Zdravotnícke noviny

Top lekári Slovenska

Top lekár v odbore angiológia: Sme lekári, liečime. Neuzdravujeme

29. september 2015 - Nikdy nechcel byť chirurgom. Chcel byť skôr všeobecným lekárom alebo internistom, pretože sa nechcel úzko špecializovať.
Dnes je angiológom, špecialistom v jednom z najmladších medicínskych odborov.A je živým dôkazom, že aj lekár zo Slovenska môže učiť lekárov v zahraničí.

MUDr. Ľubomír Špak, MPH., zástupca prednostu Kliniky kardiológie pre angiologické oddelenie Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Košiciach.

Angiológia ešte nie je medzi pacientmi veľmi známy odbor, i keď rieši prevenciu a liečbu srdcovo-cievnych ochorení, ktoré sú najčastejšími chorobami u nás. Čím to je?

Nemyslím si, že by nás pacienti nepoznali, možno len nepoznajú angiológiu ako odbor. Ľudia vedia, že existujú nejaké cievne ochorenia a väčšinou ich to desí. Väčšina si však angiológiu spája so žilami, najmä kŕčovými.

Navyše, je to mladý odbor, možno preto nie je taký známy. Tradične cievy riešila cievna chirurgia. Angiológia nastúpila až neskôr a cievam sa venuje z iného hľadiska ako cievna chirurgia.

Na našom pracovisku je od roku 2009, keď vzniklo naše oddelenie ako súčasť kliniky kardiológie.

Čiže je úzko spätá s kardiológiou?

Angiológia sa dlho vyučovala v rámci kardiológie, až potom sa odčlenila a vznikla ako samostatný odbor. Dokonca nie je samostatná ani vo všetkých európskych štátoch.

Tam to teda riešia cievni chirurgovia alebo kardiológovia?

V každom štáte je to inak. Angiológia je silná v Česku, v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Taliansku, v týchto štátoch je atestácia z angiológie.

Čo všetko robí angiológ?

Väčšina angiológov na Slovensku pracuje v ambulancii a na interných oddeleniach, kde diagnostikujú a liečia ochorenia tepien a žíl. V našom ústave sa venujeme najmä chorobám tepnového systému.

V menšej miere riešime aj ochorenia žilového systému, pričom sa špecializujeme práve na endovaskulárnu liečbu.

Robíme teda nielen diagnostiku a prípravu pacienta na výkon pre iný odbor, či už pre chirurga, rádiológa, alebo kardiológa, časť týchto výkonov robíme aj my.

Ide o invazívne výkony?

Áno. Kým však kedysi jedinou možnosťou bola otvorená operácia a robili sa bajpasy, dnes sa väčšina výkonov robí pomocou malého vpichu, teda endovaskulárne.

Na našom oddelení túto liečbu vykonáva angiológ. Niekde to robia aj rádiológovia či cievni chirurgovia.



Ktoré cievne poruchy nás trápia najviac?

Keď to vezmeme štatisticky, najviac je žilových ochorení. Hlavne chronická žilová insuficiencia a varixy, teda kŕčové žily.

Z tepnových ochorení sú to periférne artériové ochorenia, pri ktorých sa uzavrie cieva a dochádza k nedokrveniu končatiny, čo môže viesť až k amputácii. Toto riešime najčastejšie.

V čom sa posunula diagnostika alebo vyšetrovacie metódy či liečba oproti minulým rokom? Čo je nové, napríklad aj pri liečbe varixov?

Varixy je jedna obrovská téma, o ktorej by sme mohli rozprávať dva dni (úsmev). Väčšina považuje varixy za kozmetickú vec, ale nie je to tak. Práve ich riešením sa predchádza vzniku chronickej žilovej insuficiencie.

Klasická operácia, ako ju poznáme, sa dnes dostala na takmer posledné miesto a preferujú sa iné metodiky, ktoré menej zaťažujú pacienta. Bohužiaľ, sú finančne a materálovo náročnejšie, takže na Slovensku stále nie sú zvažované ako prvá voľba.

