Zdravotnícke noviny

Analýzy

Dvadsať rokov súkromného zdravotníctva

28. október 2014 - Odštátňovanie, odštartované od roku 1994 a v prípade špecialistov od roku 1995 malo aj svoje negatíva.
Rok 1994 bol v slovenskom zdravotníctve prvým zásadným reformným prelomom – prijatím zákona zákona 277/1994 o zdravotnej starostlivosti začala päť rokov po zmene systému v roku 1995 privatizácia stále socialistického zdravotníctva.

Zákon totiž umožnil/prikázal ambulantným lekárom sprivatizovať ambulancie, v ktorých dlhé roky pracovali. Okrem toho, zrodil sa pluralitný systém zdravotných poisťovní.
Ak sú aj dnes názory rôzne, podstatu nespochybňujú ani samotní všeobecní lekári, zubní lekári či špecialisti. „Dostali sme slobodu rozhodovania o našej profesijnej realizácii, s ktorou však musela ísť aj väčšia zodpovednosť“, konštatuje prezident SKZL MUDr. Ján Gašič. Kritika sa týka skôr ciest, ktoré viedli k cieľu.

Analytik HPI MUDr. Tomáš Szalay, aj keď priaznivec súkromného zdravotníctva, zas upozorňuje, že „atomizáciou ambulantnej starostlivosti sa zhoršila koordinacia zdravotnej starostlivosti a dnes sa tohto džina snažíme dostať späť do fľaše rôznymi spôsobmi, napríklad utópiami o štátnych integrovaných zdravotných centrách“.
Ale žiadny lekár, s ktorým sme komunikovali, by sa nechcel pod štátne krídla niekdajších okresných ústavov národného zdravia vrátiť nechcel.

Ako keby nechceli politici v tom čase jasne povedať, že vznikajú súkromné ambulancie, zaužíval sa eufemistický a dodnes často používaný termín neštátne zdravotnícke zariadenia, neštátny lekár. V prvých rokoch išlo najmä o lekárne, zariadenia primárnej ambulantnej starostlivosti a kúpele.

Dlhý byrokratický proces

Odštátňovanie sa uskutočňovalo prenájmom majetku štátu vtedajším poskytovateľom, ktorí boli zamestnancami štátneho zariadenia, ale išlo aj o prevody majetku štátu na iné osoby alebo prechod vlastníctva na obce. Zároveň bol možný vznik celkom nových neštátnych zariadení. Koncom roka 1995 začalo i odštátňovanie ambulancií špecialistov, sekundárnej zdravotnej starostlivosti ako sa vtedy hovorilo.

Bol to niekedy zdĺhavý byrokratický proces - tí, ktorí o odštátnenie požiadali, museli dostať nielen zmluvu o budúcej zmluve o prenájme nebytových priestorov od nemocnice, ale i povolenia na prevádzku neštátnej ambulancie od hygienika, okresného a krajského štátneho lekára, mestskej časti a podobne. Nemocnice a polikliniky na tom aj získali, napríklad košická fakultná nemocnica odchodom 23 špecialistov do súkromnej sféry vtedy znížila svoje náklady o takmer 4 percentá.

Odštátňovanie, odštartované od roku 1994 a v prípade špecialistov od roku 1995 malo aj svoje negatíva. Lekári, ktorí prechádzali do súkromnej sféry dnes spomínajú aj na to, že k odštátňovaniu boli nútení riaditeľmi polikliník a zdravotných stredísk, dokonca aj pod hrozbou výpovede. Ministerstvo zdravotníctva vtedy síce aj vypracovalo systém výnimiek, kde lekári privatizovať nemuseli, týkalo sa to ale väčšinou lekárov krátko pred dôchodkom.

Odborníci časom upozorňovali, že z ústavných zdravotníckych zariadení odišlo do neštátnej sféry ambulantného typu veľa kvalifikovaných odborných lekárov. Ich úbytok bol v prvých rokoch evidentný najmä pri zabezpečovaní nepretržitej prevádzky v nemocniciach po skončení riadneho prevádzkového času, počas sviatkov, či víkendov.

Prezident ASL SR MUDr. Ladislav Pásztor, MSc., ktorý svoju ambulanciu odštátnil 1. novembra 1994 opakovane upozorňuje, že „súkromný ambulantný sektor funguje spoľahlivo, je stabilizovaný a poskytuje kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť“.

