24.10.2021, 09:00

Pracoval v jednej z najprestížnejších nemocníc na svete. Vrátil sa však na Slovensko

  • V Amerike neexistuje, že by boli dvaja pacienti na jednej izbe. Po väčšine zákrokov išli domov ešte v daný deň. Pacient tam hodnotí operáciu aj podľa toho, koľko má stehov a aké má bolesti.
  • V Spojených štátoch som videl, že je naozaj dôležité sa subšpecializovať v rámci svojho odboru, a tak vie človek poskytnúť pacientovi čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť. Hovorí ortopéd Michal Mitro.
Pracoval v jednej z najprestížnejších nemocníc na svete. Vrátil sa však na Slovensko
Zdroj: archív MUDr. Michal Mitro

Ortopéd Michal Mitro má iba 29 rokov, no počas svojej mladej kariéry pôsobil v Spojených štátoch amerických vo viacerých prestížnych nemocniciach a pracoval so samými zvučnými menami v oblasti medicíny. Vrátil sa však na Slovensko do Nemocnice AGEL Košice-Šaca.

Kedy a prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?

V piatom ročníku som vycestoval do zahraničia, do Spojených štátov amerických, konkrétne do štátu Georgea, do mesta Atlanta, kde som pôsobil na súkromnej ortopedickej klinike u doktora Scott A. Barboura MD, s ktorým sme si veľmi sadli.

Bol milo prekvapený mojimi vedomosťami a skúsenosťami v oblasti ortopédie. Po pár mesiacoch strávených s ním mi povedal, že by chcel, aby som pre neho v budúcnosti pracoval, a tak som začal zvažovať atestáciu v Spojených štátoch. To bol koniec piateho ročníka, vrátil som sa na Slovensko, dorobil som si štátnice v šiestom ročníku a následne som išiel späť do USA.

Mal som totižto možnosť stáže v Harvardskej nemocnici Massachusetts General Hospital, ktorá patrí medzi najprestížnejšie nemocnice na svete. Pracoval som tam priamo s lekárom Jesse B. Jupiterom MD, ktorý je jedným z najvýznamnejších ortopedických chirurgov na svete špecializujúci sa na hornú končatinu. Pán primár MUDr. Roman Totkovič, FEBOT bol takisto na stáži v tejto nemocnici ešte ako mladý lekár, a preto som sa veľmi tešil, že môžem ísť v jeho šľapajach a podobne nasávať vedomosti a skúsenosti z tejto nemocnice.

V USA ste absolvovali i náročné rozdielové skúšky. O čo presne ide?

Keď som odchádzal, ponúkli mi na Harvarde PhD. štúdium, ktorému som sa v tom čase venovať nechcel, a tak som išiel späť k doktorovi Barbourovi na pár mesiacov. Následne som sa definitívne rozhodol urobiť si tie rozdielové skúšky v Spojených štátoch (USMLE’s - United States Medical Licensing Examinations). Sú to skúšky, ktoré potrebuje absolvovať každý medik v Spojených štátoch, takisto, aj keď prichádza „hotový“ lekár zo zahraničia. Je to ako keby človek musel prejsť medicínu nanovo. Začiatky boli ťažké. V Amerike je skóre z tých testov veľmi dôležité, a tak mi nestačilo len spraviť skúšky, ale zvládnuť ich na vysoké skóre. Chvalabohu, podarilo sa to.

Ako dlho ste sa na ne museli pripravovať?

Na prvú skúšku som sa učil približne rok, na druhú tri a pol mesiaca, na tretiu tri mesiace, bola to veľmi dobrá skúsenosť. Pomedzi to a potom som chodieval na stáže, pretože, keď sa chce človek prihlásiť do atestačného programu, potrebuje veľmi dobré odporúčacie listy, od veľkých mien.

Kde všade ste v USA pôsobili?

Okrem Harvardu som bol na Northwestern University v downtowne Chicaga, tam som bol s tímovým lekárom Chicago Blackhawks Dr. Michaelom A. Terrym a jeho pravou rukou Dr. Vehniah K. Tjong, ktorú by som chcel raz pozvať do našej nemocnice.

Veľa som sa od nich naučil ohľadom artroskopie bedrového kĺbu, ktorej sa chcem v budúcnosti venovať, okrem ramien a kolien, a ktorú vykonávame aj v našej nemocnici. Následne som pôsobil na University of Missouri, čo hodnotím tiež veľmi pozitívne. So všetkými týmito odporúčacími listami, skóre a motivačným listom som sa prihlásil do atestačného programu. Je to dlhý proces, trvá to približne trištvrte roka. Ako posledné som išiel do University at Buffalo, kde som bol aj nakoniec prijatý do atestačného programu.

Prečo ste sa vrátili na Slovensko?

Z rôznych dôvodov, najmä rodinných, som sa musel rozhodnúť, či ostávam v Spojených štátoch alebo prichádzam späť na Slovensko. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale vedel som, že ak sa vrátim na Slovensko, tak to bude jedine do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, kde som poznal kolektív a vedel som, že by som tu mal mentorov, od ktorých by som sa mohol naďalej učiť a pokračovať v postupe a vzdelávaní v ortopédii. Ďakujem vedeniu nemocnice, že som sa mohol vrátiť späť a pracovať na Klinike muskuloskeletálnej a športovej medicíny.

