Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Lekár z nemocnice by mal vedieť o našej práci viac

2. júl 2014 - Bola medzi prvými, ktorí nabrali odvahu ísť do privátnej ambulancie. Vteda bola na trhu len jedna poisťovňa a mesačne od nej dostávala 47 000 Sk.

Je to už tridsaťpäť rokov, čo pracuje v ambulancii v Slovenskom Pravne, kde žije približne tisíc obyvateľov. Dnes sa stará neraz o tretie pokolenie svojich prvých pacientov. MUDr. Mária Galčíková.

Ako ste sa do Pravna vlastne dostali?

Po škončení medíciny na martinskej lekárskej fakulte v roku 1978 som sa rozhodovala medzi voľnými miestami na psychiatrii, onkológii a biochémii a vybrala som si psychiatriu v martinskej nemocnici. Po 14 mesiacoch vypadolv v Pravne lekár a v rámci cirkulácie ma poslali sem. Bolo to viac menej z donútenia, ale boli sme mladí manželia s dvoma deťmi a plat, vyšší o tisíc korún tiež zohral svoje. Na psychiatrii som mala nástupný plat 1750 Kčs. Takže aj to ma motivovalo a navyše som zistila, že viem robiť aj sama, že to zvládnem. V nemocnici má lekár nad sebou kopu nadriadených, v ambulancii je odkázaný sám na seba a na svoje chopnosti a možnosti.

Už to teda bolo definitívne rozhodnutie?

Predlžovali sme to vždy po troch mesiacoch, až ma nakoniec námestník riaditeľa OÚNZ tak trochu zvláštne motivoval – nie sú na vás sťažnosti, nechceli by ste ostať? Mala som možnosti vrátiť sa do Martina, ale nakoniec som si tu zvykla a zapáčilo sa mi tu. Istý čas som bola námestníčkou v poliklinike v Turčianskych Tepliciach, ale v roku 1994 som sa rozhodla pre privát a úplnú samostatnosť. Po čase sa stredisko presťahovalo do moderných priestorov, mali sme tu pediatra, stomatológa, gynekologičku. Dnes, bohužiaľ, som tu ostala prakticky už iba ja, gynekológ je tu už len raz týždenne. Tých 500 detí, ktoré navštevovali tunajšieho pediatra skutočne obvodnú ambulanciu neuživí, rodičia s nim musia chodiť do Teplíc.

Vedeli ste, do čoho idete? Nemali ste obavy z privátnej ambulancie?

Mala som obavy, keď som ako tretia po dvoch kolegoch išla do privatizácie. Povzbudzoval ma manžel, ekonomický inžinier. V roku 1994 som robila druhú atestáciu a tam s nami konzultovali lekári Ladislav Pásztor a Ján Gajdošík, ktorí nás aktivovali práve týmto smerom, mali už vtedy pripravené postupy a ekonomické podklady. Tiež hovorili, že perspektívne sa náš systém prepracuje k rodinnému lekárstvu, čo sa mi pozdávalo. V Pravne som už pracovala, ľudia ma tu poznali, mysleli sme, že si tu postavíme dom, usadíme sa tu. Tak som sa vrátila, prijali ma tu a odvtedy už prešlo dvadsať rokov.

Vtedy bola ešte jedna poisťovňa...

Začínali sme s jednou, dostala som 47 000 Sk na mesiac, mali sme kombinovaný systém kapitácia asi 9 Sk na pacienta a body, ktoré nám revízni lekári veľmi škrtali. Vtedy sa išlo veľmi ľahko do privatizácie, náš okres bol zaradený do experimentu, za obvod som neplatila, odkúpila som si len zariadenie. Bolo tu 1 096 klientov, teraz mam v Pravne a okolitých 15 dedinách 1 400 pacientov, v jednej mám napríklad len dvoch pacientov, ktorí v nej trvalo žijú. Väčšinou ide o geriatrických pacientov, ale už sa do dedín začínajú vracať aj mladí ľudia. Celkovo v spádovej oblasti Slovenského Pravna býva do 2 000 ľudí, z toho je 500 detí.

Pacienti z okolitých dedín nemajú problém sa k vám dostať?

