Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Bývalá ministerská sestra Tatiana Hrindová: Môj odchod nie je truc

25. január 2018 - Po 16 mesiacoch pôsobenia na ministerstve zdravotníctva opustila vedúci post na odbore ošetrovateľstva. T. Hrindová otvorene hovorí o dôvodoch tohto kroku aj o vzťahu s Tomášom Druckerom.
Prečo ste sa po dlhoročnej praxi sestry dali na úradnícku prácu?

Moja predstava o úlohe ministerskej sestry bola konkrétnejšia než to, čo ma stretlo na ministerstve. Mala som predstavu, že ministerská sestra bude môcť kreovať podmienky poskytovania ošetrovateľskej praxe a bude súčasťou kreatívnych tímov, ktoré budú hľadať riešenia problémov. Na ministerstve ma  stretla tvrdá úradnícka práca a ja som si zrazu uvedomila, že väčšou časťou mojej práce je odpovedanie na listy, a nie hľadanie návrhov na riešenie problémov. Bolo to pre mňa prekvapujúce zistenie. Táto funkcia pre mňa bola zaujímavou predovšetkým kvôli tomu, že mám pocit, že som v súčasnosti na vrchole svojich odborných a tiež osobnostných síl. Aj rodinná situácia je taká, že sa naozaj môžem venovať rozvoju ošetrovateľstva. Na druhej strane som si na ministerstve zdravotníctva uvedomila, že na to, aby došlo k zmene v oblasti poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti,  je potrebná aj systémová zmena. Jednoducho som si uvedomila, že napriek vlastnej angažovanosti nedokážem z pozície ministerskej sestry prekročiť niektoré hranice.

V čom konkrétne? Komora sestier v tejto súvislosti spomínala podnety ohľadne odbornej spôsobilosti vedúcich pracovníkov, ktoré sa neriešili.

Začali sme v rámci celej Slovenskej republiky plošnú kontrolu, či naše manažérky ošetrovateľstva v zdravotníckych zariadeniach spĺňajú odbornú spôsobilosť na výkon tejto funkcie, a taktiež, ako je nastavené manažovanie ošetrovateľskej starostlivosti v jednotlivých zariadeniach. Postupne sme zisťovali, že máme na vedúcich pozíciách ľudí, ktorí nespĺňajú odbornú spôsobilosť podľa Nariadenia vlády SR č. 296 z roku 2010. Napriek tomu, že sme na túto skutočnosť upozorňovali a žiadali sme vyslať signál do terénu, že je potrebné urobiť výmeny na pozíciách, ak sestra nespĺňa odbornú spôsobilosť na riadenie a organizáciu ošetrovateľskej starostlivosti. Z pozície ministerskej sestry som to nemohla dosiahnuť. Bolo to mimo mojej pôsobnosti.

Prekvapili vás tieto zistenia?

Neprekvapilo ma to. Človek v realite predsa vidí, že tieto posty sú často obsadzované človekom, ktorý „vyhovuje“. Aj preto sa nedarí zmeny v ošetrovateľstve presadzovať v praxi. Ak je na pozícii človek, ktorý je zaviazaný, alebo je v nejakom vzťahu k tým, ktorí ho na túto pozíciu nominovali, tak nepôjde do konfliktu.

V decembri ste oznámili odchod z tejto funkcie s tým, že išlo o rozhodnutie, ktoré ste dlho zvažovali. Čo bolo poslednou kvapkou, ktorá rozhodla?

Krízový moment nastal, keď mi na stôl prišiel list z Nemecka, na ktorý som mala odpovedať. List opisoval spôsob starostlivosti o dlhodobo chorého v Nemecku, ako je možné vybaviť domov posteľ pre imobilného pacienta skôr, než je prepustený z nemocnice, ako príbuzný nemusí ísť na úrad, pretože veľa vecí sa dá vyriešiť priamo počas hospitalizácie, a ako lekár a sestra prichádzajú k pacientovi domov. V závere bola otázka, kedy sa toto stane realitou na Slovensku. A mne napadla jediná odpoveď – nikdy. Vtedy som si uvedomila, že to je čas, keď potrebujem odísť, aby som neprepadla syndrómu vyhorenia, aby som nestratila nádej, že veci sa meniť dajú a aby som pre slovenské sestry neurobila viac škody ako úžitku.

Hovoríme o negatívach, ale za rok a pol sa predsa len podarili nejaké kroky v prospech sestier, či nie?

