Zdravotnícke noviny

Top lekári Slovenska

Top lekár v urgentnej medicíne: Dobrý lekár záchranár vie z každého niečo

19. október 2015 - Nikdy netúžil stať sa lekárom. Chcel byť pilotom alebo novinárom. Ako s úsmevom tvrdí, urgentná medicína je vhodná pre diletantské povahy.

Dobrý lekár záchranár musí vedieť z každého odboru dostatok toho dôležitého, ale nikdy nevie všetko. Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.

Čo pre vás znamená byť top lekárom?

Veľa som nad tým rozmýšľal, keď som sa dozvedel, že som jedným z tých, ktorí sa objavia medzi top lekármi na Slovensku. Je to pre mňa mimoriadna pocta, pretože moje ocenenie je výsledkom hlasovania širokého spektra medicínskych odborníkov, ale tiež pacientov. Zároveň je to záväzok do budúcnosti, aby som si toto ocenenie zaslúžil aj svojou prácou v budúcnosti.

V tej istej chvíli však mám aj akési pocity viny a kladiem si otázku, či je to zaslúžené. Spomínam na mnohých svojich kolegov, ktorí tiež pracovali v našom odbore a nedočkali sa ocenenia. Koľkí sa toho nedožili alebo boli tichí a nenápadní pracovníci, a až po ich smrti si okolie uvedomilo, akí boli vzácni.

Boli to napríklad doktor Kovalčík, Andrej Faglic, Vlado Harinek a mnohí iní, ktorí zomreli bez ocenení. Spolu sme odborne rástli, boli sme kolegovia a navzájom sme sa ovplyvňovali. Preto to beriem tak, že časť z ocenenia patrí aj týmto mojim vzácnym kolegom, záchranárom, predchodcom a generačne blízkym rovesníkom.

Aká bola vaša motivácia, keď ste sa rozhodli pre štúdium medicíny?

V tomto som úplne atypický príklad. Mnohí hovoria, že sa pre štúdium medicíny rozhodli, aby mohli iným pacientom pomôcť s problémami, ktoré zažili pri svojich blízkych a rodine. U mňa to bolo úplne inak.

Vždy som chcel byť skôr pilotom alebo novinárom. Kariéra pilota bola spojená s nástupom do vojenskej služby a rodičia mi hovorili, že budem musieť zabíjať ľudí, čo sa im, samozrejme, nepozdávalo.

Novinárčina bola zase poznačená propagandou a moje predstavy o slobodnom písaní mi rodičia rýchlo vysvetlili. Otec bol stavebný technik, preto mi odporúčal skôr štúdium technického odboru.

Tu ma však odrádzala matematika, ktorú som nepočítal medzi svoje obľúbené predmety. Nakoniec som ju však potreboval aj v medicíne, ale to som vtedy ešte netušil.
Tak mi postupne zostali iba dve možnosti štúdia, medicína alebo teológia.

Nakoniec zvíťazila medicína...

Prihlášku na medicínu som si napokon podával v roku 1968, čo bolo obdobie plné zmien a politických očakávaní. Komunisti zo mňa asi nechceli mať kňaza, tak ma radšej prijali na medicínu.

Nemôžem teda povedať, že som sa od detstva hrával na lekára a túžil som len po medicíne. Je pravda, že ako mladík som čítal veľa kníh z medicínskeho prostredia, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch veľmi populárne.

Čítal som Cronina alebo amerických autorov, ale aj knihy doktora Karla Miku, ktorý ešte stále pracuje a napísal skvelé Príhody pohotovostného lekára.



Ako by vyzeralo porovnanie zápalu, s ktorým ste kedysi vy začali študovať medicínu, s tým, akí sú dnešní študenti medicíny? Majú dnes mladí medici iné motívy na štúdium?

Ako pedagóg konštatujem, že motivácia sa nejako nemení, ale uznávam, že približne tretina súčasných študentov má nadštandardnú motiváciu. Ďalšia tretina študuje medicínu len preto, že nič iné im nezostalo, a tretina sa iba hľadá.

Takto to bolo asi vždy. Počas môjho štúdia sme sa nehodnotili z hľadiska medicínskych kvalít. V postpubertálnych časoch zavážilo skôr to, kto sa vedel ako zabávať. Faktom však je, že z krúžku, do ktorého som chodil, je nadštandardne veľa riaditeľov, primárov a profesorov.

