Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Lieky v Rusku? Takmer polovica je falošných

27. september 2013 - Pacient ide do narkózy s jednou diagnózou, prebudí sa s dvoma. Rátal s platbou za jednu operáciu, ale musí zaplatiť dve.

Aj takto funguje zdravotníctvo v Rusku. Tvrdí to pre Zdravotnícke noviny prof. Alexander Reďko, prezident petrohradskej Regionálnej komory Národnej lekárskej komory Ruskej federácie.

Zdravotníctvo je v Rusku ešte celé štátnym sektorom?

Väčšinou je, ale napríklad v Petrohrade je približne 7 percent v súkromných rukách. Lekárne sú už všetky súkromné a v posledných rokoch sa koncentrujú do sietí. Štátne lekárne zabezpečovali životu potrebné lieky pre rôzne kategórie pacientov, ktorí ich dostávali od štátu zadarmo – účastníci druhej svetovej vojny, ľudia, ktorí prežili blokádu, vojaci z Afganistanu či záchranári z Černobyľu, veteráni práce. Tiež pripravovali lieky – prášky, očné kvapky atď. Aj týchto 114 štátnych lekární sa v Petrohrade sprivatizovalo. Na rozdiel od západných krajín lekárne nemôžu poskytovať žiadne vernostné systémy, povolené sú len 5-percentné zľavy dôchodcom. Vyše 50 percent klientov lekární dopláca na lieky. Lieky máme 2,7-krát drahšie ako v Nemecku, pritom u nás predávajú v lekárňach 47 percent liekov falošných! Pacient má šancu odhaliť to len vtedy, keď mu nepomáhajú a obráti sa na kontrolné orgány. To sa však stáva veľmi zriedka.

Doplácajú pacienti aj na zdravotnú starostlivosť?

Vyše 52 percent občanov dopláca rôznymi platbami na zdravotnú starostlivosť, ktorá je podľa ústavy stále bezplatná. Podľa odborných analýz viac ako 50 percent pacientov platia za liečenie v nemocniciach, 30 percent v ambulanciách a poliklinikách, 65 percent za stomatologické služby. Oficiálne údaje uvádzajú, že spolufinancovanie je len 34-percentné. Doplatky sú však netransparentné a ľudia vlastne ani nevedia, za čo všetko doplácajú. Platí napr. zákon o dostupnosti bezplatnej starostlivosti, ktorý sa každý rok novelizuje. Podľa neho napr. vyšetrenie ultrazvukom muselo byť do dvoch týždňov, na tomografe do troch, magnetická rezonancia do 4 týždňov. Pri poslednej novele všetky vyšetrenia zjednotili – termín je do mesiaca. Ak je podozrenie, že mám karcinóm pľúc a odporučia mi magnetickú rezonanciu, buď čakám mesiac, alebo zaplatím 200 eur (priemerná ruská penzia je 250 eur) a idem na vyšetrenie hneď. Tomu sa u nás hovorí právo slobodnej voľby... Potom sa nečudujme, že je v Rusku trikrát viac ultrazvukových vyšetrení ako vo vyspelej Európe. Za štyri roky sa objem platených zdravotníckych služieb zvýšil 2,2-krát, z 38 na 86 mld. rubľov (1 rubeľ- 0,023 eur- pozn.red.) а výdavky občanov na lieky 1,9-krát z 94 na 176 mld. rubľov.

Je všeobecný lekár v Rusku „sitom“ alebo len dispečerom?

Problémom u nás je absolútna nerovnováha medzi primárnym kontaktom, špecialistami a hospitalizáciami. Úroveň rozvoja primárneho kontaktu je nízka a ďalej sa zhoršuje. Vo svete platí – čím je viac lekárov prvého kontaktu a následne ambulantných špecialistov, tým nižšie sú náklady na dosiahnutie cieľov zdravotnej starostlivosti. Podiel prvého kontaktu v systéme je 25 percent oproti 45 až 55 percent v západných štátoch. Vyše tretinu pacientov praktický lekár posiela k špecialistom, v západných štátoch je to od 4 do 10 percent. Praktickí lekári v poliklinikách nie sú motivovaní, aby robili čo najviac sami a niesli reálnu zodpovednosť za zdravie občanov a tí sa spoliehajú v podstate len na hospitalizácie. Poisťovne platia za prvú návštevu pacienta v ambulancii v priemere 24 rubľov, za druhú v priemere 19 rubľov. Až 30 percent hospitalizácií je pritom zbytočných a chorí by sa mohli liečiť v ambulantných podmienkach, hospitalizácie sú dvakrát dlhšie, ako je priemer EÚ. Druhá vec je nedostatok praktických lekárov – na vysokých školách nemáme fakulty všeobecného/rodinného lekárstva.