Klasické i modernejšie operácie vykonávajú cievni chirurgovia, angiológovia robia hlavne tzv. skleroterapiu, teda pomocou malého vpichu sa do žily aplikuje látka, ktorá ju poškodí a znefunkční, pričom efekt je podobný ako pri operácii.

A je to už na trvalo?

Nič nie je natrvalo. Všetko má svoje výsledky. V medicíne je všetko o percentách. Takže ak to porovnáme percentuálne, aký je klinický efekt oboch metodík, vyjde nám, že je rovnaký. Závisí od pacienta a, samozrejme, aj od lekára, ktorú metodiku vyberie. Skleroterapia sa dá robiť ambulantne, hospitalizácia nie je potrebná.

Vy angiológovia sťahovacie pančuchy a masti asi veľmi nemáte radi...

Sťahovacia pančucha je jediná naozaj efektívna konzervatívna liečba. Takže ich máme radi, a aj ich predpisujeme, ale pacienti ich neradi nosia. Hlavne v takých teplách, aké boli toto leto, ich nikto nebude nosiť. To vieme. Práve preto ponúkame pacientovi možnosť zákroku.

A čo masti a gély?

Nie som veľký fanúšik mastí ani gélov, čo vyplýva z mojej povahy intervenčného angiológa. Iste, sú stavy, keď je nutné aplikovať nejakú masť, hlavne keď ide o trombózu, ale masť nie je prvá voľba.

Skôr som mala na mysli rôzne voľnopredajné prípravky...

Žilová problematika sa týka skôr ženskej populácie a každý je rád, keď si môže niečo kúpiť s pocitom, že to bude dobré. Nemyslím si však, že to môže významne pomôcť. Firmy môžu z toho profitovať, ale varixy sa masťou nevyliečia.

Takže kŕčové žily sú doménou žien?

Väčšinou trápia ženy. Na našom oddelení sa žilovým ochoreniam venujeme okrajovo. Oveľa závažnejšie postihnutie je tepnové, ktoré často vedie k amputácii končatiny a pacienta invalidizuje. Navyše jeho imobilita vedie k tomu, že sa pridružujú ďalšie diagnózy, ktoré v konečnom dôsledku spôsobia smrť.

Čo všetko môže viesť až k amputácii?

Sú tam isté rizikové faktory, ktoré pôsobia dlhodobo. Najzávažnejším je diabetes, fajčenie, životný štýl, dyslipidémia, čiže rozvoj aterosklerózy ako takej.

Ateroskleróza sa nerozvíja len na srdci, všetci vedia, že môžu dostať infarkt a toho sa boja. Ateroskleróza však môže postihnúť ktorúkoľvek tepnu v tele, teda aj tie, ktoré zásobujú krvou mozog, obličky alebo iné orgány brušnej dutiny.

Aj horné či dolné končatiny. Je to ochorenie staršieho veku, menej časté aj u mladších.

Asi nepoviete nič nové, ale predsa len sa opýtam, pretože mnohí na to stále zabúdajú. Čo najviac škodí našim cievam?

Veľa vecí. Niektoré faktory, ako napríklad výskyt cukrovky asi neovplyvníme. Čo vieme ovplyvniť je napríklad fajčenie. Väčšina našich pacientov sú fajčiari.

Angiológia sa zaoberá periférnymi cievami, a ak niekto už má postihnutie periférnych ciev, je vysoká pravdepodobnosť, že to postihnutie je aj na koronárnych cievach srdca.

Naši pacienti teda potrebujú nielen zákrok, ale vyžadujú aj manažment rizikových faktorov na to, aby sme im zlepšili prognózu.

Ak by sme to nerobili a zamerali sa len na cievu, ak by sme neovplyvnili jeho dyslipidémiu, jeho návyky, nadváhu, naša práca by fakticky nemala zmysel, pacient by nám zomrel na infarkt.

A sú pacienti disciplinovaní?

Je to individuálne, my ich poučíme a je to už na nich. Je to ich zdravie, oni sa musia rozhodnúť, ktorým smerom pôjde ich život. Popíšeme im oba smery a oni si musia vybrať.

