Prečo lekár a prečo vojenský lekár?
Asi to bola skôr náhoda ako jasný cieľ. Keď som zmaturoval na strednej škole v Hnúšti, prijímacie skúšky na vysoké školy sa konali v rôznych termínoch. Chcel som urobiť prijímačky na vysokú školu lesnícku vo Zvolene, ale dal som si prihlášku aj na medicínu do Hradca Králové. A keďže skúšky na medicínu boli skôr a úspešne som ich urobil, rozhodol som sa, že na skúšky do Zvolena už nepôjdem. Medicínu som teda vyštudoval na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Hradci Králové. Zároveň tam vtedy bol Vojenský liečebný, výskumný a doškoľovací ústav Jana Evangelistu Purkyně. Fakulta nás pripravovala na medicínske a ústav na vojenské povinnosti. V roku 1968 som štúdium v Hradci Králové skončil ako lekár a nadporučík. Byť lekárom a byť vojenským lekárom sa pre mňa postupom času stalo najvyššou prioritou, pretože som to pokladal nielen za svoje celoživotné povolanie, ale aj poslanie – venoval som sa medicíne na rôznych postoch až do roku 2014, teda celkovo 46 rokov.
Po štúdiu ste sa vrátili na Slovensko?
Áno. Dva roky som pracoval v bratislavskej vojenskej nemocnici na Patrónke. Absolvoval som tam postgraduálne štúdium, v rámci ktorého som pracoval na chirurgii a na interne, získaval som medicínske skúsenosti na vtedy skutočne špičkovom pracovisku. Potom som prešiel na hygienu, po absolvovaní špeciálneho kurzu z hygieny a epidemiológie, stal som sa náčelníkom skupiny komunálnej hygieny na tzv. Okruhovom hygienicko-epidemiologickom oddiele v Bratislave, ktorý bol v areáli vojenskej nemocnice. Bola to vlastne vo vojenskej terminológii krajská hygienická stanica. Mal som ako komunálny hygienik na starosti aj schvaľovanie rôznych projektov. Napríklad v Bratislave výstavbu tzv. kukurice, budovy pre vojenskú akadémiu v Bratislave, ktorú projektoval architekt Ján Strcula, ktorý neskôr projektoval výstavbu nového hlavého mesta Brazílie – Brasil, a dodnes projektuje budovy doslova po celom svete. V tom čase túto vyše 80 metrov vysokú kruhovú stavbu nikto nechcel povoliť, pretože „odborníci“ tvrdili, že ide o kruhovú vysokú stavbu, bude tam komínový efekt a ľudia budú vypadávať z okien. Po dokončení v roku 1977 bola najvyššou budovou v Bratislave, vyšla na vtedajších takmer 100 miliónov korún.
Aj po troch rokoch v Bratislave vás to ťahalo domov, na stredné Slovensko...
Skutočne som opustil som Bratislavu a šiel späť domov. Na strednom Slovensku bola jediná vojenská nemocnica v Ružomberku. Rozhodol som sa pre príbuzný odbor epidemiológie a od roku 1973 som začal pracovať na infekčnom oddelení ako starší sekundár a kapitán. Infekčná medicína bola veľmi zaujímavá práca, mali sme tiež veľa civilných pacientov, liečil som i veľa detí, najmä z Oravy, kde vtedy nemali infekčné oddelenia. Zaujímavé to bolo...
Zostáva vám 85% na dočítanie.