Aj teraz som prišla z návštevy... Častejšie chodím za pacientmi ja, ako oni za mnou. Aj im konkrétne pomôcť, ale poisťovne preplácajú aj prevencie, ktoré robíme v domácnostiach. So sestrou sa napríklad každý druhý štvrtok, keď nemám posudkovú vyberieme do dedín a ideme pozrieť tých, ktorí k nám nevládzu alebo nemôžu prísť. Keď sa zaviedli dvadsaťkorunáčky za návštevu lekára, mali sme to zrušené, lebo by bolo trápne niekam prísť a pýtať od pacienta dvadsať korún, alebo potom tŕpnuť, že príde nejaká kontrola a zistí, že ste tých dvadsať korun nevybrali. Chodíme napríklad po dedinách, aby sme pacientov zaočkovali vakcínou pred chrípkovým obdobím a vtedy tiež nájdeme všeličo. Vlani som našla pani, ktorá mala veľmi ťažkú anémiu, ešte týždeň a už by jej nebolo, sama by neprišla a príbuzní ma nevolali.

Majú tu ľudia vôbec peniaze, aby vám, keď si vás zavolajú, platili? V Bratislave to vyjde aj na 50 eur...

Nevyberám od svojich pacientov poplatky. Neberiem od nich peniaze ani za to, za čo by som snáď aj mala... Tak mi treba, nás ešte vychovávali tak, že lekár nemá od pacienta pýtať peniaze. Viem, že som sa už mohla preorientovať, ale jednoducho to neviem a nevnímam zdravie ako tovar a obchod. Svojich pacientov poznám celé roky a jednoducho od nich peniaze neberiem. V starostlivosti o pacientov spolupracujem aj s agentúrou domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Každý deň prídem z Priekopy, je to 32 kilometrov, po ambulancii idem na návštevy, domov sa dostanem tak okolo piatej. Prípadne idem do služby na pohotovosť.

Po dvadsiatich rokoch v súkromnej ambulancii cítite, že sa vaše vtedajšie očakávania naplnili?

Pokazila som si dôchodok. Bolo to všelijaké, víťazstvá, ale aj prehry, radosť i sklamania. Ale išla by som do toho zrejme znova. V nemocnici by som robiť nechcela, ostala by som len na obvode. Hlavné plus je to, že človek je sám sebe pánom.

Zistili ste u pacientov pri prevencii niečo, čo im pomohlo zachrániť aj život?

Niekoľko prípadov karcinómov napríklad. Mužov posielam na urológiu a ženy na gynekológiu a pomerne veľa žien bolo aj operovaných pre karcinómy prsníkov či gynekologické nádory. Jeden pacient mi dokonca dovolil zverejniť aj svoje meno, keď budem presviedčať mužov, aby išli na urologické prevencie, lebo jemu doslovne zachránilo život, že tam išiel.

Urologické prehliadky navštevujú muži najmenej. Nie je škoda, že už nemôžete robiť prostatický špecifický antigén ako kedysi, keď svojich mužov poznáte najlepšie?

Je to škoda, kedysi sme PSA, ale aj onkomarkery robili, poisťovne to preplácali. Na druhej strane ale musím povedať, že by sa možno robili duplicitné vyšetrenia. Príkladom je vyšetrenie TSH. Pri podozrení na ochorenie štítnej žľazy nemôžem urobiť kompletnú diagnostiku a tak odoslať pacienta na vyšetrenie, ale vyšetrujeme len TSH, ktoré odborník aj tak opakuje. Niektoré nariadenia poisťovní sú neefektívne.

Pri dvoch deťoch už máte nárok aj na dôchodok? Nechce sa vám?

Už dva roky som na dôchodku, poberám 420 eur. Ale – kto by sem prišiel za súčasných podmienok? Môžu byť aj tri rezidentské programy a pochybujem, že by sem do Pravna prišiel mladý lekár, chcel by tu pracovať, naviac, mal by mi zaplatiť moje investície do ambulancie? Ak to nebude mať mladý lekár ekonomicky podložené, nepríde do vidieckej ambulancie. Som rada, ani jeden môj syn nešiel v mojich šľapajách. Neraz som premýšľala nad tým, prečo ešte pracujem... Ale neviem si zatiaľ predstaviť, že by som mala ostať doma a nič nerobiť, pacienti by mi vŕtali stále v hlave. Asi by som to vnímala ako akúsi izoláciu, možno by som mala robiť čo tri mesiace, vyupratovala by som byt. A potom čo? Na veľké cestovanie peniaze nemáme, manžel ani necestuje rád.