V roku 1968 sa prvýkrát nehodnotili politické zásluhy rodičov a zohľadňovala sa hlavne vzdelanostná kvalita študentov. Po dlhých rokoch sa tak mohli na školu dostať tí najlepší a aj tam mnohí zostali a doštudovali.

Dnes sú mnohí lekári produktom určitého politického prostredia a veľa javov v medicíne s tým súvisí. Mentalita sa totiž nedá vymeniť a určité myšlienkové stereotypy sú nevykoreniteľné.

Roky 1967 a 1968 boli prelomové aj v prostredí medicíny. Bratia Barnardovci v Juhoafrickej republike vykonali prvú úspešnú transplantáciu srdca a v nasledujúcom roku ich výkon zopakovali naši špičkoví kardiochirurgovia v Bratislave...

Na rok 1968 a prvú transplantáciu srdca na Slovensku si spomínam úplne presne. Vtedy som ako mladý brigádnik kopal jamy na stĺpy verejného osvetlenia, pretože dovtedy sa používali plynové lampy.

Pracovali sme blízko nemocnice na Partizánskej, kde sa práve táto transplantácia udiala. Celý deň sme rachotili so zbíjačkami a poobede sme sa dozvedeli z mimoriadnych správ, aká historická udalosť sa blízko pri nás odohrala.

Mal som vtedy zvláštne pocity, lebo som už bol prijatý na štúdium medicíny a považoval som sa za kolegov lekárov tímu, ktorým som zároveň svojou prácou so zbíjačkou asi nevytváral veľmi príjemnú zvukovú kulisu. Predstavoval som si s hrôzou, ako zbíjačka doliehala až do operačnej sály, kde sa transplantácia uskutočnila.

Ako ste sa neskôr odborne profilovali? Ktoré medicínske odbory vás najviac lákali?

Väčšinu štúdia som chcel byť chirurgom, ako to pociťuje asi väčšina študentov medicíny. Chirurgia a interná medicína sú predsa len akési kráľovské medicínske disciplíny. Po piatom ročníku som sa dostal na prax do nemocnice v Handlovej a doteraz s vďakou spomínam na kolektív, ktorý tam pôsobil.

Keď som praxoval na chirurgii, tak som po očku sledoval dianie na ARO, kde boli iba tri-štyri lôžka. Sledoval som, akých pacientov tam vozia a čo s sa s nimi deje, a veľmi sa mi páčilo, aké to bolo akčné a akí šikovní boli všetci, čo tam pracovali.

Imponovalo mi, aké nároky to všetko kladie na lekárov a rozhodol som sa pre anestéziológiu. Moje žiadosti o zamestnanie po promócii boli jasne zamerané na hľadanie miesta anestéziológa.

Kde ste nakoniec zakotvili?

Nemocnica v Skalici mi odpovedala kladne, a tak som tam nastúpil v roku 1974 do svojho prvého zamestnania. To je pracovisko, na ktoré spomínam stále s láskou. Bola to vidiecka nemocnica a všetci ľudia v meste a okolí sa úporne snažili nájsť možnosti, ako dostať „svojho“ pacienta do niektorej bratislavskej nemocnice.

Boli sme tam viacerí, akási bratislavská kolónia lekárov, ktorí sme zase naopak vodili do Skalice svojich známych a rodiny, aby ich tu vyšetrovali a operovali, pretože sme vedeli, že je to veľmi dobrá nemocnica.

Tento paradox nášho zdravotníctva asi prežíva aj naďalej. Vidiecke nemocnice sú neprávom zaznávané, pretože v mnohých z nich majú lekári väčšie praktické manuálne zručnosti ako lekári na mestských klinikách.

Lekári v menších nemocniciach musia robiť všetko a vo veľkých nemocniciach sa často bojuje o zákroky a je ich, samozrejme, menej.

Po pôsobení v Skalici ste potom odišli na nové pracovisko do Bratislavy?

Áno, po dva a pol roku práce v Skalici, kde zo mňa vychovali anestéziológa, som prešiel na bratislavské Kramáre. Tu som pracoval na oddelení, ktoré viedol docent Tomáš Kadlic, vynikajúci slovenský anestéziológ. Bola to pre mňa vynikajúca škola na klinike, ktorá mala veľké renomé.

