Akákoľvek právna úprava, ktorá sa týka rozsahu, v akom sa má zdravotná starostlivosť uhrádzať z verejných zdrojov a v akom si ju má platiť sám pacient, sa v konečnom dôsledku týka obsahu/rozsahu ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Výkladu článku 40 sa v kontexte posudzovania ústavnosti konkrétnych predpisov Ústavný súd SR venoval v minulosti niekoľkokrát.
Rozpor s Ústavou
V skratke by sme mohli odkaz týchto nálezov sformulovať do konštatovania, že čl. 40 nezaručuje absolútnu „bezplatnosť“ zdravotnej starostlivosti, ako aj to, že rozsah práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť musí zákonodarca upravovať zákonom. Skutočnosť, že zákonodarca zákonom určí, že časť zdravotnej starostlivosti má pacient uhrádzať sám (priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti), ešte neznamená, že je takýto predpis v rozpore s Ústavou.
Právo na zdravotnú starostlivosť nachádza svoj ústavný základ aj v čl. 16 (právo na súkromie) či v čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (taktiež právo na súkromie), ba do
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Získajte prístup ku kompletnému obsahu HNonline a Mediweb.
KÚPIŤUž máte predplatné?
Prihláste sa
Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.