Zdravotnícke noviny

Názory

Priame platby v kontexte práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť

8. december 2017 - Akákoľvek právna úprava, ktorá sa týka rozsahu, v akom sa má zdravotná starostlivosť uhrádzať z verejných zdrojov a v akom si ju má platiť sám pacient, sa v konečnom dôsledku týka obsahu/rozsahu ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Výkladu článku 40 sa v kontexte posudzovania ústavnosti konkrétnych predpisov Ústavný súd SR venoval v minulosti niekoľkokrát.

Rozpor s Ústavou

V skratke by sme mohli odkaz týchto nálezov sformulovať do konštatovania, že čl. 40 nezaručuje absolútnu „bezplatnosť“ zdravotnej starostlivosti, ako aj to, že rozsah práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť musí zákonodarca upravovať zákonom. Skutočnosť, že zákonodarca zákonom určí, že časť zdravotnej starostlivosti má pacient uhrádzať sám (priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti), ešte neznamená, že je takýto predpis v rozpore s Ústavou.

Právo na zdravotnú starostlivosť nachádza svoj ústavný základ aj v čl. 16 (právo na súkromie) či v čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (taktiež právo na súkromie), ba dokonca sa dá povedať, že aj v čl. 15 Ústavy a v čl. 2 Dohovoru, ktoré garantujú právo na život. V zmysle ustálenej judikatúry ESĽP má každý členský štát Rady Európy pozitívny záväzok napĺňať ducha dohovoru – teda cez svoju domácu právnu úpravu zabezpečiť, aby základné ľudské práva nemali len iluzórnu povahu, ale aby bola reálne umožnená ich realizácia zo strany občanov.

Kľúčové podmienky

Tento teoretický úvod má priamy kontext aj na aktuálny legislatívny počin smerujúci k zavedeniu možnosti priamych platieb za zdravotnú starostlivosť zo strany pacientov. Ako som povedal vyššie, samotná existencia „priamej platby“ ešte nemusí spúšťať ústavný poplach potenciálnej ústavnej nekonformity takejto úpravy. Kľúčovým bude, na základe akých podmienok k povinnosti priamej úhrady dôjde a či štát popri možnosti priamej transakčnej interesácie pacienta zabezpečí aj dostupnosť „bezplatnej“ alternatívy.

Ak by sme išli ešte ďalej, tak by bolo dokonca trúfalé vyhlásiť, že model, ktorý by favorizoval priame úhrady pacientov oproti zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z verejného zdravotného poistenia, by bol protiústavný. Ústava ani Dohovor nezaručujú právo na konkrétny rozsah bezplatnosti, ako ani na konkrétnu úroveň/kvalitu zdravotnej starostlivosti (pozor, to neznamená, že pacient nemá právo namietať nesprávny postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti).

Problematická dostupnosť

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je služba vo verejnom záujme a jej distribúcia a prístup pacientov k nej má svoje špecifiká. Slovensko dlhodobo čelí problému jej dostupnosti pacientovi. Natíska sa otázka, či štát, ktorý nezabezpečí, aby čakanie na MRI či CT netrvalo niekoľko mesiacov, neporušuje svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov. Na druhej strane, ani takáto osobitná povaha služby nemôže predstavovať právo štátu, aby si dostupnosť služby uzurpoval skrz neobmedzenú povinnosť jej poskytovateľov vyhovieť akémukoľvek dopytu zo strany pacientov (v intenciách systému zdravotného poistenia).

Ak vychádzame z predpokladu, že základný pracovný týždeň má približne 40 pracovných hodín, tak podobný limit by eventuálne mohla napĺňať aj povinnosť (zazmluvneného) poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (prípadne by sa takýto prepočet uplatnil na každého lekára v danej ambulancii) poskytovať službu v rámci úhrad zo zdravotného poistenia. Zdá sa, že aktuálna novela zákona o zdravotnej starostlivosti a pozmeňovací návrh vychádzajú z obdobných predpokladov.

Vyhovuje Ústave

Pozmeňovací návrh k predloženej novele zákona o zdravotnej starostlivosti v optike ústavného posúdenia obsahuje niekoľko kľúčových premenných, a to možnosť doplnkových ordinačných hodín len za predpokladu naplnenia minimálnej dostupnosti lekára pre pacientov v rámci „riadnych“ ordinačných hodín, obmedzenie rozsahu doplnkových hodín na 30 % riadnych ordinačných hodín, obmedzenie počtu pacientov ošetrených v doplnkových ordinačných hodinách na maximálne 30 % zo všetkých ošetrených pacientov v predchádzajúcom mesiaci, limitáciu maximálnej úhrady pacienta za celkové ošetrenie na 30 eur a vysokú sankciu v prípade podvodného účtovania pacienta ako hradeného z verejného zdravotného poistenia a súčasne účtovaného „na priamo“.


Javí sa, že takýto návrh by vo svojej podstate mal vyhovovať ústavnoprávnym požiadavkám, a to dokonca aj v širšom zmysle, keďže sa mu nedá uprieť snaha obmedziť nekontrolovaný nárast doplnkových ordinačných hodín a automatické preklápanie pacientov do takéhoto režimu. Diskusia o potenciálnej diskriminácii nemajetných pacientov voči pacientom, ktorí si priamu platbu môžu dovoliť, či o samotnej koncepcii financovania zdravotnej starostlivosti, je, samozrejme, legitímna a jej konštruktívne vedenie môže (teraz či v budúcnosti) prispieť k takej úprave, ktorá na jednej strane zachová primeraný rozsah bezplatnosti/dostupnosti a na druhej strane vyjde v ústrety tým, ktorí nemajú problém si za určité služby zaplatiť aj z vlastného vrecka.

V závere povinný disclaimer – predkladaný „postreh“ redukuje komplikovanú tému len na posúdenie zákonnosti priamej platby pacienta v optike čl. 40 Ústavy. Neobsahuje zohľadnenie ďalších premenných, ako napr. povinnosť zabezpečiť rovnakú kvality pri rovnakom zákroku, zohľadnenie legitímnosti presunu nákladu z pliec zdravotnej poisťovne na pacienta a podobne.

 

 

Sekcia: Názory Autor: JUDr. Ivan HUMENÍK, PhD., advokátska kancelária h&h PARTNERS
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 93