Nemali s nami žiadne zľutovanie a museli nielen naplno pracovať, ale každý mesiac sme prekladali zahraničné články, o ktorých sme následne referovali. Mali sme ranné sedenia a každý mal pridelených svojich pacientov, o ktorých musel vedieť všetko.

Bola to drina a aj mladým lekárom prideľovali závažné úlohy pri operáciách na neurochirurgii, kardiochirurgii alebo pri transplantáciách obličiek. Po troch rokoch som dostal ponuku na prácu v rodiacej sa nemocnici ministerstva vnútra, kde som dostal úlohu vybudovať anestéziologické oddelenie.

Tam som potom šestnásť rokov šéfoval. Bolo to síce menšie oddelenie, ale podarilo sa nám tam pracovať bez toho, aby sme si vonkajšími okolnosťami nechali znechutiť svoju odbornú prácu.

Ako by ste definovali záchranára? Je to odborník, ktorý musí vedieť rýchlo reagovať? Musí vedieť improvizovať? Je dôležité mať dôkladné odborné znalosti spojené s odvahou ich uplatniť?

Hlavným predpokladom je, že musí mať k svojej práci vzťah. V rámci prednemocničnej starostlivosti je to tá istá medicína a tie isté choroby, ale filozofia postupu je iná. Myslím si, že ľudia, ktorí idú pracovať v záchranke, tomu musia vyhovovať svojím mentálnym a charakterovým vybavením.

Niektorí lekári sú detailisti a pedanti, ktorí si vyberajú špecializácie, ktoré idú do nepredstaviteľnej hĺbky. Príkladom môže byť kardiológia alebo gastroenterológia. Na druhej strane urgentná medicína je vhodná pre diletantské povahy.

Dobrý lekár záchranár musí vedieť z každého odboru dostatok toho dôležitého, ale nikdy nevie všetko. Ako záchranár musím vedieť všetko od urgentných stavov počas tehotenstva, cez resuscitáciu novorodenca až po geriatriu, kardiológiu, traumatológiu, neurológiu, a takto by som mohol ešte dlho pokračovať.

Dokonca musíme byť doma aj v psychiatrii, pretože podľa mojich skúseností približne tretina pacientov na záchranke by potrebovala okrem liečby somatických ochorení aj psychiatrickú podporu.

S akými pacientmi sa stretávate?

Vo vzťahu k lekárom sa prejavujú dve tendencie. Pacienti často považujú nemocnice a lekárov za všemocných a zázračne uzdravujúcich. Na druhej strane je to známe pohŕdanie lekármi a kritika, že sa tvária, ako keby vedeli všetko.

Môžem však pacientov ubezpečiť, že lekári nie sú všemocní ani nemajú zázračnú moc a nemocnice liečia, ale neuzdravujú. Treba si uvedomiť, že mnohé ochorenia sú nevyliečiteľné. Ak raz máte vysoký tlak alebo cukrovku, tak ich máte na celý život.

Pacienti tiež čakajú pasívne pomoc od lekárov, ale sami nie sú ochotní urobiť nič. Niektoré lieky nie sú ešte v Spojených štátoch ani registrované a u nás ich už užívajú babky na dedine. Ak by ste však od nich očakávali, aby samy dodržiavali liečebný režim, nasadili si diétu a pohybovali sa, je to márne.

Bežne chodievame k hypertonikom, ktorí majú náhle zvýšenie tlaku. Keď hľadám s pacientom príčinu a povie mi, že sa snaží držať diétu, je mi jasné, že diétu určite nedodržiava. Úplne ma fascinuje, keď mi niektorí tvrdia, že im za dvadsať rokov ešte nikto nepovedal, aby pri liečbe vysokého krvného tlaku úplne obmedzili príjem soli. A to je len jedna zo závažných diagnóz.

Ako vnímate vzťah medzi lekármi a pacientmi na Slovensku?

Mám pocit, že vzťahy medzi lekármi a pacientmi sú do nejakej miery deformované. Ľudia roky počúvali, že máme najvyspelejšie zdravotníctvo. Často sa v minulosti hovorilo, že máme najviac lekárov, nemocníc, lôžok a techniky. Kvantita bola vydávaná za kvalitu a mnohí si myslia, že to bolo dobre.

