Aktuálna situácia LDCH na Slovensku nie je ideálna, vlastne tak ako posledných 20 rokov. Mnohé suplujú hospice, ktoré u nás chýbajú. Ako to vidíte vy? Ste jeden z mála riaditeľov, ak nie jediný, ktorý tak dlho pôsobí na čele LDCH.
Áno, takpovediac som už starousadlík. Liečebňu som zakladal v roku 1985, vtedy som mal za sebou dve atestácie z internej medicíny a 10 rokov praxe. Zariadenie sa otváralo ako prvá liečebňa pre dlhodobo chorých v celom bývalom Stredoslovenskom kraji.
Bola to veľká neznáma pre všetkých zainteresovaných, vrátane mňa. Od roku 1990 som na čele organizácie ako riaditeľ a primár v jednej osobe.
Aké boli začiatky?
Začiatky boli ako pre mladého lekára medicínsky trocha sklamaním. Desať rokov som robil na interne a inklinoval som k intenzívnejšej medicíne, ale život ma zavial sem.
Pacienti v tomto zariadení boli vo výrazne zmenenej kondícii ako predtým, bola tu iná medicínska dimenzia a navyše, bolo treba aj veľa ľudskosti.
Negatívnu službu nám robili aj okolití „dodávatelia“, ktorí sa veľmi operatívne zbavovali pacientov, ktorí boli prognosticky infaustní a tak dlhé roky sme mali imidž zariadenia, kde je veľa úmrtí, keďže mnohí pacienti boli v terminálnej fáze.
Zmenilo sa to?
Myslím si, že áno. Trvalo veľmi dlho, kým sme našu lekársku prácu dostali do pozitívneho vnímania. Ťažisko našej činnosti je v rehabilitačnej práci a veľa poskytovateľov z okolia posiela k nám pacientov, ktorí sú odkázaní na rehabilitačnú pomoc.
Či sú to cievne mozgové príhody, alebo pacienti po úrazoch, po výmenách kĺbov alebo celkové telesné zoslabnutie po operačných výkonoch alebo vážnych interných ochoreniach.
A hlavným ich zdravotným problémom je, že nie sú schopní chodiť. A tomuto sa, bohužiaľ, akútne oddelenia veľmi nevenujú. Pritom funkčný stav pacientov zmení hlavne rehabilitácia.
Dnes k nám posielajú k nám pacientov so slovami „ak vás v Štiavničke nepostavia, tak už vás nepostavia nikde“, čo značí, že náš imidž sa zlepšil.
Neboríte sa teda s takými problémami ako majú iné LDCH ako napr. v Bratislave, kde im posielajú ležiacich pacientov, často polymorbídnych, u ktorých nie je predpoklad, že by sa ich stav zlepšil rehabilitáciou?
Máme pomerne široké spektrum pacientov a máme aj takých, ktorých spomínate. Veľmi intenzívne spolupracujeme s ortopedickou klinikou Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde sú pacienti po zlomeninách krčkov stehennej kosti, po výmenách kĺbov (bedrových alebo kolenných), a ešte nie sú schopní „vypustenia“ do samostatného života.
Prichádzajú k nám nepohybliví a o 10 – 14 – 21 dní ich naučíme chodiť, získajú sebestačnosť a odchádzajú domov. Takí istí pacienti prichádzajú k nám aj z Rooseveltovej nemocnice z Banskej Bystrice, aj Martinskej univerzitnej nemocnice.
Máme však, samozrejme, aj pacientov ležiacich, s poruchou vedomia, dokonca aj komatóznych pacientov či pacientov s ťažkou demenciou, po rozsiahlych mozgových príhodách, po neurochirurgických výkonoch, mozgových tumoroch aj v terminálnych fázach.
Ťažiskom práce LDCH je rehabilitácia. Ako ste na tom s personálom? Máte dosť fyzioterapeutov a rehabilitačných lekárov?
Na rozdiel od ODCH, ktoré prevádzkujú nemocnice v rámci nemocničného komplexu, sme samostatný právny subjekt – liečebňa.
V nemocniciach je to väčšinou tak, že rehabilitačný tím je súčasťou rehabilitačného oddelenia a odtiaľ sú rehabilitační pracovníci vysielaní na geriatriu alebo na ODCH. Ale ako nám referujú samotní pacienti, nie je to v dostačujúcom rozsahu.
Prečo?
Pretože rehabilitační pracovníci často inklinujú k inej klientele ako ku geriatrickým pacientom. Veľmi obrazne povedané, mladej rehabilitačnej sestre je príjemnejšie sa starať o operované koleno mladého futbalistu ako mať na starosti 85-ročného pacienta, ktorý je encefalopa...
Zostáva vám 85% na dočítanie.