Zdravotnícke noviny

Aktuálne

Snažím sa ambulanciu udržiavať. Hovorí všeobecný lekár

12. september 2014 - Aj rozhovor s „vidieckym“ lekárom zo štvortisícovej obce ukazuje, že jeho práca je náročná, ale určite to nie je džob na zbohatnutie.

Podľa počtu kapitovaných pacientov by ambulancia, v ktorej pracuj mala fungovať tak tri, maximálne štyti dni v týždni. Na prežitie musí mať ďalší úväzok, ak by ho nemal, „neprežil“ by. Hovorí všeobecný lekár pre dospelých MUDr. Jozef Václav.

Boli ste riaditeľom nemocnice v Partizánskom, dnes ste lekár v Lehote pod Vtáčnikom, máte teda pohľad z dvoch strán....

Riaditeľoval som od roku 1994 do roku 2011 kontinuálne. Pozícia riaditeľa znamená, že som sa nevyhnutne musel viac pohybovať predovšetkým v sfére organizácie zdravotníctva, ako vo vlastnej liečebnej zložke.

V práci riaditeľa nemocnice podľa môjho odhadu asi 90 percent času prevažuje riešenie problémov ekonomického charakteru, pracovno-právne problémy, personálne a vlastné prevádzkové náležitosti, v neposlednom rade k tejto pozícii patria i spoločenské povinnosti.

Zostávajúcich desať percent je problematika liečebo-preventívneho charakteru. Ale keďže personálu na oddeleniach nie je nazvyš, musel som sa čiastočne podielať i na chode oddelenia, kde som pôvodne pracoval - som pôvodne anestéziolog, minimálne ústavnymi pohotovostnými službami, teda kontakt s pacientom som mal.

Pre pochopenie, NsP Partizánske bola nezisková organizácia so stopercentnou účasťou mesta, vlastnila všetko potrebné, od základných odelení, cez laboratória, rýchlu lekársku pomoc, verejnú lekáreň.

Tieto úseky finančne pomáhali nevyhutne stratovým oddeleniam, ktorých prevádzka však bola potrebná pre zachovanie chodu nemocnice a poskytovanie čo najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti pacientom.

Neboli ste ako riaditeľ predsa len odtrhnutý od praxe?

I ako riaditeľ v nemocnici som chodil pravidelne na oddelenie, podieľal som sa na jeho chode v rozsahu úväzku asi tak 0,2 lekárskeho miesta, minimálne na ústavných pohotovostných službách.

A to so všetkou zodpovednosťou. Avšak niektoré výkony, ktoré som robil rutinne som už musel robiť opatrnejšie, viac som sa kontroval hlavne v manuálnej činnosti a snažil som sa byť obozretnejší.

Myslíte si, že na vidieckeho lekára sa pozerajú kolegovia z prestížnych univerzitných nemocníc cez prsty? A vlastne, cítite sa ako vidiecky lekár?

Kolegovia z prestížnych univerzitných nemocníc sú v naprostej väčšine múdri a rozhľadení odborníci, ktorí nemajú čas a, myslím si, ani povahové vlastnosti, komentovať nevhodne prácu kolegov v teréne.

Praktický lekár s nimi ani zväčša neprichádza do styku. Na tejto úrovni zväčša komunikujú lekári z okolitých odborných ambulancií, prípadne lekári jednotlivých oddelení.

Na úrovni praktického lekára k takejto komunikácii dochádza len ojedinele a deje sa to v náležitej obojstrannej ohľaduplnosti. Iná je situácia v príjmových častiach oddelení nemocnice, ktorá je spádovou pre tú-ktorú praktickú ambulanciu.

Sú i telefonáty, ale zase usmerniť mladších kolegov jednou, dvomi vetami vhodne verbálne podchytenými nie je žiadny problém. Ale zväčša je všetko v poriadku a na patričnej profesionálnej i ľudskej úrovni.