Mnohí lekári si sami kazia povesť a poznačuje to celú medicínsku obec. Pacienti často vnímajú informácie z médií o úplatných a zištných lekároch, ale sami majú svojich obľúbených špecialistov, na ktorých nedajú dopustiť. Vždy sú zlí tí ostatní imaginárni lekári, ale ten môj je vynikajúci odborník a ešte lepší človek. Myslím si, že úplná väčšina lekárov sú skvelí ľudia a odborníci.

A čo „všemocný“ internet?

V poslednom čase k celkovej atmosfére prispieva aj hodnotenie lekárov a ich odborných kvalít na internete. Mnohí lekári majú lepšie sociálne a komunikačné zručnosti a vďaka tomu vedia vytvoriť dojem, že sú ľudskejší a voči pacientom ústretovejší.

Potom sú tu špičkoví odborníci, ktorí sú hodnotení ako arogantní a povýšeneckí len preto, že majú veľa pacientov a zameriavajú sa celou energiou na diagnostiku a liečbu.

Na chodbe nepozdravia alebo sa ponáhľajú, pretože majú naozaj veľa práce, ale pacienti na internete im nič neodpustia a urobia z nich odľudov. Tak ako v ktorejkoľvek inej profesii, aj v medicíne je veľmi málo dobrých odborníkov, ktorí dokážu byť zároveň ľudsky milí a ústretoví.

Je záujem o prácu u záchranárov?

Záujem o záchranárske remeslo je pomerne veľký. Stretávam sa so záujmom študentov, keď im prednášam o urgentnej medicíne. Dovtedy sa s tým stretli možno len v televíznych seriáloch.

Krátko po promócii prichádza veľa mladých lekárov, ale nie je to také množstvo, aby sme dokázali nahradiť tých, ktorí už v systéme robia, ale bolo by dobré ich nahradiť. Záchranárov je relatívne dostatok, ale medzi lekármi sú mnohí, ktorí to nerobia pre radosť z práce, ale skôr pre materiálne prilepšenie.

Pracujú u vás aj nemocniční lekári?

Na záchranke pracuje aj veľa nemocničných lekárov, ktorí však nevedia opustiť svoj „nemocničný“ prístup. Záchranka si vyžaduje úplne inú filozofiu práce. Infarkt je infarkt aj na záchranke, ale máme svoje vymedzené kompetencie.

Nemôžem pacientovi nahradiť kardiocentrum v nemocnici, ale môžem dosiahnuť to, aby sa do nemocnice vôbec dostal. Tomu musím prispôsobiť svoje konanie a hlavne sa musím rozhodovať rýchlo.

Niekedy rýchle a nie celkom optimálne rozhodnutie je dôležitejšie ako odborne odôvodnený a vyargumentovaný postup. Nikdy nevieme, kedy organizmus prejde do ireverzibilnej fázy a pacientovi nebudeme vedieť pomôcť.

Často pri svojej práci musím „strieľať od pása“, ale zároveň si musím vedieť obhájiť postup pred kolegami a najmä pred svojím svedomím. V tej rýchlosti málokedy máme presnú diagnózu pacienta, a preto postupujeme symptomaticky.

V nemocnici majú diagnostiku a potom volia liečebný postup. My v záchranke musíme liečiť bez toho, aby sme túto diagnózu presne vedeli. Nie každý nemocničný lekár sa dokáže adaptovať a preladiť na úplne odlišné pracovné postupy. Ideálne by bolo, keby sme mohli slúžiť aj na urgentnom príjme v nemocnici, aby sme spoznali ďalšie postupy, ktoré pacient podstupuje po tom, ako im ho odovzdáme.

Ak je urgentný lekár vychovaný a pripravený na svoju prácu, nemá príliš hlboké chirurgické, kardiologické, internistické alebo neurologické vedomosti, ale je to taký medicínsky desaťbojár, ktorý je v tejto fáze optimálne pripravený na záchranu pacienta.

Ako dlho trvá, kým sa z lekára stane lekár záchranár?