Napriek tomu, čo som povedala predtým, svoje pôsobenie na ministerstve zdravotníctva hodnotím ako veľmi pozitívnu skúsenosť. Stretla som sa s množstvom zanietených a odborne pripravených sestier z praxe, ktoré cítia potrebu zmeny a sú ochotné obetovať čas, cestovanie, peniaze a vedomosti na to, aby spolupracovali v rámci pracovných skupín. Podarilo sa zlepšiť komunikáciu medzi sestrami, aby si vymieňali odborné skúsenosti naprieč odbornosťou, ale aj Slovenskom. Som presvedčená o tom, že moje pôsobenie podnietilo, že o ošetrovateľstve sa na ministerstve zdravotníctva rozpráva oveľa viac a s oveľa väčšou vážnosťou ako dosiaľ, a to je pozitívne. Tiež musím podotknúť, že nemám nejakú nepríjemnú skúsenosť s mojím nadriadeným alebo s kolegami v práci. Rozumeli sme si, dalo sa s nimi diskutovať, problém nastal vo fáze presadenia potrebných zmien.

S čím konkrétne ste spokojná?

Pozitívom je zmena financovania ošetrovateľskej starostlivosti v sociálnych službách, aj keď finančné ohodnotenie sestier teraz asi nie je až také výrazné. Ale tá hlavná zmena je v tom, že nebudeme platiť ošetrovateľskú starostlivosť, ktorá zabezpečuje ošetrovanie dekubitov, ale budeme platiť ošetrovateľskú starostlivosť, ktorá zabezpečí prevenciu, aby dekubity nevznikli. To je kvalitatívny a filozoficky zmenený pohľad na poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti. Taktiež som veľmi hrdá na to, že sa nám podarilo pripraviť do štandardných diagnosticko-terapeutických procesov desať ošetrovateľských štandardov, na ktorých pracovali kolegyne z praxe, a myslím si, že sa zhostili svojej úlohy veľmi dobre a kvalitne. Čiže pozitívne prvky tu sú. No keď som začala porovnávať môj vklad a zisk z toho, čo môžem pre sestry dosiahnuť, tak som nadobudla dojem, že posuny sú malé a mňa to stojí veľmi veľa síl.

Máte ohlasy sestier priamo z terénu. Čo je pre nich najväčší problém?

Pri prvých kontaktoch a rozhovoroch so sestrami sa to väčšinou týka mzdového ohodnotenia, že sú nedocenené. No keď sa problému venujeme hlbšie, tak sa ukáže, že sestrám chýba úcta a akceptovanie. Chýba im uznanie, že sú súčasťou zdravotnej starostlivosti, že sa bez nich nedá poskytovať zdravotná starostlivosť a že systém si váži ich prácu. Všetky tie diskusie o vzdelávaní sestier, skúsenosti z obdobia, keď sa sestrám hovorilo: „ak sa vám nepáči, môžete odísť“, a súčasná tendencia zamieňať sestry za zdravotníckych asistentov, to všetko pôsobí na moje kolegyne výrazne devalvačne. Cítia sa nedocenené a neakceptované, prežívajú pocit a možno až istotu, že napriek snahe nedokážu ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré majú vplyv na fungovanie systému. Zoberte si bežnú situáciu na oddelení, keď príde pacient na príjem. O tom, kde bude pacient umiestnený a na ktoré lôžko, rozhoduje lekár. Ja si však myslím, že túto zodpovednosť by mala prevziať sestra, pretože čím vyššia je miera závislosti pacienta, tým intenzívnejšia ošetrovateľská starostlivosť je potrebná, a práve to je dôvod, prečo by uloženie pacienta na lôžko mal lekár prekonzultovať so sestrou. Sestra je tá, ktorá musí prísť k pacientovi s vysokou závislosťou oveľa častejšie. Žiaľ, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na Slovensku chýba  partnerský prístup, sestra naďalej v praxi ostala výrazne podriadená lekárovi napriek tomu, že sa zmenilo vzdelávanie, spoločenský systém, ale aj požiadavky pacientov. Systém je naďalej výrazne medicínsky. Ak vnímame zdravotnícke služby ako službu pacientom, tak je našou povinnosťou  začať meniť a kreovať tento systém na multidisciplinárny a proklientsky orientovaný.

Ako by to malo vyzerať?

Sestry svojím vzdelaním dostali priestor na to, aby zabezpečovali ošetrovateľskú starostlivosť autonómne. No často sa stretávam s tým, že sa im vyčíta, že majú vysokoškolské vzdelanie a robia vždy po starom. Ak sa im nevytvoria podmienky na realizáciu ošetrovateľského procesu, tak nemôžu poskytovať ošetrovateľský proces v plnom rozsahu. Ak na oddelení nie je dostatok personálu, ak nie je vyhovujúce a dostatočné technické zabezpečenie, ak nie je podpora z vedenia pre zavádzanie inovatívnych prístupov, tak to jednoducho žiadna zo sestier nedokáže zmeniť. A dovolím si tvrdiť, že našim pacientom chýba ošetrovateľstvo. Som hrdá na to, že Slovenská republika má kvalitnú medicínsku starostlivosť, robíme transplantácie, terapeutické výkony na svetovej úrovni, máme lieky, ktoré sú svetovo dostupné. Ale to, čo zlyháva a po čom pacienti volajú, je osobný prístup, dostatok času na pacienta, aby sa mu niekto venoval, aby mal vytvorené prostredie, aby sa niekto o neho zaujímal ako o človeka. Toto je ošetrovateľstvo! Sestra vidí pacienta v biopsychosociálnom rozsahu, ona je tam na to, aby mu zabezpečila tento komfort. Aby sa ošetrovateľstvo v Slovenskej republike mohlo rozvíjať, musí najprv nastať jeho uznanie v odbornej obci. Je zbytočné bojovať proti novým trendom, múdrejšie je hľadať implementáciu inovatívnych zmien do systému tak, aby priniesli čo najväčší úžitok všetkým.