Chcem vás ale trochu opraviť - ako vidiecky lekár sa určite necítim, hlavne pre pracovnú vyťaženosť, i pre skúsenosti, ktoré som nazbieral ako lekár pri lôžku pacienta, alebo ako lekár pracujúci v organizácii zdravotníctva.

Takýto nadhlad je možný len vďaka tomu, čím všetkým som prešiel. Termín vidiecky lekár tak trochu evokuje, že pohodlne sedím v ambulancii, popíjam kávičku a pozerám von z okna, ako si pospevujú vtáčiky...

V rakúsko-nemeckom seriále Doktor z hôr vidiecky lekár permanetne v blízkom meste v špičkovej nemocnici robí náročné operácie a skvele diagnostikuje aj mimoriadne vzácne choroby. Je to reálne?

Takéto niečo je absolutne nereálne, je to možné skutočnr len v seriáli. Možno že v nejakej obdobe lekári v odborných ambulanciach, hlavne operačných odborov, môžu mať úväzky v nemocnicich, teda môžu sa podielať aj na operatíve, ale skôr len bežného charakteru. Myslím, že tu niet čo viac dodať.

Po sedemnástich rokoch ste post riaditeľa opustili... Boli ste vari už „preriaditeľovaný“?

Onedlho o komunálnych voľbách v novembri v roku 2010 vznikli trecie plochy medzi novým primátorom a mnou a čoskoro mi bolo jasné, že vo funkcii riaditeľa som skončil.

Tak sa i stalo, asi štyri mesiace po volbách mi bolo naznačené, že mesto má inú predstavu o riaditeľovi nemocnice. Popracoval na svojej budúcnosti, ktorú som ale určite nechcel ďalej spájať s nemocnicou. 
Náhodou som sa dozvedel o obvodev Lehote pod Vtáčnikom, kde chcel kolega ukončiť činnosť napriek bezvadnému fyzickému stavu a výbornej psychickej kondícii v 70. roku veku.

Skontaktovali sme sa a ostatné už šlo dosť plynulo. Iste je zaujímavé, že kolega MUDr. Karol Herda, ktorý pracoval a pracuje na malý úväzokv ambulancii, odišiel hlavne pre narastajúcu byrokraciu a administratívu, ktorá lekárov neskutočne zahlcuje.

Mimoriadny záujem o prevádzkovanie ambulancie praktického lekára pred dospelých mal a má i starosta obce Ján Cipov. Obec je veľká, má takmer 4 000 obyvateľov a takmer úplnu infraštruktúru.

Teda máte aj dostatok kapitovaných pacientov?

No... Práve malý počet „kariet“ pacientov je nevýhodou, pri súčasnom počte mi dovoľujú prevádzkovať ambulanciu tri, maximálne štyri dni do týždňa. Vzhľadom na veľmi dobrú komunikáciu s vedením obce sa snažím udržiavať ambulanciu v chode päť dní do týždňa, na to však musím mať druhý pracovný pomer. Môj pracovný týždeň má šesť dní.

Čo vás vlastne motivovalo mať ambulanciu?

Chcel som si udržať svoju autonómnosť a po rokoch byť konečne viac v styku s pacientom, čo som ako anesteziolog v nemocnici bol len určitým spôsobom.

Tiež som mal informácie o predstavách vrcholného menežmentu mestského úradu na ďalší chod nemocnice do budúcnosti a bola by len otázka času, kedy by vznikli názorové konflikty.

Militantne ladený spôsob môjho ďalšieho života som chcel vylúčiť, rôznych konfliktov som prežil už dosť a dosť. To sa ukázalo ako veľmi prezieravé.

Išlo vlastne o to, či nemocnicu transformovať na akciovú spoločnosť, ale nájsť pre ňu strategického partnera? Primátor presadzoval robustného investora, dnes patrí nemocnica do portfólia Sveta zdravia...

Pri klesajúcich platbách, aj čo do ceny výkonovej jednotky, ale aj do objemu, nebola ani jedna z týchto dvoch ciest najšťastnejšia.

