Zdravotnícke noviny

Názory

Vlastenectvo a medicína

16. september 2020 - Aj keby som mohla pracovať kdekoľvek, ja chcem ostať tu, kde mám korene. 
  
Aké je Slovensko krásne! Koronasituácia bola aspoň na niečo dobrá. Spoznávali sme krásy Oravy. Nevídané, nádherné, porovnateľné s hocijakým divom sveta. Bez ohľadu na to, či uznávam evolučnú teóriu, cítim sa ako morský živočích. Tak aj prebiehali naše dovolenky. Pri nekonečnom mori. Teraz som pozorovala zo sedla v Západných Tatrách nekonečné obzory.
     
Obzory. Kam siahajú? Pred náš dom, dvor či nos? Dostala sa mi zvláštna správa. Udivujúca, ale inak ako krásne doliny Oravy. Tretiak na medicíne kritizuje naše zdravotníctvo. Už teraz vie, že nechce pracovať v polorozpadnutých nemocniciach, že chce ísť do zahraničia.
     
Čo som vedela v treťom ročníku? Práve som s očami dokorán začala trochu objavovať propedeutické predmety. Čo som vedela, keď som nastúpila na pracovisko po skončení štátnic s pochvalou? Že mám hlavu nabitú vedomosťami a len čas a pomoc skúsenejších kolegov mi ich pomôžu implementovať do praxe. Našťastie sme mali skvelého primára, ktorý síce pred nami utekal, lebo sme ho chceli „odchytiť“, len čo sa mihol na chodbe. Naučil nás však samostatnosti, nebáť sa indikovať liečbu, vyšetrenia. Tak som týždne po skončení štúdia indikovala náročnú vyšetrovaciu metódu a objavila svoj „prvý karcinoid pľúc“. A hneď som bola hodená ako ryba medzi žralokov a prednášala daný kazus na chirurgickom indikačnom seminári. Viezla som sa sanitkou, žalúdok veľkosti čerešne, v ruke zvierajúc snímky a dokumentáciu. A keď som pred tých pánov predstúpila, musela som vyzerať ako bábková postavička na javisku s ozajstnými hercami. Ale vydržala som a naučila sa. V rozpadávajúcej sa nemocnici so skvelým primárom.
       
A znovu ma hodili do vody, keď som o pár týždňov neskôr mala referovať na patologicko-anatomickom seminári o úmrtí asi 100-ročnej babičky. Boli to moje prvé powerpointové prezentácie. Doteraz si to pamätám, plná aula. Našťastie boli milosrdní. Seminár sa konal nie pre naše pochybenie, ale preto, že babička okrem tých, ktoré sme diagnostikovali, mala dokopy asi šesť typov nádorov. Takže rarita, presne ako ja – mladučká a vyplašená. Vraj to navonok nebolo vidno. Znovu skúsenosť. Z polorozpadnutej nemocnice. A ako sme resuscitovali a ako sme slúžili na jiske.
       
A tu, mláďatko, ešte nerozprestrelo krídla svojich vedomostí a skúseností a už chce vyletieť do sveta. Moja babka mala vyšitý obrus: „Kto doma pokoja nemá, márne ho v cudzine hľadá!“
     
Je taký trend, také „in“, kritizovať, hlavne ešte na škole, keď nemám bazálne skúsenosti. Alebo prísť z cudziny blazeovane „zachraňovať“ slovenské zdravotníctvo.
       
Skrátka a jasne, veď kto by chcel čítať dlhé úvahy. Úroveň nášho vzdelania je dobrá, ak chceme, tak vynikajúca. Máme skvelých odborníkov.
       
Ešte kratšie. Úroveň nášho vzdelania je priamoúmerná našej snahe sa vzdelávať. A to tak v zahraničí, ako doma. Úroveň našej spokojnosti je priamoúmerná našej hrdosti. Som hrdá, že som Slovenka a aj keby som mohla pracovať kdekoľvek, ja chcem ostať tu, kde mám korene. To sa peniazmi nedá vyvážiť.

Chcem dochovať svoju mamu, chcem, aby moje deti poznali oravské doliny a mali správnu slovenskú výslovnosť. Chcem byť lekárka tu. Lebo – do značnej miery – môžem robiť toľko poctivej „lekárčiny“, koľko ja sama chcem. Teda to nezávisí iba od vonkajších podmienok. Milí tretiaci medicíny a všetci túžiaci po zázrakoch zahraničia – začnime od seba. Nie iba to, čo je vonkajšie, nás determinuje, ale to, čo je v nás.

 
Sekcia: Názory Autor: MUDr. Zuzana Mojzešová, všeobecná lekárka pre dospelých, SZU Bratislava
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 0