To by mali predsa manažovať poisťovne...

Poisťovne nemanažujú klientov, vedia veľmi dobre, že neefektívnosť systému zaplatia sami pacienti a pre ne je dôležitý zisk. Keď sme po rozpade monopolného štátneho poisťovacieho systému spúšťali systém súkromných poisťovní – zväčša sú regionálne, v Petrohrade ich je sedem, mohli si zobrať 2 percentá z celkového obratu na prevádzkové náklady, neskôr to bolo 3,5 percenta a dnes je to 20 percent aj s tým, čo nezaplatia lekárom a nemocniciam, lebo ich revízni lekári to bez príčiny neuznajú! V Rusku existuje tzv. povinná medicínska poistka, ale kvalita toho, čo za ňu klient v zdravotníctve dostane, je niekoľkokrát nižšia ako v platenej medicíne. Dostane horšie materiály, posúvajú ho v čakaní na vyšetrenia i na operácie.

Zaujíma pacient vôbec niekoho?

Realita je dnes, bohužiaľ, v Rusku taká, že takmer nikoho.

A lekárov?

Lekárov aj áno. Vraciame sa však ku komercionalizácii zdravotníctva, k súkromným nemocniciam. Vo veľkom sa u nás praktizujú simultánne operácie – operujem apendix a objavil som vred na žalúdku, tak som operoval aj to. Pacient ide do narkózy s jednou diagnózou, prebudí sa s dvoma. Rátal s platbou za jednu operáciu, ale musí zaplatiť dve. Alebo lekár objaví v hrubom čreve nezhubné polypy, ale pacientovi povie, že sú zhubné a treba operovať. Nehovoriac o prepojení lekárov s lekárňami, kam posielajú pacientov s tým, že tam určite majú najlepšie a hlavne, nefalšované lieky, alebo o províziách pri nákupoch prístrojov... Pritom lekári súkromných nemocníc do platieb zahrnú všetky náklady, aj na svetlo, teplo, elektrinu atď. V rozpočte štátnych nemocníc boli hospodárske náklady uvedené ako tretí paragraf, teda neboli liečebnými nákladmi a poisťovne ich prestali preplávať. Štát to tiež neplatil, nemocnice sa zadlžovali Bol to zámerný scenár, ako štátne nemocnice priviesť na bubon a potom sa ich zbaviť vytvorením neziskoviek, akcioviek, súkromných nemocníc, lebo veď štát nedokáže zdravotníctvo racionálne riadiť. V Nemocnici sv. Georgija, kde som pracoval, zobrali 2500 štvorcových metrov, kde bolo dialyzačné centrum a sprivatizovali ho. To je taká logika, ako keď chceš mať teplo v dome, treba mačke odrezať chvost, aby sa rýchlejšie zatvárali dvere.

Boli ste poslancom petrohradského zastupiteľstva a predsedom zdravotnej komisie, čo je funkcia vnímaná ako minister zdravotníctva Petrohradu. Aký bol rozpočet zdravotníctva?

V roku 1996 to bolo 300 miliónov dolárov, 8 percent mestského rozpočtu. Napríklad v Paríži ide 61 percent rozpočtu mesta na zdravotníctvo, v Londýne 64 percent, v Helsinkách 68. V západných štátoch je to medzi 60 až 70 percentami. Dnes je to 12 percent mestského rozpočtu, čo je takmer 3 mld. dolárov, teda desaťkrát viac. Na efektívnosti zdravotníctva, na kvalite zdravotnej starostlivosti sa však také zvýšenie neprejavilo – napríklad úmrtnosť z liečiteľných chorôb sa zvýšila o 12 percent. Zo štátneho rozpočtu ide na zdravotníctvo 3,4 percenta, čo je úroveň štátov ako Paraguaj či Brazília alebo Peru. V západných štátoch je to do 8 percent, k tomu sa približujú aj krajiny strednej Európy, medzi nimi aj Slovensko.