V tom čase som si myslel, že hľadanie strategického partnera je menšie zlo ako transformácia. Dával som prednosť tomu, aby nemocnica ostala pod správou mesta, ale vzľadom na finančné možnosti mestskej pokladnice padlo rozhodnutie, že do nemocnice vstúpi strategický investor.

Mrzí má, že sa naplnila moja obava, že nemocnica v rámci racionalizácie prišla o niektoré činnosti, ktoré ľuďom/pacientom v tomto regióne a meste chýbajú. Všimol som si, že minulý týždeň napríklad poslanci mestského zastupiteľstva v Kežmarku neodsúhlasili vstup investora do tamojšej mestskej nemocnice.

Čo boli v prvých týždňoch a mesiacoch pre vás či už príjemné alebo nepríjemné prekvapenia?

Nejaké nepríjemné prekvapenia ani neboli, ale preorientovanie sa do absolútne iného spôsobu práce z prevažne administratívneho spôsobu práce na riaditeľstve, z práce na operačnom trakte na oddelení OAIM alebo pri lôžku pacienta do ambulantného spôsobu práce ma vyťažilo asi tak na pol roka.

Potom sa už všetko dalo do kolají a naprosto nevnímam rozdiely v práci v porovnanís tou, na ktorú som bol zvyknutý. Ale myslím si o sebe, že som dosatočne flexibilný a dokážem sa i vo svojom veku aj novým a iným podmienkam prispôsobiť bez zášte a bedákania.

Aké sú podľa vás plusy a mínusy práce praktického lekára na vidieku?

No, nejaké zásadnejšie rozdiely nie sú. Možno je viac návštevnej činnosti, čo je nezanedbateľné, ale náročnejšie na čas, ale i na financie - a to pri počte kapitovaných pacientov, aký v ambulancii je, už zanedbateľné nie je.

Ale oceňujem aj to, že je to tak povediac rodinnejšie, máme k sebe s pacientmi bližšie. Keď som pracoval kedysi ako anestéziológ, to som s pacientom prišiel do kontaktu minimálne. Dnes si to čiastočne vynahradzujem :-).

Spomenuli ste kolegu sedemdesiatnika. Myslíte, že ministerstvom zdravotníctva prezentovaný rezidentský program vyrieši problém nedostatku a veku všeobecných lekárov? U vás v Trenčianskom kraji je až 50 voľných miest, tretina lekárov má viac ako 50 rokov...

Domnievam sa, že za týchto podmienok, aké v súčastnosti sú – mám na mysli spôsob financovania ale i samotné finančné podmienky bude problém nedostatku všeobecných lekárov len ťažko riešitelný.

Ku kolapsu zrejme nedôjde, veď v núdzových podmienkach by aj lekári interného zamerania mohli vykonávať činnosť praktických lekárov. A keď sa významne zhoršia podmienky v nemocniciach, alebo aj z iných dôvodov, veľa lekárov by prešlo na obvodné ambulancie. Podotýkam, že prvoradé sú financie.

V tejto súvislosti mi nedá nepovedať i svôj názor na deklarovanú možnosť interných predoperačných vyšetrení v obvodných ambulanciách, prípadne konečné ošetrenie drobných poranení a podobné „výhody“ pre praktických lekárov.

Na ošetrenie úrazov je potrebné inštrumentárium, sterilizácia, na predoperačné vyšetrenie nie lacný prístroj EKG, to všetko niečo stojí. Ale hlavne, koľkože tých drobných úrazov v praxi je? I na naloženie stehu je potrebná rutina, skúsenosti, vedieť intradermálmne suturovať rany, panujú u nás dlhoročné zvyky ísť na ošetrenie do nemocnice, rastú nároky pacientov, ich práva...

Ojojoj, dlhá to cesta a v pozícii mladého lekára, aj toto sebaambicióznejšieho len ťažko predstavitelná.

Odporučili by ste teda mladému medikovi, aby sa vybral robiť na kopanice, lazy, do hôr, na vidiek?

Rozhodne nie. Po skončení lekárskej fakulty som pracoval asi desať rokov na chirurgii. Chcel som byť za každú cenu chirurg, ale zdravotný stav ma usmernil inak. Z tých desiatich „chirurgických“ rokov ťažím doposiaľ.