Ako dodáva, „ambulantní lekári investujú do ambulancií a modernizujú prístrojové vybavenie. Nepotrebujú na to štátne peniaze ani centrálne nákupy“. Prezident asociácie tiež zdôrazňuje, že sukromný sektor netvorí dlh, platí všetky odvodové a daňové povinnosti, všetky záväzky. „Ktokoľvek by chcel znížiť zdroje do ambulantného neštátneho sektora, ohrozí fungovanie celého slovenského zdravotníctva“, varuje L. Pásztor.

Chýba spravodlivý systém odmeňovania

Všeobecný lekár pre dospelých z Veľkého Šariša MUDr. Dušan Lipták sa nevedel dočkať, ako hovorí, tohto okamžiku. „Rozhodnutie na prevádzku neštátneho zdravotníckeho zariadenia mi podpísal 6. decembra 1994 už odchádzajúci minister zdravotníctva Tibor Šagát, o pár dní sa ujal svojich právomoci nový minister zdravotníctva Ľudovít Javorský a ten by ma nechal čakať ešte aspoň pol roka“, spomína D. Lipták.

Ako D. Lipták hovorí, „moja predstava bola pracovať samostatne a bez pocitu tlaku, príkazov, zákazov. Pocit uvoľnenosti nastal asi za tri mesiace, keď som po jednom z telefonických rozhovorov položil trochu rázne telefón a uvedomil som si, že už som za svoju prácu zodpovedný sám pred sebou a pred pacientom“. Súčasného viceprezidenta ASL SR veľmi mrzí, že ak sa aj za dvadsať rokov vystriedalo pätnásť ministrov zdravotníctva, nespočetné množstvo riaditeľov zdravotných poisťovní, systém odmeňovania ostal stále rovnaký - bližšia košeľa ako kabát.

„V primárnej starostlvosti sme nedokázali za dvadsať rokov nájsť aspoň trochu spravodlivý systém odmeňovania. Najjednoduchšie je ako za socializmu - každému rovnako. V rámci OECD sme takmer na chvoste hodnotenia kvality poskytovaných zdravotných služieb a nad týmto faktom a prepadom úrovne poskytovanej zdravotnej starostlivosti sa nikto z kompetentných nechce zamyslieť“, tvrdí D. Lipták. Podľa neho každá vláda pripraví „akčný plán“, samozrejme bez diskusie s odbornou verejnosťou, bez dôslednej analýzy príčin súčasného stavu, ale hlavne, že je niečo na papieri.

Napriek všetkému by D. Lipták šiel do toho určite znova. Ako hovorí, „škoda, že to neprišlo skôr aspoň o desať rokov, je predsa len rozdiel začínať v štyridsiatke a v päťdesiatke života“. Ako ešte lekár dodáva, „prebudovať myslenie, charakterové vlastnosti ľudí podľa istého sociológa trvá 60 rokov, čiže v roku 2050 sa možno splnia naše očakávania a nastupujúci lekári budú pristupovať k medicíne, práci a životu erudovanejšie a zodpovednejšie a zároveň aj spoločnosť k nim bude pristupovať podobne“.

Všeobecný lekár pre deti a dorast z Cífera MUDr. Mário Moro bol medzi prvými pediatrami v regióne, ktoré začali ambulancie odštátňovať. „Bolo to moje rozhodnutie. Napriek tomu, že som už mal podpísanú zmluvu na prácu v zahraničí, keď sa naskytla takáto možnosť, využil som ju a myslím, že to bolo správne rozhodnutie“, je presvedčený pediater. Jeho hlavnou predstavou bolo, že bude robiť na seba a vo svojom.

„Zároveň som si vedel spočítať, čo to finančne asi bude znamenať a z tohto hľadiska to bolo racionálne rozhodnutie“, dodáva M. Moro. Podľa neho jednoznačne plusom bolo „finančné ohodnotenie, ktoré vtedy v súkromnej praxi bolo oveľa lepšie ako v štátnom zariadení. Postupne sa táto stránka síce zhoršovala ale na rozbeh to bolo jednoznačné pozitívum“. Veľké mínusy M. Moro nevnímal.

„To, že sa bolo treba o všetko postarať a zabezpečovať si som bral ako nevyhnutnosť, s ktorou som počítal. Takže z môjho pohľadu to boli samé plusy“, konštatuje súčasný viceprezident ASL, ktorý by jednoznačne a bez váhania išiel do toho opäť.

Medicína je krásna

Ako hovorí všeobecná lekárka pre deti a dorast MUDr. Zuzana Teremová z Kanianky, „medicína je krásna a asi by som sa dnes nerozhodovala inak“. Hovorí to napriek všetkým problémom, ktoré musela prekonať.

