TASR
StoryEditor

Príbeh z tiesňovej linky 155: Veronika sa rozhodla zomrieť

21.04.2024, 18:00
Autor:
redred

Ako tiesňová linka "preťala" životné príbehy lekárov...

Ako tiesňová linka pretla životné príbehy dvoch lekárov. Prečítajte si jednu z kapitol z knihy lekára, záchranára a pedagóga MUDr. Júliusa Pavča. Jej názov je Veronika sa rozhodla zomrieť.

 

Písal sa rok 2018. Sedel som vo svojej kancelárii vedúceho Krajského operačného strediska záchrannej zdravotnej služby v Bratislave, riešil bežnú administratívu a vybavoval agendu, keď na dvere zaklopala referentka.

„Pán doktor, máte návštevu.“

„Návštevu?“ začudoval som sa, lebo som nikoho neočakával. Operátori bežne zaklopali a mohli hocikedy prísť. Oznam o návšteve od referentky znel tak oficiálne.

„Áno. Prišla za vami jedna mladá slečna.“ doplnila a šibalsky sa usmiala.

„Za mnou? Neviete prečo?“ stále som bol prekvapený.

„Neviem. Viem len to, že chce rozprávať s lekárom. Môžem ju pustiť?“ povedala a už otvárala dvere dokorán. Do miestnosti vstúpila mladá dáma, nesmelo sa poobzerala po miestnosti. Asi čakala niekoho iného, napadlo mi. Rovnako ako ona prehliadala moju kanceláriu, prehliadol som si ju aj ja. Mladá slečna, v priliehavých šatách, mohla mať okolo 25 rokov, upravená. Distingvovane sedela v kresle a z kabelky jej trčala červená rolka. Asi diplom.

„Dobrý deň, slečna. Nech sa páči, sadnite si.“ Povedal som a ukázal na kreslo. „Čo vás ku mne privádza?“

Kým sa ešte ostýchavo rozhliadala po miestnosti, stihol som sa opýtať či si dá kávu alebo čaj. Rozhodla sa pre čaj. Predstavil som sa a čakal, čo bude nasledovať.

„Volám sa Veronika. Prišla som sem, lebo hľadám jedného doktora,“ vyslovila to tichým hlasom.

„Neviem či som ten správny doktor, ktorého hľadáte. Ale keď mi poviete o čo ide, možno vám budem vedieť pomôcť respektíve nasmerovať vás na toho vášho doktora.“ Snažil som sa dostať do obrazu, lebo som nemal vôbec predstavu koho hľadá. Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby nie je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, máme tu niekoľko lekárov, ktorí zabezpečujú konzultačnú činnosť v prípade potreby.

„Viete, prišla som za doktorom, ktorý tu bol v roku 2011. Veľmi mi pomohol a zmenil život. Bol neskutočne milý a dlho sme sa rozprávali. Každý deň si na ten náš rozhovor spomeniem. Dnes som prevzala diplom, stala som sa doktorkou a chcela by som sa mu osobne poďakovať. Neviete, kde ho nájdem?“

Na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby pôsobilo v tom čase podstatne viac doktorov ako v súčasnosti. Systém práce pre lekára na tiesňovej linke je trocha iný ako pre operátora na tiesňovej linke. Hovory prijímajú primárne operátori linky tiesňového volania a v prípade, že hovor spadá do kategórie indikovaných pre lekára, tak hovor prepoja na najbližšieho voľného lekára na 155.

„To bude komplikované, ale nie neriešiteľné.“ Snažil som sa ju upokojiť. Keby tak vedela dátum, kedy sa inkriminovaný hovor uskutočnil. Akoby mi čítala myšlienky, hneď povedala: „Pomohlo by vám, keď poviem, že to bolo 23. júna?“. Zdvihol som telefón a zavolal na naše Riadiace a monitorovacie stredisko.

„Viete mi zistiť, ktorý lekár mal hovor 23. júna 2011 asi okolo sedemnástej hodiny. Hovor bol z telefónneho čísla 0905 234...“

Kým sme čakali na výsledok, čas sme trávili bežnou konverzáciou. Dozvedel som sa, že vyštudovala medicínu. Chcela by byť detskou lekárkou, podala si žiadosť do Detskej fakultnej nemocnice. Oči jej pri tom žiarili, keď uprostred vety zazvonil telefón. Na displeji som videl, že volajú z Riadiaceho a monitorovacieho strediska. Zdvihol som a keď mi povedali meno, tak akoby ma obliali studenou vodou. Veronika zo mňa oči nespustila, čakala čo jej poviem.