Je to u nás reálne? Sestier je málo, na oddeleniach sú často hraničné počty a stačí, keď jedna vypadne pre chorobu, a už je problém...

Preto hovorím, že to musí byť systémová zmena. Naša republika naďalej funguje pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v nezmenenom systéme už mnohé desaťročia. Maximum zdravotnej starostlivosti je v ústavnej zdravotnej starostlivosti, no celá Európa podporuje komunitné služby zdravotnej starostlivosti. Ak by sa začala podporovať komunitná starostlivosť, znižoval by sa tlak na lôžka. Dnes máme hospitalizovaných aj takých pacientov, ktorí by mohli byť doma, ale pre stabilizáciu ich stavu musia mať zabezpečenú starostlivosť a podporu. Akoby sme sa báli komunitnej ošetrovateľskej starostlivosti. Jediná komunitná služba, ktorá u nás ako-tak funguje, je ADOS, ale to je ďalší balík problémov, pretože tak ako pri postoji lekár – sestra, aj z pohľadu poisťovní je ADOS v submisívnejšom postavení. Dosiaľ sa im nepodarilo vyrokovať platby za služby, ktoré by umožňovali realizovať aj preventívne stratégie pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti pacientovi, ale tiež úplne triviálnu vec, akou je preplácanie cestovných  nákladov spojených s jazdou k pacientom. Robia veľký objem nadlimitných výkonov, ktoré im nie sú uhrádzané. Počas môjho pôsobenia na ministerstve som riešila jeden prípad dieťaťa, ktoré bolo po terapeutickom zákroku na umelej pľúcnej ventilácii a matka ho chcela mať doma, no  nevedela u nás nájsť ADOS-ku, ktorá by poskytovala starostlivosť o takto postihnuté dieťa. U nás sa od ADOS prevažne očakáva, resp. sú najčastejšie hradené výkony súvisiace s ošetrovaním dekubitov, ale to nie je úloha agentúr. Úloha ADOS je poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť pacientom v ich prirodzenom prostredí. To je priestor na diskusiu so zdravotnými poisťovňami, ako si vedia predstaviť modely financovania ADOS, ktoré by priniesli efektivitu a rozvoj tejto služby. Nehovoriac o tom, že máme sieť zdravotníckych zariadení a hoci je v súčasnosti od pacientov veľká požiadavka na služby ADOS, odpoveď VšZP znela, že sieť je naplnená.

Ako sa to dá zmeniť? Krok za krokom?

Je naivné myslieť si, že systém poskytovania zdravotnej starostlivosti sa zmení jedným rozhodnutím alebo jedným legislatívnym predpisom. Je to proces, v ktorom  jednotlivé segmenty na seba nadväzujú. Na jednej strane náš systém ešte neprijal ošetrovateľstvo ako partnera medicíny. To je vážny problém, lekári naďalej zotrvávajú vo svojom prioritnom postavení. Často som sa pri rokovaniach stretla s tvrdením, že plná zodpovednosť za pacienta je na lekárovi. Nespochybňujem to, ale dovolím si tvrdiť, že len z hľadiska etiky, pretože právna zodpovednosť je už v súčasnosti legislatívne nastavená tak, že sestra plne nesie vlastnú zodpovednosť za výkon ošetrovateľských intervencií. Musí byť pripravená prevziať túto zodpovednosť. My, slovenské sestry, sme však profesionálne málo sebavedomé. To je rozdiel medzi nami a západnou Európou. Sme veľmi submisívne, stačí málo a už sa bojíme, už sa schovávame, stiahneme sa.

Akoby s tým spoločnosť automaticky počítala. Prečo?

Vie sa, že sestry nebudú robiť problémy, nebudú sa búriť, napriek tomu, že repcú, zase prídu do práce, nevedia byť jednotné. To je jedna oblasť. A druhá oblasť je slabá politická podpora pre sestry. Sestry nie sú v parlamente, no paradoxom je, že všetky rozhodnutia, ktoré sa dejú, dejú sa v parlamente. Vždy čakáme, že nás niekto podporí, ideálne by pre nás bolo, keby lekári vybavili všetko namiesto nás, čo však nie je reálne. Aj my sestry musíme otvorene vystúpiť, prevziať zodpovednosť a hovoriť o problémoch, ktoré sa týkajú našej profesie. Možno sa to generáciami zmení a možno bude viac sestier v politike, budeme viac angažované aj v spoločenskom živote, pretože to vyplýva z roly sestry, lebo jednou z nich je úloha sestry – advokátka pacienta. Všetci občania Slovenskej republiky sú potenciálnymi pacientmi a ak sestra nemá vytvorené podmienky na prácu, tak sú to zároveň zlé podmienky aj pre pacienta. Študentom rada hovorím, že sestra počas svojej služby prežije hoci aj 24 hodín zavesená v prievane, no ak nie sú vhodné postele, ak sú nedostatočné antidekubitárne pomôcky, tak je to väčší problém pre pacienta ako pre sestru.