V Rusku je pomerne nízka úroveň prevencie. V čom sú podľa vás príčiny?

V 19. storočí bolo známych ani nie tisíc chorôb, v minulom storočí bolo v medzinárodnej klasifikácii chorôb uvedených 9 500 chorôb, dnes eviduje MKCH 35 000 chorôb a podľa odborníkov bude o desať rokov známych až 100 000 chorôb. Predchádzať sa im dá veľmi efektívne prevenciou – ak je na vysokej úrovni. V časoch Sovietskeho zväzu sme mali veľmi rozvinuté programy preventívnej medicíny, ale dnes je prevencia formálna. Tí, ktorí ju robia, môžu na nej veľmi dobre zarobiť, lebo sa tu točia veľké peniaze, ktoré za formálne spravené preventívne prehliadky preplatia poisťovne. Rusko je na 127. mieste podľa hodnotenia zdravia obyvateľov a na 75. mieste podľa výdavkov na jedného občana.

Pacient si v poisťovni nemôže preveriť, čo mu lekár poskytol?

Nie v tom je problém. Poisťovňa zaplatí všetko, čo lekár akože spravil, ale problém je v tom, že u nás je prevencia všeobecná, teda pre všetkých 145 miliónov obyvateľov a nie je zacielená na jednotlivé problémové skupiny. Keby sa skutočne robila seriózne prevencia pre všetkých, boli by to nekonečné miliardy. Preto sú u nás prevencie formálne, vynaložia sa na ne značné prostriedky, ale reálny efekt pre pacienta je minimálny. Navyše prevencia zistí u človeka napríklad podozrenie na rakovinu, a tým sa to končí. Neposúva sa automaticky ďalej, na špecializované pracovisko na ďalšiu diagnostiku či terapiu. Čaká ho klasický kolotoč čakania po ambulanciách, na vyšetrenia – na mamografiu sa čaká celé mesiace... No človek sa už bojí, je v strese a to sú veľmi negatívne stránky nášho zdravotníctva. Pravda, ak má veľa peňazí, absolvuje všetko v súkromnej klinike veľmi rýchlo, no bežný občan na to skutočne nemá.

Takže dnes by lekári mali liečiť 35 000 chorôb...

To sa nedá, keby sa to skutočne dialo, za mesiac všetci umrú. U nás sa hovorí – jedno liečiš, druhé kaličíš. Jednak prevenciu treba, ale jednak človek, aj ja sám vo svojich 62. rokoch, sa má naučiť so svojimi chorobami spolunažívať. Bolesti kĺbov kompenzujem cvičením a nosením korzetu a je mi komfortne, žiadne lieky neužívam. Mám cviky na oči a okuliare nenosím, aj bez nich šoférujem. Ľudia si dnes proste zvykli mať na všetko liek a čakajú, že ich musí zázračne vyliečiť, ale pre svoje zdravie sami robia minimum. To je prvá prevencia, vlastné ozdravovanie organizmu. Liečiť treba choroby, pri ktorých hrozí smrť, strata orgánu či strata funkcie orgánu – a tých je približne tisíc. Musíme sa naučiť spolunažívať s väčšinou ostatných chorôb. Poisťovne, ktoré musia zarábať, presadzujú vytvorenie a využívanie medicínskych štandardov na všetky choroby, ale ja som proti tomu, lebo to vedie ku komercionalizácii zdravotníctva.

Dnes je v Rusku množstvo súkromných polikliník, kliník, nemocníc, kde klienti platia v hotovosti...

