Zdravotnícke noviny

Názory

​Majú nekonečné čakacie lehoty riešenie?

16. júl 2019 - Pseudoriešenia zmenu neprinesú a pokladničný systém riešiaci ekonomizáciu počtu aj obsahu návštev lekára politici na Slovensku asi tak skoro nezavedú. 
Televízne reportáže senzáciechtivých novinárov obsahujúce rozhovory s pacientmi čakajúcimi na časenku na ambulantné vyšetrenie od skorých ranných (alebo neskorých večerných) hodín traumatizujú Slovensko čoraz viac. Povrchné analýzy dôvodov z pera novinárov problém nevyriešia – práve preto, lebo sú povrchné. Ale ani predkladané návrhy politikov („práve objavujúcich Ameriku“) nie sú to „pravé orechové“ pre rovnaký dôvod: povrchnosť vyplývajúca z neznalosti problematiky. No a kompetentné inštitúcie (MZ SR, poisťovne, UDZS, komory, SLS) sa tvária, že sa ich to netýka, prípadne reprezentant ktorejkoľvek z nich (hlavne z tých skôr menovaných) nezabudnú skonštatovať, že lekár si nevie manažovať prácu. A tak h.... padne na hlavu lekára.

Skutočne za to môže iba on? A dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Tak ako aj vo všeobecnej ekonomike (lebo zdravotná starostlivosť je o tom), je aj fungovanie zdravotnej starostlivosti určené dopytom a ponukou. K ponuke: lôžka sa postupne redukujú (mnohé ochorenia sa účinne liečia ambulantne), ale počet odborných ambulancií sa nemení. Poisťovne sa tvária, že ambulancií je dosť (pri možnosti tvorby zisku iné nečakám), koeficienty určujúce minimálny počet odborných ambulancií na jednotkový počet obyvateľov sa roky nezvyšujú, aj keď na to boli opakované podnety zo strany odborných komunít. Ani to neprekvapuje, keď poisťovne pri možnosti tvorby zisku tvrdia, že ambulancií je dosť... Takže ponuka sa asi tak skoro nebude meniť. „Bezlimitné prostredie“ môže síce vyzerať ako ideálne riešenie, ale práca lekára má tiež svoje fyzické hranice a s tým „bezlimitným“ to tiež nie je celkom kóšer, lebo pre ambulancie vykazujúce výkony aj z časti zoznamu výkonov pre SVaLZ bolo bezlimitné len to, čo sa týkalo výkonov „mimo SVaLZ kapitoly“. O tom nevedeli nielen lekári, ale ani pracovníci poisťovní – možno komické, ale reálne. Takže záver „k ponuke“: je riešiteľná, ale určite nie v rukách lekárov, ktorí sú v reportážach vykreslení ako partia neľudských bytostí manipulujúcich systémom a hlavne pacientmi pre svoj prospech.

No a čo s dopytom? Podľa štatistiky Health Consumer Powerhouse (z ktorej aj štátne inštitúcie čerpajú hlavne to, čo sa im hodí) je u nás počet lekárov na 100-tisíc obyvateľov cca 300 (podpriemerný v porovnaní s Európou) a asi to v budúcnosti nebude lepšie pre mnohé príčiny, ktoré sú motiváciou pre mladých ľudí, aby po skončení štúdia medicíny na Slovensku nezostali, prípadne ani na Slovensku neštudovali.

Treba však uviesť aj druhý fakt z tej istej štatistiky: počet návštev lekára počas roka je na Slovensku dvojnásobný (cca 12x) v porovnaní s európskym priemerom. Prečo? Naša legislatíva nijako nenúti pacienta aktívne sa starať o svoje zdravie (už som o tom do ZdN písal). Ak to nie je dané legislatívou, mohlo by byť motivačným prvkom pre pacienta napr. jeho finančné zaangažovanie do starostlivosti o svoje zdravie, aby návštevu u lekára nebral ako spoločenskú udalosť, ale ako nutnosť, ak sa už o svoje zdravie nevie postarať sám.

Jednou z možností je doplatok za výkon. Také sme už mali. Je to stále možnosť, pokiaľ sa „nepobabre“ (ako sa stalo) výnimkami z výnimiek a pokiaľ sa do toho nebude motať princíp „bezplatnej zdravotnej starostlivosti“. Lebo aj keď to ústava takto nejako uvádza, všetko niečo stojí (zadarmo nie je nič: ani vlaky, ani obedy v škole, ani vizita).

Motivácii pacienta začať sa aktívne zaujímať o svoje zdravie (a nezneužívať zdravotnícky systém) môže pomôcť aj priama ekonomická zaangažovanosť pacienta pokladničným systémom. Pôsobil by výchovne (pacient by si uvedomil, čo to stojí), regulačne (spoločenské návštevy lekára, ktoré poisťovňa nepreplatí, by si pacient rozmyslel) aj ekonomicky (v poisťovni by konečne reálne fungoval revízny systém). Problém je len jeden: súčasný postoj všetkých politických strán, ktoré si cestou „rektálnej akrobacie“ na voličovi získavajú percentá a nebudú to nikdy robiť inak.

Takže čo s dlhými čakacími lehotami? Pseudoriešenia zmenu neprinesú a pokladničný systém riešiaci ekonomizáciu počtu aj obsahu návštev lekára politici na Slovensku asi tak skoro nezavedú. Skôr nikdy. Lebo zodpovednosť za vlastné zdravie je (a dlho bude) u nás neznámy pojem a správanie politikov iné nebude. Ak je to tak, má zmysel o tom vôbec písať? Má – aj preto, aby si časť novinárov a politikov, ktorí majú záujem poznať veci principiálne hlbšie, uvedomili, že nekonečné čakacie lehoty riešenie majú – logické a ekonomické. Či aj realizovateľné, to už neviem – nevidím do hlavy tých, ktorí by o tom mohli rozhodnúť, ak by „mali gule“ (ako sa v poslednom čase rado hovorí).
 
Sekcia: Názory Autor: MUDr. Jozef Beňačka, PhD.
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Váš hlas 2. Počet hlasov: 157