Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Cirkev by nemala odmietať odborníkov zo zdravotníctva

4. február 2020 - O vplyve, vzťahu, pozícii a hranici medzi medicínou a cirkvou, cirkvami, rozpráva slovenský evanjelický teológ doc. Mgr. Ondrej Prostredník, PhD.

Má cirkev v súčasnosti vplyv na spoločnosť, na dianie v spoločnosti na Slovensku?

Určite má vplyv, a nie malý, predsa len veľmi veľa ľudí na Slovensku sa hlási k niektorej z cirkví alebo náboženských spoločností. Dosť dobre sa dajú vnímať mnohé organizácie, ktoré možno ani nie sú úplne priamo cirkvou, ale sú občianskymi združeniami, tvoria občiansku spoločnosť a svojimi hodnotami sa hlásia ku kresťanskej viere. Tieto organizácie sú viditeľné v spoločnosti a snažia sa presadzovať svoje hodnoty. Takže má vplyv. Cirkev napokon ani neskrýva, že chce formovať spoločnosť na základe hodnôt, ktorým verí, o ktorých je presvedčená, že sú dobré pre spoločnosť.

Pri niektorých medicínskych otázkach registrujeme, že sa vyjadruje aj cirkev. Prečo sa cirkev zapája do odborných medicínskych tém?

Za tým stojí prirodzený konzervativizmus cirkvi, snaha byť opatrný, keď sa niečo mení v ich dlhodobo tradične zaužívaných postojoch v spoločnosti. Naprieč celými dejinami ľudstva vidno napätie medzi tým, čo ľudská myseľ, ľudské poznanie prináša aj v oblasti narábania s ľudským zdravím a opatrnosťou, čo všetko to môže spôsobiť, akým spôsobom to môže vykoľajiť naše ľudské bytie. Cirkev si chráni pozíciu inštitúcie, ktorá vždy dvíha varovný prst a chce byť opatrná, zároveň je ale zrejmé, že v mnohých oblastiach po nejakom čase je cirkev ochotná prehodnotiť veci, ktorým predtým bránila.

Veď sa pozrime na začiatky medicíny, chirurgie a podobne, ako tam ľudstvo a tiež cirkev bola veľmi opatrná, dnes však nikto nepochybuje o tom, že by v cirkvi bol niekto proti chirurgickým zákrokom. Podobná dynamika funguje aj v témach, ktoré dnes predstavujú to napätie medzi konzervativizmom cirkvi a súčasným stavom lekárskeho výskumu, to sú napríklad tzv. bioetické témy. To je vec, ktorá potrebuje svoj čas.

Spomenuli ste chirurgiu, ale pamätám si, že napríklad cirkev len pred niekoľkými rokmi bola aj proti darovaniu krvi či orgánov. V súčasnosti už asi nie je proti darovaniu krvi, ale v otázke darcovstva orgánov vnímam, že nie je cirkev jednotná.

Myslím si, že hlavné prúdy kresťanstva sa už nestavajú proti darcovstvu krvi, ani darcovstvu orgánov. Ale určite sú skupiny v kresťanstve, ktoré z určitých náboženských dôvodov svojim členom hovoria, že to nie je dobré, resp. by sme mohli povedať, že im to zakazujú. Najsilnejším príkladom je náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, ktorí sa hlásia aj k určitým kresťanským myšlienkam a o nich je všeobecne známe, že odmietajú transfúziu krvi. Súvisí to s tým, že pre náboženské predstavy bola krv nositeľkou života, a že keď sa krv stratí z ľudského organizmu, odchádza s ňou aj život.

Tých vecí je niekoľko, ale krásne vidno, ako ľudské poznanie vždy tieto predsudky, ktoré sa v náboženských naratívoch objavovali, dokáže prekonať. Mám nádej, že aj v zložitých, turbulentných diskusiách o bioetických témach nájdeme zhodu, a že čo je naozaj na prospech, na pomoc človeku, bude možné, a že cirkvi uznajú, že to nie je niečo, čo by sa nemalo robiť.