„Do neštátnej ambulancie som išla po 16-ročnej praxi z nemocnice, kde sme pracovali s manželom on internista, ja pediater. Bola som možno odvážnejšia, akčnejšia a tak som sa do toho v roku 1995 pustila“, spomína Z. Teremová.

V Kanianke vtedy postavili zdravotné stredisko aj s ambulanciou pre detského lekára. Obvod pediatričky, ktorá odchádzala do dôchodku mal vyše 1 300 detí a okresný štátny lekár ho rozdelil medzi Z. Teremovú s cca 800 deťmi z Kanianky a dovtedy dorastového lekára, ktorých ambulancie sa vtedy rušili. Ako dnešná predsedníčka Zdravotného výboru SLK Z. Teremová hovorí, „priestory, cca 70 metrov štvorcových boli super, ale úplne prázdne.

Začínala som z nuly, kupovala som každú skriňu, stôl, stoličku, počítač, optotyp, laryngoskop, každé tlačivo. Mala som odvahu a vieru sama v seba“. Príjmy z poisťovne išli spočiatku na zariadenie ambulancie, nákup prístrojov, v prvom polroku Z. Teremová minula aj rodinné úspory a na plat sestry prispieval manžel. Ako dodáva, „postupne som sa pozviechala, získala viac detí mimo vymedzeného obvodu vďaka slobodnej voľbe lekára. Po polroku som bola pomerne dlhé obdobie s príjmami na úrovni manžela, vtedy už primára interného oddelenia, ba možno aj trocha viac“.

Pediatrička bola nielen lekárkou, ale aj prevádzkárkou, nákupcom, personalistkou... Postupne vybavila ambulanciu prístrojovou technikou nad rámec povinného vybavenia, napríklad má infúznu pumpu, EKG, tlakový Holter, prístroj na vyšetrovanie CRP, analyzátor moča, či biolampu. „Práca ma bavila, bola som samostatná, ale na strane druhej aj obmedzovaná. Pracovná doba nebola a nie je osemhodinová, mnohé veci treba riešiť po pracovnej dobe, hlavne podnikateľské povinnosti, spojené s prevádzkovaním neštátnej praxe“, konštatuje Z. Teremová. Detskú ambulanciu nemožno len tak na dva týždne zavrieť, na stredisku je pre detských pacientov sama.

Ako dodáva, „zobrať si dovolenku znamenalo a znamená nájsť kolegu na zastupovanie a samozrejme ho zaplatiť, keď má dovolenku moja sestra, platím zastupujúcu“. Najúspešnejší bol pre Z. Teremovú rok 1999. „Vtedy som mala vyše 1 400 detí, dokonca som mala najviac detičiek do jedného roka veku. Postupne však klesala pôrodnosť, silné ročníky dospievali a odchádzali k lekárom pre dospelých“, hovorí. Stále má však viac kapitovaných poistencov, ako je uvádzaný priemerný detský obvod, čo je cca 1 050 detí, jej príjmy však už nedosahujú úroveň príjmov nemocničných lekárov. „Pritom som nielen výkonným lekárom v ambulancii, ale aj majiteľom a prevádzkovateľom zariadenia“, vypočítava Z. Teremová.

Vtedy v začiatkoch si to podľa nej nikto z všeobecných lekárov takto nepredstavoval. „Rovnako ako ja, sú na tom všetci lekári, ktorí do neštátnej sféry išli viac menej z prinútenia. Doba bola taká - buď si ambulanciu, v ktorej pracuješ sprivatizuješ, alebo ponúkneme jej privatizáciu inému lekárovi“, konštatuje Z. Teremová. To je podľa nej dôvod, prečo takmer všetci ambulantní sprivatizovali v rokoch 1994 až 1996 svoje ambulantné zariadenia.

K svojej súkromnej praxi má podľa nej lekár podstatne iný vzťah. „Snaží sa, dáva do toho maximum síl aj času. Práca je však nedocenená napriek tomu, že stále počúvame o posilnení kompetencií a postavenia primárneho kontaktu“, hovorí lekárka, ktorá pripomína, že úkromný sektor sa na rozdiel od mnohých štátnych zdravotníckych zariadení nezadlžuje. Z. Teremová upozorňuje na iný problém.

„Dnes robím, rovnako ako všetci kolegovia, pravú medicínu podstatne menej. Veľkú časť pracovného času zaberá administratíva. Stále len píšem, píšem a píšem a to mám v počítači na mnohé úkony preddefinované texty. Navyše, lekár dnes pracuje v spleti často nevykonateľných zákonných noriem. Mňa osobne práve tento fakt veľmi znechucuje a oberá o sily“, uzatvára pediatrička z Kanianky.
Sekcia: Analýzy Autor: ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 515