Aká základná kompetencia vám na ministerstve chýbala?

Chýbala mi akceptácia môjho odborného názoru. Pre prijatie rozhodnutia bol často kľúčovým názor politika alebo odborníka v inom odbore ako ošetrovateľstvo. Druhá vec, ktorá mi veľmi chýbala, bola medzisekciová spolupráca. Jednou z mojich úloh bola príprava legislatívnych materiálov. Mala som predstavu, že mojou úlohou bude pripraviť materiál z hľadiska odbornosti a pri tvorbe textu materiálu budem spolupracovať s legislatívou. No na ministerstve takáto spolupráca nebola a právnik/legislatívec ako keby už len v závere zhodnotil, či text spĺňa podmienky legislatívy. Bolo to pre mňa veľmi frustrujúce. Takto vlastne každý pracoval sám na svojej agende. Hoci sa agendy vzájomne ovplyvňovali, chýbalo prepojenie.

Nemáte ťažké srdce na ministra Druckera?

Nie.

Ako sa vám s nim spolupracovalo?

Vnímam pána ministra ako veľmi seriózneho, veľmi zdatného a manažérsky pripraveného človeka. Nemám s ním nepríjemnú skúsenosť. To, čo mi z jeho strany chýbalo, bola väčšia možnosť kontaktu a diskusie o problémoch. Mala som pocit, že mám malý priestor na vysvetlenie dôvodov, prečo chcem niečo presadiť, ktorý mohol vzniknúť v dôsledku jeho pracovnej vyťaženosti, nie z dôvodu jeho nezáujmu. Všetci, s ktorými som sa na ministerstve zdravotníctva stretla, na mňa urobili dobrý dojem a nemám pocit krivdy, že by na mňa niekto útočil. Keď som prišla na ministerstvo, tak ma kolegyňa, ktorá tam pracuje už dlhšie, privítala vetou: „Prišla som sa pozrieť na človeka, ktorý vyrieši všetky problémy sestier.“ Najväčším problémom však je, že sa sestrami dlhé obdobie nikto nezaoberal, až problémy súvisiace s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti narástli do veľkých rozmerov.

Uvedomovali ste si, že sú od vás takéto veľké očakávania?

Sčasti áno, ale verila som v to, že budem mať väčšiu podporu a že sa riešenia skutočne začnú hľadať. Možno je to moja naivita a v systéme sa nedajú robiť také rýchle kroky. Ďalšia kolegyňa mi povedala – ak si myslíš, že dokážeš niečo zmeniť, tak si rozbiješ nos. Odvetila som jej, že zmeny sa robiť dajú, lebo keď sa zmenia časti, začne sa meniť aj celý systém. A keď zistím, že sa nič nedá meniť, vtedy odídem. Tak som doma. Nechcela by som, aby môj odchod vyznel ako truc. Vecne som zhodnotila vlastné možnosti a to, čo vlastne chcem. Je to moje osobné rozhodnutie, moje ambície sa nenaplnili, ale napriek tomu si myslím, že to, čo som tam urobila, určitým spôsobom ovplyvnilo ošetrovateľstvo na Slovensku. Bola som si vedomá toho, že keď zotrvám na ministerstve zdravotníctva, tak očakávané výsledky v teréne nebudú môcť prísť tak rýchlo a ja budem pod výrazným tlakom z jednej aj z druhej strany s minimálnou možnosťou ovplyvňovať zmeny, a to nebude dobré. Podľa môjho názoru je dôležité dať sestrám  informáciu, že význam pozície v rámci riadenia ošetrovateľstva sa napĺňa až reálnym využívaním právomocí vyplývajúcich z funkcie, napríklad z pozície námestníčky pre ošetrovateľstvo alebo z pozície vedúcich sestier. Realita je však taká, že kolegyne v praxi často nedokážu naplniť tieto právomoci práve preto, že im to nie je umožnené. Možno aj moje rozhodnutie odísť je signálom pre ostatné kolegyne, aby si uvedomili, že nestačí len pomenovanie námestníčka, ale je potrebné obsahovo naplniť túto funkciu.

Vrátili ste sa do Michaloviec, kde teraz pôsobíte?