Búrlivé diskusie vyvoláva aj možnosť využitia umelého oplodnenia. Mení sa u nás postoj cirkví k asistovanej reprodukcii?

Nateraz oficiálne stanoviská rímskokatolíckej cirkvi sú jednoznačne proti. Pokiaľ ide o ostatné cirkvi, ja som evanjelický teológ, evanjelická teológia nemá zamietavý postoj proti využívaniu asistovanej reprodukcie. Postoj katolíckej teológie je odôvodnený tým, že pri využívaní tejto metódy vzniká niekoľko zárodkov, ktoré nie sú využité. V tom vníma katolícka teológia problém, že je niekoľko zárodkov, ktoré predstavujú potenciálny život a nemôžu sa rozvinúť, buď bývajú odstránené alebo sú konzervované.

Rozumiem tej argumentácii, ale o tom je etika, že vždy vyvažujeme minimálne dva záujmy, ak nie viaceré. Osobne si myslím, že prínos asistovanej reprodukcie je väčší ako to, že je niekoľko zárodkov, ktoré nemajú možnosť svoj potenciál rozvinúť. Podľa mňa túžba ľudí vychovávať svoje vlastné deti je viac.

Aký máte postoj k alternatívnej medicíne? Jean-Régis Fropo, francúzsky exorcista, povedal o alternatívnej medicíne: „Používanie týchto terapií nie je neutrálne. Povedal by som, že je v nich šesťdesiat percent šarlatánstva, dvadsať percent placebo efektu, ale aj dvadsať percent okultizmu, pretože tam, kde panuje omyl a lož, sa ľahko vkradne démon.“

Spektrum alternatívnej medicíny je veľmi široké. Spomenuli ste exorcizmus, to je niečo, čo sa pohybuje v oblasti psychiatrie. Fenomén exorcizmus stále funguje v kresťanskom prostredí, kde katolícka cirkev má akoby regulovaný stav „profesie“ exorcistov. Oceňujem, že títo ľudia úzko spolupracujú s lekármi, s psychiatrami, takže je istá záruka, že títo ľudia neuniknú do extrému.

Problematickejšie je to v spoločenstvách, ktoré sa hlásia k tomu, čo v kresťanskej teológii nazývame charizmatické prúdy. Oni na základe biblických textov, ktoré hovoria o vyháňaní zlých duchov, o exorcizmoch, praktizujú exorcizmus, ale amatérsky, bez toho, aby využívali znalosti toho, čo dnes medicína vie o ľudskej duši, o psyché. Ale je potrebné to, čo som hovoril na začiatku, exorcista musí byť psychiater. Ak sa niekto zahráva s týmito metódami, môže ľuďom viac ublížiť ako pomôcť.

Ak hovoríme o oblasti alternatívnej medicíny, veľmi nebezpečné sú náboženské extrémy, ktoré presviedčajú ľudí, že netreba ísť k lekárovi, že všetko je možné vyriešiť modlitbou a pôstom. To je trestuhodné.

Mám však pocit, že cirkev sa voči takým liečiteľom jednoznačne nevyjadrila, či ide o dar od Boha alebo či ide o šarlatánstvo.

Áno, lebo je to veľmi tenký ľad. Je to otázka prístupu, ako berieme náboženské texty. Sú náboženské texty návodom na poznanie? Je biblický text učebnicou dejín a prírodopisu, alebo je to literatúra, ktorá metaforami sumarizuje ľudskú skúsenosť a ľudské poznanie? Ak démonológiu, o ktorej sa hovorí v biblických textoch, berieme ako faktografiu, tak potom to môže viesť k nebezpečným excesom. Ak démonológiu berieme ako symbol, ako vyjadrenie, opis niečoho, čo nedokážeme iným spôsobom uchopiť, a dnes nám už psychiatria pomáha tie veci uchopiť inak, tak potom vieme o tejto veci hovoriť iným spôsobom.