„Ako začať. Pán doktor, s ktorý ste vtedy hovorili, už nie je medzi nami. Opustil nás o rok neskôr. Neviem mu ani poďakovanie od vás odovzdať. Je mi to veľmi ľúto“. Ťažko sa hľadali slová, naozaj toto som nečakal. Plamienky z jej očí rýchlo zmizli a nahradili ich slzy.

„Aj tak ďakujem. Vám všetkým...“ ticho zašepkala, zdvihla sa z kresla a odišla.

Zavolal som ešte raz na Riadiace a monitorovacie stredisko, nech mi pošlú číslo hľadaného hovoru zo systému, požiadal referentku o kávu a nech ma nikto najbližšiu pol hodinu neruší. Bol som zvedavý, čo sa vtedy udialo a za čo sa chcela Veronika poďakovať.

„Zdravím, pán doktor. Môžem vám prepojiť jeden hovor? Máme mladú slečnu na linke, je niekde na komíne a chce skočiť. Môžete sa s ňou pozhovárať?“ spoznal som hlas operátora a vzápätí zaznel melodický hlas doktora s typickým podfarbením. Hlas, ktorý sa nedá opísať slovami, ale už pri prvých slovách pookrejete na duši.

„Ale samozrejme. Prepojte mi ju“ krátky šum v telefóne bol prerušený znova operátorom. „Máte ju na linke“

„Dobrý deň, tu je doktor z tiesňovej linky. Ako by som vám mohol pomôcť?“

Odpoveďou mu bol usedavý plač prerývaný slovami.

„Mne...nikto...už...nepo...môže...nič...nemá...zmy...sel...chcem...zom...rieť...“

„To by chcel niekedy každý čo si myslí, že tým vyrieši všetky svoje problémy. Skúsme sa na to pozrieť spolu. Čo vy na to?“

„Chcem...zom...rieť...skla...ma...la...som...všet...kých...“

„Dobre. Skúsime to ešte raz. Ja som sa vám predstavil, teraz ste na rade vy. Ako vás môžem oslovovať?“

„Ve...roni...ka“

„Ďakujem Veronika. Takže ste sa rozhodli zomrieť. Viete čo mi to pripomína?“

„Nie“

„Knihu, ktorú som prednedávnom čítal. Napísal ju Coelho. Volá sa Veronika sa rozhodla zomrieť. Náhodou ste ju nečítala?“

„Nie“

„Zaujímavá kniha. Vrelo odporúčam. Určite by ste tam našla odpovede na svoje otázky.“

„Kde? V knihe?“

„Áno. Obsah vám však neprezradím, môžem len vrelo odporučiť. Keby ste si to rozmysleli,, bolo by to pre vás poučné. Každý z nás v tejto chvíli píše svoj príbeh. Píšeme ho spoločne, lebo spolu sa rozprávame. Ja ho píšem na Operačnom stredisku a vy ho kde píšete?“

„Sedím na komíne...“

„Sedím na komíne a je mi dobre...hmmm...pardon, to bolo sedím na konári a je mi dobre. Vynikajúci film. Nepovedzte, že ste ho nevidela. To by som vám neuveril. Taký tragikomický o peripetiách jednej doby, ktorú ste asi nezažila. Veronika, koľko máte vlastne rokov?“

„Osemnásť.“ evidentne už podľa hlasu plakať prestala. Mňa však pri predstave, že sedí na komíne odlial pot. Už len vyjsť na vrchol komína a sadnúť si tam bola pri mojej fóbie z výšok desivá predstava.