Prečo ste si vybrali práve angiológiu, a nie napríklad chirurgiu? To bol vždy vysnívaný odbor...

Nechcel som robiť chirurgiu. Mal som jedno obdobie v živote, keď som si povedal, že chirurgia by bola fajn. Bolo to na stáži v Nemecku, kde som pôsobil na onkochirurgii.

Je to jedna z tých smutnejších a najnáročnejších oblastí chirurgie, ale stretol som tam veľmi dobrý tím. Preto som začal zvažovať aj chirurgiu.

No potom som prišiel na to, že nechcem byť chirurgom, len chcem mať takýto tím. Vždy som chcel byť internistom, a aj som sa ním stal.

Lákala ma kardiológia, ako všetkých, ktorí chceli byť internistami, ale chceli robiť niečo akčné. A práve v kardiológii sa robia invazívne zákroky.

Nakoniec ste skončili na angiológii...

Po škole som odišiel do Ostravy. Mal som šťastie, že som sa dostal na pracovisko, ktoré sa zaoberalo  intervenčnou angiológiou. Vtedy, v roku 2001 angiológia ešte nebola samostatný odbor, takže som sa prihlásil na kardiologickú atestáciu, čo bola v tom čase jediná možnosť, ako sa venovať angiológii. Keď odbor v roku 2006 v Česku vznikol, atestoval som už z neho.

A prečo práve medicína?

Vždy som chcel byť lekárom, skôr takým všeobecným, preto som išiel na internu. Nechcel som byť úzko špecializovaný a vidíte, nakoniec aj tak som.

Mali ste v rodine lekára, ktorý by vás inšpiroval?

Nie, nemal. Vždy to bol môj sen, robiť niečo, čo bude pomáhať ľuďom.

Nesklamala vás potom realita?

Nie.

Je to teda tak, ako ste si to predstavovali?

To nie, nie je to tak, ako som si to predstavoval. Romantická predstava, ktorá je na začiatku školy pri každom odbore, sa realitou upraví. No ako človek dozrieva a vidí realitu aj v iných štátoch, a ja som toho veľa precestoval, hlavne východný blok, kam chodievam učiť, zmení náhľad.

Všade sú chyby, v každom odbore. Mňa realita nesklamala, vytvoril som si oddelenie, kde robím to, čo ma baví a som rád, že náš ústav mi umožnil robiť niečo také.

Podarilo sa mi urobiť presne to, čo som si vtedy pred rokmi vysníval v Nemecku, vytvoril som si výborný kolektív, v ktorom sa mi dobre pracuje a oddelenie, ktoré je dnes už uznávané aj v Európe.

Spomenuli ste, že vyučujete v Rusku. Kde presne?

Pochodil som ho skoro celé, vrátane mnohých štátov bývaleho Sovietskeho zväzu. Býval som často v Moskve, aj v Novosibirsku.

Vyučujete tam na univerzitách?

Nie, v nemocniciach, kde učím operačné techniky. Ešte v Česku som zaviedol mechanické trombektomické systémy, stal som sa školiteľom a pochodil som kus sveta.

Ako sa dostane Slovák k tomu, že učí lekárov v Rusku? Veď bývalý Sovietsky zväz vždy patril k mocnosti, aj čo sa týka vedy a výskumu...

Oni aj sú mocnosť, a aj keby neboli, stále si to myslia (úsmev). Celé sa to začalo v roku 2011 v Lipsku, kam ma pozvali prednášať ako prvého Slováka vôbec práve o týchto mechanických systémoch. Prednášky kolegov zaujali a potom už to išlo nejako samo.

Prišli pozvania prednášať aj na iné kongresy, keďže cievami sa zaoberajú aj rádiológovia a cievni chirurgovia. Každý odbor má svoje veľké kongresy, prednášal som aj na nich a reakciou boli dalšie pozvania na výučbu a na prednášanie.

Vidíte, aj to je dôkaz, aké dôležité je chodievať na kongresy, o ktorých sa niektorí vyjadrujú ako o dovolenke či forme podplácania lekárov farmafirmami...

