Zdravotnícke noviny

Rozhovory

Pacienti sú ako román na pokračovanie. Hovorí lekárka

16. apríl 2014 - Mladí lekári to dnes naozaj nemajú ľahké. Téma odkúpenia ambulancie je na Slovensku stále tabu.

Aj o tomto sme sa zhovárali so všeobecnou lekárkou pre dospelých MUDr. Janou Bendovou z Veľkého Bielu.

Kedy a prečo ste sa rozhodli pre prácu vidieckej ambulantnej lekárky?

Keď sa nás v prvom ročníku na medicíne pýtal pán profesor, kto by chcel pracovať v ambulancii, bola som jediná v krúžku, kto zdvihol ruku, všetci ostatní túžili po práci v nemocnici. Ako dieťa som mala úžasnú obvodnú lekárku, ktorú som obdivovala a odkedy som sa rozhodla pre medicínu, snívala som o ambulancii v mojom rodnom meste v Senci.

Nikdy som nesnívala o práci na vidieku, ale keď prišla príležitosť prevziať ambulanciu v neďalekej dedine Veľký Biel, využila som ju. Po pár rokoch prišla ponuka pracovať v ambulancii v Senci, ale zistila som, že ma to už neláka. Mojich pacientov na dedine by som nevymenila, cítim sa medzi nimi dobre.

Ako ste sa dostali k ambulancii v Bieli? Veď dnes je takmer nemožné, ak nejde o lekársku dynastiu...

Ambulanciu som kúpila od doktora, ktorý tam strávil tridsať rokov a chystal sa do dôchodku. Cena bola prijateľná, pretože sa mu už dva roky nedarilo nájsť lekára, ktorý by mal o kúpu jeho ambulancie záujem. A možno som mu padla do oka aj s mojím veľkým tehotenským bruškom – dohodu sme totiž uzavreli týždeň pred pôrodom mojej dcéry. S financiami pomáhala celá rodina.

Najťažšie bolo presvedčiť manžela, že je to dobrá investícia. Doktor plánoval ešte niekoľko rokov pracovať a ambulanciu mi odovzdať postupne, predsa len, čakala ma materská... Situácia sa však prudko zvrtla, keď mal doktor vážnu autonehodu a ja som musela zo dňa na deň nastúpiť. Moju vtedy len niekoľkomesačnú dcérku mi členovia rodiny nosili uprostred ordinačných hodín do ambulancie na dojčenie a pacienti zatiaľ trpezlivo čakali v čakárni. Dodnes na to niektorí s úsmevom spomínajú...

Mladý doktor zrejme nemá na to, aby si kúpil ambulanciu eseročku...

Mladí lekári to dnes naozaj nemajú ľahké. Väčšina ambulancií sa premenila na eseročky, mnohé z nich odkúpili priestory, v ktorých fungujú, a tak vlastne stúpla cena, za ktorú sú starší lekári ochotní ambulanciu predať. V zahraničí, napríklad už aj v Rumunsku, je bežné, že banky ponúkajú mladým praktikom výhodné úvery na odkúpenie ambulancie, keďže vedia, že stabilný príjem praktika zaručí návratnosť pôžičky.

Téma odkúpenia je na Slovensku stále tabu, je ťažké získať relevantné informácie. Myslím si, že je to jedna z bŕzd generačnej výmeny všeobecných lekárov. Tým, že do nášho odboru prúdi málo záujemcov, ceny ambulancií prakticky klesajú, pretože klesá dopyt. Českí kolegovia o tejto téme otvorene diskutujú, mladí českí praktici majú dokonca na svojej webstránke fórum, venované tejto téme.

Opakovane som sa stretla so sťažnosťami mladých všeobecných lekárov, ktorí chodili zastupovať staršieho kolegu so sľubom, že im o rok-dva ambulanciu odovzdá, ale potom sa k odovzdaniu nemá a naťahuje čas.

Koľko pacientov potrebujete mať na prežitie, slušnú existenciu, zbohatnutie?