Momentálne som na úrade práce, potrebujem si trošku vydýchnuť a uvidím, ako sa mi vyprofilujú pracovné ponuky, v ktorých by som mohla uplatniť svoje skúsenosti. Venujem sa vzdelávaniu sestier, mám manažérske skúsenosti, viem si predstaviť aj prácu v rámci poskytovania dlhodobých služieb.

Minister už avizoval, že hľadá novú ministerskú sestru. Má táto funkcia podľa vás praktický význam?

Má to zmysel a čím dlhšie som mimo ministerstva, tým viac si uvedomujem, že je to kľúčová pozícia pre sestry. Ministerská sestra môže svojím pôsobením výrazne ovplyvňovať čiastkové veci. Všetko potrebuje svoj čas, ak to pôsobenie bude dlhodobejšie, tak sa určite nájdu aj možnosti na zmenu. Keď som prišla na ministerstvo, bolo to, ako keď šliapete vo vysokom snehu a prvé kroky sú veľmi ťažké. Bolo by dobré, ak by na túto pozíciu  nastúpila kolegyňa, ktorá by pokračovala v mojich začatých krokoch. Tým, že sa 10 rokov nevenovala ošetrovateľstvu žiadna pozornosť, sestrám sa  nakopilo veľa problémov, ktoré sa nedajú vyriešiť z večera do rána, je nevyhnutné trvalo na ne upozorňovať a hľadať riešenia. Veľmi si vážim rozhodnutie pána ministra, že vytvoril pozíciu ministerskej sestry a že dal aspoň jasnú informáciu, že problém so sestrami existuje. Na porovnanie, jeho predchodcovia tvrdili, že nemáme so sestrami vôbec žiadny problém a že nám ani nechýbajú.

Koľko sestier nám vlastne chýba? Komora uvádza číslo 12 000. Je to relevantný údaj?

Viac ako tento údaj ma trápi to, že do systému neprichádzajú nové sestry. Zamestnávatelia avizujú, že nie sú schopní naplniť personálne normatívy, pretože neexistujú sestry v teréne, a tam nastáva problém. Či chceme alebo nechceme, konkurencia na pracovnom trhu existuje aj na Slovensku. Analýzy ukazujú, že na ošetrovateľstvo sa hlási relatívne dosť študentov, ale po ukončení štúdia nenastupujú do praxe. Je to jasná informácia, že prax nemá podmienky, ktoré by boli zaujímavé pre potenciálnych zamestnancov. Pre mňa bol zaujímavý údaj, že v Rakúsku robí opatrovateľky 6 000 slovenských sestier. Mali by sme si položiť otázku, prečo odchádzajú do Rakúska. Odpoveďou je mzdové zvýhodnenie, pracujú úplne v iných podmienkach, majú úplne inú zodpovednosť. Malo by to byť cieľom ministerstva zdravotníctva, ale aj manažmentu nemocníc, aby vytvárali podmienky, na základe ktorých by sestry chceli v nemocniciach ostať. Z doterajších skúseností nemám dojem, že manažmenty nemocníc už sú nastavené tak, aby chceli zamestnancom vytvárať optimálne pracovné podmienky. Ak sa nesprávate k ľuďom seriózne, potom voči vám nemajú pocit záväzku, lojálnosti a hľadajú si iné možnosti.

Myslíte si, že je reálne dostať sestry spoza hraníc späť na Slovensko?

Určitú časť áno. Ak odíde do zahraničia mladá osoba, už sa nevráti, pretože si tam založí rodinu. Ale tie sestry, ktoré majú rodiny na Slovensku, majú tendenciu vracať sa späť. Ak začneme pracovať na tom, aby sme zatraktívnili toto povolanie, aby sme pridali sestrám na mzdách, aby sme vytvorili vhodné podmienky, aby mali dostatok pomôcok, aby mali právomoc rozhodovať o určitých kompetenciách, tak si myslím, že je tu možnosť, aby sa sestry vrátili. Pýtala som sa kolegýň, ktoré sú v zahraničí, prečo odišli. Na začiatku rozhodnutia je vždy finančná motivácia. Keď som sa ich pýtala, či by sa vrátili, ich odpoveď je áno, ale očakávajú zmenu podmienok na výkon praxe. Keď sa pýtam ďalej, čo konkrétne im prekáža, hovoria o kultúre organizácie, spôsobe komunikácie, slušnom prístupe, o „nevrčaní“, o jasne stanovenej zodpovednosti.

V parlamente máme dnes desať lekárov a teraz k nim pribudne sestra z Košíc, Elena Červeňáková z OĽaNO. Myslíte si, že sa bude v parlamente viac hovoriť o sestrách?

Jedna poslankyňa nedokáže zmeniť systém, ale napriek tomu mám veľkú nádej, pretože v súčasnosti sa už politici dokážu a chcú rozprávať so sestrami. Môže teda pre sestry viac lobovať v parlamente, môže byť súčasťou výborov a pracovných skupín. Z tohto dôvodu si myslím, že sestra v parlamente je veľký úspech, môže sa oprieť o sestry v teréne a mať tak relevantné informácie. Teraz záleží na sestrách, ako podporia svoju kolegyňu, aby presadzovala ich záujmy v rámci rozhodnutí na najvyššej úrovni štátu.