Takmer 80 percent výjazdov je medicínska rutina, sú to často sa opakujúce kardiologické a neurologické diagnózy, respiračné problémy a podobne. Túto časť práce zvládnu lekári po jednom-dvoch mesiacoch prípravy, na štandardnej remeselnej úrovni.

Potom už môže časom nasledovať tá umelecká nadstavba. Potom nasleduje 20 percent prípadov, pri ktorých nemusí byť lekár napriek desaťročnej praxi celkom doma. Pacienti to nepocítia a ani príbuzní to nepostrehnú, ale viem to ja sám.

Napríklad trénujeme prednemocničné pôrody, ale je to len simulácia. V celom Bratislavskom kraji je ročne približne desať takýchto pôrodov počas prevozu do nemocnice. Je jasné, že nikto z nás nie je super pôrodník, ale nedovolíme si, aby sme zlyhali.

Realita je asi iná ako tréning...

Psychologicky je to úplne iné pri tréningu a úplne odlišné v reálnom živote. Musíme sa koncentrovať, zvládnuť emócie a psychiku, a tiež uplatniť všetky nacvičené zručnosti. Model spolupracuje na slovo, ale rodička kričí a určite na slovo neplní naše príkazy.

V podobných prípadoch sa naplno prejavuje majstrovstvo, ktoré musia zvládnuť a zvládajú iba záchranári.

Trénujete aj iné zásahy?

Učíme a cvičíme sa aj na hromadné nešťastia, ale iné je mať teoretické vedomosti a potom prísť k reálnej hromadnej havárii. Potom sa často stane, že naučené postupy pri reálnom tlaku zabúdajú aj perfektne pripravení odborníci.

Chápem, že mnohí lekári na niečo podobné nemajú guráž. Lekári záchranári majú úplne odlišné skúsenosti, a preto pociťujú veľkú pokoru a sú ústretovejší voči pacientom. O našich kvalitách asi vypovedá aj to, že na úrade pre dohľad je nepomerne menej sťažností na záchranárov vzhľadom na počet ošetrených pacientov ako pri iných medicínskych špecializáciách.

A ak sa sťažujú, tak na čo najčastejšie?

Jedinou výhradou často býva čas, za ktorý záchranka príde na miesto zásahu. Stali sa nám prípady, keď sa príbuzní sťažovali, že sme prišli po trištvrte hodine od volania na dispečing, ale pri spätnom overení sa zistilo, že sanitka bola na mieste o 9 minút.

Sám som bol pri prípadoch, keď som ako náhodný okoloidúci poskytoval pomoc a napriek mojim vedomostiam, odkiaľ asi prichádza záchranka, som tam stál s holými rukami a mal som pocit, že to trvalo celú večnosť.

Pracujete ako prezident Slovenského Červeného kríža, ako hodnotíte jeho činnosť? Myslíte si, že je možné opäť pozdvihnúť povedomie o jeho činnosti?

Pôsobím v Červenom kríži ako aktívny dobrovoľník asi od roku 1980. Venujem sa, samozrejme, hlavne prvej pomoci. Čo sa týka vzťahu Červeného kríža a zdravotníctva, kedysi boli všetci zdravotníci automaticky našimi členmi. Dnes sú dobrovoľníci reálnymi a aktívnymi členmi Červeného kríža. Určite by sme medzi nami privítali viac zdravotníckych pracovníkov.

V zákone o Červenom kríži je definovaných trinásť hlavných aktivít a prvá pomoc je iba jedna z nich. Ťažko povedať, ktoré činnosti Červeného kríža sú najdôležitejšie, či je to nábor a oceňovanie darcov krvi, kurzy prvej pomoci, práca s deťmi v materských školách a školách alebo sociálne aktivity. Určite by sme chceli robiť viac a mať väčší počet členov a sponzorov.

Práve tento rok si pripomíname 50. výročie prijatia a deklarovania 7 základných princípov Červeného kríža. Uvedomujem si, že napriek našim prednáškam o medzinárodnom humanitnom práve sa v súvislosti s migračnou vlnou objavujú výroky a názory, ktoré ma napĺňajú smútkom.

Preto musíme ešte viac vzdelávať, prednášať a pracovať, aby sa slovenská verejnosť zlepšila a stala humánnejšou. Veľkou nádejou sú podľa mňa deti, ktoré vo veku piatich rokov vedia reagovať tak pohotovo a inteligentne, že ma to často dojíma až k slzám.