Chodiť na kongresy je veľmi dôležité. I keď v poslednom období mám pocit, že ich už mám príliš veľa. Snažím sa ich absolvovať jeden - dva ročne, na viac už nemám čas. Treba si vyberať najlepšie.

Okrem toho pracovisko musí byť v kontakte so svetom. Na kongresoch sa veľa naučíme, potom nové poznatky aplikujeme u nás. Sme totiž aj školiace centrum, chodia sa k nám školiť ľudia z celej Európy na istý typ výkonov, naše vlastné metodiky, ktoré sme vymysleli.

Bez kontaktu so svetom sa nemôžeme posúvať ďalej. Výhodou je internet, na niektoré kongresy človek nemusí ísť, pomocou webu sa tam vie prihlásiť.

No dôležitý je aj osobný kontakt. Na kongrese stretnete veľké osobnosti našej medicíny a je veľmi dobré, že sa s nimi viete porozprávať. To cez internet nie je možné.

Dostali ste tam aj nejakú ponuku zo zahraničia?

Vždy mám nejaké ponuky, stále ma niekto niekam ťahá (úsmev). Často ma napríklad volajú do Švajčiarska. Mám však malé deti a chcem, aby mali reálnych starých rodičov, nielen „skajpových“, preto som tu.

A zatiaľ odolávate?

Som zatiaľ spokojný. Nie je to len o peniazoch, je to o vzťahoch, o rodine. Toto je moje rodisko. Aj keď som  pracoval v Ostrave, vždy som sa chcel vrátiť a priniesť sem to, čo som sa tam naučil.

V posledných desiatich rokoch nastal v našom odbore prudký rozvoj. Niektoré techniky sú nové, nie sú ešte dostupné dáta z dlhodobého sledovania, keďže sa len teraz zavádzajú. Je to veľmi dynamický odbor, hlavne endovaskulárna liečba, ktorú sme do angiológie priniesli.

Náš ústav nám svojou koncepciou umožnil rozvoj a ja dúfam, že sa mu odvďačujeme tým, že robíme kvalitnú medicínu.

Sme v angiológii tam, kde je aj zahraničie? Odhliadnuc od špičkových pracovísk...

My sa už dnes porovnávame so špičkovými pracoviskami. Slovenská endovaskulárna liečba je v takej pozícii, že sa lekári z Európy i z Ázie chodia učiť od nás. Takže môžeme povedať, že sme špička. I keď z môjho pohľadu viem, čo nám ešte k špičke chýba, ale väčšinou mávam dosť prísny pohľad.

Podľa mňa sa tu robí kvalitná medicína. Iste sú aj lepšie pracoviská, máme veľa čo doťahovať, hlavne čo sa týka výskumu či publikácií. Na to však treba ľudí, ktorí by sa tým zaoberali aktívne. Je to ako s celou vedou na Slovensku, človek keby chcel, tak môže stráviť 24 hodín denne v práci, i tak by stále mal čo doťahovať.

Keby bola táto podpora väčšia, a teraz nemyslím u nás v ústave, ale celospoločenská, tak by tu bola ešte lepšia špička. Čo sa týka techniky, zákrokov, typu operácií, ktoré robíme, sme úplne porovnateľní.

V posledných rokoch nastal pohon na lekárov. V televízii sa často hovorí len o tom, ktorý lekár pochybil, ako uškodil pacientovi, že bol opitý, pričom sa nakoniec často ukáže, že to vôbec nebola pravda, čo však televízia už neuvedie na pravú mieru... Pritom väčšina lekárov u nás naozaj robí, čo môže. Cítite aj vy ten tlak?

Neviem, čím to je, ale cítim to aj ja. Ľudia sú naladení negatívne. Nikto z nás nešiel na medicínu preto, aby mohol ľuďom ubližovať. Predsa nejdem ráno do práce s tým, že koľkým pacientom dnes ublížim.