Ale máme ľudí, ktorí dobre nerozumejú, ako o tom probléme hovorí psychiatria. Preto si myslím, že je stále opatrnosť v kresťanskej teológii úplne zavrhnúť symbolický jazyk a ako keby sme nechceli, ako teológovia, brať ľuďom vieru. Lebo ešte vidno veľmi silný fenomén, že trpiaci ľudia to často berú tak, že im ubližuje nejaký démon. Je to veľmi zložité a prial by som si, aby sme na základe poznania, vzdelávaním, osvetou pomáhali ľuďom porozumieť týmto problémom. Často je to však tak, že človek v zložitom stave ani nemá záujem sa vzdelávať a nebude siahať po faktoch, ale žije vo svojej viere. A vtedy je zodpovednosť cirkvi veľmi veľká, aby komunikovala s odborníkmi, aby odborníkov zo zdravotníctva neodmietala, ale aby naozaj brala ich poznanie, skúseností, argumenty veľmi vážne a pomáhala pretlmočiť do náboženského jazyka to, čo je dnes štandardom odborného poznania.

Bola som vychovávaná, že viera, náboženstvo, cirkev by mala ľudí spájať. Neviem, či to mám pripisovať nejakým obávam, že cirkev akoby strácala svoj vplyv, ale teraz vnímam, len čo sa objaví nejaká téma, že nespája, ale robí práve opak.

Súhlasím, tiež vnímam svoje poslanie ako veriaceho človeka v tom, že spoločenstvá ľudí, ktoré sú polarizované, je potrebné spájať, lebo ako ľudia sme na druhých odkázaní, potrebujeme sa. Ak sa prehlbujú napätia, ohrozuje to jednu, druhú, tretiu stranu. Netreba ďaleko chodiť po pravdu, stačí sa pozrieť troška späť do dejín a vidíme, kde sa ľudia často pre maličkosti, pre hlúposti rozhádali, tak to spôsobovalo obrovské tragédie. Toto je možno to, čo je na miske váh dnes, či veci, ktoré dnes niektorí kresťania deklarujú ako princípy, z ktorých nie sú ochotní ustúpiť, stoja za to, aby sme do spoločnosti pre tieto princípy zasievali polarizáciu a takmer nenávisť.

Zásadovosť je dobrá vec a vždy ju potrebujeme, lebo je znakom našej identity, robí z nás tých, ktorými sme, robí nás čitateľnými, ale keď sa zásadovosť zmení na fundamentalizmus, ktorý začne ľudí s iným postojom označovať za nepriateľov a za škodcov, tak to už je potom veľmi vážna otázka. Tu opäť musíme byť veľmi triezvi a siahať po poznaní, po dátach, po faktoch, ktoré nám povedia, že ak vy máte takýto názor, povedzme v otázke interrupcií, pozrime sa na to, či ten iný názor, ktorý vy popierate, má potenciál rozvrátiť spoločnosť a hľadajme zmierenie v tejto téme. Lebo ak budeme mať fundamentalizmus na oboch stranách, to nikomu nepomôže. Toto je celý problém náboženskej viery, keď sa náboženská viera zmení na fundamentalizmus, na fanatizmus, tak vždy v dejinách spôsobila tragédie.

A dnes v spoločnosti, ktorá sa už niekoľko storočí snaží ukázať, že náboženské videnie sveta nie je jediné videnie sveta, musíme hľadať koexistenciu týchto dvoch pohľadov na svet. Myslím si, že je veľmi veľa tém, v ktorých veriaci ľudia môžu spolupracovať s ľuďmi bez náboženskej viery, alebo s ľuďmi, ktorí majú inú náboženskú vieru. Takáto možnosť existuje. Žiaľ, v cirkevných spoločenstvách ešte stále zdôrazňujeme exkluzivizmus, že to, čo my hovoríme, to je jediná pravda a tých ostatných musíme len nejako tolerovať. Toto však nie je úplne šťastný postoj. Musíme ako ľudia vedieť komunikovať aj v týchto zásadných témach.  