Čo by malo byť najdôležitejšie v rezidentskom programe?

Podstatné v ňom je, aby to bolo ekonomicky podložené, aby to mladého lekára lákalo. Mladý človek chce mať byt, auto, rodinu, chce cestovať a má si od niekoho kúpiť ambulanciu za nejakých dvadsať, tridsať tisíc. Tak ide radšej do nemocnice, kde ma štátom garantovaný plat, kde má všetky prístroje, kde nemusí nič investovať a kde má menej zodpovednosti ako tu v ambulancii. Aj ja, keby som nepredávala hneď obvod, určite by som chcela peniaze za všetky prístroje, ktoré som si kúpila.

Vo vašom Žilinskom kraji je 78 voľných miest pre všeobecných lekárov pre dospelých, je tu 270 lekárov a z toho má viac ako 50 rokov 178... Teda lekárov je málo, aj majú vysoký vek...

Privítala som rezidentský program, nech sa už konečne niečo konkrétne aj robí. V Česku beží rezidentský program už niekoľko rokov a ukazuje sa, že sa osvedčil. Bola som na mnohých sedeniach, aj v poradnom zbore Asociácie súkromných lekárov, kde nám bol rezidentský program prvýkrát predstavený. Radšej nech sa niečo robí, ako nič. Ale ak mladých rezidentský program neosloví tak povediac ekonomicky, nedá sa napríklad na takýto malý obvod ako mám ja, nikto. Nehovoriac už o našich okliešťovaných kompetenciách.

Bolo by treba primárnemu kontaktu, ktorý je pacientov bezprostredný partner dať teda väčšie kompetencie?

Som presvedčená, že áno. Vadia mi hlavne preskripčné obmedzenia. Nie som proti nim, nech sú, ale keby sa predĺžili aspoň na rok. Na jednej strane sa sťažujeme, že špecialisti sú preťažení, ale pacient musí k nim ísť každý polrok. Ľudia sú dnes prevyšetrovaní a medicína je alibistická. Radšej lekár spraví päť vyšetrení, ako riskne nejaké zanedbanie. Niekde čaká právnik, na každom pochybení si zgustnú médiá.

Jeden váš kolega mi povedal, že lekár je dnes vnímaný ako triedny nepriateľ... Ako je to podľa vás? Pacient zrejme pozitívne...

Nie, ani pacient nás už nevníma pozitívne, proste nás berie ako službu, na ktorú má vždy a všade a zadarmo nárok. Pacient príde, má už svoju predstavu, čo mu mám poskytnúť, je veľmi poučený dr. Googlom. Raz som bola z pohotovosti u jednej pani, ktorá mi ako prvé oznámila, že dnes ju už videli štyria lekári a oznámila mi, že celý život trpí alergiou na jód. Príznaky ale mala nešpecifické, nesvedčili o nejakej alergii, keď som sa spýtala, čo chce teda o už piateho lekára, poučila ma, aby som jej podala adrenalín, lebo alergia na jód sa lieči tak.

Tak teda pre tých „dole“ ste slúžka a pre tých „hore“? Fackovací panák?

Áno. A nepriek tomu som stále tu a možno sa tomu čudujete. S pacientami treba hovoriť, vysvetľovať, že niektoré choroby sa už vyliečiť nedajú. Keď má niekto 70 rokov, vysvetlím mu, že dvadsaťročného z neho už nespravíme. Keď ho bolia kolená, myslí, že mu dám niečo, čo mu zázračne pomôže. Alebo príde pacient a hneď vo dverách povie - napíšte mi maródku.