Bola to úžasná škola. Na vidieku je lekár odkázaný sám na seba a ak nechce pôsobiť v pozícii dispečera a rozosielať pacientov po odborných ambulanciach, musí mať vedomosti a skúsenosti určite z dlhšieho obdobia, ako je povinne nariadené v rámci predatestačnej prípravy.

Ostatne, veľa signalizuje aj to, čo často spomína dekan bratislavskej lekárskej fakulty profesor Peter Labaš – že až tretina medikov uvažuje už počas štúdia o odchode zo Slovenska za lepšími podmienkami práce lekára do zahraničia. Myslím si, že málokto z nich sa už potom vráti pracovať domov na Slovensko.

Ako si vy môžete ku kapitácii, platbám za výkony a prevenciu, k poplatkom od pacientov privyrobiť?

Už som sa zmienil, že podľa počtu kapitovaných pacientov by ambulancia, v ktorej pracujem mala fungovať tak tri, maximálne štyti dni v týždni. Na prežitie musím mať ďalší úväzok, ak by som ho nemal, tak je „nežiteľno“.

Ale aby som bol úprimný, nielen z pohľadu príjmu je ďalší pracovný úväzok potrebný, ale potrebujem ho aj vzhľadom na potrebu udržiavať sa v primeranej profesionálnej kondícii, čo má samozrejme svoje nesporné výhody.

Čo ste pre obyvateľov Lehoty? Platí ako kedysi, že na dedine sú traja páni – farár, učiteľ a lekár?

Myslím, že pre väčšinu som človek, ktorý robí zdravotnícke služby dostupnejšie - nič viac a nič menej. Ale je i skupina pacientov, ktorí pristupujú k riešeniu svôjho problému s náležitou úctou a to je potom i iná debata počas návštevy ambulancie.

Častokrát som však radšej ticho, aby som nezvyšoval napätie v ambulancii, urobím čo je potrebné a nebažím po názore predstavitela konzumnej spoločnosti. Určité špecifiká vyplývajú aj z toho, že väčšina mojich pacientov je vo vysokom veku a teda aj spektrum ich ochorení je veľmi široké.

Prevencie sa dajú robiť?

Samozrejme, že sa dajú, aj ich robím. Pravda, pacientov by bolo treba častejšie nabádať k tomu, aby na preventívnu prehliadku prišli.

V priemere do týždňa prídu na prevenciu dvaja pacienti. Ale určite majú prevencie aj v seniorskom veku zmysel, veď pomáhajú častokrát tomu, aby sa aktuálny zdravotný stav pacietna nezhoršoval.

Ako uzatvárate zmluvy s poisťovňami? Sám, či vás zastupuje Zdravita, SLK. sú rozdielne prístupy v štátnej a súkromných poisťovniach? Vyhovoval by vám unitárny systém verejného zdravotného poistenia?

Zmluvy si uzatváram sám, robil som to roky rokúce v nemocnici na riaditeľstve, takže žiadny problém. Okrem toho, aj keby som nemal žiadne skúsenosti, i tak by problém nebol, lebo kapitačné platby sú jednotné pre jednotlivé zdravotné poisťovne a tie malé rozdiely za niektoré výkony nikoho z biedy nevytrhnú.

Ale zas na druhej strane, je to slovenské špecifikum - Zdravita má určite svoje miesto v procese vyjednávania vzmluvných podmienok. Byť bez skúseností by som volil určite spoločnú cestu so Zdravitou.

Určite rozdiely sú, ja mám skúsenosti, že veľmi dobrá je komunikácia s VšZP i s Unionom, Dôvera je trochu problémovejšia. Určite som za viaceré zdravotné poisťovne, som za to, aby ostali pôsobiť na trhu ako doteraz.

Čo bolo cieľom vašej práce v nemocnici a čo je cieľom dnes?