Aký je váš názor na povinné vysokoškolské vzdelanie sestier?

Myslím si, že ak chceme o sebe hovoriť, že sme európskou krajinou, tak sestra má mať adekvátne vzdelanie, ako je to inde v európskych krajinách. Prístupové rokovania pri vstupe do EÚ jasne hovorili o tom, že budeme rozvíjať ošetrovateľstvo, aby sme dosiahli úroveň zdravotníckych služieb tak, ako to je v zahraničí. Myslím hlavne na rozvoj autonómie výkonu ošetrovateľskej praxe. Hlavným argumentom, ktorý používajú zástancovia stredoškolského vzdelávania sestier, je kvalita sestier, ktoré s týmto vzdelaním dosiaľ poskytujú ošetrovateľskú starostlivosť a sú plne odborne spôsobilé. Ak sa však globálne pozrieme na podmienky prijímacích konaní a výstupné výsledky študentov, musím povedať, že sa zmenila úroveň. Keď som nastupovala na štúdium na strednej zdravotníckej škole, bola som vyznamenaná, a napriek tomu som musela robiť prijímacie skúšky. V súčasnosti zdravotnícke školy prijímajú žiakov s oveľa horším priemerom. Ak chceme hovoriť o skvalitňovaní ošetrovateľskej starostlivosti, čo znamená aj zdravotnej starostlivosti, tak by sme v nej mali chcieť kvalitných ľudí, schopných kritického myslenia.

Ste za prísnejšie kritériá?

Áno. Som zástankyňou vysokoškolského vzdelávania prvého, teda bakalárskeho stupňa ako základného vzdelania pre sestry. Hlavným dôvodom je, že sestra musí byť schopná kriticky myslieť, pretože európsky pohľad na sestru je autonómny pohľad – sestra musí vedieť posúdiť pacienta, musí vedieť stanoviť jeho problém, diagnostikovať, nastaviť intervencie zo svojho rozsahu, a na to potrebuje kritické myslenie. Ten náš rigidný a stereotypný pohľad na sestru ako na vykonávateľku, ktorý tu máme z minulosti, spôsobuje, že sestru vždy vidíme pri posteli pacienta. Požiadavky na sestru sú dnes v modernom ošetrovateľstve úplne inde. Sestry majú na seba preberať oveľa viac zodpovednosti, či v rámci dlhodobej starostlivosti, starostlivosti o chronicky chorých, alebo ak ide o preventívne aktivity pre obyvateľstvo, či už v obciach alebo v školách. Ak chceme deklarovať, že sme európskou krajinou, tak má sestra nadobudnúť status autonómnej, odbornej pracovníčky, ktorá v zdravotníckych službách zabezpečuje ošetrovateľskú starostlivosť. A teraz sa trošku opriem o zdravotníckych asistentov, lebo oni sú dostatočne vzdelaní a zruční na výkon ošetrovateľských činností a mali by byť najbližšie k sestre. Sestra pri ošetrovateľskom procese, koordinovaní činností, kritickom zhodnocovaní potrieb pacienta potrebuje partnera, ktorý vie, ako má pacientovi napríklad odsať hlieny, ako má urobiť hygienickú starostlivosť aj podať intramuskulárnu injekciu. Sestra sa zmenou vzdelávania posunula z polohy vykonávateľky do polohy koncepčnej tvorkyne ošetrovateľskej starostlivosti. Vieme, že sestry v súčasnosti majú problém so zdravotníckymi asistentmi. Myslím si, že v samej podstate majú strach, že ich zdravotnícki asistenti vytlačia, nahradia.

Sú to akoby „lacné“ sestry?

Áno, ale ak sa na to pozrieme z profesionálneho hľadiska, sestra bude vždy kľúčová pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Je čas pozrieť sa na charakter oddelení, kde je aký objem výkonu sesterských činností, kde je nevyhnutné, aby ošetrovateľskú starostlivosť realizovala výlučne sestra  a na ktorých oddeleniach vieme využiť odborný potenciál zdravotníckeho asistenta a sanitára na to, aby sme pokryli služby, ktoré pacient potrebuje. A tu sa dotýkame otázky – čo s lekármi? Nemôžeme sa tváriť, že počet lekárov ostane nezmenený a budeme pracovať len s inými zdravotníckymi pracovníkmi, pretože zmysel zmien je zefektívnenie systému. A opäť sme pri systémovej zmene.

Vyriešia to kompetencie?

