životu to veľmi neprospieva. Všetky drobné radosti aj starosti väčšinou rieši moja manželka a ja som „ocko na víkend”.

Takže byť „ockom na plný úväzok” je celkom lákavá predstava. Zároveň som lekár, ktorý stále vykonáva svoju prax. Každý pondelok ordinujem v košickej nemocnici, operujem, starám sa o pacientov. Starostlivosť o pacientov, samozrejme aj o zdravotníctvo, je môj život. Tomu sa budem venovať aj v budúcnosti. Dúfam, že po tých Paškoch a Čislákoch sa nájdu konečne ministri, ktorí budú mať ambíciu vyrovnať sa so spomínanými výzvami v zdravotníctve.

Mimochodom, mali ste, či máte v manželke ekéhosi „zdravotníckeho špióna", keďže je sestra?

Doma sme spolu málo a nepracujeme. Je síce vynikajúcou sestrou, ale pre mňa je hlavne milovanou manželkou. Veľa ľudí si myslí, že ako sestra mala rozhodujúci vplyv na moju silnú a mnohoročnú podporu sestier a pôrodných asistentiek na Slovensku, ale ten vplyv bol skutočne len okrajový.

Už ako začínajúci lekár som pochopil nielen to, aká náročná a neohodnotená je práca sestier, ale aj to, že skutočne sú srdcom a chrbticou zdravotníctva. Bez nich niet a nemôže byť zdravotnej starostlivosti.

Spomínali ste pondelky s pacientmi. Trúfate si venovať sa neurochirurgii v košickej univerzitnej nemocnici? Koľko ste absolvovali od roku 2002 operácií? Alebo by ste ostali v Bratislave, keď ste si tu kúpili byt?

Ako som už spomínal, nie som kariérny politik. Od promócie pracujem na Neurochirurgickej klinike v Košiciach, neprestal som ani na jeden deň, aj keď mám logicky v posledných rokoch iba malý úväzok.

Nemám teraz spočítané operačné vložky, ale každý týždeň som aspoň jeden deň v nemocnici a asistujem pri dvoch, troch operáciách a občas som aj operatér. Takže, ak skončím s politikou, vrátim sa k medicíne naplno a zmenou bude, že do nemocnice nepôjdem raz do týždňa, ale každý deň. Samozrejme, budem sa venovať aj organizácii a riadeniu v zdravotníctve, ktoré som nielen vyštudoval, ale aj praktizoval ako predseda správnej rady geriatrického ústavu v Košiciach.

Prečo vám vlastne v roku 2010 uniklo, ako sa zdalo, isté miesto ministra zdravotníctva? Vraj to bolo na poslednú chvíľu stranícke žonglovanie s ministerskými kreslami? Boli by ste iný minister ako Ivan Uhliarik?

Čarom zrejme každej koaličnej vlády je okrem iného aj to, že na konci majú všetci iné rezorty, ako chceli (smiech). Jednoducho to vtedy nevyšlo, ale som rád, že som mal možnosť významne prispieť k mnohým rozumným zmenám z pozície predsedu parlamentného zdravotníckeho výboru. Ivan Uhliarik ako minister zdravotníctva robil, čo vedel, takže ho nekritizujem.

S odstupom času neľutujem, že som sa nestal ministrom zdravotníctva. Za rok a pol by som toho veľa nestihol a možno by som novú príležitosť nemal. Slovenské zdravotníctvo potrebuje hlboké a zásadné zmeny. Musíme zmeniť celú filozofiu na „pacientocentrickú“. Pacient musí vedieť, na čo má nárok za svoju poistku, musí vedieť, za čo sa koľko dopláca. Poisťovňa musí pacienta manažovať. Ambulancie a nemocnice musia vedieť, akú kvalitu majú poskytnúť, aby za ňu boli spravodlivo ohodnotení.

Ak to neurobíme čím skôr, zlý demografický vývoj, obrovský modernizačný dlh, nespravodlivé nastavenie platobných mechanizmov a tunelovanie verejných zdrojov, zdravotníctvo skôr či neskôr zadusia.

No určite by ste, v starých dobrých tradíciách slovenskej politickej kultúry ako minister do mesiaca vymenili všetkých riaditeľov štátnych zdravotníckych zariadení...
Politické výmeny riaditeľov sú presne symptómom zlého stavu zdravotníctva.

Nemocnicu majú riadiť odborníci a zodpovedať sa správnej rade svojimi konkrétnymi výsledkami. Nie nominanti ministra zdravotníctva na základe straníckych dohôd, výsledkom čoho sú zle hospodáriace nemocnice. Situácia, aká je dnes v zdravotníctve je výsledok vládnutia strany, ktorá hlása, že len štát dokáže najlepšie zabezpečiť kvalitné a efektívne zdravotné služby.

Popritom však zdravotníctvo systematicky drancuje všade tam, kam posiela štátnych nominantov. Sme svedkami nevýhodného obstarávania, šafárenia s eurofondmi, nejasných pravidiel uzatvárania zmlúv medzi poskytovateľmi a štátnou poisťovnou.

Akú stopu ste zanechali v slovenskom zdravotníctve? Ktorý konkrétny problém sa vyriešil vďaka vám?

Šesť rokov som bol predsedom parlamentného zdravotníckeho výboru, z toho štyri roky opozičným. Bol som pri reforme slovenského zdravotníctva, ktorá obstála aj po desiatich rokoch. To nehovorím len ja, ale aj nezávislí odborníci.