V súvislosti s interrupciami sa do parlamentu dostal návrh zákona, ktorý mal priniesť povinnosť pre lekára zaistiť počúvanie tlkotu srdca embrya a odovzdať obrazový záznam z ultrazvukového vyšetrenia, ak žena požiada o interrupciu. Fakticky to však znamená ohrozenie vývoja embrya, pretože použitie dopplerovského pulzného ultrazvuku v skorej fáze tehotenstva je na hranici bezpečnosti a odporuje medzinárodným odporúčaniam. Práve na toto upozornil docent Jozef Záhumenský, prednosta II. Gynekologicko-pôrodnícke kliniky LF UK a UNB. Následne sa na neho spustila vlna kritiky a dokonca požiadavka na jeho odvolanie z funkcie s tým, že manipuluje verejnosť a koná neeticky. Presne tu mi chýbala tá spolupráca.

Celkom úsmevné na celom prípade, pri celej tragike tejto debaty bolo, že protistrana sa snažila prizvať tiež odborníkov, ktorí spochybňovali názor docenta Záhumenského, to však ako keby vnieslo ešte väčší zmätok do celej diskusie. Myslím si, že v otázke interrupcií je úplná zhoda na tom, že interrupcia nie je nič dobré, že to nikto nechce, ale ak k takej situácii dôjde, tak potom je otázka, ako budeme vyvažovať dve práva na život. Ten život, ktorý je potenciálnym životom a život matky, ktorá má tiež osobnostnú integritu. Tieto dve veci musíme mať pred sebou a trápi ma, že protivníci interrupcií toto nechcú brať do úvahy, oni úplne vylučujú z celej debaty ženu, budúcu matku.

Aj debata o vyšetrení dopplerom ukázala, že títo ľudia s cieľom presvedčiť matku sú ochotní riskovať zdravotné poškodenie plodu. A keď vypukla celá debata o vyšetrení, tak argumentovali, ale však to nie je až také rizikové. Prinášali argumenty o tom, že keď sa to robí odborne a opatrne, tak k tomu poškodeniu nemusí dôjsť. Ale to riziko je tam také obrovské, že kde je tu vyvažovanie dvoch práv a dvoch záujmov života?

Ďalšou témou, ktorá vyvoláva otázky, diskusiu a tábory, je eutanázia. Ako ju vnímate?

To je takmer explozívna téma. Nanešťastie, ako v mnohých iných bioetických témach, sa stalo, že táto téma je zvulgarizovaná, že pod konceptom, pojmom eutanázie bežný človek chápe svojvoľné vraždenie ľudí, ktorí nemajú už nárok na život. To komplikuje celú debatu, načúvanie v diskusiách, ktoré prebiehajú veľmi aktívne v iných krajinách. Je škoda, že do diskusie už vstupujeme s predsudkami, že eutanázia je niečo, čo je neľudské a a priori to potom odmietame. Je však pravda, že aj v kresťanskej teológii sú teológovia, ktorí sú ochotní uvažovať o eutanázii ako o riešení pre určité, špecifické prípady.

Myslím si, že toto je cesta a riešenie, že máme a môžeme v našom prostredí hovoriť o tom, že sú aj kresťanskí teológovia, ktorí pripúšťajú eutanáziu v určitých veľmi špecificky stanovených prípadoch. Malo by sa hovoriť o tom, že je to vždy vec človeka, ktorého sa to týka, nie je to tak, že by niekto o inom rozhodoval, že ty už nemáš právo na život, a preto ti ho zoberieme. Toto je to obrovské nedorozumenie, ktoré vnímam v našej súčasnej diskusii o eutanázii. Viem, že sú už aj na Slovensku zoskupenia ľudí, ktoré sa snažia kultivovať celú diskusiu o eutanázii a myslím si, že je to potrebné. Veľmi veľa ľudí sa nachádza v zložitej situácii, preto je tiež dobré, že sa celá diskusia vyvažuje aj zlepšovaním paliatívnej starostlivosti. Aj keď sú to dve rôzne veci, sú úzko prepojené. Skôr alebo neskôr táto debata Slovensko neobíde, musíme sa na ňu pripravovať a s chladnou hlavou sa do nej púšťať.