Kedysi bol Červený kríž naozaj viac preferovaný a podporovaný. Lekári chodievali na prednášky zadarmo a v rámci pracovného času. Ak teraz potrebujem dobrovoľného lekára inštruktora, nemôžem od neho chcieť, aby si hradil všetky náklady spojené s prednáškovou činnosťou.

O to je to dnes ťažšie. Mnohí ľudia majú niekoľko zamestnaní a nestíhajú ešte aj dobrovoľnícku činnosť. Vidíme však veľký progres a začali nás podporovať významné firmy. Medializácia činnosti Červeného kríža určite nie je dostatočná a zďaleka nezodpovedá množstvu práce, ktorú vynakladajú naši členovia.

Naša činnosť medzi deťmi v materských školách a školách, medzi seniormi a sociálne znevýhodnenými obyvateľmi asi nie je pre médiá atraktívna. Sponzori potom radšej venujú peniaze na organizáciu súťaží krásy alebo na futbal a ja tomu rozumiem. Preto by sa médiá mohli pričiniť o to, aby o nás bolo viac počuť a aby nás bolo viac vidieť.

Pri množstve aktivít, pri práci lekára, pedagogickej činnosti a práci v Červenom kríži vám ostáva čas aj na relax? Čo robíte najradšej, keď oddychujete?

Pracujem predovšetkým ako lekár v záchrannej službe, učím špecializáciu na urgentnú medicínu na SZU, medikov a záchranárov a pracujem ako prezident Slovenského Červeného kríža.

To sú moje hlavné aktivity. V rámci relaxu sedím doma pri počítači a pripravujem si prednášky alebo píšem knihy. Viem, že to vyzerá šialene, ale ja sa naozaj nesťažujem a cítim sa byť v kondícii. Každá činnosť ma vyťažuje z inej stránky a zapájam v nej inej časti mozgu. Každá z nich ma napĺňa pocitom uspokojenia z dobre vykonanej práce.

Čo vás vie potešiť?

Veľmi ma poteší, ak sa ku mne hlásia moji bývalí študenti, ak sa mi prihovoria moji bývalí pacienti alebo ak počujem pozitívne hodnotenie činnosti dobrovoľníkov Červeného kríža.

Všetky tieto veci beriem ako mimoriadnu odmenu a napriek mojej 40-ročnej praxi ma to vždy mimoriadne poteší. Dodáva mi to energiu, aby som pokračoval v tom, čo robím.

Ak niečo zanedbávam, tak je to moja rodina. Iní starí rodičia víkendujú so svojimi vnúčatami alebo sa celé poobedie s nimi hrajú, to však nie je môj prípad. Aj s mojou manželkou sme si stále vzácni, keďže sa málo vídame alebo doma pracujem pri počítači a ona číta knihy.

V akej oblasti pracujú vaša manželka a deti?

Manželka je hudobníčka a hrá u Warchalovcov, takže doma mám prístup ku kvalitnej barokovej hudbe. Moji rodičia tiež počúvali koncerty vážnej hudby a veľa sme chodili do divadla.

Počas mojej strednej školy rodičia pracovali vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach a podnik mal vyhradenú lóžu v košickom štátnom divadle. Vďaka tomu, že medzi stavbármi nebol o divadlo a operu veľký záujem, mohol som vidieť takmer všetky predstavenia. To bola moja prvá škola hudby.

A čo deti? Dali sa tiež na dráhu medicíny?

Môj najmladší syn je bakalár zdravotnícky záchranár, takže mám aj nasledovníka. Najstaršia dcéra je právnička, ale počas štúdia v Rakúsku pracovala ako dobrovoľníčka na záchranke. Mladšia dcéra vyštudovala zdravotnícku školu a sociálnu prácu a venuje sa práci so seniormi, za čo ju nesmierne obdivujem.

Všetci sme teda akosi poznačení prácou v humánnej oblasti. Dokonca aj moja manželka absolvovala kurzy prvej pomoci, vďaka čomu sa doma cítim aj ja bezpečnejšie.

 

Sekcia: Top lekári Slovenska Autor: Jozef Dermek
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 676