Napriek tomu, že som nebol ministrom, podarilo sa mi presadiť mnoho dobrých riešení. Zachovať reguláciu všetkých zdravotníckych povolaní, vďaka tzv. piatej komore - iných zdravotníckych pracovníkov. Dnes je už dávno atomizovaná, ale tzv. „Novotného komora“ ako ju minister zdravotníctva Rudolf Zajac volal, splnila svoj účel. Presadil som ochranný limit na doplatky za lieky, toto riešenie som priniesol pred voľbami 2010 a vláda Ivety Radičovej ho aj zrealizovala.

Vďaka tomuto opatreniu vracajú slovenské zdravotné poisťovne priemerne 400 až 500 000 eur štvrťročne cca 25 000 invalidom a dôchodcom. Bol som spolutvorcom zákona 62/2012 o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek, asi najlepšieho riešenia pre sestry a pôrodné asistentky, ktoré kedy slovenský parlament schválil prakticky jednomyseľne hlasmi vládnych aj opozičných poslancov.

Druhá vec je, ako potom o tomto optimálnom riešení rozhodol ústavný súd a na čí podnet. Presadil som aj zľavy pre pacientov v lekárňach. Predkladal som desiatky návrhov zákonov a stovky pozmeňovacích návrhov k zákonom. Mnohé ešte čakajú na svoju realizáciu.

Ktoré momenty vášho profiživota boli najzaujímavejšie či najdramatickejšie? Bolo to, v úlohe poradcu Ivety Radičovej, rokovanie s odborárskym lídrom Marianom Kollárom v roku 2011?

Boli to emotívne chvíle. Ministerstvo zdravotníctva vtedy podcenilo situáciu a potom sme s premiérkou Ivetou Radičovou vykopávali loptu z čiary. Nakoniec sa zrodila s lekárskymi odborármi dohoda, ale nikto s ňou nebol spokojný.

Ten nepríjemný pocit zostal na oboch stranách. Obrovským sklamaním pre mňa bolo, keď potom lekári, ktorí platy vyštrajkovali, napadli zákon o platoch sestier a pôrodných asistentiek, ako som už naznačil. Ústavný súd ho následne za rekordných jedenásť dní z právne nezmyselných dôvodov pozastavil. A sociálna vláda Roberta Fica strčila hlavu do piesku, kde ju má strčenú už tretí rok.

Bola to veľká nespravodlivosť, ktorú som ako spoluautor zákona niesol ťažko, lebo sestrám a pôrodným asistentkám bolo doslova ublížené.

Medzi bežnými ľuďmi sa traduje, že byť poslancom je vlastne leháro... Poslanec zdvihne ruku, ako káže tá ktorá rodná strana a v podstate nie je za nič zodpovedný, ani za paškvily, ktoré sa v parlamente občas zrodia...

... (smiech). No, niektorí súčasní vládni poslanci by sa v tom aj našli. Ide o to, či mandát poslanca Národnej rady SR vnímate ako zastupovanie občanov alebo ako stranícku odmenu. Na nedostatok práce sa nesťažujem, stretávam sa s ľuďmi v regióne, sledujem zmeny v zdravotníctve a v sociálnych službách. Vystupujem a navrhujem zmeny v parlamente. Pravdou je, že nás aktívnych je menšina.

A byť opozičným poslancom nie je frustrujúce? Veď môžete hovoriť, argumentovať, apelovať, prosiť a stále narážate na stranícky múr parlamentnej väčšiny...

Nesmie ma to rozladiť. Úlohou opozície je kontrolovať a kritizovať. Ako-tak to súčasná opozícia robí. Ak ste usilovný, prináša to efekt. Aj Smer-SD ustupuje, len Robert Fico sa tvári, že nie. Pozrite sa na kauzu piešťanského CT-prístroja či kauzu Váhostavu.

Práve tlak opozície prinútil predsedu vlády cúvať. To, čo však súčasná opozícia nerobí a čo je podľa mňa chyba, je nastoľovanie veľkých tém a otváranie celospoločenskej diskusie. Takúto ambíciu má Šanca.

Často do seba opozícia a vládna strana zadrapujú, pritom inak vychádzate spolu v pohode, tykáte si... Ste napríklad s Richardom Rašim či Jozefom Valockým kolegovia, priatelia, nepriatelia na život a na smrť, oponenti...

Politika nie je osobná. To som sa naučil už pred rokmi. Nepriateľov v parlamente nemám, mám tam len oponentov. Niekedy ostro argumentujeme, ale do vlasov si neskáčeme. Ako ľudia spolu komunikujeme korektne, ale verte mi, odstup si vládni a opoziční poslanci medzi sebou držia.

Koľko priateľov po prípadnom odchode z parlamentu stratíte?

Dúfam, že ani jedného. Spektrum mojich známych by sa asi zmenilo. Rôzni lobisti a kadejakí prospechári by o mňa stratili záujem (smiech). Tí však nikomu nechýbajú.

Čo vám politika dáva, čo vám berie?

Dáva mi možnosť presadzovať dobré veci pre ľudí. Berie mi čas na rodinu a medicínu. To je obeť, ktorú politike musíte priniesť.


Foto: Pavol Funtál.  MUDr. Viliam Novotný, MPH.
Sekcia: Rozhovory Autor: Branislav Janík, redaktor ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 483