Zdravotnícki záchranári sú v porovnaní s tradíciou napríklad sestier relatívne nová profesia v systéme zdravotníctva, a preto ich často nazývajú „sanitkári“. O ich vzdelávaní nemocniční ani ambulantní zdravotníci veľa nevedia a omnoho väčšiu úctu pociťujú zo strany pacientov.
Názory
Pracujem 33 rokov ako všeobecný lekár a snažím sa liečiť svojich pacientov v zmysle platnej legislatívy. Pacient príde za mnou, povie mi ťažkosti, ja ho vyšetrím a liečim.
Viem, že po prečítaní tohto komentáru sa hneď vytvoria viaceré skupiny. Jedna, ktorá nikdy nepripustí a ani nechce počuť, že štátne nemocnice sa ozdravujú, a to iba vlastnou prácou a snahou dostať sa z červených čísel.
Už sa dosť popísalo a hovorilo o zámere vlády Róberta Fica vytvoriť jednu zdravotnú poisťovňu. Je však viacero momentov, ktoré neboli spomenuté a ktoré sú hodné spomenutia i zváženia. Kedysi sme mali jednu zdravotnú poisťovňu a každý bol viac-menej spokojný, pretože iná alternatíva nebola možná.
Posunutie zavádzania DRG systému dáva priestor pre dopracovanie nejasného. Nebolo by dobré ani objektívne, aby sme v súčasnosti tvrdili, že DRG je niečo nedomyslené alebo pre slovenské zdravotníctvo nevhodné. Plne si stojím za názorom, že pravý opak je pravdou.
Keď barón Pierre de Coubertin koncom 19. storočia obnovil Olympijské hry a k tým londýnskym v roku 1908 pripojil vetu „nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa“, zanechal nadčasový odkaz pre všetky pokolenia. Vznešená to myšlienka, ktorá (ne)očakávane narazila na ľudskú tvorivosť. Je neuveriteľné poučné sledovať, ako sa s týmto odkazom „vysporiadali“ mnohí politici. Aj na Slovensku.
Slovenská komora medicínsko-technických pracovníkov nesúhlasí s vytvorením jedenástej stavovskej organizácie, Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov. Podľa ministerstva zdravotníctva ako navrhovateľa novely problémy aplikačnej praxe vraj ukázali, že pre zdravotníckych záchranárov je úprava nevyhnutná vzhľadom na plnenie povinností sústavného vzdelávania a jeho hodnotenia a zriadenie komory sa javí ako najefektívnejšie riešenie a je prianím dotknutých subjektov...
Ťažko sa bojuje na viacerých frontoch. Túto vetu by si mali opakovať všetci zástupcovia zdravotníckych odborov. Pretože pár tisíc zdravotníkov je menej ako desiatky tisíc zdravotníkov. A všetkým ide o to isté. Tak prečo sa nespojiť? Namiesto toho občas začujeme o letákoch v jednej nemocnici, o odmietnutí služieb v druhej nemocnici, o proteste pred parlamentom... A výsledok? Žiadny. Platy sestier stále ležia na Ústavnom súde, o letákoch sa šéf lekárskych odborov dozvie z médií a protest pred parlamentom si poslanci (možno) pozrú večer v správach...
O tom, že oddlžovanie štátnych nemocníc je nesystémové a voči iným poskytovateľom nespravodlivé, sa hovorí už niekoľko rokov. Napriek tomu každá vláda urobí to isté. A zakaždým nezabudne spomenúť, že je to naposledy, že je to preto, lebo... Tentoraz to bolo inak. O tom, že sa do štátnych nemocníc opäť naliali peniaze, sme sa dozvedeli až zo správy Sociálnej poisťovne o záväzkoch zdravotníckych zariadení.
Vláda to pritom potichučky schválila ešte v decembri. Potom sa ľahko hovorí o úspešnom znižovaní zadĺženosti...
Situáciu v zariadeniach sociálnych služieb celé roky nikto nerieši. Chodíme od ministerstva práce k ministerstvu zdravotníctva, ale márne... Ministerstvo práce presadzuje filozofiu, že radšej nech poskytne opatrovateľ neodbornú starostlivosť ako žiadnu. V zariadeniach sú ľudia so stupňom postihnutia 5 – 6, normatív pracovníkov určuje zákon 448/2008 o sociálnych službách, podľa ktorého má byť 60 percent odborného personálu. K nemu sa ráta aj opatrovateľ s 220-hodinovým kurzom, ale hlavne sociálny pracovník.