Prečo je všeobecný lekár fackovací panák? Veď by mal byť predsa pre každého partnerom, je sitom, cez ktoré prejde ďalej len pacient, ktorý starostlivosť špecialistu, prípadne hospitalizáciu skutočne potrebuje. Poisťovniam šetrí zdroje …

Z mojej ambulancie postupuje ďalej do systému odhadom tak pätina pacientov. Mám veľmi dobré vzťahy s internistom v Turčianskych Tepliciach, s ktorým môžem problémy pacientov konzultovať. Ale napríklad čo sa týka poisťovní, ťažko hovoriť o vyváženom, rovnocennom vzťahu. Stále s nimi ASL, resp. Zdravita rokuje, ale stále počujeme jeden argument koldokola – nedajú, nepustia, nezvýšia. Ale pritom majú poisťovne zisky a nám pridajú 0,0002 centa, čo pôsobí skôr smiešne... Pravda je, že sa zlepšili platby za prevencie, kde môže lekár niečo zarobiť, ak ich robí. Ale je to také jednostranné, nemám pocit, že sa môžem s poisťovňou dohodnúť, v podstate musím zobrať to, čo mi dajú.

Myslíte, že by pomohol unitárny systém?

Bolo by to asi ešte horšie. Takto majú možno poisťovne pocit, že tá druhá môže byť ústretovejšia k pacientovi i poskytovateľovi. Pacient už vie, že jeho poisťovňa mu nezaplatí to a to, ale druhá to hradí. Ostatne, sme svedkami každoročného prepoisťovania. Ak by bola jedna poisťovňa, mám obavy, že by nám diktovala svoje podmienky a my sme ich len museli akceptovať.

Ekonómovia tvrdia, že ambulancia potrebuje na prežitie minimálne 1 500 – 1 800 pacientov. Vy ich máte 1 400...

Môžete sa ma opýtať, prečo som ešte tu a ja by som vám povedala, že asi preto že som hlúpa a že neviem byť doma bez roboty. Vyžili by som aj z môjho a mužovho dôchodku, ktorý má 660 eur... Za 1 400 pacientov dostanem od poisťovní kapitačných 2 600 eur, na prevádzku dám mesačne 1 200 eur, sestre zaplatím 1 000 eur, lebo som sa držala zákona 62/2012 o platoch sestier, mne teda ostáva 400 eur. Niečo sa dá zarobiť na preventívnych prehliadkach, robím posudky na sociálnu odkázanosť za 100 eur mesačne, chodím dvakrát mesačne do služieb na martinskej pohotovosti, to je 300 eur... To je teda moje, plus dôchodok. Moji pacienti sú na tom neraz oveľa horšie, aj preto nemám svedomie brať od nich peniaze. Je to moja chyba, ale už sa nezmením.

Nemal by všeobecný lekár slúžiť aj v nemocnici?

Myslím si opak – lekár z nemocnice by mal vedieť viac o našej práci, lebo si o nás myslia všeličo, ale málo o nás vedia. Ja mám na pohotovosti fonendoskop, tlakomer, nejaké injekcie a pero. Doktor, ktorý slúži v špitáli má poruke a zadarmo EKG, CT prístroj, MR prístroj, laboratórium. Mali by byť medzi nami lepšie a kolegiálnejšie vzťahy, ale čo sa týka Turčianskych Teplíc, nemám väčšie problémy v komunikácii s odborníkmi, s internistom, nefrológom či ďalšími. Pravda, na také CT vyšetrenie, či magnetickú rezonanciu sa čaká dlhšie, pritom ale alhokolikovi, ktorého zoberie záchranka odniekadiaľ z ulice urobia CT vyšetrenie aj dvakrát za mesiac. Teraz máme problém v okrese, lebo na pracovisku zomrela lekárka endokrinologička. Bola skutočne preťažená, lebo počty endokrinológov nie sú na počet chorých, ale na počet obyvateľov, čo je nelogické – niekde endokrinológ sedí si založenými rukami, niekde zas, kde je viac ochorení štítnej žľazy sa nestíha ani zastaviť. Pacientov som objednávala do endokrinologického ústavu v Ľubochni a cením si, že je ústav teraz prístupnejší, ako kedysi, keď nechceli, aby sme im my posielali pacientov.

Neraz som v koncových zariadeniach počul také mierne pohŕdavé, čo ten vidiecky lekár môže vedieť...