Práve naopak, chceme im pomôcť. Ľudia sú dnes akoby vytrhnutí z reality a neuvedomujú si, že človek môže ochorieť aj v mladom veku. A môže to byť nevyliečiteľná choroba. Sme lekári, liečime, neuzdravujeme.

Môžeme pomôcť. Ja naozaj nemôžem za to, že niekto ochorel. Snažím sa chorobu liečiť. Niekedy sa dá vyliečiť, niekedy nie. Viem, že ľudia často žiadajú aj nejakú finančnú náhradu, ak sú presvedčení, že došlo k pochybeniu.

Mám skúsenosť, že väčšinou sa sťažujú pacienti, ktorí na to nemajú dôvod. A tí, čo by sa aj mohli sťažovať, to znášajú lepšie. Je to postojom pacienta. Veľa zla si robíme aj my lekári tým, ako komunikujeme s pacientom.

Väčšina sťažností sú podľa mňa neodkomunikované veci. Ak sa pacientovi všetko vysvetlí, čo ho čaká, aké sú možnosti a on sa rozhodne po takomto poučení, predíde sa mnohým problémom.

Dá sa naučiť komunikácia s pacientom, alebo to musí mať jednoducho človek v sebe?

Isto sa niečo naučiť dá.

Mali ste niečo také na medicíne?

Študoval som pred niekoľkými rokmi a vtedy sme nič také nemali. No čas a prax to iste prinesie. Mám mnohých priateľov mimo medicíny a jeden z nich mi s hrôzou rozprával, ako mu mladý doktor povedal, aby sa išiel domov už rozlúčiť s rodinou, že je koniec - a to bolo pred 10 rokmi a koniec stále nebol.

To nie je dobre. Pacientovi netreba hovoriť predčasné veci, treba to vnímať aj individuálne a citlivo, veď keď sa pozriem na pacienta, vidím koľko informácií chce a potrebuje. Samozrejme, informovať ho treba. Niektorí to síce nechcú, ale to treba tiež rešpektovať.

Niektorí lekári oznámia človeku, že im ostáva málo času veľmi necitlivo a hlavne stručne...

V takých prípadoch krátke rozhovory nie sú dobré. Nikto nevie, kto má koľko času. My našťastie také diagnózy väčšinou nemáme a onkologických pacientov máme veľmi málo.

Spomínali ste, že na oddelení riešite aj deti. Majú dnešné deti už v takom malom veku problémy s cievami či so žilami?

U detí riešime väčšinou žilové ochorenia. Tepnových je málo. Musíme si však uvedomiť, že dieťa znamená vek do 19 rokov. A máme tu mladé dievčatá, ktorých sa týka hormonálna antikoncepcia a s ktorou je spojený výskyt trombózy.

Deti k nám často prichádzajú aj z detskej onkológie s problémom, ktorého vedľajším prejavom môže byť aj trombóza.

Spomenuli ste hormonálnu antikoncepciu. Je u mladých dievčat zodpovedná za trombózy?

Nedá sa povedať, že ju spôsobuje, ale zvyšuje riziko trombózy. Keby hormonálna antikoncepcia spôsobovala trombózu, tak ju dostane každý, kto ju užíva. A ak mladá dáma, ktorá užíva hormonálnu antikoncepciu, fajčí, ide na diskotéku, kde sa opije a zdehydratuje, tak si to riziko poriadne zvyšuje.

Ako najradšej relaxujete?

Najradšej si pospím. Snažím sa aspoň jeden deň v týždni si pospať, pretože ďalších šesť dní sa mi to nepodarí. Okrem toho si oddýchnem, keď som s deťmi.

Mám tri dcéry, desaťročnú, sedemročnú a päťročnú. A taký individuálny relax? Rád si vyjdem na motorke.

Rozhovory so všetkými top lekármi nájdete v unikátnej publikácii Top lekári na Slovensku. Môžete si ju objednať na tel. č. 02/48 238 238 (9:00 - 17:00) alebo na predplatne@hnonline.sk
Sekcia: Top lekári Slovenska Autor: Katarína Lovasová, šéfredaktorka ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 738