Príchod obrovského množstva ukrajinských utečencov len urýchlil, čo sme aj tak vedeli: nožnice medzi dopytom pacientov a ponukou zdravotníckych služieb sa rýchlo roztvárajú. Pohľad na celkové počty slovenských zdravotníkov pritom nevyzerá nijak hrozivo.
Medzi rokmi 2009 – 2020 sa počet lekárov zvýšil o 13 percent a počet sestier klesol „len“ o tri percentá. Diabol sa však ukrýva hlbšie v dátach. Je ním starnutie. Nielen lekárov a zdravotných sestier, ale aj pacientov.
Je rozdiel mať v rajóne 500 dôchodcov verzus 1 500 dôchodcov. Pri takomto pohľade vidíme už dnes dramatické zmeny. Kým v roku 2009 bolo na tisíc ľudí vo veku nad 65 rokov k dispozícii 27 lekárov a 49 sestier, v roku 2020 ich bolo už len 22 a 34.
Jednoduché riešenia roztvorených nožníc neexistujú. Áno, treba motivovať stredoškolákov k zdravotníckej kariére. No podiel študentov zdravotníckych odborov na všetkých vysokoškolákov za posledných 10 rokov narástol takmer dvojnásobne. V istom momente narazí na hranice. V podobe mzdy.
Áno, zdravotníci sú značne mobilná pracovná sila a Slovensku neostáva nič iné, ako sa zúčastňovať na mzdových pretekoch s okolitými štátmi. No za posledných 15 rokov rástli mzdy lekárov aj zdravotných sestier oveľa rýchlejšie, ako rástli ostatné mzdy v ekonomike. O koľko sa ešte dá zrýchliť?
Alebo technológie. Áno, umelá inteligencia, robotika či wearables môžu v zdravotníctve dosiahnuť zaujímavé výsledky. Ale ak je čitateľ už trochu starší, nech si spomenie, ako vyzerala návšteva ambulantného lekára pred 20, 30 alebo 40 rokmi.
Okrem výmeny písacieho stroja za počítač sa toho veľa nezmenilo, však? Prenikanie procesných inovácií do zdravotníctva postupuje strašne pomaly a personálnu revolúciu tak skoro neprinesie.
Neexistujú riešenia, len zlepšenia. Nie dve-tri veľké, ale desiatky malých. O mnohých z nich treba otvoriť politicky bolestivú diskusiu. Napríklad o akceptovaní zdravotníkov z tretieho sveta.
Nie, nehovorím len o Ukrajincoch, ale aj o Indii či Filipínach. O zavedení funkčnej spoluúčasti pacienta, aby zdravotníci nemuseli riešiť triesky v prstoch a kliešťa na nohe.
O novej štruktúre vzdelávania a kompetencií, aby vedeli pomôcť aj tí, ktorí majú schopnosti, ale nemajú čas a prostriedky absolvovať roky formálneho vzdelávania na vysokej škole.
O zbúraní mnohých tabu, ako je konkrétnejšia zodpovednosť rodiny v liečbe. O prekopaní vzdelávania o ľudskom tele na školách, aby dr. Google nebol nepriateľ, ale spojenec. Kto však tieto témy otvorí? Zmeny bolia zdravotníkov, pacientov, politikov aj voličov. Obávam sa, že skutočné zmeny sa preto dejú až v čase katastrofy...