Zdravotnícke noviny

Názory

Ukážte prstom, kto je vinný. V nemocnici zomrelo dieťa

18. október 2019 - Polícia preverí každý prípad. Každý, pri ktorom zomrelo v zdravotníckom zariadení dieťa. A urobí všetko pre to, aby vyšetrovanie viedlo k odhaleniu vinníkov.
Takto je možné interpretovať minulotýždňové vyhlásenie ministerstva vnútra a Policajného zboru, z ktorého som stratil reč. Ako lekár, ktorý sa vyše 20 rokov staral o deti na pracovisku pediatrickej intenzívnej medicíny, som nemal silu tento nápad ani komentovať. Potom som si uvedomil, že nemôžem byť ticho. Polícia chce totiž spustiť doslova hon na zdravotníkov. 

Dieťa nesmie v nemocnici zomrieť? A ak zomrie, automaticky to znamená vyšetrovanie personálu zo strany polície? Myslieť si, že za každé úmrtie, ku ktorému dôjde v nemocnici, musí byť niekto osobne zodpovedný v zmysle pochybenia alebo zanedbania starostlivosti, je totálne nepochopenie toho, čo súčasná medicína dokáže.

Nie všetky ochorenia sú liečiteľné a vyliečiteľné a lekári ich ani pri maximálnej snahe a s využitím všetkých dostupných možností nedokážu zvládnuť. Niekedy boj prehrajú. Sám som si to veľakrát zažil. Bojovali sme silno a až do konca. Ale choroba bola silnejšia. Nedokážem si predstaviť, že by potom za mnou automaticky prišla polícia a začala ma vyšetrovať. Akoby som bol podozrivý zo spáchania trestného činu. Uvažujem, kde to žijeme a kam až môže viesť kriminalizácia zdravotníkov. Prečo by sme na Slovensku riešili stav justície a priame prepojenia na organizovaný zločin, ak môžeme stíhať lekárov... Neviem to pochopiť.

Aj deti majú vážne choroby

Človek je tvor smrteľný a každý, kto sa narodil, raz zomrie. To je fakt, ktorý nikto nespochybňuje. Napriek tomu, ak dôjde k úmrtiu v nemocnici, mnohí ľudia automaticky uvažujú o zavinení zo strany zdravotníkov. To, čo sú schopní ako-tak akceptovať, je úmrtie starých ľudí. Verejnosťou totiž býva zväčša vyhodnotené ako prirodzený dôsledok veku a mnohých s tým súvisiacich chorôb. Úplne inak však vnímajú úmrtie dieťaťa. Ako keby ťažké, ba smrteľné choroby u detí ani neexistovali. Ako keby dieťa nemohlo zomrieť. Aj u detí sa však vyskytujú choroby, ktoré aj pri najlepšej starostlivosti, maximálnej snahe zdravotníkov a dodržaní všetkých lege artis postupov vedú k úmrtiu.

Práca na oddeleniach, kde je už z ich odborného zamerania zjavné, že tam môže dochádzať k úmrtiam detských pacientov, sa považuje za jednu z najnáročnejších. Psychická záťaž je totiž enormná. Mnohí povedia: „Ja by som tam nedokázal robiť, nezvládol by som ten psychický tlak, nedokázal by som sa dívať na umierajúce deti.“ Pôsobil som tam dlho a veľmi dobre to chápem. A viem, že absolútna väčšina mojich kolegov si svoju náročnú prácu vykonáva maximálne profesionálne a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A práve ich ide ministerstvo vnútra a polícia kriminalizovať či doslova šikanovať prešetrovaním každého úmrtia? 

Aký to má celé zmysel? 

Súčasná právna úprava dnes explicitne prikazuje Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aby preveril úmrtné listy všetkých zomrelých pacientov či nariadil pitvu. Žiadne úmrtie teda nemôže uniknúť kontrole. Prečo by teda mala každé úmrtie dieťaťa v nemocnici ihneď vyšetrovať polícia? Takéto nastavenie systému bude jasným signálom, že existuje dôvodné podozrenie, že k úmrtiu došlo v dôsledku (nedbanlivostného) trestného činu ošetrujúceho personálu.

Domysleli autori tohto návrhu, akú obrovskú vlnu zlosti až nenávisti voči zdravotníkom niečo také v ľuďoch vyvolá? Naozaj si myslia, že toto pomôže slovenskému zdravotníctvu? Už v súčasnosti je citeľný výrazne menší záujem študentov medicíny o pediatriu. Jedným z dôvodov je aj náročnosť práce detského lekára, keďže často nelieči len samotného pacienta, ale musí veľmi citlivo komunikovať aj s rodičmi. Ak by rezort vnútra k takémuto kroku pristúpil, rozmyslí si to aj tých pár statočných, ktorí sa pre pediatriu rozhodli.

Poviem vám príbeh. Do istej nemocnice ešte za socializmu priviezli vo veľmi ťažkom stave vysokého predstaviteľa vtedajšej vládnucej strany. Ľudia z ústredného výboru vtedy navštívili prednostu kliniky a varovali ho: „Uvedomte si, že tento pacient nesmie zomrieť!“ Pán prednosta, špičkový odborník, sa zdvihol a povedal: „Súdruhovia, mrzí ma to, ale som nútený odstúpiť z funkcie prednostu kliniky. Ja totiž dokážem liečiť len smrteľných ľudí.“ 

MUDr. Juraj Bazár, dlhoročný pediater na pracovisku detskej intenzívnej medicíny a riaditeľ Nemocnice Svet zdravia Trebišov

 
Sekcia: Názory Autor: MUDr. Juraj Bazár, dlhoročný pediater na pracovisku detskej intenzívnej medicíny a riaditeľ Nemocnice Svet zdravia Trebišov
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 54