Zdravotnícke noviny

Názory

Prečo sa za to isté neplatí rovnako?

5. jún 2017 - Musí existovať nulová tolerancia voči zadlžovaniu, pretože príčinami zadlžovania nemocníc sú vnútorná neefektívnosť a predlžovanie splatnosti faktúr dodávateľom
 
Treba sa prikrývať takou perinou, na akú máme, konštatoval M. Štepianský z Dôvery v analýze ZdN o dlhoch štátnych nemocníc. Na tieto bonmoty nemožno nereagovať.

Ak ide o úhradu identického alebo veľmi podobného výkonu či služby a poisťovňa výkon hradí v rozdielnej výške, tak je to zneužitie dominantného postavenia poisťovňou. Rozdiel vo výške úhrady medzi univerzitnou, fakultnou alebo inou všeobecnou nemocnicou byť nesmie.

Stačí si iba pozrieť základné sadzby v prípade DRG a každému je jasné, že priamo štát diskriminuje mnohé nemocnice a je vinný za ich zadlžovanie! Pojem fakultná alebo univerzitná nemá byť imperatívom vyššej úhrady, už roky tento stav trvá a DRG po slovensky tento stav konzervuje.

Odstrihnú z malej periny

Je verejne známe, že nemocnica musí vykonať výkon alebo službu, vykáže ju a potom ju poisťovňa hradí podľa zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s odstupom 90 dní. Teda už poisťovňa brzdí splatnosť faktúr o tri mesiace. Prikrývanie takou perinou, na akú máme, by mali vysvetliť poisťovne poistencom.

Žiaľ, naopak, poistencom sľubujú všetko, len zlí poskytovatelia sú márnotratní a míňajú vzácne zdroje neefektívne. Je čudné, že hlúpy výrok politikov a ekonómov o malej perine živia už aj poisťovne, a pritom dobre vedia, že niektorým nemocniciam z malej periny ešte „odstrihnú“, aby iným poskytovateľom perinu zväčšili.

Keď spotrebujú odštátnené ambulancie limit koncom mesiaca, zatvoria, vyvesia oznam o dovolenke a doplnia ho – „obslúži“ vás susedná, zväčša nemocničná ambulancia, kde potom čakáreň praská.

V prípade efektívnosti systému si pomôžem dávnym konštatovaním Ivana Mikloša – „hlavný problém zdravotníctva nespočíva v nedostatku peňazí, ale v nedostatku efektívnosti.

Plytvanie, korupcia, udržiavanie nadmerných a nepotrebných kapacít, absencia motivácie na úspory a efektivitu vedú k tomu, že značná časť zdrojov, ktoré do zdravotníctva idú, sa nevyužije na liečenie, aj keď by sa mohla.“ Geniálny výrok!

Tak poďme po poriadku. Prečo VšZP presťahovala úradníkov zo svojej budovy do budovy, kde platí nájomné? Prečo sú zmluvne viazané laboratóriá, ktoré nemajú zabezpečenú nepretržitú prevádzku? Prečo majú pracoviská zobrazovacej diagnostiky rôznu cenu bodu?

Korunu plytvaniu nasadzuje organizácia záchrannej zdravotnej služby. Každému, kto je len trochu súdny, je jasné prečo. Jeden minister si rozdávaním staníc záchranky „kúpil“ reformu, nasledujúci minister rozdávanie záchraniek do súkromnej sféry rozvinul do dokonalosti.

Ešte nikto nevymyslel lepší spôsob odsunu ranených a chorých, ako je systém odsunu „na seba“ alebo „k sebe“. Len naša záchranka odsúva chorých a ranených od seba. To je svetová rarita!

Nemocnice vykrvácajú

Kto má „dobré vzťahy“ s poisťovňou, uchmatne pre seba, čo sa len dá. Nie každý má také možnosti. Lebo ak by mal, systém financovania zdravotníctva by už dávno skolaboval.

Nemocnice, ktoré nemajú nadštandardné vzťahy s poisťovňami, sa systematicky zadlžujú, lebo systém je tak nastavený. Zadlžovanie nemocníc je zapríčinené úhradami poisťovní, ktoré nepokrývajú objektívne a oprávnené náklady nemocníc na poskytovanú zdravotnú starostlivosť.

Znížiť mieru zadlžovania nemocníc možno, ale iba realizáciou „lacných“ výkonov na hranici rizika pre pacienta, nemocnicu a zdravotníkov.

Príčinou zadlžovania nemocníc je diskriminačné zabezpečenie úhrad, či skôr nehradenie sústavnej dostupnosti pohotovostnými službami v nemocniciach. Nemocnice ich v podstate poskytujú bezplatne, pretože poisťovne za nonstop zabezpečenie týchto služieb neplatia väčšine nemocníc ani cent a platia len za poskytnutý výkon, teda tak ako v riadnom pracovnom čase.

A snáď si niekto nemyslí, že poplatok pacienta 1,99 eura za návštevu pohotovosti nemocnicu vytrhne z biedy. Financovanie nemocníc je dlhodobo a systematicky nastavené na zadlžovanie a pomalé vykrvácanie. Aj tak možno politicky bezbolestne redukovať sieť všeobecných nemocníc.

Racionálnejšie by však bolo hľadať spôsob, ako dofinancovať systém. Skutočne otravnú každoročnú licitáciu o percentách odvodov za poistencov štátu je načase opustiť a rozpočet verejného zdravotného poistenia odpojiť od závislosti od zákona o štátnom rozpočte.

Osoba, ktorá celý život pracuje, musí mať taký finančný príjem, aby mohla okrem slušného živobytia aj zaplatiť odvody za deti a zabezpečiť si dôchodok, z ktorého môže odvádzať odvody na verejné zdravotné poistenie. Touto cestou je o 2,5 mil. poistencov verejného zdravotného poistenia postarané. Aj za ostatných doterajších poistencov štátu by mali byť realizované odvody sociálnou dávkou, a nie platbou štátu. Rozšírenie verejného zdravotného poistenia o ďalšie sporiace piliere je tiež nevyhnutnosťou.

Bude dôležité v zákone zmeniť definíciu platiteľa poistného. Zrušiť povinnosť platiteľa podľa miesta trvalého pobytu a zaviesť povinnosť platiteľa poistného podľa sídla, kde získava rozhodujúci finančný príjem.

V zákone o rozsahu zdravotnej starostlivosti stanoviť jednotné ceny výkonov plne hradených z verejného zdravotného poistenia a limity úhrad stanoviť poistencom, ale nie poskytovateľom. Je to politicky bolestivé, ale spravodlivé, a hlavne nie je to vyhováraním sa ministerstva zdravotníctva, poisťovní na márnotratných poskytovateľov.
 
Sekcia: Názory Autor: MUDr. Peter Ottinger
Skupiny: Lekári | Lekárnici | Sestry | Zdravotnícki pracovníci
Ohodnoťte článok:
Počet hlasov: 29