Bohužiaľ je. To u nás presadzovali dvaja ministri zdravotníctva s nemedicínskym vzdelaním, kybernetik Michail Zurabov (2004 – 2007), dnes ruský veľvyslanec na Ukrajine, a ekonómka Taťjana Golikova (2007 – 2012), dnes predsedníčka Najvyššieho kontrolného úradu. Obaja chceli jednoznačne skomercionalizovať zdravotníctvo a, bohužiaľ, do značnej miery sa im to aj podarilo. Ich ideou bolo, aby sa medicína stala lokomotívou celej ekonomiky, aby sa zdravie stalo tovarom a zdravotná starostlivosť službou, ktorá sa bude kupovať a predávať nielen občanom Ruska, ale aj ostatnému svetu. Vytvoríme centrá vysoko špičkových technológií, nasmerujeme tam vyše 70 percent prostriedkov zdravotníctva a budú liečiť predovšetkým zriedkavé choroby a celý svet pôjde k nám. Civilizovaný svet sa pritom snaží koncentrovať na prevenciu a prvé štádiá choroby. V USA 99 percent žien, ktorým diagnostikovali karcinóm prsníka, prežívajú päť rokov, v Nemecku je to 84 percent, u nás 33. Nedokážeme zachytiť karcinóm v prvom štádiu, mamografia nepatrí do preventívnych prehliadok a čaká sa na ňu celé mesiace. Ďalší negatívny faktor – od roku 1995 bolo zatvorených 4 000 ústredných okresných nemocníc a dnes ich je v celom Rusku 440. Zatvorilo sa aj vyše tisíc ošetrovateľských stredísk, kde pôsobili sestry i pôrodné babice. Argument – budeme pacientov liečiť v mestských nemocniciach a v špecializovaných centrách. V skutočnosti sa zdravotná starostlivosť v Rusku s jeho obrovským územím od ľudí nesmierne vzdialila – do mestskej nemocnice je z okresu aj 200 či viac kilometrov, na 1 000 ľudí pripadá 28 lekárov. Ministri zdravotníctva- superekonómovia nechápu, že človek nemá byť až liečený na ťažkú chorobu, ale je potrebná účinná prevencia a treba liečiť bežné choroby. So zápalom pľúc, keď treba ordinovať antibiotiká, netreba ísť do vzdialeného špecializovaného špičkového centra. Títo mudrlanti vymysleli aj to, že zdravotnú starostlivosť na vidieku budú poskytovať autobusy s praktickými lekármi a laboratóriom. Niečo také nemá ani Afrika.

V rámci národného programu Zdravie však vznikli nemocnice federálnej úrovne, kde by mala byť starostlivosť bezplatná...

...kam sa pacient z periférie dostane len zázrakom a prijíma sa tam len na základe federálneho poradovníka. A ten, kto zaplatí, ide mimo poradia. Máme také centrá, napríklad v Petrohrade Federálne centrum srdca, krvi a endokrinológie V. A. Almazova, kde je zlúčených šesť inštitútov, kam štát dáva desiatky miliárd rubľov, kde niektorí špecialisti zarobia mesačne až 300 000 rubľov, pričom priemerný plat lekára je okolo 1 000 eur. Nemám k centrám negatívny vzťah, ale myslím si, že štátne peniaze treba rozdeľovať rovnomerne na všetky úrovne. Takto sa pacient niekde zo severu, z Karélie nedostane ani k ošetrovateľskému stredisku, ktoré mu v rámci racionalizácie zrušili, ale do federálneho poradovníka do centra Almazova na neho nevyjde. Do takýchto megacentier, kde liečime 5 percent obyvateľstva, ide vyše 72 percent prostriedkov a 95 percentám nestačí ani na elementárnu starostlivosť.

Aká je budúcnosť ruského zdravotníctva?

Veľmi temná. Silnie tendencia, že štát sa chce zámerne a vedome zbaviť v čo najvyššej miere všetkého štátneho, platí to aj pre zdravotníctvo. Som optimista a stále verím, že aj ruské zdravotníctvo sa vydá smerom, ktorý bude predovšetkým v záujme pacientov.

Kto je Alexander Reďko

Alexander Alexejevič Reďko (1951) - chirurg, rodák zo Sibíri, kde v Altaji vyštudoval medicínu. Od roku 1978 žije v Petrohrade, dlhé roky bol hlavným lekárom niekoľkých veľkých nemocníc. Je aj profesorom ekonómie. V rokoch 1996 až 1997 viedol zdravotný výbor petrohradskej administrácie, v rokoch 1998 až 2006 bol poslancom petrohradského zastupiteľstva. Je autorom viac ako 200 vedeckých prác.

Sekcia: Rozhovory Autor: Branislav Janík, redaktor ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 548