Faktom je, že sú ľudia, ktorí naozaj dospejú vo svojom živote do štádia, že už nechcú žiť. Samozrejme, úlohou spoločnosti, ich blízkych je presvedčiť ich, že ešte existujú riešenia. Ale ak toto všetko už nie je možné, ak to všetko zlyhá, strašné je aj to, že títo ľudia potom do svojho rozhodnutia vziať si život, ak na to ešte majú energiu a schopnosti, často zatiahnu niekoho iného, kto s tým nič nechce mať spoločné. Poznám niekoľko ľudí, ktorí sú strojvodcami vo vlakoch a hovoria: „Pre mňa je obrovská trauma, keď nemôžem tomu zabrániť“. Tento človek je tiež zúfalý. Toto je vec, ktorá je na miske váh a musíme ako spoločnosť vytvoriť dôstojné podmienky pre ľudí, ktorí dospejú k tomuto rozhodnutiu, aby nemuseli zaťahovať do svojho rozhodnutia iných ľudí, ktorí potom trpia a majú výčitky celý život, že niekoho zabili.

Vedcom v Spojených štátoch sa podarilo úspešne editovať genóm ľudských embryí, aby upravili mutáciu, ktorá spôsobuje závažné ochorenie srdca. Ako vnímate takéto zásahy?

Treba vyvažovať dobré a zlé dôsledky takéhoto kroku. Ja som zachytil, že už dnes existuje možnosť naprogramovať DNA, aby bola imúnna proti vírusu HIV. To je úžasná vec. Musíme si však dobre overiť, či toto pozitívum neprinesie X ďalších negatív. Preto je dobré byť tak trochu konzervatívny a dvíhať varovný prst. Na druhej strane stavať sa do pozície, že nič také nemôže byť dovolené, to by som bol opatrný, lebo keby sme dôsledne takýto princíp uplatňovali, potom nemôžeme užívať ani penicilín.

Veď dnes už máme veľkú diskusiu aj o antibiotikách, že nemajú len pozitívne, ale majú aj negatívne účinky. Myslím si, že do tejto témy sa musíme pustiť so všetkou obozretnosťou, opatrnosťou. Ale iná cesta nie je, keď vieme, že máme nástroj, ktorý ľudstvu pomôže, musíme ho použiť, a áno, je možné, že bude mať aj vedľajšie, negatívne dosahy. Ale takto sa to dialo vždy v dejinách ľudstva, vždy sa takto postupovalo.
 
Ondrej Prostredník
(1963) evanjelický teológ, žije v Pezinku. Vo svojej akademickej práci sa venuje etike v textoch Novej zmluvy. Aktívne sa zapája do spoločenského diskurzu k téme postavenia menšín a ochrany ich práv na Slovensku. V minulosti pôsobil ako evanjelický farár, tajomník pre prácu s mládežou vo Svetovom luteránskom zväze v Ženeve, generálny tajomník Ekumenickej rady cirkví na Slovensku  a vysokoškolský pedagóg na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V septembri 2017 mu pre jeho vystúpenie na PRIDE v Bratislave biskupi evanjelickej cirkvi zakázali učiť.

V súčasnosti pracuje ako misijný pracovník v Evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava Staré Mesto a pôsobí aj ako tlmočník v inštitúciách EÚ. Vo voľbách do NR SR kandiduje za koalíciu PS/Spolu.

 
Sekcia: Rozhovory Autor: Jana Andelová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 22