Na pozícii riaditeľa som sa predovšetkým snažil o to, aby nemocnica plnila v rámci svojich možností svoje poslanie na tej úrovni, na akej bola. Bola to kedysi nemocnica prvého typu, ktorá mala zvládnuť potreby pacientov regiónu predovšetkým v akútnej zdravotnej starostlivosti, teda v prípade rôznych nehôd, srdcových infarktov, cievnych mozgových príhod a podobne.

Špecializované činnosti nechať na zdravotnícke zariadenia vyššieho typu, ktoré sú na to personálne, kapacitne i prístrojovo vybavené. Inak povedané, nemal som veľké oči a nesnažil som sa robiť všetko, chcel som, aby sme boli nemocnicou prvého kontaktu so základnými oddeleniami.

V mojej súčasnej práci mám podobný cieľ – ako prvý kontakt pomôcť pacientovi na tej úrovni, ktorá prináleží praktickému lekárovi. Znamená to mať prehľad v internej medicíne, v chirurgii v neurológii – tú už považujem za základný medicínsky odbor, tu majú ľudia, ktorí kedysi pracovali v dnes už zatvorených fabrikách značne poškodené chrbtice.

No a samozrejme, chronických pacientov udržiavať v ako tak v uspokojivom zdravotnom stave. Nemyslím si, že ambulancia praktického lekára potrebuje nejaké extra prístrojové vybavenie, postačuje EKG, prístroje na analýzu a diagnostiku zápalových markerov ako je napríklad CRP prístroj.

Dnes sa už ale zabúda na sedimentáciu erytrocytov Westergrenovou metódou, či je jednoduché vyšetrenie rýchlosti sedimentácie červených krviniek v krvi v dielikoch stupnice za jednotku času.

Je vaše povolanie na prežitie, pohodlný život, či dokonca na zbohatnutie?

Ťažká odpoveď. V ponímaní celospoločenskom a vidiac to, čo sa deje okolo, je to prežívanie. Na „zbohatnutie“ by som musel mať najmenej dvojnásobný počet pacientov... Občas sa pýtam sám seba, či by nebolo rozumnejšie položiť klúče od ambulancie na trenčianskom kraji na stôl a mať so všetkým pokoj.

Dokedy chcete pracovať?

Dokedy ma život neprinúti skončiť... Ale rátam s tým, že ešte takých päť – šesť rokov by som pracovať chcel.

Vyžaduje si to samozrejme aj určité fyzické schopnosti, ale aj aby som bol dostatočne psychicky komponovaný. Medicína napreduje doslova každý deň a tak sa treba stále vzdelávať.

Určitým momentom, ktorý nesporne zaváži je aj to, že veľmi ťažko po mne príde niekto mladý do obce pracovať. Pacienti by zrejme museli prejsť do ambulancií kolegov do Novák.

Po všetkých peripetiách ktoré ste na rôznych pozíciách v zdravotníctve zažili, dali by ste sa znovu na medicínu?

Asi aj áno, aj keď sú určite zaujímavejšie povolania, koniec-koncov aj lepšie oceňované spoločensky a finančne. V medicíne treba do povolania veľmi veľa vkladať, aj osobného, obetovať sa.

A vďaky sa zdravotník dočká málokedy, tobôž v dnešnej dobe. Necítim ani po toľkých rokoch nejaký syndróm vyhorenia, ale badám na sebe väčšiu únavu, ako u rovesníkov v iných povolaniach.

Zdravotník je určite opotrebovanejší, snaha o to, aby mohli skôr odchádzať do penzie mala niečo do seba a malo by to svoj význam a zrejme ešte väčší u sestier pri lôžku pacienta ako u lekárov.

Ale stopercentne jednoznačná odpoveď na vašu otázku je celkove pomerne ťažká, lebo keď som začínal, nevedel som čo viem už dnes.

Takže – ste so svojou spokojný, ba až šťastný?

Napriek všetkému, šťastný v podstate som. Ale to je predovšetkým vec môjho osobného postoja k životu.

Sekcia: Aktuálne Autor: Branislav Janík, redaktor ZdN
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 78