Naše veľké plus je v tom, že pacienta poznáme najlepšie. Mám celkom slušné prístrojové vybavenie ambulancie,vlastním EKG, tlakový Holter, prístroj na meranie ABI, pulzný oxymeter,orientačný spirometer, defibrilátor, kyslíkový prístroj, samozrejmosťou je glukomer a CRP. Každý rok aj vďaka spolupráci s  nadáciou preventívnej medicíny Sanus kúpim niečo nové do ambulancie. Nemyslím si, že je vhodné pozerať na vidieckych lekárov cez prsty, lebo skutočne, čo vládzeme, to pacientom urobíme, aby nemuseli ísť ďalej po systéme. Vieme so sestrou urobiť aj drobné chirurgické zákroky, aj keď ako aj iné naše výkony, poisťovňa nehradí. Poteší ma, keď to kolegovia rešpektujú .

Bez ohľadu na to ekonomické pozadie, ktoré je také aké je, ako by ste presvedčovali mladého kolegu, aby sa rozhodol tu pracovať? Mali by ste relevantné argumenty?

Neviem... neviem... Je to určite pekná práca, máte v nej blízko k ľuďom. Možnože odborník v nemocnici ani tak nevidí výsledok práce, ako ho vidím ja. Jednak mu môžem pomôcť hneď u seba, alebo keď ho pošlem ďalej, vráti sa mi a vidím, že sa potvrdili moje predpoklady a mám tak dobrú spätnú väzbu, ktorá v nemocnici nie je taká zrejmá. Za tie roky mám k mojim pacientom už aj vzťah. Príde ku mne nový pacient a keď mi povie, kto sú jeho rodičia, hneď viem, že mama má hypertenziu a otec diabetes, čo často ani ten mladý človek nevie.

Kedysi na slovenskej dedine boli traja najdôležitejší – farár, lekár a učiteľ. Už to asi dnes neplatí...

S vedením Pravna sme mali vždy dobré a korektné vzťahy. Predchádzajúci starostovia nám veľmi pomohli, podporovali nás aj finančne. Prvý počítač mi kúpili, aj EKG prístroj... Súčasná pani starostka až taký záujem nemá, už to nie ja taký vzťah ako za predchádzajúcich starostov. Trochu ma mrzelo, že keď boli vlani oslavy 900. výročia obce, že nás pani starostka na ne ani nepozvala. Myslím si, že ľudia v dedine ma berú, často netaja obavy, že keď raz odídem, už tu nebudú mať takú lekárku, že možno sem bude na jeden dva dni niekto dochádzať. Obec ani nehľadá lekárov do tohto strediska, prízemie prenajali secondhandu, potravinám a lekárni. Nielen dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ale všetko stagnuje, dostupnosť všetkého pre ľudí. Rušia sa napríklad autobusové spojenia, ako keby každý bol povinný mať auto, možno tu skončí základná škola, to by potom deti z Pravna a tých 15 dedín naokolo museli chodiť do Teplíc. Aj moji pacienti, ktorí nemajú autá, majú buď nezamestnané deti, alebo deti tak zamestnané, že na rodičov nemajú čas.

Aj keď hovoríte, to čo hovoríte, ešte stále pôsobíte veľmi optimisticky, často sa usmievate...

A vy sa asi čudujete, že ma to ešte stále baví... Kto vie, čo si o mne myslíte... Pre mňa je zásadná vec, že nerobím pre peniaze, to by som tu už dávno nebola. Pôžičky sme už posplácali, žiadne dlhy nemám, synovia majú dobrú prácu, našu podporu už nepotrebujú, občas kúpime nejaké darčeky vnukom, my s mužom vieme žiť skromne. Možno nemám šťastie na peniaze, ale som oveľa radšej, že mám šťastie na dobrých ľudí. Raz sme sa s mužom vracali autom z Bratislavy a keď sme prišli sem do môjho obvodu, zrazu som mala pocit, že keby sa nám niečo stalo, tu nám určite pomôžu. Bol to taký zvláštny, ale veľmi príjemný pocit, že sa na svojich môžem spoľahnúť.
Sekcia: Rozhovory Autor: Branislav Janík
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 391