Na čo presne sa budete špecializovať?

Primárne sa chcem venovať artroskopickým operáciám na kolennom, ramennom a bedrovom kĺbe. Zároveň má veľmi zaujíma aj traumatológia na pohybovom ústrojenstve. V Spojených štátoch som videl, že je naozaj dôležité sa subšpecializovať v rámci svojho odboru, a tak vie človek poskytnúť pacientovi čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť.

Ako by ste porovnali možnosti liečby na Slovensku s USA?

Záleží, kde na Slovensku. Na Šaci ma lákalo práve to, že sme vo veľa veciach na porovnateľnej úrovni, samozrejme, je veľa vecí, ktoré ako lekári ovplyvniť nevieme. Čo sa ale týka zručností, vedomostí a znalostí v rámci operatívy si dovolím povedať, že mnoho z našich lekárov v nemocnici je na porovnateľnej úrovni ako v Spojených štátoch.

Je tu i logistický rozdiel. V Amerike neexistuje, že by boli dvaja pacienti na jednej izbe. Potom pooperačný manažment, pacienti v Spojených štátoch išli po väčšine zákrokov domov ešte v daný deň. Také gro je ale naozaj veľmi podobné. To bolo najpodstatnejšie, že idem niekde, kde sa môžem posúvať a nebude to pár krokov späť.

Myslím si, že vidieť, že sa na oddelení ortopédie Nemocnice AGEL Košice-Šaca podpísalo, že primár, prednosta aj námestník boli v zahraničí a videli, ako to tam funguje a prispôsobili chod oddelenia zahraničným trendom a svetovej úrovni. A tak sa v tejto relatívne maličkej nemocnici, na východe Slovenska, robí veľká a kvalitná medicína.

Je v Amerike zdravotníctvo dostupné pre všetkých? 

Základné zdravotníctvo, život ohrozujúce stavy, áno. To sa rieši bez podmienky. Je niekedy mylnou predstavou ľudí, že tam pacienti zomierajú na chodníku, vôbec to tak nie je. Všetci, ktorí potrebujú akútnu starostlivosť, sú ošetrení. Skôr ide o elektívne výkony, toto je už väčší problém pri pacientoch z nižších sociálnych vrstiev. Je to problém, ktorý sa dá obísť, ale nie je to pre pacienta jednoduché.

Keď človek nemá poistku, je to drahé. Takisto aj človek, ktorý je poistený, častokrát veľa dopláca za vyšetrenia. Nazýva sa to co-pay, kde, podľa toho, ako to má nastavené, dopláca prvých 1 000, 5 000 alebo 10 000 dolárov. Samozrejme, operácia je už drahšia, toto už prepláca poisťovňa. Elektívne výkony sa môžu vyšplhať aj na vyše 40 000 dolárov - zaplatenie za nemocnicu, pooperačná starostlivosť, rehabilitácie a tak ďalej.

Čo by ste chceli z nemocníc v USA uplatniť aj v košickej?

Veľa vecí, samozrejme, neviem, ale snažím sa veci, ktoré som videl a robili sa inak, vysvetliť, podeliť sa s kolegami. Myslím si, že pooperačná analgézia má veľký význam. V Amerike sa na to veľmi dbá, pozerá sa na to, či má pacient nejaké bolesti, ak vôbec.

Pacient častokrát hodnotí operáciu podľa toho, koľko má stehov a aké má bolesti. Je to prirodzené, že človek subjektívne hodnotí celú skúsenosť na základe bolesti. Ak bolo všetko výborne zoperované, ale má bolesti, kvôli ktorým nevie celú noc spať, skúsenosť je negatívnejšia.

Aj naši anesteziológovia robia výborné pokroky len za ten čas, čo som tu. Snažia sa pichať rôzne bloky, ak je to možné. Znamená to, že sa pichne lokálne anestetikum do oblasti alebo do blízkosti nervových zväzkov, ktoré zásobujú jednotlivé časti tela, ktoré operujeme. Pacienti majú omnoho lepšie, primeranejšie pooperačné bolesti.

Pôvodne ste chceli byť hokejistom. Prečo ste sa rozhodli inak?

Od troch rokov som sa začal venovať hokeju, viedol ma k tomu môj otec a mamina, ktorí boli športovo založení a vďaka nim som mal možnosť posúvať sa v hokeji. Odmalička som mal za cieľ živiť sa hokejom a hrať profesionálne.

V šestnástich rokoch som mal ale zranenie kolena, po tvrdom náraze do mantinelu, následne som absolvoval dve artroskopické operácie, žiaľ, nemohol som pokračovať vo vytúženom hokeji a ten sen sa mi rozplynul pred očami. Musel som zvážiť, čo idem robiť ďalej. Po dlhom hľadaní som pristúpil na to, že vyskúšam medicínu. Momentálne chodievam robiť aj lekára na hokejové zápasy juniorke, dorastu a mládeže HC Košice. Keď mi vyjde cez víkend čas, tak si rád idem zahrať aj ja.

Plánujete ešte pracovne vycestovať do zahraničia?

Áno, najmä na rôzne vzdelávacie kongresy a kadaverózne kurzy, poprípade ešte na nejakú stáž v budúcnosti.