Môžu to sčasti vyriešiť kompetencie, no zasa sa vraciame k manažmentu. Neviem, či majú námestníčky a vedúce sestry kompetenciu rozhodnúť o zložení tímu – to je jedna oblasť. Druhá oblasť je, že kompetencie prinášajú možnosť rozčlenenia ošetrovateľských činností podľa úrovne vzdelania sestry, ale aj objektívnej potreby pri ošetrovaní pacienta. My sestry by sme sa už mali naučiť pozerať na svoje vzdelanie nielen ako na niečo, čo mi má priniesť peniaze, ale ako na niečo, čo mi dáva odbornú spôsobilosť na výkon špecifických činností. Mali by sme si uvedomiť, že na to, čo robí sestra magisterka, sestra bakalárka nemá kompetenciu, a to, na čo má kompetenciu sestra špecialistka, nemôže vykonávať registrovaná sestra. A to súvisí s procesom profesionálneho zrenia sestier. Dúfam, že rozsahy kompetencií budú najviac viditeľné v zariadeniach sociálnych služieb, kde je odborný garant, ktorý by mal využívať kompetencie sestry s pokročilou praxou, takisto ADOS a chcem veriť tomu, že sa nájde priestor aj v zdravotníckych zariadeniach. Keď som diskutovala s námestníčkami, podľa ich vyjadrení ešte nemajú presne ujasnenú pozíciu sestry s pokročilou praxou v zdravotníckom zariadení, ale myslím si, že keď sa začne profilovať, aké výkony robia zdravotnícki asistenti, čo robí registrovaná sestra a aké výkony sestra so špecializáciou, tak sa ukáže, aký rozsah výkonov na danom oddelení je pre sestru s pokročilou praxou. Alebo to možno bude objem výkonov pre sestru s pokročilou praxou pre celú nemocnicu. To je zmena z hľadiska manažovania.

Očakávate od sestier, ktoré spĺňajú podmienky na pozíciu sestry s pokročilou praxou, že budú ochotné zobrať na seba zodpovednosť?

Prevzatie zodpovednosti by malo byť spojené s financovaním. Je to kľúčové, pretože aj námestníčky a vedúce sestry sa musia naučiť pozerať sa na  kolegyne ako na ľudské zdroje, ktoré organizáciu niečo stoja. Ak majú sestru špecialistku, ktorá má aj v súčasnosti vyšší plat, tak by mala mať aj širšie kompetencie, mala by robiť čosi iné, buď viac závažné, alebo špecifické oproti registrovanej sestre, lebo mzda je vždy za výkon, mzda nie je za dosiahnuté vzdelanie.

Mzda pre sestru s pokročilou praxou je presne násobkom priemernej mzdy. Je to dostačujúce?

Je pre mňa ťažké vyjadrovať sa ku mzdám, pretože chápem riaditeľov nemocníc – a zasa sa vraciam k systému –, pretože tento systém financovania im neumožňuje významne využívať motivačné finančné faktory pre sestry. Koeficient 1,0  je niečo, čo možno bude chvíľu vnímané ako posun, ale nemyslím si, že to splní očakávania. Komora sestier navrhovala koeficient 1,0 pre registrovanú sestru. V Slovenskej republike existujú výrazné ekonomické rozdiely medzi sestrami.
Zoberte si východ Slovenska, kde sestry robia za 700 eur, a Bratislavu, kde sestry robia aj za 1 200 eur, no ak by sme porovnávali kvalitu výkonu, tak rozdiel nie je taký citeľný ako finančné ohodnotenie. Na druhej strane musím povedať, že oveľa väčším problémom sú podmienky na prácu sestier tak, aby boli naplnené podmienky zo Zákonníka práce, aby boli zachované prestávky, aby sestry mohli odísť na desiatu, na obed,  aby nadväznosť služieb bola taká, ako je to v Zákonníku práce, aby sestra nebola tlačená a vydieraná, že nemá kto prísť do služby, tak musí prísť ona. Všetko je to o manažovaní, pretože manažér musí rátať s výpadkami a personálny normatív má byť nastavený tak, aby sa výpadky dali pokryť. V súčasnosti by sa mal novelizovať výnos o minimálnych personálnych normatívoch. Zase sa bude diskutovať o pomere počtov pacientov na počty sestier, o počtoch zdravotníckych asistentov na počet pacientov, o počtoch sanitárov. Je to citlivá oblasť aj preto, lebo si každý uvedomuje situáciu, ktorá v teréne nastala. Sú si vedomí toho, že nielen chýbajú sestry, ale že s nárastom počtu zamestnancov vzniká tiež vyššia mzdová záťaž, a to sú náklady pre organizáciu.

Čiže predpokladáte tlak zo strany zamestnávateľov?

