Zdravotnícke noviny

Názory

Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté

25. február 2020 - Bývalí aj budúci vládcovia zdravotníctva sa predháňajú v tom, čo všetko štát musí a čo všetko urobí.
Budú voľby. Zdravotníctvo sa stalo silnou témou pre politické strany, čo je v poriadku, nakoniec kto iný ako budúca vláda bude musieť prevziať zodpovednosť za jeho fungovanie. O tom, čo chcú strany urobiť alebo skôr neurobiť trochu neskoršie. Slovenská lekárska komora a Slovenská lekárska spoločnosť sa rozhodli, že tiež budú „pricmrndať“. Mali spoločnú konferenciu, formulovali svoje názory (komora chce meniť Ústavu SR, ZdN, 13. 3. 2020). Požadujú zmenu Ústavy, konkrétne článok 40, požadujú likvidáciu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, žiadajú nejaké čudné definovanie nároku poistenca na úhradu z verejného zdravotného poistenia a žiadajú, aby sa zdroje na verejné zdravotné poistenie považovali za verejné zdroje a štát k nim takto pristupoval. Chcú, aby sa vybudovali dve nové nemocnice v Bratislave a Martine a aj v krajských mestách, kde sú štátne nemocnice. V tom, čo tieto dva spolky hovoria, nie je naozaj nič reálne.

Otázna zmena ústavy

Na zmenu Ústavy potrebujú hlasy deväťdesiatich poslancov a pri „plichte“, ktorá sa dá po týchto voľbách čakať, budeme všetci radi, ak nová vláda presadí aspoň viac ako marenie a údržbu, čo bolo typické za posledných 12 rokov. Požiadavka, aby poistné, ktoré vyberajú zdravotné poisťovne (tie sú zriadené na princípe súkromného – obchodného práva, a nie ako verejnoprávne inštitúcie), bolo vyhlásené za verejné zdroje. Nemôžu nimi byť v poisťovniach – akciových spoločnostiach, jednoducho vybrané peniaze vstupujú do záväzkovo pohľadávkových vzťahov. Je to to isté, ako keby niekto požadoval, že peniaze v bankách sú tiež verejné zdroje. Inak niečo definovať ako verejné je typické pre neokomunistov. Čo by sa malo stať s ostatnými poisťovňami, radšej nehovoria, ale nič iné ako to, že by ich chceli zrušiť. Iná požiadavka je tiež typická a znie „dajte nám peniaze a my to už zvládneme“.

Návrat do minulosti

Nápad, aby štát prevzal späť namiesto Úradu pre dohľad kontrolu nad systémom, je návrat do raného počiatku zdravotníctva deväťdesiatych rokov. Vtedy okrem toho, že kontrola vôbec nefungovala, aj každý dlhoval každému. Dalo by sa povedať, že mentálne chcú vrátiť zdravotníctvo tak o 30 rokov späť a to, čo vyprodukovali, by zvládla kedysi existujúca transformačná rada. Za zamyslenie stojí, prečo komora a prečo Slovenská lekárska spoločnosť. Sčasti je to dané osobami vo vedení oboch spolkov. Môžeme si ich pôsobenie predstaviť, ako keby kapry v rybníku si zriadili stavovskú a odbornú organizáciu s jediným cieľom – čo najviac žrádla a čo najmenej rybárov a šťúk, najlepšie žiadnych. Nuž „zemský ráj to na pohled“. Ale iba pre nich. Ich cieľ je jasný, miešať karty na cudzí účet. Alebo inak povedané, mať vplyv a nezodpovedať za nič. Obaja prezidenti majú na toto vynikajúcu mentálnu výbavu, to je geneticky dané.

Zaujímavé je, že lekári všade na svete tvoria základný pilier politiky chrániacej osobnú a ekonomickú slobodu, ale pokojne komore tolerujú takéto excesy. Slovenská lekárska spoločnosť sa má, vyslovene ako strešná organizácia, venovať odborným spoločnostiam, vytvárať podmienky na odborný rast lekárov a medicínskej vedy. Našťastie odborné spoločnosti nemusia byť v nej povinne členmi a aj veľa z nich dnes už nie je jej súčasťou. To nebráni prezidentovi, aby si nezaspomínal na staré časy a strkal nos ako kedysi, keď platil článok 4 Ústavy ČSSR. Pred rokom 1989. Keď sa k tomuto duu pridá Lekársky odborový zväz, tak triumvirát je kompletný. V jednej veci sa dá s nimi súhlasiť, že systém je potrebné opraviť. Oni ho však chcú deformovať.

Programy

Iný je pohľad na zmeny, ktoré v zdravotníctve plánujú relevantné politické strany, teda tie, ktoré majú šancu dostať sa do parlamentu. Nebudeme hovoriť o konkrétnych stranách, nie je cieľom zasahovať do kampane a už vôbec nie ovplyvňovať čitateľa. V zásade ich môžeme rozdeliť na dve skupiny. Jedna skupina reálne nehovorí nič. Drží sa starej mantry, že stačí sľubovať, že bude lepšie. V textoch sa objavujú slová ako vyriešime, zabezpečíme, občan je na prvom mieste alebo (roz)dáme – ako, za čo a prečo tam však nenájdete. Druhá skupina hovorí konkrétnejšie o opatreniach, žiaľ, nie o zmenách. Pre obe skupiny je však spoločné to, že chýbajú analýzy príčin nefungovania systému. Samozrejme, ak nie je etiológia, tak nie je ani patogenéza a tobôž liečba.