„Má osemnásť a chôdzu ženy...toto by som vám neuveril keby ste povedali, že nepoznáte.“

„Má sedemnásť sa tam spieva. Samozrejme že poznám.“

„Vidíte, a ja som myslel, že osemnásť. No nevadí. Priznávam, že v modernej hudbe sa veľmi nevyznám. Tak mi povedzte, ako je tam hore. Nefúka? A výhľad. Výhľad máte aký? Viete, mňa už výšky akosi desia, mal by som strach. Preto obdivujem, že ste našli odvahu vyjsť tak vysoko. Nielen odvahu, ale aj odhodlanie.“

„Fúka. Výhľad je fajn. Vidím polia a Slovnaft. Asi za normálnych okolností by ma sem vyliezť nenapadlo.“

„Za normálnych okolností na komíny chodia len kominári. Nie ste asi kominár, tak prečo ste sa rozhodli pre tento výstup?“

„Nevzali ma na vysokú. Sklamala som rodičov. Verili vo mňa.“

image

Rozhovor: Nájdite si najbližší defibrilátor. Vracia do života, čoskoro musí byť v každej väčšej obci

„Veronika. To nie je dôvod na vysokohorské výstupy so strmhlavým pádom. Mám syna, chcel som mať z neho lekára, no nevzali ho na vysokú. To sa stáva. Chvíľu mi trvalo sa s tým vyrovnať, ale nakoniec som uznal, čo je dôležité pre mňa. Večer zaspávať a ráno sa zobúdzať s pocitom, že som ho dobre vychoval. Že je z neho človek s veľkým Č, že sa za neho nemusím hanbiť. Viete, každý z rodičov má svoje predstavy o deťoch, chce im len to najlepšie, chce ich chrániť a pomáhať, usmerňovať a povedzme si, chcel by si cez nich plniť svoje sny. Zabúdame, že aj oni majú sny, svoje predstavy a ten život je ich. Oni ho prežívajú, oni sa musia vyrovnať s nástrahami, bojovať. Keď padnú, sme tu na to ako rodičia, aby sme im podali ruku a pomohli vstať. Dôležité je však nikdy sa nevzdávať.“

„Ale mojich rodičov nepoznáte. Neviete akí sú.“

„Nemusím poznať priamo ich. Poznám však iných, veľmi veľa iných, ktorí prežívali stratu toho najcennejšieho. Stratu dieťaťa. Každý deň ľutujú, že niečo neurobili inak, že v danej chvíli neboli na blízku, keď ich deti potrebovali. Ten smútok bolí a nedá sa vyliečiť. Viem o čom hovorím. Skús sa pozrieť na to ich očami. Čo by bolo potom s nimi.“

„Otec bude strašne kričať, že som nevďačná, jednu vec som mala urobiť aj to zorala.“

„Krik prežiješ, to sú emócie. Časom opadnú. V danom momente to môže byť nepríjemné, ale máš toľko možností pred sebou o ktorých sa ti v tejto chvíli ani nezdá. Ak si rozhodnutá urobiť si vysokú školu, tak si vyber takú, ktorú ty chceš. Toto rozhodnutie ovplyvní tvoj celý život.“

„Odkiaľ viete, že vysokú mi vybral otec?“

„Už som ti povedal, že mám syna a chcel som, aby bol lekár. Nepýtal som sa ho a vybral mu školu. Potom si vybral školu podľa seba, dokončil ju a je spokojný. Ak mu to vysvetlíš, on to pochopí. Však príjimačky sú aj budúci rok.

„Čo mám teda podľa vás robiť?“

„Postaviť sa oboma nohami na zem a vykročiť tým správnym smerom. Život máte pred sebou. Na vás záleží ako ho prežijete a koľko radosti ľuďom v živote urobíte. Moja sviečka pomaly dohára, ale pokiaľ budem vládať tak budem chodiť do práce ľuďom pomáhať. Ľudia pomoc vždy budú potrebovať. Je dôležité, aby sa našlo dosť tých, ktorí tu pre nich budú.“

Nastalo dlhá pauza a potom sa ozval Veronikin hlas: „Pochopila som“.

Koniec zvukovej nahrávky.

Klopanie na dvere prerušilo ticho v miestnosti, dvere a otvorili a nakukol Andrej z Riadiaceho a monitorovacieho strediska.

„Doktor, našiel som ešte jeden hovor z toho čísla z toho dátumu. Chceš si ho vypočuť?“

Samozrejme, nech si doskladám mozaiku príbehu.