Keď som začínala, mala som 1 600 pacientov a bolo to vtedy akurát na prežitie. Odvtedy stúpli kapitačné platby aj platby za preventívne prehliadky a zvýšil sa aj počet mojich pacientov na 2 200. Na tomto počte by sa už dalo začať bohatnúť, keby som nemíňala peniaze na prístrojové vybavenie – mám špičkové EKG, tlakový Holter, CRP prístroj, spirometer – to všetko sú dnes nákladné prístroje. Zvyšujú však kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti v našej ambulancii. Prácu by som si bez nich už nedokázala predstaviť.

Aký konkrétny bonus, čerešničku na torte teda vlastne máte zo svojej práce?

Moji spolužiaci, priatelia, známi sa stali mojimi pacientmi a niektorí z pacientov zase mojimi priateľmi. Moji pacienti sú ako rozčítané knihy, sú ako román na pokračovanie a mňa fascinuje sledovať, ako sa odvíjajú ich životné príbehy. Som v ambulancii sedem rokov a ešte stále ma dokážu prekvapiť. Nepotrebujem ani pozerať televízne seriály...

Zväzuje vám v tejto idyle ruky administratíva? Alebo ju uľahčuje elektronizácia?

Na administratívu som si zvykla už počas svojej práce vo firme, kde som pracovala ako medicínsky monitor pre klinické skúšania liekov a trávila veľa času nad papiermi. Počítač, tlačiareň a skener mi uľahčujú prácu. Neviem si však zvyknúť na neustále sa meniace legislatívne prostredie, na časté zmeny vykazovania zdravotnej starostlivosti.

Napríklad vykazovanie očkovania proti chrípke sa mení každý rok uprostred očkovacej sezóny, časté sú aj zmeny vo vykazovaní EKG a testu na skryté krvácanie v stolici. Od nového roka nám pribudlo zasielanie potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti vodiča na políciu každý týždeň, nové štatistické vykazovanie... Niekedy sa pýtam, dokedy zvládneme my všeobecní lekári ďalšie a ďalšie nakladanie povinností na náš chrbát...

Ako na vás vplývali nedávne snahy, aby poisťovňa nebola povinná s praktickým lekárom uzatvoriť zmluvu?

Dosť negatívne. Neverím, že by zdravotné poisťovne rozhodovali spravodlivo, podľa kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti, s kým zmluvu uzatvoria a kto pôjde z kola von. Poriadne ma však naštvalo, že návrh na túto legislatívnu zmenu nebol prediskutovaný ani s lekárskou komorou, ani s odbornou spoločnosťou.

Bol to jednoducho pokus obísť odbornú diskusiu, ktorý, našťastie, nevyšiel. Na zdravotných poisťovniach ma hnevá najmä to, že im občas pár poistencov „vypadne“ zo systému a ja sa o nich starám vlastne zadarmo. Keď na to prídem a urgujem, zaplatia spätne kapitáciu za tri mesiace, ale nie napríklad za celý rok.

Koľko pacientov vyriešite sama, koľkých posielate k špecialistom či do nemocníc?

Počas zimného obdobia je najviac pacientov s respiračnými ochoreniami. Tým, že som roky pracovala na oddelení respiračných ochorení, dokážem takmer všetkých vyriešiť sama. Kvalitné prístrojové vybavenie mi umožňuje mnoho ťažkostí vyriešiť priamo u mňa v ambulancii. Sú však oblasti, kde by som potrebovala viac skúseností, napríklad pacienti s kožnými chorobami musia takmer všetci navštíviť dermatológa.

Niektorí ma však vyslovene požiadajú, aby som ich nikam neposielala. Je mi ľúto, keď ich napriek tomu musím poslať, najmä vzhľadom na indikačné alebo preskripčné obmedzenia, aj keď by som im vedela pomôcť – napríklad astmatikom alebo pacientom s hypertenziou. Vítam rozširovanie kompetencií všeobecných lekárov, pretože sa chcem o svojich pacientov starať a nie ich rozposielať.

