Zdravotnícke noviny

Názory

Lekcia pre študentov lekárskych fakúlt – čo znamená mlčanlivosť a zdravotná dokumentácia

22. október 2019 - Asi žiadna oblasť ľudského života neobsahuje kontakt s citlivými údajmi tak, ako je to pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
Medicína a kontakt lekára a pacienta sprevádza našu históriu niekoľko tisíc rokov, čo prirodzene rezultovalo do definovania princípov, bez dodržiavania ktorých by sme sa vystavili nebezpečenstva inštrumentalizácie ľudskej osoby. Preto mi nedá, ale cítim potrebu zareagovať na prípad odkladanej operácie 15-ročného pacienta. Tentoraz vo mne asi najviac rezonoval moment komunikácie lekárov na verejnosť a predovšetkým uvádzanie konkrétnych detailov o zdravotnom stave mladého muža.

Nemá zmysel citovať ustanovenie relevantných právnych predpisov, ktoré sa zaoberajú ochranou osobných údajov či vedením zdravotnej dokumentácie. Namiesto hitparády paragrafov sa skúsme sústrediť na právne jadro veci:
  • Niet sporu o tom, že dôvernosť a mlčanlivosť sú axiómami vzťahu lekára voči pacientovi
  • Zdravotná dokumentácia je špeciálny súbor informácií o pacientovi, ktoré sa môžu dostať do rúk len povolaných osôb
  • Spôsoby nakladania so zdravotnou dokumentáciou nie sú odkázané na svojvôľu osoby, ktorá ju má k dispozícii, ale musia byť v súlade so zákonom požadovaným stavom
  • Informácie o pacientovom zdraví požívajú asi najvyššiu formu ochrany, akú si vieme predstaviť a GDPR, ako aj zákon o ochrane osobných údajov ich označujú za osobitnú kategóriu.

V nešťastnom prípade 15-ročného pacienta s mozgovým nádorom sa ukázali tri veci – aspekt povinnej mlčanlivosti lekára, aspekt povinnosti nemocnice spracúvať osobné údaje pacienta v súlade so zákonom a nakoniec aj aspekt týkajúci sa spôsobov vedenia zdravotnej dokumentácie. Vo svojej podstate by celá komunikácia mohla slúžiť ako učebnicový prípad pre medikov o tom, že individuálny (hoc aj dobrý) úmysel zdravotníckeho pracovníka nemusí stačiť.

Po prvé – zdravotnícky pracovník môže sprístupniť informácie o pacientovi len v prípade, ak bol zbavený mlčanlivosti. Zámerne používam slovo sprístupniť, a nie „zverejniť“, pretože si myslím, že samotné zbavenie mlčanlivosti ešte neznamená to, že lekár/sestra môžu aktívne podľa svojej ľubovôle šíriť informácie o pacientovi. Som názoru, že pacient, ak zbavuje lekára mlčanlivosti, by mal určiť, v akom rozsahu, voči akým osobám a na aký dlhý čas je toto zbavenie platné. Aktuálna kauza ukazuje ešte jeden bod – je vhodné, aby pacient vymedzil aj účel, na ktorý zdravotníka mlčanlivosti zbavuje. V konečnom dôsledku je v záujme zdravotníckeho pracovníka, aby boli tieto obsahové náležitosti v zbavení mlčanlivosti dostatočne upravené, veď ako bude schopný v prípade sporu s pacientom preukázať, že konal v súlade s rozhodnutím pacienta?

Po druhé – zverejnenie osobných údajov konkrétneho pacienta môže predstavovať porušenie jeho práva na dôvernosť spracovania, ako aj porušenie zásady minimalizácie spracovania. Provokačná otázka na diskusiu dokonca znie, či súhlas zákonného zástupcu dieťaťa postačuje na to, aby boli osobné údaje 15-ročného chlapca zverejnené v televízii národného významu. Nie je takéto zverejnenie porušením zásady dôvernosti? Za správnosť spracovania osobných údajov zodpovedá poskytovateľ zdravotnej starostlivosti – lekár až sekundárne a skôr po linke pracovného práva ako v rovine zákona o ochrane osobných údajov.

Po tretie tu máme paradox zdravotnej dokumentácie. So zdravotnou dokumentáciou si nemôžme robiť, čo sa nám zachce. Očami zákona o zdravotnej starostlivosti sa dá na vec nazerať tak, že zo strany lekára došlo k sprístupneniu zdravotnej dokumentácie (ukazovanie snímok mozgu, citovanie z operačného protokolu atď). Dokumentáciu je však možné sprístupniť len presne vymedzenému okruhu subjektov. Medzi nimi sa „verejnosť“ ako oprávnený subjekt nenachádza. Áno, viem, už príliš filozofujem, ale predsa len dovoľte na záver – do úvahy by mohol prichádzať aj taký názor, že sprístupnenie zdravotnej dokumentácie lekárom/zdravotníckym pracovníkom verejnosti by bolo sporné aj napriek súhlasu pacienta. V tom sa skrýva už zmienený paradox. Pacient síce „súhlasí a chce“, ale ja ako lekár „môžem“? Jednoducho, bol by som veľmi opatrný pri používaní zdravotnej dokumentácie pacienta zo strany lekára voči verejnosti...

Nepoznám celé pozadie príbehu, ale v jednom musím s ministerkou súhlasiť. Nie je všetko len o paragrafoch a suchom texte právnych predpisov. To, čo nás definuje ako ľudí, vychádza z našich hodnôt, ktorými sa spravujeme. „Dobrá“ etika by mala byť hýbateľom nášho konania a mala by predstavovať vnútornú normu aj pre rozhodovanie lekárov v starostlivosti o pacienta. Nemyslím si, že zverejňovanie detailov o zdravotnom stave pacienta musí byť vždy v záujme pacienta. Preto by zdravotnícky pracovník mal starostlivo podrobovať zamýšľané konanie posúdeniu, a to nielen v optike práva, ale aj v optike etiky.


Sekcia: Názory Autor: JUDr. Ivan Humenik, PhD., h&h PARTNERS advokátska kancelária
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 30