Áno, úplne prirodzený a regulárny tlak zo strany zamestnávateľov na to, aby tam mali menej ľudí, a ak zvýšiť ich počty, tak o ľudí s nižšou kvalifikáciou. Zo strany Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek predpokladám regulárnu snahu minimálne o udržanie daného stavu, ak nie zníženie počtu pacientov na jednu sestru. Výskumy dokazujú, že keď sa zvýši počet pacientov na jednu sestru, dochádza k častejším úmrtiam na danom oddelení. Je to vážna vec. Ide o bezpečnosť pacienta. V súvislosti s tým mi napadajú tak trochu kacírske myšlienky, že je prenesená zodpovednosť za personálne zabezpečenie prevádzky zdravotníckych zariadení na ministerstvo, pričom si myslím, že táto úloha by mala byť v kompetencii manažmentov zdravotníckych zariadení. Keď deklarujem tento názor, naskakuje mi až husia koža, pretože máme skúsenosť so zamestnávateľmi, ktorí nedbajú na kvalitu svojich služieb, ale pre efektivitu alebo pre väčší ekonomický zisk sú ochotní znižovať personálne zabezpečenie prevádzky zdravotníckych zariadení, či už z hľadiska počtu, alebo z hľadiska odbornej spôsobilosti zdravotníckych pracovníkov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť. Bojím sa toho, že o význame sestry a jej prítomnosti na oddelení nás presvedčí až situácia, keď tam sestry nebudú a prídu dôsledky.

Máte teda negatívnu víziu do budúcnosti?

Riziko je tu vždy a pri zhodnocovaní našich slabých stránok je úplne reálne. Napriek tomu si myslím, že ak by sme sa pozreli na náš systém z hľadiska ekonomickej efektivity, tak práve využitím odborného potenciálu ošetrovateľstva by sa mohli efektívnejšie využívať finančné zdroje. 

Myslíte tým šetriť na lekároch?

Ani nie šetriť na lekároch, ale prehodnotiť ich odborné využitie. Lekár by sa mal venovať diagnostike a terapii ochorenia, sestra má zabezpečovať manažment pacienta tak, ako je to samozrejmé vo vyspelých európskych štátoch. To je jedna oblasť. Druhá oblasť je vytvorenie podmienok na poskytovanie dlhodobej starostlivosti. Keď sme robili pilotný prieskum na vybraných oddeleniach v šiestich fakultných nemocniciach na Slovensku, kde sme mapovali potrebu následnej starostlivosti u hospitalizovaných pacientov, tak nám vyšlo, že až 50 percent pacientov pri ukončení hospitalizácie by potrebovalo podporu ADOS alebo následnú starostlivosť formou ošetrovateľských domov. Môžeme teda predpokladať, že ak títo ľudia nemajú podporu v domácom prostredí, o krátky čas sa nám zasa vrátia na akútne lôžko. Dlhodobá starostlivosť by mala pomôcť tomu, aby sa pacienti s chronickým ochorením stabilizovali, aby boli schopní čo najdlhšie žiť vo svojom prirodzenom prostredí a nemuseli byť z dôvodu destabilizácie zdravotného stavu, ktorý môže byť spôsobený nedostupnosťou ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí, opätovne prijímaní do nemocníc, čím by sa zefektívnilo využívanie financií  na akútnu starostlivosť. A to je zasa problém, ktorý je koncepčný a systémový. Neviem, či pri systéme financovania zdravotníckych zariadení, keď sú platené za diagnózu, je záujem manažmentu skôr prepúšťať pacienta do domáceho prostredia s podporou komunitných služieb, alebo hospitalizovať pacienta až vtedy, keď je to naozaj nevyhnutné. Rozvoj dlhodobej starostlivosti musíme podporiť, pretože v porovnaní s minulosťou sa zmenil pomer ochorení. Kým v minulom storočí bola prevaha akútnych ochorení nad chronickými, teraz máme až 80 percent z celkového objemu ochorení chronických a 20 percent akútnych, a tomu by sme mali prispôsobiť aj služby. Naša akútna medicína by mala byť krátkodobá, rýchlo realizujúca výkon, ktorý postaví človeka na nohy a odchádza.

Problém je však nájsť zariadenie dlhodobej starostlivosti, ak to pacient potrebuje.

Mám skúsenosť z pracovnej cesty do geriatrického centra v Grazi, kde majú celý komplex služieb pre geriatrických pacientov. Keď som sa vracala domov, mala som stiahnuté hrdlo a slzy na krajíčku. V čom je rakúsky občan odlišný od slovenského? Prečo moja mama, otec nemôžu dostať takú kvalitnú starostlivosť? Nastal čas, keď pacienti alebo aj rodinní príslušníci sú ochotní priplácať si za služby, ale my máme v takýchto službách deficit. Toto už však nie je otázka pre mňa, ako prerozdeliť financie tak, aby bolo možné ekonomicky pokryť požiadavky akútnej, ale aj dlhodobej a komunitnej starostlivosti. Určite sa to dá, presviedčajú nás o tom systémy poskytovania zdravotnej starostlivosti v zahraničí. Keď sa v médiách prepierajú kauzy úniku miliónov eur v zdravotníckom systéme, je veľmi ťažké vysvetliť pacientovi alebo jeho rodine, že nie sú peniaze. Lebo keď peniaze nie sú, potom nemôžu ani zmiznúť.

 
 
Sekcia: Rozhovory Autor: Monika Toporcerová
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 61