Sťažujú sa pacienti na drahé lieky, na doplatky? Hľadáte pre nich lacnejšie varianty?

Sú pacienti, čo sa sťažujú na všetko, napríklad nedávno sa jeden rozčúlil, že musí na tri balenia nízkomolekulárneho heparínu doplácať jedno euro. To, že jedno balenie stojí poisťovňu viac ako 60 eur, ho už nezaujíma. Sú aj takí, čo napriek finančnej núdzi ohľad na cenu liekov neberú, podstatné pre nich je, že im lieky pomôžu. Už svojich pacientov poznám a viem, ktorí ocenia, keď im nájdem najlacnejší variant.

Pozdáva sa vám snaha lekárskej komory, aby praktický lekár nemusel povinne mať sestru, ale prípadne zdravotníckeho asistenta? Zvládli by ste prácu bez sestry?

Všeobecný lekár, ktorý začína na zelenej lúke s pár pacientmi, by takúto možnosť určite uvítal. Ja si však prácu bez mojej šikovnej sestry neviem predstaviť. Pracovať bez nej by bolo ako pracovať bez jednej ruky. Práce nám pribúda a dokonca uvažujem, že prijmem ešte jednu sestru.

Nie je diskriminácia, ak absolvent, ktorý sa rozhodne pracovať ako ambulantný lekár, nemá v podstate viac ako tri roky zaručený príjem na rozdiel od kolegu v nemocnici?

Súčasná situácia je pre náš odbor katastrofou. Keď prednášam medikom na lekárskej fakulte, zisťujem, či by chceli pracovať ako všeobecný lekár v ambulancii. Ak aj áno, ich záujem však rýchlo pohasína, keď zistia, v akých podmienkach by museli prvých pár rokov fungovať. Teší ma, že ministerstvo zdravotníctva už začalo túto situáciu riešiť a rezidentský program sa čoskoro spustí. Už ho potrebujeme ako soľ.

Veríte, že je to ten potrebný liek? Prečo a čím? V Česku lekárovi za rezidenta, ktorého má v ambulancii, platia...

Verím, že je to ten liek, ale v monoterapii nebude dostatočne účinný. Práve som sa vrátila z medzinárodného školenia učiteľov všeobecného lekárstva v macedónskom Skopje, kde sme o rezidentských programoch veľa diskutovali.

Zo zúčastnených krajín je Slovensko jedinou krajinou, kde zatiaľ rezidentský program nefunguje. Máme dobrý príklad z Česka, kde po spustení rezidentského programu prudko stúpol počet záujemcov o odbor.

Ak sa slovenský všeobecný lekár ujme rezidenta, ktorý sa bude v jeho ambulancii vzdelávať, ktorému prakticky odovzdá svoje know-how, je podľa mňa logické, že by mal dostať za to zaplatené. Je to predsa práca navyše, nehovoriac o veľkej zodpovednosti.

Čo robíte nad rámec svojej práce?

Okrem práce v ambulancii mám na starosti ešte dva domovy pre seniorov, študujem v doktorandskom štúdiu, píšem odborné články, spoluorganizujem konferencie všeobecných lekárov, pracujem vo výbore Spoločnosti všeobecného praktického lekárstva a najnovšie aj učím medikov na Lekárskej fakulte UK v Bratislave.

S akými pocitmi odchádzate z ambulancie domov do Senca?

Každý deň je iný, aj pocity bývajú rôzne. Zvyčajne odchádzam s hlavou plnou životných príbehov, občas aj vtipných situácií, keď si napríklad jedna pacientka žiadala výmenníkový lístok...

Niekedy si však odnášam smútok, keď sa príbeh príliš zamotal a vôbec najhorší pocit mám vtedy, keď sa zúfalý pacient chytá aj poslednej slamky a ja mu neviem pomôcť. Mám rada, keď je deň rušný a mám dobrý pocit, keď všetkých vybavím.

Sekcia: Rozhovory Autor: Branislav Janík, redaktor Zdravotníckych novín
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 204