17.01.2021, 08:00

TOP lekárka M. Vasilová: Keď sme dostali prvý nemecký inkubátor, boli sme nadšení

Mužov medzi neonatológmi je u nás ako šafranu, hovorí primárka MUDr. Mária Vasilová z Nemocnice Svet zdravia Humenné. V ankete Zdravotníckych novín získala titul TOP lekárka v odbore neonatológia.

TOP lekárka M. Vasilová: Keď sme dostali prvý nemecký inkubátor, boli sme nadšení
Zdroj: HN/archív

Viem o vás, že už od detstva ste túžili byť detskou lekárkou, hoci ste v rodine nemali vzor lekára. Ako to teda bolo?

Asi je to tak zariadené, že sudičky človeka  nasmerujú tam, kde má byť. Áno, odmalička som chcela byť lekárkou a mala som jasno v tom, že budem detskou lekárkou. Okrem humanitných predmetov som mala rada aj matematiku a môj profesor matematiky ma stále ťahal týmto smerom. Pamätám si, ako mi povedal – ty chceš ísť na medicínu len preto, že sa tam nosí biely plášť. A na to som odvetila – veď aj učiteľ matematiky ako vy nosí biely plášť. Moje srdce ma ťahalo k medicíne. A to, že som mala k matematike blízko, mi vôbec neuškodilo, aj pri štúdiu medicíny a potom v ďalšom živote.

Práca detskej lekárky je emocionálne náročná. Predsa len novorodenec je krehký pacient, v prípade nedonosených detí obzvlášť. Súhlasíte s tým?

Dieťa je bezbranné, nevie povedať, čo mu je. Človek to musí vycítiť. Preto lekár, ktorý sa rozhodne pre pediatriu a potom neonatológiu, mal by mať v sebe veľký kus empatie. Okrem odborných vedomostí, ktoré získa, ktoré sa naučí, musí mať aj zručnosti, ale predovšetkým musí byť empatický. Nielen k dieťaťu, ale aj k jeho rodičom. Kto sa rozhodne pomáhať deťom, mal by mať i veľké srdiečko. Preto súhlasím s tým, že niektoré lekárske fakulty robia aj psychologické testy. Ak človek má šťastie, tak sa odhadne, na čo má alebo ho nasmerujú. Možno by psychologické testy niektorým študentom pomohli.

Po skončení štúdia medicíny v Košiciach ste nastúpili do humenskej nemocnice, kde pracujete dodnes. Nikdy vás to neťahalo inam?

Narodila som sa asi 50 kilometrov od Humenného. Chcela som prísť domov, pracovať a pomáhať tam, kde som vyrástla.  Bolo tu veľmi dobré detské oddelenie a ja dodnes rada spomínam na môjho prvého učiteľa, ktorým bol pán primár Mocák. Bol veľmi charizmatická osobnosť a  vynikajúci odborník. Aj vďaka nemu som priľnula k neonatológii. Keď sme mali na detskom oddelení prípad pneumocystovej pneumónie, primár ma ako mladú lekárku vyčlenil na pôrodnicu k novorodencom, aby sa táto infekcia nezaniesla i tam.  Zrejme vycítil, že k novorodencom inklinujem. Vtedy som mala prvú aj druhú atestáciu z pediatrie a zdalo sa mi, že novorodencom by sa dalo ešte viac pomôcť. V tom čase sme všetky nedonosené deti prevážali do Prešova. To bola pre niektoré deti príliš veľká vzdialenosť, vtedy neboli také kvalitné prevozové inkubátory a ďalšie  potrebné prístroje, ani liečba. Raz som primárovi Mocákovi navrhla, čo keby sme uvažovali o tom, že by sme sa o nedonosených novorodencov starali v Humennom. Jeho zástupkyňou bola vtedy  doktorka Haffnerová, ktorá ma zaúčala do novorodeneckej problematiky. Ona ma tiež postrčila dopredu. Stále hovorím, že v Humennom som našla žičlivých ľudí, ktorí mi ukázali cestu. Som tu spokojná. Osud bol ku mne naozaj milostivý a veľmi žičlivý.

Viem, že ste mali ponuky a možnosti odísť.

Nedonosenecké s intenzívkou sa otvorilo 28. decembra 1982 ešte ako súčasť detského oddelenia. Vždy vravím, že to je moje tretie dieťa. Mala som tri ponuky odísť, aj manžel. Ale ostali sme v Humennom, manžel sa realizoval v práci a myslím, že úspešne, ja som sa tiež realizovala. Deti vyrástli, postupne rodičia starli, a dnes je absolútne všetko tak, ako má byť. Nemyslím si, že by som bola šťas

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 84% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

HNmedical

Získajte prístup ku kompletnému obsahu HNonline a Mediweb.

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.