Všimnime si niektoré chronické problémy, ktoré treba riešiť. V prvom rade by mali povedať, ako chcú určiť nárok občana na úhradu zdravotnej starostlivosti zo solidárneho zdravotného poistenia. V kontexte článku 40 Ústavy a predstavy veľkej skupiny ľudí, že všetka zdravotná starostlivosť musí byť zadarmo (pre nich), to znamená, že musí byť plne hradená z poistenia, je toto politicky ťažké a odborne náročné. Ťažké preto, že ľudia 40 rokov za socializmu a aj posledných 12 rokov nepočúvali nič iné, akože nesmú platiť. Platí však nepriama úmera. O čo viac sa nesmie platiť oficiálne, o to viac sa platí pod stolom. Niektoré strany hovoria niečo o štandarde a nadštandarde, ale čo pod tým myslia, nevieme. Nie je možné financovať celé zdravotníctvo iba zo solidárneho poistenia. Jedným zo zásadných výsledkov reformy 2002 – 2004 bol spôsob, akým sa dá transparentne a zrozumiteľne definovať nárok občana na úhradu zo zdravotného poistenia, na úhradu služieb spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti aj na úhradu štandardu a nadštandardu v komforte, ale nie v kvalite poskytovaných služieb. V súlade s Ústavou SR sme to vyriešili, politické rozhodnutie malo byť na ďalších vládach. A nevyzerá to na to, že by na to mali odvahu a, žiaľ, ani vedomosti.

Postavenie nemocníc

Iný problém, ktorý budú musieť vyriešiť, je otázka právneho postavenia štátnych nemocníc. Z hľadiska práva sú v prvom rade tieto nemocnice správcom majetku štátu, a keďže ho majú právo používať, tak sú aj poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Z iného hľadiska sú to však štátne príspevkové organizácie, ktorými však nie sú, pretože nedostávajú minimálne 50-percentný príspevok od zriaďovateľa, štátu, na mzdy, čo je hlavná podmienka na to, aby mohli byť príspevkové organizácie. Sem-tam sa objavia v programoch názory, že štátne nemocnice budú riadiť ako holding alebo že je to vec nájdenia vhodných manažérov a podobne. Prípadne budú centrálne nákupy. Iste zaujímavé opatrenia, ale nie riešenia príčin. Pokiaľ si však budem navrávať, že tu neexistuje zdravotnícky trh a že v nemocniciach nemusia platiť žiadne ekonomické kritériá, nebudú štátne nemocnice robiť nič iné, iba sústavne generovať dlh. Riešením nebude ani zákaz krížového vlastníctva iba pre súkromné subjekty. Nakoniec najväčším krížovým vlastníkom je štát, pre ktorý to nemá platiť. Vidíme podporu redukcie nemocníc a súčasne apetít stavať nové.

Všeobecne platí, že máme nedostatok sestier a teraz už vraj aj lekárov. Sestrám sa nečudujme, vysokoškolsky vzdelané sestry majú robiť za plat hlboko pod priemernou mzdou. Pokiaľ nebudú slušne zarábať, bude ich nedostatok. U lekárov je to trochu inak. Ročne vyprodukujú verejné vysoké školy asi 700 nových lekárov, ale zamestnať z nich vieme možno 50, maximálne 100. Absolventi lekárskych fakúlt až do atestácie musia nastúpiť do nemocníc na lôžkové oddelenia. Takže sa objavili jednoduché riešenie. Ak nenastúpia po škole do slovenských nemocníc, nech štátu vrátia peniaze za štúdium. A je vymaľované, aké jednoduché! Hlava XXII? Nie, slovenský folklór. A už iba na okraj, predseda lekárskych odborov, tiež údajne expert, požaduje, hádajte čo? Nuž vyššie platy, samozrejme. Akoby mu neprekážalo, že nemocnice dnes míňajú už viac ako 90 percent všetkých disponibilných zdrojov na mzdy. Produktivita práce, skrytá prezamestnanosť, nízka efektivita nehovoria nič odborovému bosovi, ale, žiaľ, ani väčšine politikov.

Iná liga

Vieme, že všeobecné ambulancie sú miestom prvého kontaktu občana aj detí a dorastu. Odborné ambulancie môžu výborne nahrádzať lôžkovú starostlivosť, je to lacnejšie a pre pacienta príjemnejšie. Tejto jednoduchej pravde akosi nik nerozumie, inak by nebolo možné, aby bol ambulantný sektor, ktorý je takmer celý privátny, tak drvivo – ako sa hovorí v Česku – „upozaďovaný“, ako sa to deje posledných dvanásť rokov. Poviete si, že ideálne pre budúcich nových. Lenže bývalí aj budúci vládcovia zdravotníctva sa predháňajú v tom, čo všetko štát musí a čo všetko urobí. Máme nie tridsať-, ale sedemdesiatročné skúsenosti s tým, ako vyzerá štátom vlastnené zdravotníctvo.

Namiesto toho, aby štát vytváral podmienky na spravodlivé fungovanie systému, na prísnu, ale transparentnú reguláciu a čestnú súťaž medzi rôznymi vlastníkmi, sa zdá, že všetci unisono chcú silnejší (zdravotnícky) štát. A tak dlhy budú stúpať a zdravotníctvo čoraz viac zaostávať. Nielen v porovnaní s Českom, to je už dlhšie v inej lige, ale dnes už aj oproti Poľsku a Maďarsku, čo doteraz nebolo.

Nemám veľké očakávanie, že sa niečo významne zmení. Problémov je, samozrejme, veľa. Tak dochádza k paradoxu. Tí, čo do toho nemajú čo vravieť, chcú zdravotníctvo navrátiť do čias, keď dobrý deň bolo česť práci. A tí, čo by mali niečo povedať, skôr tápu. No uvidíme.
 
Sekcia: Názory Autor: MUDr. Rudolf Zajac, bývalý minister zdravotníctva
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 15