„Dobrý deň, môžete povedať tomu pánovi doktorovi, s ktorým som hovorila, že som už nohami na zemi a idem domov. Že ho pozdravuje Veronika.“

Hovor medzi Veronikou a našim doktorom trval viac ako 20 minút. Vytiahol som z neho tie najpodstatnejšie časti, kde zazneli slová a myšlienky, ktoré zvrátili rozhodnutie a zmenili pohľad na situáciu. Až s odstupom času, po vypočutí si zvukovej nahrávky, som si uvedomil, že už v tom čase vedel o svojej chorobe, avšak nikdy nedal na sebe znať, čo prežíva. Bol tu pre ľudí, aby im pomohol. Do poslednej chvíle.

Príbeh mal šťastný koniec, škoda len, že sa tohto poďakovania nedožil. Určite by sa potešil. Stále je medzi nami veľa z nás, ktorí sú mu vďační, za to ako ich viedol, učil, usmerňoval.

Príbeh som napísal ako poďakovanie človeku s veľkým Č., ktorý ma doviedol do tajov urgentnej medicíny a bol mojim gestorom. Na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby sa naše pozície vymenili, avšak vždy bol tu pre nás, ochotný a nápomocný.

image

MUDr. Jozef Fatrsík: Urgent je najlepšia škola do života, tam sa naučíte všetko

MUDr. Ján Kovalčík, MPH, 1946 - 2012

Dňa 19.4.2012 navždy opustil záchranársku obec každodenný hrdina, lekár, pedagóg a významná postava histórie záchrannej zdravotnej služby na Slovensku, MUDr. Ján Kovalčík.

Jeho odborná lekárska činnosť sa takmer od začiatku spájala s vedením veľkých kolektívov, ktoré pod jeho rukami napredovali. Z mnohých súčastí jeho práce to boli napr. vedenie anesteziologicko - resuscitačného oddelenia na Klenovej ulici v Bratislave a neskôr primariát rovnakého oddelenia v nemocnici Ružinov.

Po tragickom leteckom nešťastí, kde zahynulo vedenie Záchrannej a dopravnej zdravotníckej služby Bratislava, sa dobrovoľne ujal vedenia tejto organizácie.

MUDr. Ján Kovalčík výraznou mierou prispel k šíreniu osvety v oblasti záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. Pedagogickou a publikačnou činnosťou sa zapísal ako inovátor a vizionár. Aktívnu prácu vo výjazdoch záchrannej zdravotnej služby, ako lekár ukončil v roku 2004. Ku sklonku svojej profesionálnej kariéry posilnil rady Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Slovenskej republiky, ako lekár - operátor.

Do záchranárskeho neba odišiel vo svojich 65-tich rokoch. V mysliach všetkých záchranárov, kolegov a blízkych zostane zapísaný ako ľudský, chápavý a dobrosrdečný človek. Počas svojho života dostal množstvo významných ocenení. Jedným z nich je aj Zlatá záchranárska hviezda, ktorá sa radí medzi najvyššie ocenenia práce záchranárov. Bol nazývaný aj „otcom záchrannej zdravotnej služby“ a význam tejto humanitnej činnosti sa stal mementom aj v jeho súkromnom živote.

01 - Modified: 2024-03-27 08:05:14 - Feat.: - Title: Kto, kde a kedy postaví stanice záchrannej zdravotnej služby? 02 - Modified: 2024-02-29 08:30:49 - Feat.: - Title: Poznámka: O skúsenostiach v medicíne 03 - Modified: 2024-02-26 12:08:40 - Feat.: - Title: Rozhovor: Nájdite si najbližší defibrilátor. Vracia do života, čoskoro musí byť v každej väčšej obci 04 - Modified: 2024-02-13 08:34:38 - Feat.: - Title: Skončí sa zvyšovanie počtu medikov len zbytočne vyhodenými peniazmi? Rozhodnú viaceré faktory 05 - Modified: 2024-01-20 13:16:00 - Feat.: - Title: V lyžiarskych strediskách riešia úrazy desiatky záchranárov
menuLevel = 2, menuRoute = zdn/zdravie, menuAlias = zdravie, menuRouteLevel0 = zdn, homepage = false
22. apríl 2024 11:52