Moja sestra je odo mňa mladšia o 4 roky, volá sa Monika, má 30 rokov. Keď som sa vydala, mala 18, často ma navštevovala, neskôr aj nášho syna Kristiánka, do ktorého sa úplne zamilovala… Kristiánkovi však diagnostikovali nevyliečiteľnú svalovú dystrofiu. Bol to šok, zúfalstvo, neistota, pocit krivdy. Monika chodila za nami do nemocnice každý deň. Ona bola majákom, oporou, ona znášala moje slzy, otázniky a bezmocnosť.
Keď mal Kristián osem rokov a už veľmi slabol, s manželom sme sa rozviedli. Krátko nato si musel Kristián sadnúť na invalidný vozík, už ho príliš boleli nohy, nevládal chodiť, ale vnímal to pozitívne, bol nad vecou viac ako my všetci dospelí dokopy. Ja som stála pred otázkou, ako ďalej, a vtedy sa moja sestra rozhodla, že už nám nebude len pomáhať, ale že bude s nami stále. Nemusela, chcela. Bolo to úprimné, oddané, obetavé, nesebecké, ešte aj teraz, keď to píšem, mám slzy v očiach.
Nasťahovala sa k nám a pomáhala mi s Kristiánom, stala sa z nás taká zvláštna domácnosť. Plná lásky, obety a pokory. Dennodenne som ďakovala Bohu, že ju mám a že na to všetko nie som sama. A potom sa stala vec, ktorá sa stať nemala...
Jedno septembrové ráno 2021, keď sme sa s Kristiánkom chystali do školy a Monika do roboty, mi prišlo zle. Spočiatku som tomu nepripisovala až takú pozornosť, veď to prejde, kým sa oblečiem... Lenže ono to neprechádzalo, a to až tak, že mi veľmi rýchlo ochabla časť tváre, takmer úplne som stratila reč a z ruky mi vypadol pohár s vodou, ktorou som sa chcela osviežiť... To už som vedela, že je zle. Prijali ma na JIS, nález na mozgu, krvácanie do mozgu, strata viacerých funkcií. Ak som bola schopná na niečo myslieť, tak na to, že ja ochorieť nemôžem, že Monika a Kristián nemôžu ostať na všetko sami, to by nebolo spravodlivé. Keď ma preložili z JIS-ky, bola som odhodlaná čo najskôr sa zotaviť, veď MOJI DVAJA doma ma čakajú... Momentálne som v nemocnici viac ako mesiac, bojujem napriek ťažkým časom o svoje zdravie, aby som sa mohla starať o synovo. A je mi úplne jasné, že keby som nemala JU, tak by som to nedala.
Je to moja jediná spriaznená duša. Stála VŽDY pri mne. Povzbudzuje ma, že bude DOBRE a že je DOBRE. Bez zaváhania robí veci, ako najlepšie vie, a ani raz mi nepovie, že sa BOJÍ, že má STRACH, a pritom viem, že obavu má... Obdivujem jej ochotu a dobrosrdečnosť, ako sa teraz stará o Kristiánka, vozí ho do školy, učí sa a hrá sa s ním, v noci ho polohuje a zabezpečuje celú starostlivosť okolo neho o to viac... neviem ani slovami opísať tú nezištnú lásku k nám. Je to ANJEL môj aj Kristiánkov.
Pred týždňom mi na nemocničnej lavičke vonku povedala, že čaká už na niečo príjemné aspoň na chvíľku, že by do života mohlo prísť dačo, čo by nás aspoň trošičku potešilo....
Hlasovať môžete prostredníctvom SMS v tvare EVITA (medzera) príbeh8 (medzera)kontaktné údaje na čísle 6663.
Cena spätnej SMS je 0,80 € s DPH.